,,Ráno, vy spachtoši!"

Strhla som sa zo spánku, prudko som sa posadila, až som narazila do Sashy, ktorá práve postávala neďaleko. Tentokrát sme spali v stane spolu, lebo som nechcela byť s chalanmi, už minule to bolo divné.

,,Vstávame!" ozývalo sa zvonku.

Ten krik mi trhal ušné bubienky, bola som nevyspatá, všetko ma bolelo, a tým pádom som bola podráždená. V rýchlosti som vyšla von, krvi by sa mi nedorezali.

,,Charles!" zvrieskla som na plné hrdlo, až som škrečala. V okamihu sa otočil, pozrel na mňa tými očami farby čerstvých listov a zaškeril sa.

,,Takže, princezná, vidím, že si vyspatá doružova," poznamenal sarkasticky. V ruke držal meč, ktorý si prehadzoval vo vzduchu. Na chrbte mal batoh, aj tulec so šípmi a lukom.

,,Prečo mi to robíš?" skríkla som naňho.

Jemu sa úsmev ešte viac rozšíril, až odhalil dokonalo biele zuby a krátko sa zasmial.

,,Drahá, buď rada, že som ťa nezobudil ľadovou vodou. Keby jej máme viac, už by si bola mokrá," pokračoval vo vysmievaní a ja som nemala inú možnosť, než sa opäť pobrať do stanu.

Sasha tam už nebola, jej veci taktiež zmizli. Stretla som len Kailey, ktorá si na seba navliekala suchú košeľu a spodnú časť si uviazala okolo brucha. Zašnurovala si čižmy, až na konci vytvorila mašličku. Odišla v strede môjho balenia, ale dnu prišla Sasha, ktorá ma upozornila, aby som sa poponáhľala, pretože na mňa všetci čakali. Hodila som do batôžteka zhúžvanú košeľu, zavrela som ho a s mečom v ruke som sa náhlila k nim. Jay s Charlesom zložili veľké látky diek, ktorými sme si zhotovovali stany a mohli sme vyraziť.

,,Čo keby som vám porozprával legendu o Jazere Sirén?" spýtal sa v polovičke cesty Jay.

Kailey, ktorá kráčala vedľa neho, s radosťou prikývla. Charles niečo otrávene zamručal, ale ďalej sa už k tomu nevyjadroval. So Sashou sme na seba naraz pozreli a rozbehli sme sa k Jayovi, aby sme ho lepšie počuli. Prekročila som húštinu, ktorou sme šli a kráčala vedľa Kailey. Dnes bolo dobré počasie, ani teplo a ani veľká zima. Na košeli som si vyhrnula rukávy, pretože som chcela cítiť jemný vetrík, ktorý okolo nás pofukoval. Vlasy som mala tiež rozpustené, lietali na všetky strany, dokonca, sa mi párkrát dostali do úst, ale nezapodievala som sa tým. Sústredila som sa na sivookého Nezvyčajného.

,,Viete, prečo dostalo Jazero Sirén taký názov?" zisťoval a keď sme všetky potriasli hlavami, chcel pokračovať. Už otváral ústa, ale skočil mu do toho hrubý mužský hlas.

,,Lebo v ňom žijú Sirény."

,,Charles, nechaj ho dopovedať," otočila som sa naňho a zasipela.

Ten zdvihol ruky do vzduchu na znak obrany a kapituloval. Otočila som sa späť a venovala celú pozornosť najstaršiemu z nás.

,,Môj brat má pravdu, ale nie je to len kvôli tomu. Spočiatku to bolo normálne jazero, ako všetky ostatné, ktoré máme v Sklenenom meste. I keď menšie, ale sú tam. Bolo to síce najväčšie jazero vo Wyrlasse, ale to nie je teraz dôležité. Ide o to, že sa tam chodievali kúpať dievčiny. Presne také ako vy," uprel na nás pohľad, akoby sa chcel uistiť, že stále počúvame.

