Bola som plná zúfalstva, hnevu a beznádeje. Čo som mala teraz robiť? Ako asi zachránim Wyrlasse, ak je Charles mŕtvy? Dala som si hlavu do dlaní a snažila sa nerozplakať. Zdalo sa mi, že som v diaľke počula niekoľko hlasov, ale nakoľko som bola mimo, nedokázala som ich počúvať. Neudržala som sa na nohách, preto som to vzdala a podvolila sa zemskej príťažlivosti. Dopadla som na kolená, neschopná jasne uvažovať. Slané slzy si našli cestu von a zmáčali mi celé líca.

,,Alycia!" započula som z diaľky, ale nejako som to nevnímala.

Priložila som si ruky k ušiam a chystala sa z plného hrdla vykríknuť, keď vtom mi niekto uštedril facku. Okamžite som sa prebrala z tranzu a zaúpela som.

,,Charles?" zadívala som sa do jeho zelených očí, ktoré som len pred chvíľou videla prázdne a bez života.

,,Ale veď- Ty-ty si mŕtvy," vykoktala som nezreteľne. Pri uchu sa mi ozval smiech, ktorý som tak dobre poznala. ,,Ale ako-?" spytovala som sa, keďže som tomu stále nechápala.

,,Alycia, mala si len vidiny. To sa v Lese Strachu stáva. Veď vieš, vidíš svoje najhoršie obavy," oboznámil ma so skutočnosťou Charles a uistil ma, že je až príliš živý. ,,I keď by ma zaujímalo, prečo si videla umierať práve mňa, drahá," dodal posmešne a zaregistrovala som, že sa uškrnul.

Postavila som sa na vratké nohy, ale to mi už našťastie šla Sasha na pomoc. Zostalo mi zle, keď som ju spočiatku zbadala, pretože som si predstavila, akú hroznú smrť mi Les ukázal.

,,Som v poriadku," pokúšala som sa jej vyvliecť, ale nedala sa. Skalopevne si stála za svojím a držala ma.

,,A videla som ťa preto, Charles, lebo či chceš alebo nie, potrebujem ťa," ohlásila som ho, aby som mu to vysvetlila.

,,Čo tým-" začal, ale rýchlo som ho prerušila.

,,Kvôli záchrane krajiny."

,,Áno, jasné," odvetil, ale hneď sa otočil a pridal do kroku.

Nachádzali sme sa v hustom poraste, i keď som ani nedúfala, že Les bude vyzerať inak. Neustále som sa musela zohýbať, aby som hlavou nenarazila do nízkych stromov a uskakovala som vetvám, ktoré mi trhali oblečenie. Chytila som popruhy od batohu pevnejšie a nechala Sashu, aby ma predbehla. Od Charlesa som sa dozvedela, že Lesní ľudia - čiže aj McStanleyovci - nepociťujú strach. Sú voči tomu imúnni, čo mi už začalo dávať zmysel. Takto bol Les chránený pred inými bytosťami. Zaostala som, stále ma mátali tie strašné vidiny a niekde v hrudi som cítila strach. Srdce mi zvierala neznáma sila a mala som pocit, že sa udusím. Že som nedostala potrebné množstvo kyslíka. Potrebovala som sa spamätať. A to čo najskôr. Predtým, než...

Ani som sa nenazdala ako, ale zrazu som mala pred sebou vysokú ženu. Bola oblečená ako divoška, telo jej pokrývali zelené potrhané handry a veľa toho nezakrývali. Nedokázala som otvoriť ústa a vydať z nich ani hlásku, pretože sa Lesom ozval krik a vzrušené výkriky. A onedlho na to na nás zaútočila plná čata Lesných ľudí. V tom chaose zelenej farby som nevedela nájsť ani jedného člena mojej družiny, takže som rozmýšľala, či mám bojovať alebo nie. Keď ma však jeden muž surovo potkol a chystal sa ma kopnúť, bola som rozhodnutá, čo budem robiť. Vytasila som meč, samozrejme, že som ho sprvu nevedela vytiahnuť, ale po chvíli trápneho zazerania neznámeho muža, sa mi to úspešne podarilo. Svižne som sa postavila, vyskočila som a švihla mečom. Ostrie sa zalesklo na slnku, ktoré sem preniklo cez stromy. Muž sa, bohužiaľ, uhol a stratil sa mi z dohľadu.

,,Cartesová, za tebou!" upozornil ma Ted a spravila som tak, ako povedal. Vôbec som nemala čas riešiť, ako ma oslovil.

Odskočila som na pravú stranu, stúpila som na tenkú vetvičku, ktorá pod náporom váhy pukla a zaprašťala. Lenže to by som nebola ja, keby som sa o niečo opäť nepotkla. Všimla som si, že to bolo nejaké lano, ktoré sa ťahalo okolo viacerých stromov. Bolo hrubé, na niektorých miestach rozstrapkané a nenápadné. Hneď ako som to zistila, vedela som, že to bolo zlé.

,,Dávajte si pozor! Je tu pasca!" vykríkla som predtým, než sa okolo mňa omotala sieť na ryby. Zdvihla sa do vzduchu spolu so mnou a ostala som tam trčať. Materiál bol nepríjemný a na odhalenej pokožke ma škriabal. Na rukách mi lano spôsobilo drobné škrabance a zanechávalo začervenané miesta.

