Stáli sme nastúpení pred Dračou horou a naším cieľom bolo prekročiť tú neviditeľnú hranicu, ktorá nás delila od drakov. Ako prvý išiel Jay a v tesnom závese za ním Kailey. Ja s Charlesom sme boli v strede takzvanej skupinky a Sasha s Tedom uzatvárali našu družinu. Jay aj s Kailey boli už vnútri, zatiaľ čo ja som prešľapovala na mieste.

,,Alycia, musíme ísť!" popohnal ma Charles, ktorý sa blížil k bariére.

,,Bojím sa," vyriekla som napokon a zložila si ruky na hrudi. Špičkou topánky som kreslila v hline neznáme obrazce.

,,A to mi hovoríš až teraz?" spýtal sa, značne vyvedený z miery.

Poškrabal sa nad obočím a skrátil tú dlhú vzdialenosť medzi nami. Pevne mi chytil ruky a ja som pocítila jeho drsnú pokožku.

,,Čoho sa bojíš?" zisťoval a pozorne sa mi díval do očí. Zamrkala som, pretože som nebola zvyknutá na jeho skúmavý pohľad a pokrútila som hlavou. Nebola som schopná rozprávať, len som vedela, že tam nechcem ísť. Pochopil to po svojom, tak do mňa ďalej dobiedzal.

,,Nie, ako nechceš mi to povedať alebo nie, že sa ničoho nebojíš?"

Hlas mal vyrovnaný, čo som v jeho spoločnosti zažila málokrát a preto ma to pravdupovediac trošku vystrašilo. Nadýchla som sa, do nosa sa mi dostal čerstvý vzduch a nejaká sladká vôňa kvetín.

,,Ne-nechcem ti to povedať," vykoktala som zo seba a na konci mi preskočil hlas. Pustil moje ruky, poriadne ma zdrapil za ramená a nešetrne mnou zatriasol. Pritom si dával veľký pozor, aby sme nestratili očný kontakt.

,,Ako ti mám pomôcť, keď sa nedokážeme porozprávať?"

Jeho zelené oči v slnečných lúčoch žiarili a vyzeralo to, akoby v nich tancovali iskričky.

Panebože, prečo skúmam jeho oči?!

Bolo bezvetrie, ale aj tak som si často upravovala vlasy, ktoré boli všade, len nie za uchom. A tomu bolo tak aj teraz. Až na to, že keď som zdvihla ruku, že si schovám vlasy za ucho, Charles bol rýchlejší a keď sa ma končekom prsta dotkol, prebehla mnou triaška.

,,Charles," zmätene som zo seba dostala, ,,my sa naozaj nedokážeme normálne porozprávať."

Aj keď mi to prišlo veľmi neslušné, musela som o krok ustúpiť. Už teraz sa dostal do zóny môjho osobného priestoru. Všimla som si, že Jay aj s Kailey na nás pozerajú zvnútra Dračej hory. Naopak, Ted so Sashou mali na nás výhľad, pretože stáli skoro za nami. Celé mi to pripadalo divné, strelené a pritiahnuté za vlasy.

,,To je teraz jedno, Alycia. Musíš mi povedať, čoho sa tak bojíš. Sme tím, zabudla si?"

Nemala som na výber, lebo ma doslova prebodával pohľadom a celý jeho postoj budil dojem silného jedinca. Nepohli by sme sa odtiaľto, pokiaľ by som mu to nevyklopila. Čo sa mi síce dvakrát nechcelo, ale mal pravdu. Boli sme tím, či sa mi to páčilo alebo nie.

,,Bojím sa, že sa niekto z nás zraní. Že tam niekto zostane, že niekoho zasiahne plameň, že niekoho zožerie drak, že-že jeden z nás neprežije a tým pádom odsúdime Wyrlasse Tieňom. Toho sa bojím, Strážca."

Počas môjho prehovoru som sa mu celý čas pozerala do očí a sledovala jeho výraz, ktorý sa menil s každým vysloveným slovom. A keď som skončila, strčil si ruku do vlasov a frustrovane v nich zahrabol.

,,Nikomu sa nič nestane," zamrmlal napokon a potiahol ma za ruku. Dlhými tromi krokmi prekonal vzdialenosť, ktorá nás delila od sveta drakov. Nasledovali nás ďalšie dva páry topánok a onedlho sme boli všetci tam.

,,Čo vám tak dlho trvalo?" vyzvedal Jay a podišiel ku mne. Chytil ma za bradu a zdvihol mi ju na úroveň svojich sivých očí. Pozeral na mňa so záujmom, hladkal mi palcom bradu a nikomu inému nevenoval pohľad. Cítila som sa strašne, všetci na nás upierali pohľady. Nevidela som ich, ale cítila som na chrbte tisícky pohľadov.

,,Niečo sme si ujasňovali," odpovedal mu Charles chladne.

,,A čo také?" pokúšal sa dozvedieť viac jeho starší brat.

,,To je len medzi mnou a princeznou," odsekol mu a ďalej sa ním nezapodieval.

