Vošla som do nášho provizórneho tábora so zdvihnutou rukou, aby všetci videli trofej, ktorú sme získali. Áno, musela som uznať, že to bola tímová práca, pretože bez Teda by som to nezvládla. Charles mi šiel v pätách, nebol až taký tichý, ako si zrejme myslel.

,,Presúvame sa!" zreval, len čo sme sa priblížili do jaskyne.

Kailey si práve balila bylinky, ktoré nazbierala počas našej neprítomnosti. Nestihla som ani zaregistrovať utekajúcu Sashu, ktorá sa na mňa odrazu vrhla. Narazili sme do seba hrudníkmi, potom mi omotala ruky okolo pása a tuho ma stisla.

,,Si v poriadku?" dožadovala sa odpovedi a starostlivo si ma premeriavala. Prikývla som, neschopná slov, pretože ma až príliš stláčala.

,,Dosť, veď ma zadusíš," zachrapčala som napokon a pokúsila sa dostať z jej zovretia.

Charles medzitým prešiel popri nás, škaredo po mne pozrel a keby som nedržala kamarátku, s obrovskou radosťou by som mu strelila. Sasha ma konečne pustila, aby som sa mohla zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť. Potom som ju opustila, aby som si dala do poriadku všetky veci. Poriadne som sa napila, pretože nás čakala dlhá cesta. Jay stál pred jaskyňou, ani na mňa nepozrel a ja som v tej chvíli netušila, čo som mala robiť.

Pozdraviť ho? Ospravedlniť sa? Správať sa tak, že sa nič nestalo?

Preto som okolo neho prešla bez slova, nevenovala mu pohľad, presne tak, ako on mne. V prítmí jaskyni som si povzdychla, nevedomá, čo budem robiť s touto novou situáciou. Každopádne ma čakalo balenie vecí a cesta do Lesa Strachu. Na čo som sa vôbec netešila. Ešte som tam nebola, preto som sa obávala všetkých tých rozprávok a legiend, ktoré sa o tomto mieste šírili. Pokiaľ som si skladala tú potrhanú košeľu do batôžku, prišiel Ted, aby si vzal meč. Razom aj zmizol, zastrkávajúc si ho do pošvy. Keď som mala všetko poukladané a schované v batohu, vyšla som na svetlo aj ja. Všetci tam už stáli, Charles vyzeral byť nervózny a znechutený.

,,Čo sa deje, slniečko?" prihovorila som sa mu, len čo som sa dostala do jeho blízkosti. Obrátil na mňa celú svoju pozornosť a s prižmúrenými očami, pretože svietilo slnko, sa uchechtol.

,,Spanilá princezná sa rozhodla poctiť nás svojou prítomnosťou?" vrátil mi a otočil sa. Ruky mal založené na prsiach a na sebe stále tie isté špinavé veci v zelenom odtieni.

,,Nevedela som, že vám budem tak chýbať, ó všemocný Strážca," podpichla som ho a približovala sa k nemu.

Vôbec ma nezaujímalo, že ostatní nás mohli sledovať. Boli predsa zvyknutí na naše niekedy veľmi detské správanie a prezývky. Mohla som za to, že ma to bavilo?

,,Dráha, ty mi chýbaš v každej sekunde môjho mizerného života," zaklincoval to a než som sa zmohla na protiúder, zakročil jeho starší brat.

,,Myslím, že stačilo. Mali by sme sa pohnúť, nemáme na to celý deň. Už sme tam mohli byť," poúčal nás a vzápätí vstúpil medzi nás.

Predbehol nás a vyrazili sme. Keďže sme boli bez koní, čo bolo to najhoršie, čo sme mohli spraviť, išli sme pomalšie. Kráčala som vedľa Sashy a z druhej strany vedľa Kailey. Rozprávali sme sa o love a skúmali sme rôzne odtlačky kopýt a tláp v zemi. Jay nás párkrát napomenul, pretože sme išli pomaly, nenapredovali sme a on tam už chcel byť. Bol neskutočne odporný a arogantný. Vedela som, že ho urazil môj útek, ale nemohla som za to, že som necítila to isté, čo on.

⚔

Kráčali sme asi hodinu aj niečo. Nevedela som to presne určiť, na to sme tu mali Teda, ktorý sa vedel orientovať podľa slnka. Boleli ma nohy, vlastne všetko. Najradšej by som sa dala odniesť, ale to by bolo sebecké a nekolektívne. A taká som nebola.

