Lesní ľudia nás privítali tak, ako sa patrilo. Charles sa s väčšinou z nich poznal, preto sa bavili ako starí známi, ktorí sa poznajú niekoľko rokov, čo bola koniec koncov pravda. A my sme sa tam cítili zbytočne. Teda, aspoň som si to myslela. Lenže, potom som si všimla, že sa Ted začal baviť s nejakým dievčaťom. Vyzerala byť mladučká, možno mala čerstvých šestnásť. Uvoľnene sa smiala a dlhé lokne plavých vlasov si skrúcala na ukazovák. Tiež som to robila, keď som bola mladšia a priveľmi som sa hanbila. S chlapcami som nemala problém, väčšinou som sa len s nimi rozprávala, keďže som už odmalička trávila čas s Charlesom. Kailey sa spolu so Sashou smiala. Sedeli na neďalekom pníku, obe sa tlačili na jednom, aj napriek tomu, že naokolo bolo ešte ďalších päť. Oproti nim stál vysoký a dobre stavaný Lesný muž. Musela som uznať, že vyzeral dobre, takže som sa im nečudovala, že sa smiali tak priškrtene. Očividne boli z neho mimo.

V jednej chvíli som mala chuť sadnúť si k nim a bezstarostne počúvať toho fešáka. Ale nemohla som. Ako záchrankyňa krajiny som si to nemohla dovoliť.

Trabis vysvetľoval Jayovi niečo ohľadom používania luku. Nechápala som, prečo ho v tej nevedomosti nechal. Možno sa chcel pobaviť a možno sa len nechcel vychvaľovať, že sa nemusel učiť narábať s lukom. On to poľahky zvládol so svojou schopnosťou, ktorá spočívala v tom, že keď sa dotkol akejkoľvek zbrani, okamžite ju vedel správne používať. Preto bol Jay náš tréner.

Ako jediná som sedela na kraji zhromaždenia, cítila som sa slabá, unavená a totálne nepoužiteľná. Najradšej by som zaliezla do mäkkej posteli v mojej kráľovskej komnate a oddala sa spánku. Vzdychla som nad tou predstavou.

,,To už po mne túžiš, princezná?“

Zľakla som sa, až tak, že som podskočila na mieste. Keď som spoznala komu patril ten posmešný hlas, chcela som sa zahrabať pod zem. Kriste, ešte aj tento mi tu chýbal. Otočila som sa tvárou v tvár k nemu, aby som prepadla tým zeleným kukadlám.

,,Jedine len po tebe,“ zaironizovala som a snažila som sa tváriť, že mám zrazu veľa práce so svojím účesom. Chcela som sa otočiť a silno som premýšľala, že sa asi predsa len pridám do krúžku obdivovania.

,,Počkaj,“ zastavil ma, keď som sa zvrtla a spravila prvý krok. Chytil ma za predlaktie a uprene sa na mňa pozrel. V mesačnom svite jeho oči žiarili.

,,Čo je?“ osopila som sa naňho. Začínala mi byť zima, preto som sa chcela viac priblížiť k hrejúcej vatre.

,,Nechcem ťa obťažovať a naplno to pochopím, Alycia, ak si chceš oddýchnuť-“

Začal rozprávať, jazyk sa mu plietol a mne prišiel až príliš zraniteľný. Sústredene krčil obočie, akoby slová, ktoré pred chvíľou vypustil z úst, dôkladne nacvičoval.

,,Už to vyklop!“ vybafla som možno príkro, ale nemala som rada tie omáčky. Sklonila som pohľad na jeho ruky, ktoré boli voľne zastrčené vo vreckách nohavíc a čakala, čo zo seba vypotí.

,,Mohla by si ísť so mnou hľadať ten strom?“

Keby sme neboli v takejto situácii a keby mi neprišiel taký roztomilý, - to som si akože nepomyslela - aj by som sa zasmiala. Nahlas a nefalšovane. Lenže nebola som mrcha, preto som len nadvihla obočie, založila ruky na prsiach a povýšenecky naňho zazrela. No dobre, možno som bola trošku odporná a škodoradostná.

