Hocikedy sa mohlo stať niečo podobné, ale také veci sa proste stávajú v ten najnevhodnejší okamih. Kráčali sme už niekoľko hodín, bola som unavená, mala som nedostatok cukru v krvi a bolela ma hlava. Nemali sme čas zastaviť, aby mi mohla Kailey spraviť nejaký bylinkový odvar, preto som chodila ako žijúca mŕtvola, prekladala som jednu nohu pred druhú. Párkrát som zakopla, našťastie, som nespadla, pretože sa mi buď podarilo udržať rovnováhu, alebo ma niekto zachytil v ten pravý čas. Vodu sme šetrili, pretože sa nám pomaly, ale isto míňala. Cítila som sucho v hrdle, myslím, že som nebola sama, ale nič sa s tým nedalo spraviť. Ešte sme boli v takej časti, kde boli stromy a kríky, takže nás chránili pred spaľujúcim slnkom a teplom.

Zrazu som sa vyľakala, keď sa z jedného kra ozval šuchot a akoby hrabanie. Skoro som už zvýskla, ale včas som sa zastavila. Vedela by som, že by som to tým len zhoršila. Charles rýchlo vytiahol luk, natiahol tetivu a zamieril s nastaveným šípom.

,,Uhni, Alycia," zasyčal, keď zistil, že tam stále stojím.

Za mnou opäť niečo zašuchotalo, odletelo niekoľko žltých listov a ja som skríkla som šoku. On konal rýchlo a impulzívne a než som sa stihla nazdať, šíp už svišťal vzduchom. Naozaj som sa chcela uhnúť, ale bola som akási spomalená, preto som to nestihla a vzápätí som cítila obrovskú bolesť.

,,Povedal som ti, aby si uhla!" zakričal okamžite.

Stále som bola v šoku, telo mi zaplavil adrenalín a nebola som schopná vnímať. Videla som rozmazane, počula som skreslene a zatočila sa mi hlava.

,,Prečo si taká hlúpa?" horekoval, zatiaľ čo sa ku mne blížil. Chytil ma za plecia, ale nereagovala som.

,,Alycia, dopekla aj s tebou! Si v poriadku?" zisťoval a mne sa konečne zaostril zrak.

Nevedela, či bol najlepší nápad pýtať sa, či som v poriadku vzhľadom na situáciu.

,,Necítim si r-ruku," vyriekla som a hlas som mala poznačený bolesťou.

,,Prečo si neuhla?" pokúšal sa zo mňa dostať odpoveď.

,,Neviem," odvetila som a striasla sa, keď mi chytil pravú ruku.

,,Nevieš? Alycia, práve som ťa mohol zabiť!" rozčuľoval sa a rozhadzoval rukami.

Ešte som celkom nevnímala bolesť, takže, keď som sa pozrela na svoju ruku, zhíkla som. Zreteľne som v nej videla zabodnutý hrot šípu.

,,A-ako?" zašepkala som a hlas sa mi zlomil.

Priblížil si moju ruku k svojej tvári a pozrel sa na ňu bližšie.

,,Dopekla," zaklial už asi miliónty raz a pokrútil hlavou. Čudovala som sa, že sme tu boli sami, možno ostatní nechceli počúvať naše hádanie.

,,Chcel som zasiahnuť hraboša, ktorý bol za tým kríkom a ty si sa neuhýnala. A potom sa znova niečo pohlo, teba to vyľakalo a ja som pustil šíp. Bol to automatický reflex. Čo teraz?" vysvetľoval mi a stále zvieral moju ruku.

Vyzeral, že ho to vážne mrzelo, čo som bola prekvapená. Inokedy by na mňa navrieskal, aká som neschopná a že je to moja chyba. Teraz sa mi skoro ospravedlnil a aj keď spočiatku vyvádzal, všetko vyznelo tak, že sa staral.

,,Vážne neviem, ale začínam cítiť bolesť," dala som na vedomie, keď sa na zem spustilo zopár kvapiek krvi.

,,Ja-" začal, ale pokrútil hlavou a mávol rukou, ,,musíme ísť za Kailey."

Ešte chytil koniec šípa, ktorý mi trčal z dlane a zlomil ho. Trochu mnou šklblo, ale dalo sa to zniesť. Takto mi v ruke zostal hrot, ktorý som nemohla len tak svojvoľne vytiahnuť. Bolelo by to a, navyše, mohlo to spôsobiť ešte oveľa viac problémov.

,,Môžeš chodiť?"

