Mala som pocit, že sme v Lese Strachu strávili len jeden deň a pritom to bol už týždeň. Nemali sme už čo hľadať, ale Charles navrhol, aby sme si oddýchli a Jay nadšene súhlasil. Tiež som nebola proti, potrebovala som načerpať nové sily a ešte som aj tajne trénovala svoje schopnosti. Veľmi sa mi to nedarilo, preto som poprosila Sashu o pomoc. Väčšinou som trénovala s Charlesom, ale nemala som náladu na jeho posmešné poznámky. Aj teraz tomu tak bolo. Vstala som za svitania, už som si zvykla a nejako sa mi vždy podarilo zobudiť. Sashu som musela prebudiť násilím. Rýchlo som si odpila z čutory, aby som zahnala smäd, a potom sme sa spoločne pobrali na naše tajné miesto.

,,Myslím, že sa už zlepšuješ," pochválila ma priateľka.

Postavili sme sa do obrannej pozície, obe sme v pravej ruke zvierali meč. Vlasy, ktoré som mala pevne uviazané do uzla na vrchu hlavy, mi konečne nezavadzali ako zvyčajne. Rozkročila som nohy, aby som udržala lepšiu stabilitu a počkala, kým Sasha zaútočí ako prvá. Vedela som, kedy zaútočí, pretože sa rozohnala mečom a skackavo ku mne podišla. Prekrížila som si ruky pred seba, aby som vykryla jej výpad a naše meče sa stretli, čo vyvolalo kvílivé zarinčanie. Vydala som zo seba bojový pokrik, nadýchla som sa a švihla som smerom k jej nohám. Uhla sa, pretože som sa prezradila tým, že som jej venovala pohľad.

,,Toto je zábavné," poznamenal náš pozorovateľ práve vtedy, keď som sa chystala na výpad zľava. Zavrčala som ako štvaná zver a hodila pohľad na Charlesa.

,,Trénujeme, ak nevidíš," uzemnila som ho a ďalej sa sústredila na boj. Prechytila som si meč do ľavej ruky a úspešne sa vyhýbala Sashiným úderom.

Odrazu sa vedľa mňa objavil môj obľúbený Nezvyčajný a bez toho, aby sa čo i len ohlásil, zaútočil. A na koho iného, než na mňa. Z pošvy vytiahol meč, postavil sa predo mňa a s radosťou mi sekol do ruky. Zasyčala som, keď sa mi oddelila pokožka po strete s mečom a z rany mi začala vyvierať červená krv. Hnev v mojich očiach bol snáď čitateľný, lebo som sa okamžite rozbehla za ním, odrazila sa od malého pníka a skočila mu na chrbát.

Sasha len nečinne stála a s údivom si nás premeriavala. Ani som sa jej nečudovala, museli sme vyzerať vážne ako šialení. Rukami som ho začala škrtiť, samozrejme len na oko, keďže som ho nemohla zabiť - bol potrebný pre výpravu - a ani by som to nedokázala. Možno som mala prisilný stisk, pretože začal chrčať a pokožka na tvári mu viditeľne zbledla. Vtedy som sa preľakla, nevnímala som ani chichúňajúcu sa Sashu a v zlomku sekundy som z neho zliezla. Len čo som nohami dopadla na pevnú zem, lesom sa rozľahol chlapčenský smiech.

,,Prisahám, že ťa raz zabijem!"

Keď som zistila, že to hral, skríkla som, totálne vynervovaná a nepredstaviteľne nahnevaná.

Nakoniec som uprela fialové oči na kamarátku a vyprskla som do smiechu. Bola totižto celá červená, smiech zakrývala kašľom a vyzerala, akoby sa dusila. Obaja na mňa pozreli, že ako rýchlo som zmenila náladu. Hlavne Charles, ktorý vyvalil oči dokorán, zelené dúhovky pokryli celú šošovku a dobre, že neotvoril aj ústa. Vyzeral byť vyvedený z miery.

,,Čo tak na mňa pozeráte?" vybafla som odrazu.

Obaja pokrútili hlavami, neschopní slov. Potom, akoby im niečo napadlo, sa pozreli na seba. Zbadala som ich veľavýznamné pohľady, preto som sa začínala obávať. A mala som aj prečo, pretože sa o malú chvíľku obidvaja na mňa vrhli. Jeden zozadu, druhý spredu. Prikrčila som sa, keďže som tak nejako niečo podobné očakávala. Narazili hlavami do seba, na čo zvýskli - asi bolesťou. Ale nevzdávali sa, lebo sa hneď pozviechali a šúchajúc si hlavy, opäť na mňa zaútočili. Uhla som sa práve včas, ale bohužiaľ som si nevšimla ten sprostý, malý, odpílený kúsok pňa. Potkla som sa, nemala som sa, kde zachytiť a skončila som tvárou v blate.

,,Dopekla! Ešte, že včera pršalo!" zvrieskol Charles posmešne.

