,,Sám?" opýtala sa zhrozene Sasha.

Jej hlas sa v absolútnom tichu odrazil od chladných stien Jaskyne. Prečesala si čierne vlasy, ktoré jej siahali po plecia a nahodila trpiteľský výraz. Keby sme neboli v takejto situácii, aj by som sa bola zasmiala, ale teraz som nedokázala pohnúť mimickými svalmi.

,,Čo si nepočula?" ozval sa po dlhej chvíli Ted. Okuliare mu skĺzli na kraj nosa, takže si ich posunul vyššie.

Určite boli všetci vystresovaní, ale to neznamenalo, že sme sa mali v takejto vyhrotenej situácii pohádať. Nebol na to čas a ani priestor.

,,Zostáva nám už len päť hodín. Ak sa rozdelíme, bude väčšia šanca, že nájdeme východ," prehovorila som nakoniec.

V Jaskyni mohol Nezvyčajný stráviť len desať hodín, inak by stratil zdravý rozum, zošalel by, prišiel o pamäť a navždy by tam zostal blúdiť.

,,Ideme na to?" zisťovala Kailey a na to ukázala zdvihnuté palce. Bolo jasné, že nás chcela povzbudiť, ale netušila som, či to malo nejaký účinok.

,,Nemôžeme si na chvíľu oddýchnuť?" skúsila Sasha, ale keď sa jej naskytol výhľad na Charlesa, tvárila sa, že nič nepovedala.

Premárnili sme tu už dosť času a ja som nemala ani najmenší záujem stráviť tu zvyšok svojho života. Očami som zablúdila k Strážcovi a nechcene som sledovala jeho obnažený hrudník. Ešte sa neprezliekol, ale pochybovala som, že by ho to zaujímalo. Košeľa na jeho tele nemala žiadne uplatnenie, teraz bola vpredu rozdelená na dva kusy látky. Nechcela som už nič komentovať, tak som si zahryzla do jazyka, keď som vycítila, že som sa chystala niečo vyhlásiť.

,,Vážne musíme ísť. Ako povedala Alycia, máme málo času. Už len polovica, tak dúfam, že dovtedy stihneme nájsť východ," ozval sa Jay.

Čudovala som sa, že mi dal za pravdu, ale potešila som sa tomu. Venovala som mu nepatrný úsmev, ktorý mi oplatil. Charles sa neozval, len bez slova vykročil tým istým smerom, ktorým prišiel. Nasledovala ho aj Kailey, ale, samozrejme, že šla inou cestou. A tak sme sa postupne oddeľovali. Keď sme tam zostali so Sashou ako posledné, podišla som k nej a bez slov jej do rúk strčila rubínový prsteň. Najprv naň nemo zízala, potom otvorila ústa, otočila sa tvárou ku mne a zjavne nevedela, čo povedať.

,,To-" zakoktala sa, ,,to ja nemôžem."

Ale aj napriek slovám si schovala prsteň do batoha.

,,Jasné, že môžeš," odvetila som. Stačilo, že som mala na starosti šupinu a list. V tom zhone, keď sme sa s Charlesom hádali, kto ich bude strážiť, som ich zabudla niekomu zveriť. Vedela som, že som ich nemala mať, ale jednoducho som zabudla. Nechcela som sa s tým priznávať, hlavne nie Charlesovi, ktorý by ma zaživa stiahol z kože, keby sa to dozvedel. Preto som nespomínala nič pred Sashou. A bolo len dobré, že som jej ho dala. Nemohla som mať aj tretí talizman. Dúfala som, že nájdem cestu, predtým, než vyprší čas.

,,Je to veľká zodpovednosť," vyriekla, keď si zapínala batoh pomocou šnúrky.

,,Verím ti," povzbudila som ju.