Zmätene a trošku ironicky som naňho pozrela.

,,Strelil si ma do ruky, nie do nohy," odvetila som zatrpknuto a mala som chuť niekam sa zahrabať. Čoraz viac som pociťovala bolesť, ale nechcela som mu to vešať na nos, už beztak sa tým trápil. Vedela som, že to nespravil naschvál, ale sama sebe som sa čudovala, že som mu to nedávala za vinu. Nerozumela som, čo so mnou porobila táto výprava.

⚔

Niežeby som sa chcela sťažovať, ale ruka ma pekelne bolela, akoby sa mi do nej zahryzlo desať Sirén, drakov a všetkého možného. Keď mi Kailey vyťahovala ten šíp, musela som si zahryznúť do jazyka, inak by ma bolo počuť v celej Wyrlasse. Najprv nás síce poriadne zvozila, pýtala sa nás, prečo sa chceme silou-mocou zabiť a keď jej Charles vysvetľoval, že to bola hlúpa náhoda a nehoda, nechcela mu uveriť.

Dlaň mi vydezinfikovala nejakou hnedou rozdrvenou rastlinou, ktorá hrozne zapáchala, až ma napínalo a použila aj svoju moc. Nevyliečila mi to celé, lebo sa jej rýchlo míňali sily, ale aspoň som v dlani nemala dieru, ale len drobnú chrastu. Poriadne mi to obviazala a dala nám dlhú prednášku o tom, ako sa treba správať. Boli sme ticho, ani jeden z nás ju neprerušil. Keď nás konečne prepustila zo svojich spárov, mohla som sa uvoľnene nadýchnuť. Odhrnula som si z čela padajúce tmavé vlasy a než som sa nazdala, sedela som na opustenom pni sama. Žiadne prepáč, že ti môj šíp prevŕtal ruku, nič. Ale to sa dalo čakať od takého stvorenia, akým je Charles.

⚔

Že sme sa blížili k Bažine, som spoznala hneď podľa rednutia stromov. Začalo ich byť čoraz menej a menej, rastliny už neboli také zelené, ako v iných úsekoch krajiny a vyzerali byť také bez života. Kráčali sme po vyšliapanej cestičke, muselo ísť tadiaľto už mnoho Nezvyčajných, a kde-tu sa objavovali kusy kostí. Najprv som si ich nevšímala, nejako som sa nad tým nepozastavovala, ale ako sme sa približovali k miestu, ktoré malo byť naša cieľová zastávka, zvyšoval sa ich počet.

Nemohlo to byť od divej zvery, veľmi dobre som vedela, že sa sem neodvážili prísť, bolo to tu príliš nebezpečné. Tiež by som sem sama neprišla, nebyť mojej úlohy a Znaku na dlani. Našťastie, Znak zostal neporušený, keď ma Charles trafil, stále tvoril päťcípu hviezdu.

,,Prečo sú tu kosti?" spýtala som sa, aj keď som mala isté tušenie.

,,Monštrum zožralo a roztrhalo Nezvyčajných, ktorí sa snažili zachrániť Wyrlasse," ozval sa Strážca.

,,Ďakujem za podrobný rozbor," odvrkla som, zasa sme sa vrátili do starej ,,rozprávky".

,,Aj nabudúce," odpovedal.

Nad tým som sa už nepozastavovala a pomaly sme sa presúvali k Bažine. Už som skoro nevidela žiadne kvety, zeleň, či nebodaj stromy. Jay šiel prvý, v ruke držal meč, keby sa na nás rozhodlo Monštrum zaútočiť už teraz. Za ním šla Sasha, ktorá zvierala v oboch rukách vreckové nožíky. Nevedela som s presnosťou určiť, či by jej v boji poslúžili, ale skôr som tipovala, že nie. Kailey išla až úplne posledná, asi dávala na nás pozor. Možno sa bála, že po sebe skočíme. Od zlosti, samozrejme. Vedela som, že nám už chýbalo len niekoľko bezvýznamných metrov a boli by sme na mieste.

,,Nechcem tam ísť," počula som svoj hlas, ako preťal ticho. Všetky oči sa razom ocitli na mne. Hnedé, modré, sivé, zelené.

,,Prečo?" dožadovala sa vysvetlenia čiernovláska.

Len som pokrčila plecami a bezradne sa na nich pozrela. Charlesovi sa na tvári črtal posmešný úškrn, za čo som ho opäť začala nenávidieť. Och, akoby som niekedy prestala.

