Rozlúčili sme sa s Lesnými ľuďmi a na moje potešenie sme sa všetci zhodli na tom, že opustíme Les Strachu. Už sme sa potrebovali pohnúť, vlastne som nevedela, koľko sme už boli preč. Prežili sme toho toľko veľa a ešte viac nás čaká, takže sme sa museli pripraviť. Jasné, že som sa hneď v to ráno odchodu musela pohádať s Charlesom.

,,Čo robíš?" osopila som sa naňho, keď som videla, že si schoval do batohu šupinu z draka aj modrý list, ktorý nedávno odtrhol.

,,Balím sa," odpovedal rovnako odporne, ako som sa pýtala.

Podišla som k nemu, nahnevane som dupala nohami. Kúsky blata sa mi odtrhávali z čižiem, ale vôbec som sa tým nezapodievala.

,,Nemôžeš si nechať obidva talizmany!" vykríkla som a chytila sa za hlavu. Nedokázala som pochopiť, ako mohol byť taký hlúpy a ľahkovážny.

,,Prečo by som nemohol?" opýtal sa naschvál, keď videl, ako mi žerie nervy.

Stáli sme kúsok od seba, dobre, že sme sa nedotýkali nosmi. Cítila som jeho dych na svojej pokožke a takmer počula tlkot jeho srdca.

,,Nemáš slov, princezná?" spýtal sa posmešne.

Našu vzdialenosť ešte viac skrátil, keď spravil jeden krok. Nepatrne sme sa dotkli nosmi, avšak ihneď som odskočila. Zasmial sa na mojom výraze. Tušila som, že som vyzerala ako nejaká vydesená srna, ale nemohla som vystáť jeho spoločnosť. Aspoň to som si navrávala.

,,Musíme tie talizmany rozdeliť medzi ostatných," vysvetlila som.

Nemohol mať on obidva, čo ak ho niekto unesie, napadne, okradne? Potom čo?

,,Nemusíme, to len ty nechceš, aby som mal oba ja. Nemám pravdu, drahá?"

Tiež odstúpil odo mňa a začal si dávať veci do roztvoreného batôžku. Už ho mal skoro plný, ale aj tak tam tlačil ešte ďalšie veci a zbytočnosti.

,,Nemáš!" skríkla som. ,,My dvaja ich nemôžeme mať, pretože presne po nás pôjdu Tiene!"

Charles ma absolútne nevnímal, akoby som tam ani nebola prítomná.

,,Počúvaš ma vôbec?"

Naveľa-naveľa sa otočil, aby ma mohol poriadne prepáliť pohľadom a založil si ruky na prsiach. Nasadil arogantný výraz, ktorý som z duše nenávidela.

,,Nie, nepočúvam. Nezaujímajú ma tvoje zbytočné reči, Alycia," odpovedal a moje meno priam zasyčal.

O krok som cúvla, ako ma to zasiahlo a tentokrát si založila ruky v bok. Batoh som už mala na chrbte, takže ma trochu ťažil, ale dalo sa to zvládnuť. Ostatní Nezvyčajní boli nastúpení už vonku pred naším provizórnym stanom.

,,Ale aspoň raz by si mal," protirečila som mu.

Tvárila som sa úplne vážne, pretože toto bola vážna situácia a nie nejaká vec, z ktorej si mohol kedykoľvek robiť srandu.

,,Och, dopekla! Keď inak nedáš, na!"

Vytiahol z tašky dva talizmany a hodil mi ich do roztvorených rúk. Šupina ma chladila na dlani a list ma šteklil.

,,Ďakujem," aspoň na to som sa zmohla a potom som odišla, keď som usúdila, že som mu nestála ani len za pohľad.

Vyrazili sme asi pätnásť minút na to, čo sme sa pohádali. Ja som šla vpredu, prvýkrát som sa cítila naozaj ako vodca výpravy a nielen člen. Charles šiel na protest posledný, aj keď tvrdil, že ako silný muž musí dávať na také krehké duše ako sme my pozor. Neverila som mu ani nos medzi očami, hral sa na urazeného. Ale nevadilo mi to, nech si robil, čo chcel.

Keď sme sa konečne dostali pred Jaskyňu smútku, vydýchla som si. Jaskyňa bola obrovská. Bol tu malý otvor a hneď nasledovali nekonečné schody smerom dole. Vyzeralo to desivo, samé kamenie a tma.

,,Ideme tam?" spýtala sa Sasha. Pozrela som na ňu, do jej hnedých očí a zbadala som tam strach.

,,Áno," odpovedal namiesto mňa Charles.

Zrazu sa objavil na čele skupiny, ako keby tam bol vždy a že tie tri hodiny sa netváril ako ublížené úbožiatko. Dopriala som si hlboký nádych a nechala som ho, nech vstúpi prvý. Keď som ho už nevidela, pretože postupoval vcelku rýchlo a zdalo sa mi, že sa nás chcel len zbaviť, rozhodla som sa, nasledovať ho. Preto som sa za ním rozbehla, aby sa nám nestratil z dohľadu.

,,Poďte!" zakričala som na ostatných, ktorí sa hneď za mnou pohli, čo som spoznala podľa dupotu čižiem. Našťastie, Charles nestihol ujsť, preto som ho o chvíľu dobehla.

,,Mali by ste byť potichu," ozval sa, ale neotočil sa. Nedal mi šancu odpovedať, pretože hneď pokračoval. ,,Učila si sa, že Dušičky majú radi pokoj."

Nemala som slov, veď čo ďalšie by som mu povedala? Onedlho sme sa všetci stretli a potom sme už pokračovali spolu.

,,Obzerajte sa, prsteň môže byť hocikde."

