Už som dolaďovala len posledné úpravy na mojom oblečení. Keďže som sa mala stretnúť s matkou, všetko muselo byť dokonalé. Moje vlasy, šaty, topánky. A hlavne správanie. Už desať ráz som sa pozrela do zrkadla a nacvičovala si falošný úsmev, hodný dedičky trónu. Uhladila som si dlhé červené šaty. Splývali mi až k nohám, takže mi nebolo vidieť na topánky. Podľa mojej mamy by som mala nosiť obuv hodnú dámy, čiže hocaké nepohodlné topánky na vysokom podpätku. Ale teraz som mala na sebe obyčajné plátené topánky, v ktorých som sa cítila dobre a navyše som v nich bola schopná chodiť. Vlasy, ktoré mi slúžky vyčesali do drdolu, som si rozpustila a nechala ich voľne splývať na chrbát. Dnes som ich mala celý deň vypnuté, takže ma od nich začínala bolieť hlava. Z účesu som si vytiahla asi desať sponiek, ktoré ma tiež tlačili. Topánky na podpätku, ktoré mi niekto prichystal, som hodila pod posteľ, nech nevyvolám rozruch.

Vyšla som z komnaty a keď na hodinách odbila jedna hodina, vedela som, že meškám. Sukňu som si zdvihla a rukami zachytila, aby som sa nepotkla a rozbehla som sa. Na moje šťastie som mala dobrú kondíciu, lebo som celých osemnásť rokov trénovala, a preto som sa tak rýchlo nezadýchala. Pred vstupom do zasadacej miestnosti som uvidela mamu - kráľovnú. Rýchlo som si spustila šaty až k chodidlám, ale keď som zaregistrovala jej pohľad, vedela som, že ma prekukla. Zabrzdila som a pozrela som jej do orieškovohnedých očí. Mračila sa, krčila obočie a pery do nesúhlasu.

,,Koľkokrát som ti povedala, aby si sa správala ako dáma, Alycia?" vyprskla ako mačky, ktoré nám pobehovali na dvore.

,,Toľkokrát, koľko ti ja musím zopakovať, že nie som žiadna princezná, ale nejaký prostriedok na záchranu krajiny," odvetila som pokojne.

Pokrútila hlavou, zrejme už nemala žiadne slová, ktorými by ma ešte viac rozohnila. Stráže pri dverách jej otvorili obrovské kované dvere a ona vstúpila do sály. Všimla som si, že mala nádherné fialové šaty. Hnedé vlasy, ktoré som zdedila po nej, jej slúžky vypli nahor a zopár pramienkov jej obopínalo tvár. Na hlave mala položenú obrovskú zlatú korunu. Počas chôdze sa šaty za ňou vlnili a ozývalo sa klopkanie jej topánok.

Nazrela som dnu a uvidela som, ako otec sedí za kruhovým stolom. Tiež bol oblečený formálne, ako väčšina Nezvyčajných vnútri. Viazanka mu ladila s matkinými šatami. Na hlave sa mu vynímala zlatá kráľovská koruna vykladaná drahými kameňmi. Hnedými očami ju pozoroval, akoby sa jej stále nemohol nabažiť. Túto jednu vec som im závidela. Ich nehynúcu lásku.

Keď som na nich pozerala, spomenula som si, že som si nevzala diadém. Zmätene som sa začala obzerať a hľadala som východisko celej situácii.

Potom sa, však, ozvalo: ,,Jej výsosť, princezná Alycia Cartesová."

A ja som už nemala na výber. Preto som so sklonenou hlavou vstúpila do miestnosti. Nevidela som, či sa na mňa niekto pozeral, alebo nie. Sadla som si vedľa otca a snažila sa nevnímať Charlesa po mojom ľavom boku. Oproti sedela Sasha, vedľa nej môj osobný Ochranca Jay, pri ňom blondínka Kailey a kruh uzatváral Ted, ktorému tvár lemovali okuliare s čiernym rámom. Skoro som ani nevnímala kráľov príhovor, kde hovoril, že čas na výpravu sa blížil. Vtedy som sa prebrala z nejakého pomyselného tranzu a začala som dávať väčší pozor.