,,Tvárme sa, že som nič nepovedala. Nechajme to tak, pokračujeme," mávla som rukou, aby to ďalej neriešili a spravila som dva kroky vpred.

,,Nie, nie, nie," zastavila ma Sasha a stihla ma potiahnuť späť. ,,Aly, vysvetľuj," požiadala ma príjemným hlasom a uprene sa mi zadívala do očí.

,,Proste sa bojím zlyhania!" vybuchla som.

,,Stále nechápem," pokračovala kamarátka a snažila sa ma prinúť hovoriť ďalej.

,,Už sme tak blízko, chýba nám posledný talizman-"

,,Dračiu šupinu nám ukradli, pusinka," prerušil ma zelenooký Strážca Lesa Strachu.

,,Posledná zastávka pred Pevnosťou Tieňov... Veľmi sa bojím, že niečo pokazím, že to nevyjde tak, ako malo. Že neporazíme Tiene," vyjadrila som svoje pocity a až tak som sa rozrušila, že sa mi do očí nahrnuli slzy.

,,Vieš, že ťa nerada vidím plakať, Alycia. Kašli na slzy, my to spolu zvládneme. Nie nadarmo nás trénovali, nie?" povzbudzovala ma a pritiahla si ma do objatia.

Bolo mi jedno, že sa mi slzy veľké ako hrachy skotúľali po lícach alebo, že ma niekto videl. Opakom ruky som si ich zotrela, nahlas smrkla, takže už nebolo pochýb o tom, že by si ma niekto náhodou nevšímal a dostala sa z jej objatia.

,,Ďakujem, si naozaj skvelá priateľka," vzlykla som a roztriasla sa mi spodná pera. Rýchlo som však zahnala ďalšie blížiace sa slzy. Netušila som, prečo ma pochytila táto sentimentálna chvíľka, ale potrebovala som sa upokojiť.

,,Pokračujeme!" zavelil Charles ľahostajne a pohol sa vpred, akoby sa pred chvíľou vôbec nič nestalo.

Pozbierala som sa, zbavila sa slaných sĺz a s povzbudivým úsmevom som sa pobrala za ním. Bažina bola naozaj pustá a vedela som presne, v ktorý moment som do nej vkročila. Vtedy som pocítila, akoby všetko, čo sa tu nachádzalo, bolo bez života. Videla som pohybujúcu sa hmlu a vedela som aj, čo to znamenalo. Pokúšala som sa nenadýchnuť sa, rýchlo som otvorila batoh a hľadala v ňom hocaký kus handry. Vedľa mňa zastavila blonďavá hriva Kailey, ktorá si okolo nosa a úst uviazala šatku a ukázala mi zdvihnuté palce, že to fungovalo.

Obtočila som si odtrhnutý kus z košele okolo dýchacích ústrojov. Mohla som sa slobodne nadýchnuť až vtedy, keď ma chránila látka pred toxickými plynmi, ktoré obsahoval dym. Všimla som si, že Charles a Jay sa o to nejako nezaujímali alebo zabudli, alebo možno niečo iné. Dôvodov bolo veľa. Učili sme sa o tom na hodinách, kde nás pripravovali na výpravu. Doteraz som si pamätala na starého učiteľa, ktorý nám to dychtivo pripomínal temer každú hodinu, akoby od toho závisel život. Nebolo síce nevyhnutné chrániť sa pred tým, ale nechcela som byť opantaná a hovoriť na každom úseku pravdu. Rada som si zachovávala triezvu myseľ a nejaké tie tajomstvá. Nemusel každý vedieť, čo si o ňom myslím, i keď  som sa vždy snažila vravieť pravdu a nezahrávať sa s ostatnými. Ako som tipovala, tí dvaja Nezvyčajní mužského pokolenia, na to zabudli. Pretože keď ich na to upozornila liečiteľka, bolo už príliš neskoro. Skôr než by sme spamätali, Bažinou sa ozvali dva hlasy.

,,Som zaľúbený do Alycie."

Hádajte, kto je späť! Chýbal vám tento príbeh? Lebo mne áno! Maturity sú za mnou, síce nie všetko sa mi podarilo, ako som chcela, ale hlavne, že som spravila.
Čo vravíte na túto časť? Dúfam, že sa vám páčila, lebo som sa na ňu tešila. I keď Charles si robí, čo chce, Alycia vôbec nemala byť postrelená😂
Som zvedavá na vaše názory. Chcem to už čo najskôr dopísať, už to dlho píšem a naťahujem❤
Baruš