,,Prečo? Nepočká to do rána?“

Nemala som tušenia, prečo ho chcel ísť hľadať práve teraz, skoro o polnoci a sami dvaja. Dopekla, čo plánoval?

,,Ráno sme mohli vyraziť,“ argumentoval, a tak som sa zľutovala a podvolila.

Išli sme hlbšie do lesa, pretože sme potrebovali nájsť najvyšší strom, aký kedy existoval. A hlboko v korune sa mal ukrývať modrý list. Ďalší talizman, ktorý sme potrebovali asi tak ako smädný džbán vody. Aj tak som nemala poňatia odkiaľ zistíme, že ktorý strom je najvyšší. Nakoniec sme aj tak nič nenašli, pretože som každou chvíľou videla len čierno čiernu tmu. Aj sa mi zatvárali oči, musela som žmurkať a párkrát som sa aj štipla do ruky, aby som sa prebrala. Raz sa mi stalo, že som skoro narazila do blízkeho kríku a keby ma Charles neupozornil, celú by ma doškriabal. Našťastie, som sa vyhovorila na to, že som chcela odtrhnúť zopár listov pre Kailey. Samozrejme, že to bola výhovorka, ale nechcela som pred ním vyzerať tak... Ako som vlastne vyzerala.

⚔

Na druhý deň ráno som vstala skoro, poriadne som si ponaťahovala kosti a stuhnuté svaly. Avšak až tak skoro, ako som si myslela, som nevstala. Len čo som vyšla zo stanu, oslepilo ma poludňajšie slnko a zasiahla ma ranná vrava okoloidúcich Nezvyčajných. Zívla som, dala si ruku pred ústa a chystala som sa na raňajky.

,,Dobré ráno, vaše veličenstvo,“ pozdravili ma Lesní ľudia, keď som sa usadila za stôl.

Pýtali sa ma ešte všemožné otázky, na ktoré som mala často dosť veľký problém odpovedať. Nečakala som nejaké extra slávnostné občerstvenie alebo nedajbože kráľovskú hostinu, ale ani zelené listy, ktoré sa povaľovali na stole. Sasha vedľa mňa schuti zahryzla do zeleného jablka a zatvárila sa kyslo. Keď jej doplo, že ju sledovalo viac ľudí, ihneď sa usmiala a dopriala si ďalší kus šťavnatého jablka. Pre istotu som si zobrala niekoľko čerešní, aj tak som nebola veľmi hladná a nechala na pokoji ich listovú špecialitu.

Zrak mi padol na Charlesa a Jaya, ktorí sa s obrovskou vervou pustili do listov a zapíjali ich vlastnoručne vyrobeným alkoholom Lesných ľudí. Zopár kvapiek mu stieklo dole po brade a zanechávali za sebou vlhkú cestičku. Mala som chuť vytrhnúť mu to z ruky a správať sa ako matka, pretože som nechcela, aby sa práve teraz opil. On ale po chvíli odložil džbán na stôl a dojedol svoju zelinu.

O nejakú pol hodinu sme konečne vyrazili hľadať ten prekliaty strom. Obaja sme sa správali, akoby sme včera večer nikde neboli a teraz sa tu touto húštinou predierame prvýkrát. Keď som, namôjveru, po hodine objavila dosť obrovký strom, zakričala som na ostatných.

,,To by mohlo byť,“ schválil to Charles a zložil si tulec do trávy. Vzápätí tam položil luk.