,,Kedy tam už budeme?" spýtala sa Sasha snáď po piatykrát za posledných desať minút. Videla som na nej, aká bola unavená. Tvár mala zašpinenú od prachu, piesku a všeličoho možného. Ruky sa jej triasli, pretože málo pila a v žalúdku jej škvŕkalo, presne ako mne.

,,Ešte raz sa to opýtaš, Sasha, zaistím, že sa v Lese Strachu stratíš. A ver mi, nechcela by si tam zostať so svojimi najhoršími obavami," pohrozil jej zelenooký Nezvyčajný.

Bol vpredu, šiel prvý a v tesnom záveji sa držal Jay. Ako Charles kráčal, tulec so šípmi sa hompáľal a neustále krútil s lukom, ktorý zvieral v ruke.

Potila som sa, cítila som, ako mi po chrbte prechádzali drobné kvapôčky potu, razili si cestu až dole a zachytávali sa na leme nohavíc. Rukávy košele som mala vyhrnuté až po lakte, lebo bolo nepredstaviteľné teplo. Bola som rada, že som si vestu neobliekla a že zostala v bezpečí batohu. Už aj ja som pociťovala smäd, ale nechcela som míňať vodu z čutory, keď sa možno bude dať napiť v Lese Strachu.

Charles sa zrazu otočil smerom k nám. Tiež bol unavený, na tvári sa mu perlil pot a vlasy mal rozcuchané. Preglgol, na každého pozrel, aby sme vedeli, že rozprával ku všetkým.

,,Takže, Nezvyčajní, po tejto dlhej a namáhavej ceste by som vás chcel pri-"

,,Ale prestaň s tými rečičkami, nemáme na to čas!" skočila mu do reči Sasha, ktorá ledva stála. Imaginárne som ju potľapkala po pleci a aj by som jej zatlieskala. To, čo vypustila z úst, sa mi veľmi páčilo.

,,Keďže ma Sasha prerušila, budem musieť začať odznova. Prešli sme dlhú a namáhavú cestu, Nezvyčajní, preto mi je nesmiernou cťou, že-"

,,Prečo sa hráš na niečo, čo nie si?" opäť sa slova ujala moja najlepšia priateľka.

Videla som na ňom, ako zbledol, potom očervenel a nakoniec sa mu vrátila pôvodná farba. Zaťal ruky do pästí, zaškrípal zubami a prešiel dva kroky, aby sa ocitol oproti nej. Keďže som stála vedľa, mala som skvelý výhľad na jeho nahnevaný výraz a postoj. Samozrejme, že som oboje veľmi dobre poznala, lebo som ho už toľkokrát nahnevala, že by som jeho reakcie mohla poznať naspamäť.

,,Ešte raz a nevyjdeš odtiaľ živá," vyhrážal sa so zdvihnutým ukazovákom.

Potom sa bez slova otočil a zmizol medzi húštinou stromov. Podľa nahustených stromov rôznych druhov som spoznala, že sme vstúpili do Lesa Strachu. A ešte podľa niečoho iného. Zrazu som sa necítila taká silná. Nevedela som to popísať, ale razom, akoby ma obostrel strach. Nezvyčajní okolo mňa to cítili tiež, na tvárach sa im zračili smutné a bolestné výrazy. Kailey dokonca bojovala so slzami, ktoré sa snažila maskovať rozpustenými vlasmi. Vedela som, že sme sa nemali za čo hanbiť. Nemohli sme za to, že Les ukazoval tie najhoršie obavy. Zvieralo mi žalúdok, akoby predzvesť niečoho oveľa horšieho.

,,Hýbte sa!" ozval sa Charles z veľkej diaľky.

Ako mohol rozprávať, keď ho sužovali obavy?

Pokúsila som sa pridať do kroku, ale len čo som prebehla pár metrov, zjavili sa predo mnou rodičia.

,,Matka? Otec? Čo tu robíte?" spýtala som sa neveriacky.

Rozbehla som sa, aby som bola až pri nich. Ale toľko, koľko som sa priblížila, sa oni vzdialili.

,,Zlyháš, Alycia," vyriekla mama chladnokrvne.