Áno, to jediné ma zachránilo pred doškriabanou tvárou. Dopadla som presne do malej kaluži blata, ktorá tu prosím pekne bola jediná, a na moju smolu si našla práve mňa. Nemotorne som sa postavila, úplne špinavá od mokrej hliny a zaúpela som. Srdce mi bilo ako na pretekoch a poháňaná hnevom som si zotierala blato. Poriadne som si pretrela tvár, aj keď som tušila, že som bola stále od toho pokrytá.

,,Čo to robíš, Alycia?!" opýtal sa ma. Nechápavo som nadvihla obočie. Nevedela som, kto z nás padol, či on alebo ja.

,,Utieram sa?" odpovedala som mu otázkou a na ukážku som teatrálne gestikulovala pred tvárou.

,,Teraz vyzeráš lepšie, než kedykoľvek predtým," posmieval sa mi ďalej.

Mala som sto chutí buchnúť ho niečím po hlave a práve vtedy mi skrsol veľmi skvelý nápad. Potrebovala som predsa zlepšovať svoje schopnosti, no nie?

⚔

Na moje sklamanie sa mi Charlesa nepodarilo ani raz zraniť. Vždy sa uhol alebo dopredu uhádol moje zlomyseľné myšlienky. Každopádne som aspoň trošku trénovala, i keď sa mi to stále veľmi nedarilo. Musela som používať ruky a to bolo dosť na nič. Potrebovala som veci ovládať pomocou myšlienok. Potrebovala som čas. Čas, ktorý som nemala.

Poobede sme sa rozhodli, že si niečo ulovíme. Pochybovala som o našich loveckých schopnostiach, ale aj tak som do toho šla. Mohla byť zábava. Bola pravda, že som bola hladná a nechcelo sa mi, hlavne mi nechutilo stále jesť bylinky od Kailey. To bola jedna z vecí, prečo som sa rozhodla ísť s nimi na lov. Inak by som zostala trčať v stane. A to som nechcela.

Oni boli všetci vcelku dobrí v stopovaní a lovení, až na mňa. Nebavilo ma to, preto som v Sklenenom meste na vyučovaní nedávala pozor a ostatní po čase tiež zistili, že to nebola moja silná stránka. Potom som uprosila rodičov, aby ma tej úmornej a nezaujímavej hodiny zbavili. Po hodinách a hodinách kriku, revu a modlenia sa, mi to dovolili. Dúfala som, že sa už o nič nepotknem a že zostanem pevne na rovnej zemi. Vysoké šnurovacie čižmy som mala celé zablatené, rovnako ako aj zvyšok. Bola som rada, že mi do nich nenatiekla voda. Takto som mala nohy v suchu, na rozdiel od Sashy, ktorá si zabudla schovať svoje topánky pred dažďom.

Konečne sme vyrazili, išli sme všetci. Usúdila som, že by sme tým mohli utužiť naše vzťahy, ak sa také niečo dalo. Seba a Charlesa som nerátala, pochopiteľne. Túlali sme sa už niekoľko hodín a aj tak sme zatiaľ nič nechytili. Vlastne oni. Ja som si skôr pripadala na príťaž, pretože každý jeden stopoval, hľadal odtlačky tláp alebo kopýt v tráve, až na mňa. Aj tak by som ich nevedela nájsť pod kopou listov, tobôž nie určiť, o aký druh zvieraťa šlo. Bolo horúco, ruky sa mi potili, pod košeľou som cítila kvapôčky potu a úzke jazdecké nohavice sa mi lepili na pokožku. Necítila som sa dobre. Konečne niečo našli! Podišla som bližšie a aspoň som sa tvárila, že ma to zaujíma.

,,To je tiger?" opýtala som sa a medzitým si založila prameň vlasov za ucho. Keď všetci na mňa pochybovačne pozreli, pochopila som, že som mala držať ústa zavreté.

,,To je kopyto," odvetil Jay, ktorý sa odo mňa odvrátil. Vyzeral byť unavený, za ten čas som si stihla všimnúť veľké kruhy pod očami. Asi toho veľa nenaspal. Chápala som ho, bola som na tom podobne, večne sa mi snívali nočné mory o tom, ako ma porazia Tiene.

,,A odkiaľ by sa tu vzal tiger?" zapojil sa do rozhovoru Charles.

Už len to mi chýbalo. Pokrčila som plecami v snahe, že to nechá tak. Lenže ako inak, keď som mu dala podnet na zábavu, bolo samozrejmé, že to využil.

,,Neviem! Nie je to jedno?" skríkla som podráždene a nervózne si odhrnula hnedý prameň, ktorý mi zavadzal vo výhľade.

,,Nie je, keď nevieš rozoznať kopyto od tlapy tigra. Pre tvoju informáciu, drahá, je to jeleň."

Na to som už nemala slov a nechala som ho, nech ďalej pokračuje vo svojej práci.

Po pol hodine sa Charles začal smiať. Boli sme už dlhú chvíľu ticho, takže nikto z nás netušil, čo ho pobavilo.