Nevedela som, čo to sakra robil, ale na sto percent som si bola istá tým, že na ten strom poleziem ja. Odopla som si opasok, na ktorom som mala pripevnený meč. Spadol medzi žlté kvety. Predbehla som Charlesa, ktorý bol už tesne pri strome a sama naň vyskočila. Pevne som sa chytila kmeňa oboma rukami, akoby som ho objímala a nohami som sa posúvala do rôznych štrbín. Viac ráz som sa ale pošmykla, pretože strom bol starý a odlupovala sa z neho kôra. Myslela som, že som vyliezla hodný kus, ale keď som sa pozrela dole, zistila som, že som uviazla na tom istom mieste, z ktorého som vyrážala.

,,Ukáž, ja sa o to postarám,“ ohlásil sa pán múdry a odsotil ma.

Stratila som rovnováhu, ak som aj predtým nejakú mala, a spadla som na zadok. Ruky som si oškrela a na pár miestach mi vytiekla krv. Nebolo to strašné, len to trochu štípalo, ale na to som bola zvyknutá. Charles bol už v polovici stromu, vďaka jeho schopnosti. To som mohla predvídať, že bude skúsenejší a zručnejší, keďže tu vyrastal.

,,Pohni si!“ vykríkla som, aby som ho aspoň trochu znervóznela.

,,Prestaň s tým,“ napomenula ma kamarátka a keď som sa otočila, videla som ostatných prikyvovať.

,,Chcela som sa len uistiť, že nebudeme strácať čas,“ zaklamala som a nervózne si chytila prameň vlasov, ktorý mi lemoval tvár.

,,Už si tam?“ spýtal sa Jay po chvíli, keď sme už nemohli vidieť jeho brata.

,,Čoskoro!“ zakričal mladší McStanley.

,,Mám!“ ozval sa znova.

,,Čo máš?“

Najprv som nechápala, čo tým myslel, preto som sa ako prihlúpa spýtala. Ešte aj môj výraz hovoril za všetko.

,,List!“ vyhlásil víťazoslávne.

Onedlho sme ho videli zliezať dolu, opatrne rúčkoval, aby si neublížil, i keď som o tom dosť pochybovala. Musela som uznať, že mal dobrý zadok, vidieť, že často cvičil. Potom som si uvedomila, na čo som myslela a hneď by som si najradšej strelila zo dve výchovné facky. Z jedného metra zoskočil až k nám a zostal stáť na nohách.

,,Ukáž,“ požiadala som ho nedočkavo.

Najprv otáľal, ale potom vytiahol z vrecka žiarivo modrý list. Svetlo, ktoré sem prenikalo, sa od neho odrážalo a vrhalo odlesky. Bol nádherný a ja som nemohla uveriť, že sme ho získali.

,,Dobrá práca,“ pochválil ho Ted a potľapkal ho po pleci. Ostatní mu tiež gratulovali a mňa na chvíľu pochytila zúrivosť.

Veď predsa ja som našla strom! Chcela som vykríknuť, ale udržala som sa na uzde.

,,Gratulujem,“ oznámila som pochmúrnym hlasom a pobrala som sa na odchod.

,,Nemáš pre čo, toto malé víťazstvo sme dosiahli spolu,“ opäť ma zastavil a opäť sa jeho ruka dotkla tej mojej. Vložil mi list do dlani a zatvoril mi ju. Pocítila som náhly nával šťastia, čo ma mierne vydesilo.

,,Ďakujem. O čo sa snažíš, ha?“ vyprskla som, pretože sa mi to nejako nezdalo.

,,Aby si sa necítila taká bezvýznamná, pusinka,“ šepol a venoval mi vzdušný bozk. Naštvane som zavrčala a dupla nohou. To už mi bol Charles chrbtom a vystavoval mi na obdiv ten dokonalý zadok.

Áno! Dala som to👌
Som rada, že som to stihla dopísať, pretože to ráno vyzeralo tak, že sa na to vykašlem. Neskutočne sa mi nechcelo. Ale nakoniec ma to bavilo, síce sa mi zdala kapitola taká o ničom, snáď vás bude baviť. Ďakujem za všetko, ste neuveriteľní❤
Baruš