Konečne sme sa rozlúčili objatím a každá sa vydala na opačnú stranu. Blúdila som už niekoľko minút, nemala som tušenia, ako spoznám, že som šla správnym smerom. Nešlo mi to do hlavy, ale verila som, že sa odtiaľ nejako dostanem. Začínala som cítiť úzkosť a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu mi chýbali rodičia. Ten pocit sa objavil nečakane. Srdce v hrudi mi zvierala bolesť, cítila som sa stiesnene vo vlastnom tele a to nebolo dvakrát príjemné. Dýchala som zhlboka, pričom každý jeden nádych nasledoval uvoľnený výdych. Po čase som sa aj tak necítila o nič lepšie, ale aspoň som sa pokúšala potlačiť tú beznádej. Vedela som, že to bol účinok Jaskyni Smútku. Najviac som, však, bola vďačná, že sa nikde neukázali Dušičky. Vtedy by som začala panikáriť, nechcela som už v živote počuť ten kvílivý rev.

Dotýkala som sa studených stien. Všimla som si, že na niektorých miestach boli vsadené kamene, poväčšine čierne alebo sivé, také nevýrazné farby, aby splynuli s okolím. Prsty som mala skrehnuté, aj keď nebola zima. Zabočila som doľava a dostala som sa do menšej uličky s dvomi cestičkami. Jedna viedla nahor a druhá nadol. Horná cesta predstavovala menší kopček, po ktorom by som sa musela plaziť, pretože som už bola na konci so silami. Dolná zasa rovnú trasu, ktorá vyzerala byť menej náročnejšia. Lenže ja som sa nevedela rozhodnúť. Ktorou cestou sa vydať? Šplhať na ten kopec sa mi nechcelo a zasa tá druhá sa mi zdala až príliš nenáročná.

Ako som sa mala rozhodnúť?

Nemala som tušenia, koľko času prešlo, ale modlila som sa, aby som to stihla. Zatiaľ som nepociťovala žiadne príznaky šialenosti alebo niečoho podobného, z čoho som usúdila, že som bola na tom ešte v pohode. Dívala som sa na obe trasy, stále nerozhodná. Pretrela som si oči a dala si ruku pred ústa, keď som si zívla. Štipla som sa do ruky, aby som sa prebudila. Nemienila som tu zaspať.

Tipovala som, že som stála na tom istom mieste asi päť minút, pokiaľ som nezačula ten škrekot. Okamžite som spanikárila, chcela som rýchlo ujsť, než by ma Dušička stihla nájsť, ale bolo neskoro. Objavila sa priamo predo mnou, plač bol hlasnejší, ako som si pamätala. Prekonala som nutkanie zapchať si uši, lebo som si všimla, že zastala. Tá bytosť sa otočila ku mne, teraz som úplne zaregistrovala, že bola priesvitná, pretože som cez ňu videla. Dostala sa ešte bližšie, až som pocítila jemný záchvev. To bolo tým, že sa ma dotkla. Nebol to presne klasický dotyk, ale len ako keby také pohladenie. Aj keď nevedela rozprávať, pochopila som aj bez slov, že to stvorenie chcelo, aby som ho nasledovala. Dušička sa vydala smerom nadol, na tú ľahšiu cestu.

,,Tadiaľto?" spýtala som sa.

Ale asi to nemalo zmysel, lebo moje slová sa odrazili od stien, čo vytvorilo ozvenu. Dušička ma akoby ani nepočula. Nevedela som veľa o tých bytostiach, tak som ju len bez slov nasledovala. V návale strachu som zvierala rúčku meča, akoby ma to malo upokojiť. Možno to aj spĺňalo tú úlohu, lebo mi bolo o čosi lepšie.

Kráčala som už dlhú chvíľu, nohy som si už necítila, veď som ledva kládla jednu pred druhú. Keby som mohla, v momente by som sa zložila na zem a v mihu sekundy zaspala. Ale na to som nemohla myslieť, nieto si to dovoliť. Pozrela som hore na strop, lebo na mňa niečo kvaplo. Našťastie, to bola len rozpúšťajúca sa voda. Preto som si zotrela kvapku z čela a pokračovala ďalej. Lenže keď som sa obzrela, Dušička tam už nebola.

,,Haló?" ozvala som sa, ale ako mnohokrát predtým, ani toto nemalo zmysel.