,,Dočerta!" zakričala Kailey, ktorá sa o malú chvíľu ocitla blízko mňa. Chytená do veľmi podobnej siete ako ja.

,,Ako je to možné?" zapišťala a zo zadného vrecka jazdeckých nohavíc sa pokúšala vytiahnuť lovecký nožík.

,,Keď to pretrhneš, spadneš na zem a zlomíš si väzy," varoval ju mladík s ohnivými vlasmi. Na krku mal koženú retiazku a na nej prívesok v tvare stromu.

Veľmi by ma zaujímalo, prečo nás napadli Lesní ľudia, ktorým sme očividne nič nespravili. Sieť ma tlačila do boku, lano sa mi zarezávalo do brucha. Zasyčala som a chcela som vytiahnuť dýku, ktorú som mala zastrčenú v čižme. Samozrejme, že som na ňu nedočiahla.

Zdola sa ozývali bojové pokriky, rinčanie mečov a hlasný dupot nôh. Videla som Sashu, ktorá sa blížila k lanu, tak som na ňu zakričala, aby dávala pozor. Ukázala mi zdvihnuté palce a pokračovala v ceste. Hodila sa na nejaké drobné dievča, zrazila ju na zem a tupou stranou meča ju buchla do hlavy. Dievčina razom odkväcla a hlavu zaborila do špinavej trávy. Niekoľko sekúnd na to sa medzi mnou a Kailey ocitol aj Jay. Nadával ako nikdy predtým, kopal rukami a nohami a vyhrážal sa všetkým naokolo, že za toto zaplatia. Jeho meč zostal uväznený na zemi, slnečné lúče dopadali na čepeľ, ktorá vytvárala žiarivé obrazce.

,,Čo teraz?" spýtala som sa ho, keďže bolo pravdepodobné, že tu nemienil len tak visieť.

,,Treba prerezať to lano, aby sme sa dostali na povrch a pomohli ostatným bojovať," vyhlásil a jeho pevný výraz vravel za všetko.

,,Ale keď padneme, už sa nepostavíme. Zlomíme si väzy, Jay!" vyhovárala mu to blondínka. Mykala sa v sieti o sto šesť a snažila sa nájsť pohodlnú polohu. Lenže to nešlo.

Pokúšala som sa o to isté a nech som sa obrátila hocijako, nech som mala ruky a nohy kdekoľvek, stále ma niečo tlačilo, rezalo, či škriabalo.

,,Dosť!" zreval odrazu Charles.

Mierilo naňho päť mužov, každý mal v ruke kušu. Za ním stála Sasha, krčila sa, avšak v oboch rukách zvierala malé, ale ostré dýky. Keď som otočila hlavu, Ted bol na opačnej strane a okolo neho asi desiatka Lesných ľudí. Bolo vidieť, že sú v presile. Nemali sme šancu.

,,Prečo na nás útočíte?"

Ako hovoril, pomaly klopil natiahnutý šíp k zemi a nakoniec ho aj s lukom položil medzi lístie. Jeden muž pristúpil bližšie k nemu, neustále však naňho mieril, ani raz neuhol.

,,Nehraj sa tu na nevinného, Tieň!" skríkol muž a nabil kušu.

,,Tieň?" nechápavo som vykríkla, až mi hlas podskočil o oktávu vyššie, takže to znelo ako zapišťanie. Muž obrátil pozornosť na mňa.

,,Som princezná Alycia Cartesová, dcéra kráľa Franca Cartesa a kráľovnej Aurory Cartesovej, dedička trónu a budúca kráľovná Wyrlasse," vyriekla som vážne a snažila sa do hlasu vniesť čo najviac autority.

Muž si odfrkol, odpľul si tesne k Charlesovým nohám a zasmial sa. Jeho smiech bol drsný a vrcholne odporný. Charles si odkašľal.

,,Vari ma nespoznávaš, Trabis?"

Muž oslovený menom sa naňho zahľadel oveľa pozornejšie ako predtým a okamžite zahodil kušu. Pohybom ruky to naznačil aj ostatným, ktorí ho počúvli.

,,McStanley!" zahulákal muž a chytro sa ponáhľal objať svojho druha.

,,Vôbec som ťa nespoznal! Vieš, že som bol dlho preč," obhajoval sa. Potom pustil Strážcu zo zovretia a pozornosť upriamil na mňa. ,,Dovoľte mi, ospravedlniť sa za toto menšie nedorozumenie, vaše veličenstvo."

Vystrúhal dokonalú poklonu a z hlavy sňal klobúk. Kývla som hlavou, že sa to mohlo stať každému. O chvíľu nás pustili a vysvetlili nám, že na nich už viackrát zaútočili Tiene a že brali na seba podobu ich blížnych.

Ahojte, som rada, že som kapitolu dopísala v správnom čase. Čo na ňu vravíte? Dúfam, že sa mi ju podarilo dobre opísať, viem, že je síce kratšia, ale obsahuje v sebe všetko, čo som chcela, čiže to podstatné.
Veľmi ma tešia vaše komentáre a som rada, že tu pribúdajú stále noví a noví čitatelia. Ďakujem❤😘
Baruš