,,Ž-že tiger!" ledva dostal zo seba spod smiechu, ktorý nevedel zastaviť.

Keď som vylúštila, čo povedal, začala vo mne vrieť krv. Nikto si zo mňa nebude robiť srandu!

,,Lebo ty si sa nikdy nepomýlil!" osopila som sa a dobehla ho.

Zladila som s ním krok, čo bolo veľmi ťažké, pretože každú sekundu zastavoval, potom sa prehol v páse a neustále sa smial.

,,Jasné, že pomýlil, moja pekná, ale toto ma totálne dorazilo!" odpovedal horko-ťažko a pokračoval v hlasnom rehote.

Myslela som, že sme mali byť ticho, veď takto všetku zver vyplaší. Spomalila som, aby som sa ďalej nemusela naňho pozerať a dostala sa až na koniec skupiny. Úplne vpredu kráčal Jay a o niečom sa bavil s Kailey. Sasha zasa otravovala Teda, zdalo sa mi, že sa hádali. To bolo pre nich typické, každý mal iný názor.

,,Ticho!" zahulákal odrazu Charles.

Dostali sme sa na okraj nejakej čistinky a v diaľke sa pásli jelene. Mohlo ich byť dvadsať. Páni, veď to bolo celé stádo! Medzi nimi boli aj srny a mláďatá. Prikrčil sa, vytiahol šíp a založil ho do luku, čím napol tetivu. Ani som nedýchala, už mi škvŕkalo v žalúdku, ktorý sa tešil, že si dnes pochutí na dobrom mäsku.

,,Strieľaj!" sykol naňho ktosi.

Vyľakala som sa, keď som zbadala, že sa pri nás ocitli dvaja neznámi. Charles sa mykol, bolo to nečakané a namieril na jeleňa. Strelil. Šíp letel vzduchom, bolo počuť len tiché šušťanie vetra a vzápätí jeden jeleň na čistinke padol. Zvyšok sa zľakol a rozutekali sa. Obrátila som pozornosť na nevítanú návštevu.

,,Kto ste?" odvážila som sa vysloviť a uprela zrak na dvoch mužov predo mnou. Jeden mi bol povedomý, ale nevedela som ho zaradiť.

,,Niekto, koho čoskoro spoznáš, zlatko," vyslovil ten mne povedomý a urobil jeden krok ku mne.

Okamžite sa predo mňa vrhol Charles s rukami rozpaženými na strany a zahatal mu cestu.

,,Už ani krok!" vykríkol výhražne. Zamrzla som na mieste, dýchalo sa mi ťažko a všade ma obklopovala jeho prítomnosť.

,,Takže toto musí byť tá slávna princezná Alycia Cartesová," poznamenal známy neznámy. Pri zmienke môjho mena som sa strhla. ,,Otec ťa popísal skoro presne. Zabudol sa ale zmieniť, že budeš obklopená bandou hlupákov," rozprával ďalej.

Vôbec mi nedochádzalo, kto je tá osoba predo mnou. Jednému z nás to ale doplo.

,,Thomsen!"

Charles to slovo vypľul ako nadávku a začal vyťahovať meč. Videla som, ako si položil ruku na rúčku meča. Najprv som netušila, kto je Thomsen, ale s postupom času a keď som si ho poriadne prezrela, som na to prišla. Prepána, veď to bol Jenksov syn!

Ďalej už neváhal, nesnažil sa ani očistiť svoje meno, keď ho nazval hlupákom - mňa by už roztrhal v zuboch - a zaútočil. Mal jediné šťastie, že vzal so sebou aj meč, pretože som si nevedela predstaviť, ako by bojoval s lukom. Ostatní sa tiež zapojili, ale mali sme veľkú výhodu, že boli len dvaja. Tiež som vytasila meč a snažila som sa, aby sa ma ani jeden z nich nedotkol, pretože som nepotrebovala stratiť ďalšie percento zo schopností.

Charles, Jay a Sasha bojovali s Thomsenom, zatiaľ čo ja s Kailey sme sa venovali tomu druhému. Lesom sa ozývali zvuky rinčania kovu a nadávok chalanov. Boleli ma ruky, ale mala som pocit, že som silnejšia než Tieň. Bol dosť mladý a asi aj neskúsený. Meč držal nesprávne, na čele sa mu perlil pot a nedával pozor. Keď som mu zamierila na srdce, nečakala som, že ho prebodnem. Zvrieskla som šokom, zároveň, čo on bolesťou. Thomsen sa obzrel a keď videl svojho druha na zemi v kaluži krvi, zmizol. Zmenil sa v nehmotnú bytosť a už ho nebolo. Na čistine sme zostali šiesti Nezvyčajní a dve mŕtvoly - jeleň a Tieň.

Viem, že meškám niekoľko dní, ale cez víkend sa mi tak nechcelo písať😂 Snáď sa vám táto časť páčila. Čo na ňu vravíte? Nejaká obľúbená scéna?😘
Baruš