Otočil sa na druhú a stranu a skúsenými pohybmi lovca šípil korisť. Jay ma hneď pustil, akoby som mu niečo urobila a zatváril sa ublížene. Čo som za to mohla ja? Bola som vďačná Charlesovi, že mu nepovedal o mojich obavách, nevedno prečo.

,,Niečo cítim," zašomral Strážca čupiaci pri zemi. Ruky mal položené na vyschnutej tráve a v prstoch drolil kamenistú pôdu. ,,Pravdepodobne nás draci zacítili, mali by sme sa pohnúť."

Hneď ako dopovedal, postavil sa a svižnými skokmi prekonával vzdialenosť skál. Ostatní ho nasledovali, terén bol nerovný a celkom klzký, preto som si dávala obrovský pozor. Išla som posledná, keďže ma všetci postupne predbiehali, pretože som bola pomalá.

No tak prepáčte, že si nechcem zlomiť nohu!

Niektoré ostré výbežky vrchu vyzerali naozaj nebezpečne, preto som sa im poľahky vyhýbala. Predo mnou kráčala Sasha, ktorá mi raz za čas ochotne podala ruku, keď videla, že mi to vôbec nešlo.

Srdce našej výpravy išlo prvé, čiže Charles, ktorý sa tak prednedávnom nazval. Zasmiala som sa nad tým, pretože mi to prišlo nesmierne vtipné. Okamžite na mňa pozrel až zhora, on už bol na inom výčnelku, preto mal na mňa skvelý výhľad.

,,Čo ti je, dopekla, smiešne?" sykol potichu a začal sa obzerať dookola.

,,To by si nepochopil," krútila som hlavou a naďalej sa uškŕňala. Ani som sa nenazdala, zoskočil z vytŕčajúcej skaly a ocitol sa vedľa mňa.

,,Schovaj sa za mňa!" vykríkol. Mala som sto chutí mu odporovať, veď teraz kričal on a vzbudzoval na seba pozornosť.

,,Čo-" začala som, ale nedal mi možnosť dopovedať a sotil ma za seba.

,,Keď ti niečo poviem, poslúchneš ma. Je ti to jasné?!" zavrčal a v tom momente znel ako agresívne zviera. Prikývla som, aj keď ma nemohol vidieť a zostala som stáť za ním. Nevedela som, čo sa dialo a prečo ma kryl.

Keď sa však ozval ohlušujúci jakot a revanie draka, pochopila som. Práve nás vypátral. Mali sme šťastie, že bol len jeden a nie viacerí. Mierne som sa skrčila, aj keď som tušila, že by som sa mala prekonať a ísť s ním bojovať. Mala by som byť tá Nezvyčajná, akú odo mňa všetci očakávali. Charles vytiahol luk a zahrabol rukou dozadu, aby vytiahol z tulca šíp. Rozkročil sa, jednu nohu posunul viac dopredu a zamieril na draka. Bol obrovský, ešte väčší než ten predošlý. Bol celý tmavozelený, takže ladil s jeho oblečením. Na konci chvosta mal jeden veľký osteň a dva na bokoch hlavy. Zúrivo sa k nám blížil a stále vydával tie strašidelné a neznesiteľné zvuky.

Vykúkala som spoza medzery medzi jeho nohami. Čupela som na zemi a viem, že to nebola príliš lákavá poloha, ale chcela som byť v obraze. Dúfala som, že nás nikto nepozoroval a nemyslel si o mne kadejaké veci.

Mal hrôzostrašné oči, ale z tej diaľky som nedokázala určiť presnú farbu. Charles strieľal niekoľko šípov za sebou a párkrát, keď trhol nohou, som mala pocit, že sa na mňa celý zvalí. Zrazu drak otvoril veľkú papuľu, mala som možnosť si prehliadnuť všetky jeho tesáky a keď vydal hrozivý rev, striaslo ma. Vedela som, že bolo zle.

,,Charles, choď preč!" vykríkla som s panickým strachom v hlase a rýchlo sa zviechala na nohy. Raz som sa potkla, potom sa mi nohy poplietli, ale napokon som zostala rovno stáť.

On akoby ma ani nepočul, naďalej mieril na draka a aj keď som stála zboku, videla som, ako žmúril jedným okom a snažil sa dobre vystreliť. Mala som chuť mu streliť, ponadávať mu, ale nemali sme toľko času.

,,Charles!" skríkla som ešte raz, v snahe dostať ho odtiaľ preč. Nič, ani len nepohol nejakou končatinou. Stále stál v pozore a nehybne pozoroval netvora pred sebou.

,,Vypadni odtiaľ!"

Všade sa ozývali moje výkriky a náreky, ale aj tak ma nepočúval. Drak druhýkrát otvoril papuľu, obrovský jazyk mu vyšiel von a s ohlušujúcim revom sa dostal skoro až k nemu. Bola som natlačená na stene z hornín, nechcela som, aby sa ten drak ku mne čo i len priblížil. A keď Charles začal vrieskať a zacítila som pach spálenej pokožky, vystrelila som z úkrytu. Drak medzitým odišiel, pretože letel k smeru, odkiaľ sa ozýval ďalší rev. Asi ho volali späť.