Zišli sme z vyznačenej cestičky, teraz sme sa predierali hustým porastom. Stromy začali rednúť, už ich nebolo tak veľa ako v iných častiach krajiny. Aspoň sa nám dostalo viac slniečka, ktoré si začalo predierať cestu pomedzi husté mraky. Kde-tu sa objavili pestrofarebné motýle, ktorých krídla sa trepotali takou rýchlosťou, že som ich nestíhala registrovať. Bolo počuť rôzne bzučanie hmyzu a piskot drobných hlodavcov, ktorých sme nemali možnosť zazrieť. Dobre sa skrývali v posledných kusoch kríkov a boli chránení vysokou bujnou trávou.

,,Neskôr sa zistilo, že neboli až také obyčajné, ako sa zdalo. Mladíci ich tam chodili z času na čas sledovať. Schovávali sa, aby si nezahliadli. Párkrát sa im to podarilo, ale raz sa s nimi vybral aj rybár. Dievčiny akurát skákali do jazera, mladí muži ich pozorovali ukrytí za kríkmi, ale zrazu jeden z nich a nemusím vám hovoriť ktorý, sa vybral za nimi. Všimol si, že sa ich nohy zmenili na niečo úplne iné, dovtedy nepoznané. Ony boli vydesené, preto sa začali ponárať hlbšie, aby neodhalil ich tajomstvo, ale to bolo už dávno prezradené. Mladík neváhal a skočil za nimi. Pod vodou, ktorá nebola ešte taká tmavá ako ju poznáme teraz, sa mihali chvosty, aké majú ryby. A tak nejako vznikli Sirény, o ktorých sme sa učili," dokončil svoje zaujímavé rozprávanie. Odkašľal si, ako keby ho od toľkého používania hlasu rozbolelo hrdlo.

,,Jay, zabudol si na veľmi podstatnú vec!" vykríkol kdesi zozadu Charles. Všetci sme na pokyn zastavili, ale Jay sa ako jediný otočil za svojím bratom.

,,Pouč ma," vyzval ho starší a ja som len počula posmešné odfrknutie.

,,Tak, po prvé, rybár ich začal chytať, zvolával ďalších a ďalších, pretože si mysleli, že morské dievčiny - ako ich vtedy nazývali - sú nebezpečné pre tento svet. A mal pravdu. Ako boli dievčiny chytané a zabíjané, rokmi sa z nich stávali kruté tvory. Postupne sa už nevedeli premieňať späť, zostali uväznené v ohavnej podobe. Telo im pokrylo šupiny, už nemali jasné rysy a črty Nezvyčajného, stali sa z nich morské bytosti, ktoré dodnes nazývame Sirény," vysvetľoval Strážca.

Počas jeho prehovoru som sa už otočila, pretože ma naozaj zaujal. Rozprával vážne, sústredil sa na každý jeden detail a roztomilo krčil čelo.

,,Ďakujeme za túto kultúrnu vložku, chlapci," poďakovala Sasha zdvorilo a líca jej mierne sčervenali od silného a studeného vetra.

,,Za málo, dámy," odvetil môj Ochranca.

Potom sme už pokračovali v ceste, opäť sme našli stratený chodníček, po ktorom sme sa už tentoraz vydali. Počas chodenia som si na seba hodila vestu, pretože vietor nabral na intenzite a nebolo mi už teplo ako ráno. Vlasy som si stiahla do vysokého chvosta a previazala ich stuhou. Už ma boleli nohy, chodili sme príliš dlho, bez žiadnej dlhšej prestávky. Párkrát sme sa zastavili, keď sme sa chceli občerstviť alebo lapiť dych, ale to bola veľmi krátka doba. Ani som sa nenazdala a už som znova stála na nohách, míňala burinu, ktorá rástla naokolo a počúvala spev operencov.

⚔

Po dlhých a úmorných hodinách chodenia sme sa dostali pred Jazero Sirén. Dívala som sa naň s otvorenými ústami a rozšírenými zreničkami. Voda bola dokonalo čierna, nič v nej sa nedalo vidieť, preto som nevedela s istotou určiť, či sa tam nachádzali bájne tvory, o ktorých nám rozprávali bratia McStaleyovci. Hladina bola tichá, nehybná, vyzeralo to vážne desivo, až mi po tele prebehli zimomriavky. Pozrela som na ostatných a všimla si, že tiež boli prekvapení a unesení ako ja. Klamala by som, ak by som tvrdila, že to nemalo isté čaro. Jazero bolo nádherné, ale zároveň aj smrtiaco desivé.

