Stále som myslela na Teda, na to, ako som tomu mohla zabrániť, ale nič ma nedokázalo natoľko upokojiť, aby som mohla s chuťou zahryznúť do pečeného bažanta. Jedla som, lebo som bola hladná, ale necítila som lahodnú chuť jemného mäsa, ako tomu bolo obyčajne. Myseľ som mala príliš roztrúsenú všade naokolo, len nie do provizórneho tábora, v ktorom sme sa nachádzali. Až keď ma niekto buchol do ramena, uvedomila som si, že som prepočula otázku.

,,Čo?" spýtala som sa priškrteným a piskľavým hlasom.

Odkašľala som si, keď sa mi kúsok mäsa zasekol v hrdle. Vzala som čutoru s vodou, aby som ho spláchla dole. Charles na mňa škaredo pozrel, ale nič nepovedal. Odhryzol si z krídla a odvrátil zrak.

,,Čo som urobila?" spytovala som sa Sashy, ktorá sedela vedľa mňa.

Tá sa ku mne naklonila, zrejme preto, aby to nepočuli ostatní, ale nepomohlo to. Boli sme nenápadné asi ako kôl v plote.

,,Charles chcel vedieť, či ti chutí."

Skoro som sa zadrhla, keď dopovedala. Začala som sa dusiť, rozkašľala som sa tak, že mi do očí vyhŕkli slzy, ktoré som si spakruky utrela.

,,Či mi chutí?" zisťovala som neveriaco a vypúlila som oči. Ona len prikývla, zahryznúc si do skvelej pochúťky.

,,Vyzerala si, že to každú chvíľu vypľuješ," dopovedala, keď dožula sústo a opäť sa zahľadela inam.

Zostala som zarazená, nevedela som, čo robiť. Preto som len pokračovala v jedení, snažiac sa tváriť, že je to najlepšie jedlo, aké som kedy jedla. Charles mi už nevenoval ani jediný pohľad, preto som sa o to pokúšala tiež. Vždy, keď sa nám stretli, jeden z nás sa okamžite odvrátil, ak nie obaja. Muselo to vyzerať komicky, ale netrápilo ma to. Keď som mala plné brucho a už nič ďalšie by som do seba nedostala, postavila som sa.

,,Kam si myslíš, že ideš?" oslovil ma Jay, ktorý už stál na nohách.

Bola som už desať krokov von z tábora a on ma nasledoval.

,,Musím sa prejsť," vysvetlila som, akoby to bola samozrejmosť.

Pre mňa aj bola. Chcela som sa prevetrať, myslieť na niečo iné. V tábore mi všetko pripomínalo Teda, nemohla som tam viac zostať. Ešte sme aj boli blízko Jaskyne, stále som videla jej kamenné steny, čo sa mi vôbec nepáčilo.

,,Ideš so mnou?" dožadovala som sa odpovede.

Mal na výber - ísť so mnou, alebo zostať v tábore. Napokon sa pohol, čižmy sa mu zaborili do hliny a hodil posledný pohľad na Nezvyčajných. Nemým posunkom naznačil bratovi, aby dával pozor. Otočila som sa na päte a pokračovala som v ceste. Narazila som na lesnú cestičku, spoznala som to podľa vyšliapanej zeminy a rôznych odtlačkov topánok. Kde-tu sa objavili aj zvieracie laby, ktoré som, samozrejme, nevedela rozoznať.

,,Ako sa cítiš?" Jay preťal ticho a ocitol sa pri mojom boku. Mykla som sa, pretože ma prekvapil a len som pokrútila hlavou. Na viac som sa nezmohla.

,,Kedy sa pohneme k Jazeru Sirén?" zmenila som tému.

Jay sa poškriabal na brade, potom prešiel na nos a napokon skončil prstami vo vlasoch.

,,Fúha," sťažka vydýchol, ,,dala si mi veľmi zložitú otázku."

Zasmiala som sa, ale trochu kŕčovito. Pridal sa ku mne, tiež trochu nesvoj. Naše ruky sa čistou náhodou dotkli. V tom okamihu som svoju stiahla, akoby ma tá jeho popálila. Sklopila som zrak k zemi. Sledovala som kúsky hliny, drobné trojlístky, ktoré rástli naokolo, a počúvala spev vtákov. Obloha bola tmavá a začali sa na nej kopiť mračná, preto som vydedukovala, že bude najlepší čas otočiť sa na odchod.

⚔

Vonku sa blýskalo, čierne mraky vyzerali hrôzostrašne a desivo. Každý sme mali oblečený teplý kabát. Zachumlala som sa do kožušiny, ktorá pokrývala kabátec, a poobzerala sa po ostatných. Vyzerali sme, akoby mala prísť tá najväčšia zima v histórii Wyrlasse. Plášte, či kabáty boli dlhé, skoro sa dotýkali zeme a boli tmavé, aby splynuli s okolím.

Odrazu sa z neba spustil lejak, neboli to žiadne kvapôčky vody, ale hustý a studený dážď. Prvá kvapka mi dopadla na líce, len čo som zdvihla hlavu k oblohe. Onedlho som bola zmáčaná celá, ale to už sme sa pohli. Rýchlymi krokmi sme hľadali nejaký úkryt, čokoľvek, kam by sme sa všetci zmestili a schovali pred nepríjemným počasím. Tvorilo sa blato, preto som sa už párkrát šmykla a ešte som ďakovala, že som sa udržala a nezaborila zadok do mäkkej pôdy.