,,Ty si taký idiot, neskutočný idiot!" vrieskala som, pokiaľ som k nemu utekala. Len čo som dobehla, neudržal sa na nohách a spadol. V behu som sa k nemu hodila, ošúchala som si kolená a drobné kamienky sa mi do nich zaryli. To všetko som však nevnímala alebo som sa aspoň snažila. Položila som si jeho hlavu do lona a odhrnula mu vlasy z čela.

,,Charles?!" skúsila som ho osloviť.

Nechápala som, ako mohol podceniť toho draka. Jasne vedel, že ich plamene sú neviditeľné, teda bude ťažké s nimi bojovať. Prečo ma ten idiot neposlúchal, keď som ho o to požiadala?

,,Prebuď sa, ty naničhodník!" kričala som a po lícach sa mi rinuli horúce slzy. Nechcela som plakať, ale nedokázala som to zastaviť. Aj keď sme sa nemali radi, bez neho som nemohla zachrániť Wyrlasse. Jednoducho som ho potrebovala.

Opatrne som sa pozrela na jeho nohu a videla som, že rozklad začal postupovať. Títo draci boli veľmi mocní a nielenže mali neviditeľné plamene, oni aj rozkladali pokožku. Spálené mäso bolo sčervenané a na niektorých častiach čierne.

,,Charles, neumieraj!" Priložila som mu ruku na krk a našťastie mu nahmatala pulz.

,,Kailey!" zakričala som čo najhlasnejšie.

Charles pohol zdravou nohou a zamrnčal. Inokedy by mi to prišlo smiešne, ale teraz som vedela, že na to nie je čas. Najprv otvoril jedno oko a potom aj druhé. Pohladila som ho po líci a on naprázdno preglgol.

,,Som v pekle?" spýtal sa hrubým hlasom a popritom striedavo otváral a zatváral oči.

,,Nie, ty hrdina, ešte žiješ," odpovedala som mu ironicky a snažila sa ho udržať pri vedomí, pokiaľ príde Kailey. Slzy som mala po celej tvári, stekali dole a občas sa nejaká usídlila aj na jeho skrivenej tvári.

,,Necítim si nohu," vyslovil zronene a opäť preglgol.

Opäť som zakričala na našu liečiteľku a dúfala, že nie je príliš neskoro na záchranu jeho nohy. Plameň ho zasiahol do kolena, v ktorom teraz zívala krvavá priehlbina. Za tie roky som videla oveľa horšie zranenia pri našich tréningoch, ale aj tak mi zostalo nevoľno. Dala som si ruku pred ústa, aby som sa nepovracala a hlbokými nádychmi nosom som dýchala. Po chvíli sa mi uľavilo, ale aj tak som sa už radšej na postihnuté miesto nepozerala. Mohlo ubehnúť niekoľko mučivo dlhých minút, keď Kailey konečne dobehla.

,,Už som myslela, že vás nenájdem!" bedákala, ale akonáhle uvidela Charlesovu rozkladajúcu sa nohu, prestala.

Pokrčila nosom, keď aj ona zacítila spálené mäso a pustila sa do práce. Z batohu vytiahla nejakú okrúhlu škatuľku. Otvorila vrchnák a na dva prsty si naniesla žltú masť. Voňalo to ako rybacina, teda skôr smrdelo. Aj Charles ohrnul nosom, ale keď mu tú zmes naniesla na koleno, uľavene vydýchol.

,,Malo by to zabrániť ďalšiemu rozkladaniu. Ďalej už použijem svoje schopnosti, ale keďže je noha už v pokročilom štádiu, nebude to také jednoduché."

Podala mi masť do ruky, bez ďalších námietok som ju chytila a ona obe ruky položila na ranenú nohu. Skrivil tvár a z hrdla sa mu vydral bolestivý ston. Stisla som mu ruku, aby som ho povzbudila. Čoraz viac som pociťovala jeho silu, pretože mi drvil ruku vo svojom zovretí. Kailey mala zatvorené oči, vlasy spletené do chvosta a medzi obočím sa jej vytvorila vráska. Ruku som si už necítila a pokiaľ by neustal ani jeho ryk, odišli by mi aj uši. Po ťažkých a dlhých chvíľach, Kailey mľaskla a žiarivo sa usmiala. Charles otvoril oči, stretli sa nám pohľady a pomaličky sa pozrel smerom dolu. Najprv pohol prstami na nohách a potom skúsil pokrčiť nohu v kolene. Podarilo sa mu to a keď sa mu cez celé koleno začala ťahať jazva, vzdychol.

,,Ďalšia jazva do nadchádzajúcej vojny," vyhlásil skleslo.

Zdravím! Kapitola má presne 1952 slov, pretože som to nijako nedokázala skrátiť, ale myslím, že to nevadí. Čo na ňu vravíte?
Mám vás veľmi rada a všetky vaše povzbudenia ma tešia❤
Baruš