,,Ale, ale, maličká, opäť sa stretávame."

Ticho prerušil odporný slizký hlas. Otočila som sa za hlasom, a keď som sa stretla s majiteľom, prehnala sa mnou vlna spomienok.

,,Jenks," zasyčala som s odporom.

,,Malé dievča," počastoval ma rovnakou prezývkou, ako keď ma napadol pred Palácom Kryštálov.

Nemala som síl odporovať mu, neprišlo mi to ani veľmi dôležité. Ruku som si položila na rukoväť meča a on pozorne sledoval môj pohyb.

,,Vidím, že si si priviedla posily," pokračoval ďalej, keď zbadal, že som sa nemala k slovu.

,,Padaj od nej," zavrčal Charles.

Jenks sa v rýchlosti obrátil a čelil nahnevanému Nezvyčajnému s natiahnutým šípom, ktorý bol rozhodnutý kedykoľvek vystreliť.

,,Takže ty máš aj osobnú ochranku?" spýtal sa posmešne.

Keď som sa nad tým zamyslela, nebol ďaleko od pravdy. Sama by som nič z toho, čo sme dokázali, nezvládla.

,,Nie, s ním ťa totižto navždy porazíme a zmažeme z povrchu Wyrlasse," povedala som zhrubnutým hlasom presýteným všetkou nenávisťou, ktorú som v sebe našla. Keď ma najsilnejší Tieň nemohol vidieť, vytiahla som meč z pošvy a pevne ho zovrela v pravej ruke.

,,Čo tu chceš?" slova sa ujal Jay, ktorý tiež tasil meč. V druhej ruke mal pripravenú malú dýku, ktorou často trénoval. A musela som uznať, že mu to s ňou išlo parádne.

,,Nie je to snáď jasné? Prišiel som si pre talizmany," odvetil pokojne, akoby sa nechumelilo. Nadvihla som obočie, nečakala som, že nám to povie narovinu.

,,Snívaj ďalej, Tieň," odvrkla som a pristúpila o jeden krok.

Sasha a Kailey stáli obďaleč, dávali pozor, pretože hocikedy sa to mohlo zvrtnúť. Pre prípad, keby to už bolo veľmi beznádejné, som nemo požiadala čiernovlasú dievčinu, aby použila oheň. Dala mi znamenie, že rozumela a ja som sa zamerala na Jenksa Darkwisa.

,,Ty snívaj, princezná," zašepkal potichu, až som ho ledva počula.

Potom sa stalo niekoľko vecí naraz. Jeho Nezvyčajná podoba sa začala meniť, ruky aj nohy mu postupne mizli a nahrádzal ich dym, čierny ako tá najtmavšia noc. Onedlho bol celý neforemný, odporný a, bohužiaľ, neporaziteľný. Zachechtal sa, jeho hnusný smiech sa mi zarezal až do špiku kostí a naplo ma na zvracanie.

,,Chcem len to, čo je moje," prehovoril, jeho hlas bol vzdialený, akoby pochádzal z iného sveta.

,,Talizmany ti nepatria," oponovali mu bratia naraz, až sa na seba prekvapene a zároveň šokovane pozreli.

Charles vystrelil prvý šíp, ale ten prešiel skrz Tieň, keďže ho nebolo možné zabiť. Jay mu posunkom naznačil, že má prestať a tromi krokmi sa priblížil k nehmotnej bytosti. Keď som ale uvidela, o čo Jenksovi šlo, vykríkla som. Úplne som zabudla, že Jay strážil šupinu. Jenks sa natiahol dymovou rukou, ktorá nemala presný tvar a vytiahol mu z vrecka prvý talizman. Akoby nás po celý čas sledoval, keď vedel, že šupinu schovával môj Ochranca.

,,Vráť to!" vyhŕkla som bez rozmyslu a chňapla po ňom rukou. On sa práve v tom jednom momente vyparil aj s talizmanom, ktorý sme potrebovali.

Prajem veselú Veľkú noc, dievčence!😂 Ale nie, tiež tak neznášate tento deň? Pretože ja neskutočne, i keď ma dnes oblial len ocino, našťastie.
A čo vravíte na novú kapitolu? Čakali ste, že ich tam prepadne Jenks? A páčila sa vám legenda o Sirénach?😱
Baruš