Zrazu som len zacítila, ako ma niekto kopol spod stola. Skoro som vykríkla, ale Charles mi stihol dať ruku cez ústa. Škaredo som naňho pozrela a už som sa ho chystala uhryznúť. Lenže to by ma znova nemohol niekto kopnúť. Zrakom som prehľadala miestnosť a potom som pohľadom začala prepaľovať Sashu, ktorá ma tak nemiestne kopala. Očami mi niečo naznačovala, div, že jej nevypadli. Medzitým mi Charles dal preč tú jeho odpornú ruku z úst. A potom ma moja údajne najlepšia kamarátka znova kopla. To som už vyskočila zo stoličky, ktorá sa s obrovským rachotom prevrhla a ignorovala Charlesovo posmešné zachechtanie.

,,Čo má toto znamenať, Sasha?!" vykríkla som, až sa to odrazilo od stien. Periférnym videním som zaznamenala, že sa postavila aj moja ctená mama.

,,Alycia, ako sa opovažuješ prerušiť svojho otca a kráľa?!"

Zažmurkala som, aby som na ňu mohla dobre zaostriť.

,,Prepáč," zašomrala som.

Chcela som si sadnúť, ale zabudla som, že som zhodila stoličku, takže som sa ocitla na zemi. To sa už Nezvyčajní vedľa mňa neudržali a začali sa smiať. Najzreteľnejšie som zachytila Charlesov smiech, ktorý som počúvala dennodenne a aj tak som ho neznášala. Kailey si zapchávala ústa, ale aj tak som videla, ako sa jej triasli plecia a modré oči žiarili od zadržiavaného smiechu. Sashu som radšej nekomentovala, ona sa vždy zabávala na mojich trapasoch. Ted sa smial až tak, že mu čierne vlasy padali do tváre a jantárové oči mal zaplavené slzami. Jediní sa nesmiali moji rodičia a Jay, ktorý vždy držal na ich strane, nevedno prečo. Netušila som, či sa im pchal do zadku pre nejaké povýšenie alebo kvôli mne. Veď kto asi navrhol, že potrebujem nejakého Ochrancu?

Charlesovi asi stačilo zábavy, preto sa rozhodol, že mi podá ruku. Na to som bola príliš hrdá, preto som sa postavila sama a sadla som si už na stoličku. Obaja rodičia na mňa zazerali, akoby som im práve oznámila, že sa misii na záchranu Wyrlasse nezúčastním. Potom mi Charles niečo položil do lona. Najprv som mu chcela vynadať, že o čo mu ide, ale keď som sa zahľadela, uvidela som tam diadém. Môj kráľovský šperk. Okamžite som si ho nasadila a potom mi doplo, že preto ma vtedy toľkokrát Sasha kopala. Aby upútala moju pozornosť a Charles mi mohol podať diadém.

,,Ďakujem," potichu som mu poďakovala, aj keď sa mi to priečilo.

,,Máš za čo."

Ďalej som sa nad tým nepozastavovala, dnes ma už nevytočí.

,,A tak sme sa spoločne s kráľovnou rozhodli, že na výpravu vyrážate zajtra," dokončil môj otec svoj dlhý monológ, ktorý som dovtedy nevnímala.

,,Čože?" opýtala som sa slušne. Navrávala som si, že som možno len zle počula.

,,So všetkou úctou, pane, ale Alycia nie je pripravená," slova sa ujal Charles. Otočila som sa, aby som ho poriadne zavraždila pohľadom.

,,Má pravdu, vaše veličenstvo, princezná ešte nevie tak zručne narábať s mečom," zapojil sa aj jeho starší brat.

,,Haló? Ja som predsa tu, vy hlupáci!" skríkla som. A to som vravela, že ma už dnes nevytočí.

,,Pozor na ústa, princezná," napomenul ma. Keďže sedel vedľa mňa, poriadne som ho poštípala do boku. Začudovane si ma prebehol pohľadom od dola hore, akoby sa chcel uistiť, že mi šibe. Potom len pokrútil hlavou a prebodával ma tými zelenými očami.