,,Hľadajte prsteň!"

Povedali sme obaja naraz. Charles na mňa hodil vražedný pohľad, až sa mu smaragdové oči v tme hrozivo zaleskli. Už okolo nás párkrát prešli Dušičky, ktoré hrozne kvílili. Na toto nás nikto nemohol pripraviť. Ani profesori a majstri, ktorí nám síce opisovali, ako to bude asi vyzerať, ale toto nikto nedokázal napodobniť. Bol to strašný srdcervúci rev, ktorý trhal uši. Musela som si ich zapchávať, ale aj tak to nepomohlo. Nebola som na tom tak sama, všetci sa snažili nejakým spôsobom znížiť hlasitosť toho odporného zvuku. Dušičky boli nejakým zvláštnym spôsobom modré, ale skôr vyzerali byť priesvitné. Cítila som sa strašne a veľmi zle. Chcela som všetko napraviť, cítila som beznádej. A potom som si uvedomila, že to bolo to, čo spôsobovala Jaskyňa smútku. Mali sme sa cítiť beznádejne, všetko ľutovať. Preto som chcela znenazdajky dať všetko do poriadku s Charlesom, prestať sa hádať a podpichovať. Preto som sa cítila vinná za to, že ma Jay pobozkal. Srdce mi zvierala veľká bolesť a všade ma prenasledovalo slovo vina.

,,Och, ja to už nevydržím!" zakričal Charles. Prehrabol si rozstrapatené hnedé vlasy a následne si ich zúrivo začal ťahať. ,,Prepáč, že som na teba pred piatimi rokmi vylial polievku," ospravedlnil sa mi.

Zamrzla som v akomkoľvek pohybe. Páni, vedela som, že tuto Nezvyčajný všetko ľutuje, ale nečakala som, že sa mi ospravedlní za to! Nikto o tom nevedel, len my dvaja, a vlastne odvtedy sa stále hádame. Nikdy sme spolu dobre nevychádzali, ale tým skutkom to totálne zaklincoval.

Mala som oblečené cukríkovo ružové šaty a bola som neskutočne hladná. Celé dve hodiny som bola zavretá v zbrojnici a trénovala som. Vyskúšala som snáď všetky zbrane, ktoré som našla a na ktoré som bola dosť stará. Myslela som, že trinásť rokov bolo dosť, ale očividne podľa mojich rodičov nie. Veľa času som trávila s Charlesom, s ktorým sme spolu mali zachrániť Wyrlasse. Nevšímal si ma, vždy sa tešil, keď odo mňa mohol odísť a vrátiť sa do Lesa Strachu, kde mal viac kamarátov a brata, ktorý tam pracoval.

Moje trinásťročné ja si to nechcelo priznať, ale páčil sa mi. Nevedela som, kedy sa mi začal páčiť, ale vždy, keď som bola v jeho prítomnosti, bilo mi srdce ako o život. Kráčala som do kráľovskej jedálni, lebo mi už škvŕkalo v žalúdku. Tie šaty, čo som mala na sebe, som neznášala, už odmalička som mala rada nohavice, čo však nebolo prípustné, pretože som bola princezná. Podľa mojej mamy. Tieto na mňa navliekli slúžky proti mojej vôli. Keď som si sadla za stôl, hneď predo mňa priniesli tanier horúcej paradajkovej polievky. Mojej obľúbenej. Všimla som si, že na druhej strane sedel Charles so svojimi kamarátmi. Na niečom sa smiali a ja som opäť predýchavala jeho prítomnosť. Spokojne som si jedla polievku, veľmi mi chutila, keď som zachytila, že sa ich smiech približoval.

,,Ahoj, Charles," pozdravila som ho zmätene, keďže som ho dnes ešte nevidela.

Opäť vyzeral úžasne, veď ako vždy, a ja som na ňom mohla oči nechať. Ani ma nepozdravil a dosť neskoro som si všimla, že držal v rukách misku, v ktorej bola vriaca polievka. Za hlasného smiechu ju nado mnou podržal a vylial mi ju na hlavu. Zvrieskla som, vyskočila zo stoličky, ktorú som prevrhla a utekala som preč. Počula som ich hlasný smiech, zatiaľ čo mne sa z očí drali slzy.

Odvtedy som sa naňho už nikdy zaľúbene nepozrela a už nikdy som naňho v takom smere nemyslela. Začala som ho nenávidieť a tak trochu sa mi zapáčili rôzne nadávky na jeho osobu. Začalo ma to baviť, tak som pokračovala v hraní jeho hry a postupne moja nenávisť rástla.

Nechcela som to všetko počúvať, preto som sa rozbehla ako zmyslov zbavená, len aby som sa dostala z jeho dosahu. Nezaujímalo ma, že sa so mnou snažil zmieriť, vedela som, že to je kvôli tomuto miestu.

,,Bola to stávka!" kričal ďalej, ale postupne jeho hlas zanikal.

Zapchávala som si uši, ale Dušičky boli všade, takže som okamžite začala ľutovať, ako som sa zachovala. Nemala som poňatia, kde sú ostatní, Sashu som nevidela hádam od začiatku. Dúfala som, že sa nestratila.

Veselé Vianoce!💙⛄🎄
Prajem pekné vianočné sviatky, krásny čas strávený s rodinou a tými najbližšími, veľa pohody a darčekov🎁
A teraz k novej kapitole. Čo si o tom myslíte? Dúfam, že som vás prekvapila tým, ako sa začala ich nenávisť. Čo vám poviem, deti😂
Snáď sa vám takýto vianočný darček páčil😇
Mám vás rada a ďakujem, že ste stále so mnou!❤😘
Baruš