Jay šiel na čele, už som ani nevidela, kto šiel za ním, ale posledný kráčal Charles. Na hlavu som si nasadila kapucňu, ale len preto, lebo ma upozornil, že nejakú mám. Úplne som na to zabudla. Batôžtek na chrbte ma ťažil, pretože mi tam napchali asi najviac vecí, ale musela som to prekusnúť.

,,Mohla by si ísť rýchlejšie?" požiadal ma podráždene. Jeho dych som cítila na zátylku, takže musel byť veľmi blízko.

,,Snažím sa," odvrkla som a naozaj som chcela zrýchliť.

Pred sebou som videla blonďavé vlasy, to bola Kailey, ktorá kapucňu nemala. Tmavohnedý plášť bol celkom tenučký, ale aj tak to bolo niečo. Pomaly sa mi vzďaľovala, skoro doháňala Sashu, ktorá šla zarovno Jaya. Posunula som si kapucňu až do tváre, pretože dážď bol neúprosný a šibal ma do červených líc. Veľmi to nepomohlo, vlastne vôbec, pretože teraz som si nevidela pod vlastné nohy.

,,Alycia, čo to stváraš?" ohlásil ma Charles.

Musel kričať, aby som ho vôbec počula, pretože začal fúkať aj silný vetrisko. Jednou rukou som si pridŕžala kapucňu, aby mi nezletela z hlavy a druhou kabátec, aby som sa oň nepotkla. Zastala som a počkala naňho. O chvíľu som s prižmúrenými očami zaregistrovala zelený plášť, ktorý mal oblečený.

,,Ty nevidíš, že sa pohybuješ na okraji priepasti?" opýtal sa ma so záujmom.

Zmätene som pokrútila hlavou a sledovala jeho pohľad, ktorý smeroval doľava a nadol. Keď som zbadala, ako málo som mala od toho, aby som skĺzla dole, posunula som sa o dva kroky ďalej a tým narazila do Charlesa. Zasyčal, lebo som mu pristúpila nohu a na čiernej čižme zostali blatové odtlačky. Nezmohla som sa ani na ospravedlnenie, pretože ma v momente chytil - vlastne zdrapil za lakeť - a rozbehol sa. Ledva som mu stačila, začínalo ma pichať v boku a v pľúcach mi dochádzal kyslík. Bola som vycvičená na podobné situácie, vlastne aj na oveľa horšie, ale nevládala som. Od rána som nič nejedla, pila som málo a neudržiavala som si dobrú kondíciu.

,,Spomaľ!" zakričala som, ale môj hlas znel potichu, vzhľadom na besniaci vietor a búrku.

On ma, však, počul, pretože ma odrazu pustil a utekal preč. Skoro som stratila rovnováhu a len som šokovane sledovala, čo sa práve odohralo.

On ma tu vážne nechal samú?

A keďže som ho o chvíľu ani nemala možnosť zahliadnuť a nie, nebolo to kvôli krúpam, ktoré sa spustili z oblohy, bola som presvedčená, že použil schopnosť rýchlosti. V duchu som ho preklínala, ale keď sa nado mnou objavil veľký blesk, preľakla som sa a utekala kade-ľahšie.

,,Alycia!" počula som kričať dievčenský hlas, pravdepodobne Sashu.

Nedbala som na kapucňu, nezaujímal ma lejak, len som sa rozbehla. Na tvár mi dopadli studené kvapky a ľadové krúpy, ale neriešila som to. Vlasy mi skĺzli do očí, stužka sa musela uvoľniť a niekam spadnúť. Nemala som čas vytiahnuť novú, preto som si ich zastrčila za uši. Vietor mi fúkal do tváre, takže som musela viac zabrať, aby som sa k nim dostala, keďže ma tlačil na úplne opačnú stranu. Bol prudký, takže vyvíjal určitý tlak a ja som šla proti prúdu, ako sa hovorí.

V jednej nestráženej chvíli sa moja noha pošmykla, skĺzla o kus ďalej a preborila som sa do blata. Ani som sa nenazdala a už som padala. Keby som nebola taká sprostá, poslúchla Charlesa a vzdialila sa od priepasti, nestalo by sa toto. Kričala som, rozhadzovala som rukami ako zmyslov zbavená v snahe zachytiť sa nejakého záchytného bodu. Nejakého trčiaceho konára, alebo výbežku, lenže nič také som nenašla.

,,Alycia, prestaň!" počula som Charlesov nahnevaný hlas.

,,Čo?" nechápala som, bola som vystrašená a obávala som sa pádu.

Srdce mi bilo ako splašené, jasne som ho počula, aj cez besniace počasie, ktoré sa zbláznilo. Do hlavy ma udieralo množstvo kamienkov, ktoré padali ako lavína spolu so mnou.

,,Nehádž rukami!" zvrieskol, keď sa nad ním mihol strom.

Ani som si neuvedomila, čo som robila. Až potom mi doplo, že som v strese vytrhávala stromy zo zeme. Nevedela som to zastaviť, mala som potrebu sa niečoho chytiť. Stále som sa rukami načahovala hore, akoby ma niekto mohol zázračne vytiahnuť. Nikto z nás nemal krídla alebo niečo podobné, takže to bolo márne.

,,Pomôž mi!" skríkla som. Zatvorila som oči, skrútila sa do klbka a náhle som pocítila tupý náraz.

A to som si myslela, že dnes už nič nenapíšem. Nejako som sa do toho však dostala, takže dúfam, že sa vám páčilo. Nabudúci týždeň idem do školy len v utorok a v stredu, potom sú prázdniny, takže dúfam, že budem písať, i keď sa chcem aj učiť. Ďakujem za všetky ohlasy, príbeh má už 9,14K reads a 1,42K votes. Ani neviete, ako ma to teší💙
Baruš