,,Alycia, Charles, stačí!" zasiahla kráľovná.

,,Nič sa nedá robiť, mladí bojovníci, ale Tiene sú každým dňom silnejšie. Každých päťdesiat rokov sa vracajú s čoraz väčšou mocou, takže v tomto momente sú neporaziteľní. Ak ich neporazíte teraz, už ich nikdy žiadni dvaja osudom vybraní Nezvyčajní neporazia," vysvetlil nám môj otec a unavene si prehrabol čierne vlasy.

,,Nemôžeme dlho otáľať, vážení. Treba konať. Zajtra za úsvitu vyrážate," vyhlásil a vedela som, že ho už nikto a nič nepresvedčí.

,,Aký je teda plán výpravy?" spýtala sa Kailey. Pravou rukou si rozcuchala plavú ofinu, aby jej nezavadzala vo výhľade.

,,Už by si si to mohla zapamätať po tých všetkých hodinách. Opustíte Sklenené mesto, vydáte sa k Dračej hore, odkiaľ musíte vziať šupinu z draka. Potom nasleduje Les Strachu, ktorým vás prevedie Charles, keďže je Strážca. Tam treba nájsť modrý list z najvyššieho stromu. V Jaskyni Smútku hľadajte prsteň, v Jazere Sirén to už bude ťažšie, lebo potrebujete zub Sirény. A posledná zastávka, kde nájdete piaty talizman, je Bažina. Bohužiaľ, odtiaľ musíte vziať pazúr Monštra. Viete, čo máte robiť s piatimi talizmanmi, aby ste vytvorili Neporaziteľný meč?"

Všetci sme zborovo prikývli, oboznámení so všetkými skutočnosťami. Zrazu miestnosť preťalo ostré slnko, až som si rukou musela zacloniť oči. Mame slnečné lúče osvetlili ľavé rameno a odhalili Znak v tvare slnka. Otcov niesol tvar polmesiaca.

,,Aurora, Franco, s dovolením vás opustíme."

Jay sa postavil od stola a pýtal si povolenie od mojich rodičov. Stále som nepochopila, prečo mu dovolili, volať ich po mene. Otec pokynul rukou, že máme dovolené odísť. Jay sa potichu premiestnil ku mne, zatiaľ čo Ted, Kailey a Sasha rýchlo ušli. Mali ešte niekoľko hodín voľného času, pretože potom sa na niekoľko mesiacov vydáme hľadať talizmany po celej Wyrlasse. A keď miestnosť opustil aj kráľovský pár, začali sme s Charlesom po sebe kričať.

,,Ty... Ty idiot! Ako sa opovažuješ zosmiešňovať ma pred rodičmi?! Vraj nie som ešte pripravená... A ty takisto!" otočila som sa aj na Jaya, ktorého sivé oči boli plné... niečoho. Len som nevedela rozlúštiť čoho.

,,Ty hlupaňa! Veď ma nedokážeš poraziť! Ako asi chceš bojovať proti Tieňom s Neporaziteľným mečom?" oboril sa na mňa. Vstal zo stoličky a chystal sa na odchod.

,,Sám si hlupák, Charles! Ja za to nemôžem! To ten sprostý osud. Nie každý je bojovník a Strážca Lesa Strachu! Tak sa neopováž-"

Nestihla som ani dopovedať, pretože treskli dvere a keď som sa poobzerala, Jay tu už nebol.

,,Ty si potom neskutočná koza, Alycia! Veď sa pozri na svoju dlaň! Máš tam Znak, nie? Rovnako ako aj ja mám na dlani svoj, tak tu prestaň fňukať a bojuj! Zlepši sa už konečne a pochop, že sa všetko netočí len okolo teba!"

Ukázal mi svoju pravú dlaň, na ktorej bol vyobrazený blesk. A potom odišiel. Dvere sa za ním zabuchli a nechali ma tam premýšľať nad svojím osudom.

Zdravím vás🤗
Čo vravíte zatiaľ na príbeh? Ďakujem vám za podporu na prvej kapitole, veľmi ma to potešilo❤
Baruš