,,Nie," oponovala som a skrátila vzdialenosť o jeden krok. Oni o krok odstúpili.

,,Zabila si nás," ozval sa otec.

Zrazu som mala pred sebou inú scénu. Otec a mama ležali na podlahe paláca Kryštálov. Nad nimi sa týčil Jenks a v ruke zvieral Neporaziteľný meč. Rozplakala som sa, slzy sa mi tisli cez okraje viečok a kvapkali dolu. Srdce mi zívalo prázdnotou, necítila som absolútne nič. Len bezmocnosť a tmu.

,,Alycia, prečo myslíš len na seba?" prihovorila sa mi Sasha.

,,Och, vďakabohu, že si v poriadku!" zvýskla som.

Chystala som sa ju objať, ale ona ucukla a otočila sa.

,,Čo sa deje?" zaujímala som sa.

Srdce mi bilo ako o preteky, chcela som ísť preč. Nechcela som tu byť, nechápala som, ako tu mohol Charles prežívať a žiť. Bolo to vôbec možné? Alebo, že by si už zvykol?

,,Všetko sa deje," odpovedala mi na otázku a obrátila sa.

Jej inokedy hnedé oči boli teraz čierne, akoby v nich nemala farbu. Boli bez života. Preľakla som sa a zvrieskla som. Priblížila sa ku mne s tými desivými očami, ktoré vlastne neboli oči. Len nejaká prázdna diera. Bolo mi nevoľno.

,,Čo sa ti stalo?" opýtala som sa trasúcim sa hlasom. Odstúpila som o pár krokov a snažila sa na ňu príliš nepozerať.

,,Ty za to môžeš," vyhlásila bez štipky emócií a ukázala na mňa prstom. Bola som rada, že som bola tak ďaleko, inak by sa ma dotkla.

,,Ja?"

Sasha sa zasmiala. Jej smiech znel ako škrekot divého zvieraťa. Z úst sa jej začali valiť chrobáky. Každého jedného som mohla pomenovať, pretože vyliezali pomaličky, akoby si dávali načas.

,,Zabila si ma, Alycia," zachrčala a začala chrúmať chrobáky. Naplo ma.

,,Pochovala si ma zaživa, priateľka," posledné slovo vyplula ako nejakú nadávku a vzápätí zmizla. Viditeľne som si vydýchla, ale stále som sa cítila divne, ako keby malo niečo prísť.

,,Dobre, princezná, môžeme pokračovať?" ohlásil ma Charles.

V ruke držal luk a v ňom mal pripravený šíp, aby mohol kedykoľvek vystreliť. Preto som aj ja vytiahla meč, možno tu hrozilo nebezpečenstvo.

,,Kde sú ostatní?" poškriabala som sa vo vlasoch a vytiahla z nich stuhu. Voľné pramene sa mi rozprestreli okolo hlavy a dopadli až na chrbát.

,,Čakajú na nás," odvetil po chvíli a predbehol ma.

Vyzeral úplne v pohode, nezdalo sa, že by ho tu niečo strašilo. Len som kývla hlavou, aby som mu dala najavo, že som ho vnímala. Zatvorila som oči, aby som sa nadýchla vzduchu a vychutnávala si tú atmosféru.

,,Aly-" ozvalo sa.

Podľa hlasu som spoznala, že to bol Charles. Otvorila som oči, aby som sa stretla s neľútostným pohľadom Jenksa.

,,Nie!" vykríkla som plná zúfalstva, keď som videla, že Charles ležal na zemi a v oblasti hrudníka sa mu tvorila krv. Červená krv.

Panebože! Prečo som nedávala pozor?

Chrčal, v ústach mu bublalo a otvoril ich. Vyvalila sa mu z nich krv a poslednýkrát sa nadýchol. Jeho zelené oči ako jarné lístie zostali otvorené dokorán.

,,Charles, nie!"

Ahojte! Som rada, že som sa sem konečne dostala, ale mala som teraz stužkovú a aj dozvuky, preto tak dlho nebola časť.
Čo vravíte na nový vývoj udalostí? A čo na Les Strachu? Chceli by ste tam niekedy ísť? Čo myslíte, že by ste tam videli vy?😱
Ja viem, príliš veľa otázok😂 Som rada, že ste ešte tu a ďakujem vám za podporu❤
Baruš