,,Prečo si zmizla?" zakričala som zúfalo.

S roztrasenými rukami som si pretrela tvár, odohnala všetky zavadzajúce vlasy a poobzerala sa dookola. Točila som sa okolo svojej osi, ale nič zvláštne som nevidela. Keďže ma tu Dušička nechala, nazdávala som sa, že som mala pokračovať sama. Tým pádom musel byť východ už blízko. Dúfala som, že keď vyjdem a uzriem slnečné lúče, uvidím aj všetkých účastníkov výpravy. Naozaj som si to priala, museli sme toto poslanie ukončiť spoločne.

Bola som smädná, preto som zložila batoh z chrbta a vytiahla odtiaľ čutoru. Nezisťovala som, koľko bolo v nej vody, len som si hrdlo priložila k perám a hltavo sa napila. Všetko som uložila späť do batôžku, skontrolovala som talizmany a premýšľala, ako sa asi darilo ostatným. Možno už niektorí čakali vonku alebo, dokonca, všetci. Len ja tu zostanem. Rázne som pokrútila hlavou, aby som vyhnala také depresívne myšlienky. Priechod sa začal zužovať, takže som musela ísť bokom a opäť si zložiť prebytočný náklad. Keď som sa prepchala cez tú dieru, všimla som si nejakú postavu.

,,Je tam niekto?" zakričala som do diaľky, ale nikto sa neozýval.

Pomyslela som si, že to možno bola len nejaká vidina, ale potom som sa zarazila. Vidina sa rovná šialenosti. Šialenosť zasa uväzneniu v Jaskyni.

,,Alycia?" ozvalo sa odrazu, až som sa od ľaku mykla. Prisahám, že som vyskočila do výšky a hneď na to si priložila ruku na srdce. Spoza rohu sa vynorila strapatá hnedá hriva.

,,Charles?" zajačala som priškrteným hlasom.

Nevedela som, ako sa to stalo, ani prečo, ale ani som sa nenazdala a ocitla som sa v jeho objatí. Váhavo som obtočila ruky okolo jeho pása, dotýkala sa jeho nahej pokožky a neverila tomu. Lenže, keď som sa pozrela hore a stretla sa s jeho vystrašeným pohľadom, akoby som prestala rozmýšľať. Celá som sa triasla, pociťovala som akýsi druh eufórie, že som konečne niekoho našla. Nebolo nič príjemné potĺkať sa tu niekoľko hodín osamote, bez možnosti ľudského kontaktu, či komunikácie. A ako sme si navzájom opätovali pohľady, obaja vyvedení z miery a vystresovaní z toho všetkého, znenazdajky sa nám spojili pery. Vtedy mi srdce vynechalo úder a potom sa rozbehlo ako trepotajúce sa krídla kolibríka. Do líc sa mi nahrnula horúčava, po tele mi vyskákali zimomriavky a ja som nebola schopná vnímať. Dokázala som sa sústrediť len na jeho horúce pery prilepené na tých mojich. Ani som nerozmýšľala, mozog som mala úplne vygumovaný a prázdny. Jeho ruka sa dostala na môj pás, ktorý mi tuho zvieral. Boli sme na sebe nalepení, ale nič z toho som nevnímala. Netušila som, čo sa deje. Môj rozum spracovával všetku tú beznádej, ktorú som cítila v posledných hodinách a snažil sa ju regulovať. A presne preto som teraz potrebovala Charlesa.

Oficiálne vyhlasujem, že príbeh pokračuje a budem sa snažiť vám to vynahradiť. Mrzí ma, že ste boli dva mesiace bez kapitoly, ale potrebovala som dokončiť Pod rúškom tajomstiev, takže teraz sa už môžem venovať tomuto príbehu.
Dúfam, že tu ešte niekto zostal a ak áno, máte môj obrovský obdiv a rešpekt. Budem sa tešiť na vaše komentáre a hviezdičky, už ste mi chýbali, ako aj títo dvaja blázni❤
Baruš