Kráčam chodbou, ktorá je zaplnená študentami. Ledva tu vidím pred seba. Zbesilo sa obzerám a hľadám únikovú cestu, ktorá ma zavedie do riaditeľne. Neverila som, že na univerzite môže byť toľko študentov. Ako som sa cez nich dostávala stále do mňa niekto drgal. Veci, ktoré som mala v rukách som ledva držala. Začínala som sa cítiť zle, pohlcovala ma nervozita. Zbesilo som dýchala a obzerala sa okolo seba. Stratená medzi študentami, ktorý zbesilo niekam utekali. Cítila som sa ako keby som sa nachádzala niekde v miestnosti, ktorá sa zmenšovala. Pohla som sa vpred. Úzkymi medzerami medzi nimi som sa predierala dopredu. Snažila som sa dávať pozor a nenarážať do ľudí.

Ako som prechádzala okolo posledného človeka, tak som sa potkla. Alebo ma skôr niekto potkol. Čakala som trápny pád na podlahu, kde by som sa rozčapila na zemi ako nejaká žaba. Ale nestalo sa tak. Zachytili ma dve svalnaté ruky, zatiaľ čo moje knihy sa rozsypali po zemi. Triasla som sa nervozitou. Nikto z okolia si ma nevšímal a ani môjho záchrancu. Jediné čo som spozorovala boli tetovania na rukách. Nemohla som sa vynadívať. Milovala som tie kresby na tele. Fascinovali ma ale nikdy som sa neodvážila si jedno dať.

Dve svalnaté ruky ma opatrne položili na rovnú zem. Konečne som mohla zahliadnuť môjho hrdinu. Opatrne som sa otočila na neho. Chcela som sa mu poďakovať, ale keď som ho zahliadla nezmohla som sa ani na slovo. V živote som nevidela nič krajšie ako je on. Vysoký a vyšportovaný chalan. Tmavé vlasy a svetlé oči. Tetovania na rukách a tie jamky v lícach. Vyžaroval z neho rešpekt. Pokrútila som hlavou a zohla sa pre svoje učebnice, ktoré sa váľali na zemi. Ako som sa dotkla knihy na mojej ruke pristála niečia dlaň. Pozrela som sa na dotyčného. "Zvykom býva poďakovať" prehodil akoby nič. Jeho hlas bol tak okúzľujúci. Stále som sa na neho pozerala ako nemá. Nezmohla som sa na ani jedno slovo. "Zlatko, čo robíš tam dole?" započula som dievčenský hlas. Pozrela som sa nad seba a videla blond dievča, ktoré sa mračilo. "Pomáham našej novej spolužiačke," postavil sa a dal jej pusu na líce. Ako som si mohla myslieť, že by som mala u neho šancu. Kráse toho dievčaťa sa nevyrovnám.

Postavila som sa s mojimi knihami. Prezrela si oboch. "Ďakujem," otočila som sa na päte a utiekla tak rýchlo ako sa len dalo. Ani som sa neotáčala a len pokračovala smerom do riaditeľne. Myseľ mi k nemu blúdila.

"Dosť rýchlo si utiekla," zasmial sa dievčenský hlas vedľa mňa. Ani som si nevšimla kedy ku mne niekto prišiel. "Ako to myslíš?" zaujímala som sa. Dievča malo dlhé hnedé vlasy. Blažený výraz v tvári. "Pozorovala som celú tú situáciu. Ako sa tam objavila Tessa si zmizla ako víchor," zase sa zasmiala. Asi myslela to dievča, ktoré sa tam objavilo pri tom chlapcovi. "Je nádherný," prehovorila som po odmlke. Cítila som sa ako malé dieťa, ktorému zobrali jeho hračku. "To je Hero a Tessa je jeho priateľka, chodia spolu odnepamäti čo som na škole," pomaly mi vysvetľovala. Povzdychla som si, proste na neho môžem zabudnúť. Teraz by som mala nájsť riaditeľňu.

Konečne som sa dopracovala k riaditeľovi. Tá cesta sa zdala byť nekonečná. Našla som dvere s nápisom riaditeľňa. Pomaly a isto som zaklopala na dvere a čakala som. Z poza dverí sa ozvalo ďalej a tak som vstúpila dnu. Jeho kancelária bola ladená do tmavších farieb a stena namaľovaná na bielo aby ladilo všetko. Za stolom sedel starší pán a na nose sa mu týčili guľaté okuliare. Pokynul aby som s posadila na stoličku, ktorú mal priamo oprosti sebe. Pomaly a neisto som sa posadila a vnímala len riaditeľa. "Slečna, všetky informácie máte na rozvrhu, vaša trieda je 3C môžete ísť," dal mi jasné rozkazy. A musím povedať, že to bolo rýchle. Tak som sa postavila zobrala rozvrh a svoje veci. Odišla som a zase som stála na chodbe. Tento raz však bola prázdna a preto som sa tu mohla ľahšie orientovať.

Predpokladám, že všetci sú v triedach, zvonilo. Tak a je na čase aby som sa pobrala do triedy aj ja. Zabočila som na konci chodby doprava a už som videla moju triedu. Samozrejme bola označená, inak by som to nenašla.

Zaklopala som na dvere a vošla dnu. Pohľad celej triedy je priamo na mne. "Dobrý deň, som nová študentka. Linda Eastwood," predstavila som sa. Triedna pokynula aby som pristúpila. "Posaď sa vedľa Alex," ukázala na dievča, ktoré som dnes už stretla len sa mi nepredstavila. Kývla som na ňu a šla si k nej sadnúť.

Vyložila som veci a začala poslúchať ten výklad profesorky. Teraz sme mali právo. Je to dosť nuda, ale čo by som mohla od tohto očakávať. Môj brat sem chodí od začiatku. Je v piatom ročníku. Poslednom ročníku. Prestúpila som sem na žiadosť mojich rodičov, aby som bola bližšie. Nemala som teda moc na výber. Obaja bývame na internáte. Aspoň budeme mať nejaké súkromie. To bola moja jediná podmienka aby som sem pristúpila. Nemali na výber.

"Bývaš na internáte?" spýtala sa ma Alex. "Hej, ale ešte som sa neubytovala" jemne som sa zasmiala. "Môžeš ísť so mnou ja ťa ubytujem u mňa," usmiala sa. Len som jej kývla. Obe sme sa po škole vybrali k nej na izbu, teda na našu izbu.

Cestou sme prechádzali okolo partie chalanov, vyzerali že sú starší. Medzi nimi som zahliadla aj Simona. To je môj brat. Stál mi otočený chrbtom. Zastavila som Alex a povedala jej nech počká. Pomalým krokom som sa k nim vybrala. Chcela som ho pozdraviť. Vždy sme mali skvelý vzťah spolu. Obaja sme nemali v láske našich rodičov.

"Keby ste ju dnes videli, bola sexy. Len prišla Tessa a ona utiekla," ten hlas som dobre poznala. No nenechala som sa vystrašiť. "Možno ak by si ma nevystrašil nemusela som utiecť," zasmiala som sa. Jeho krásne oči sa zdvihli na mňa. Vôbec ho netrápilo, že som ho počula. "Nemala si prísť až zajtra?" prekvapene pozeral na mňa môj brat. "Nie, dnes, vieš aký sú rodičia," zamrmlala som. "Idem sa vybaliť potom mi zavolaj" dala som bratovi bozk na líce a odišla som za svoju spolubývajúcu. Alex bola nesmierne prekvapená. Vidno ako mala niekoľko otázok ale nič sa ma neopýtala a presne za to som bola rada. Nemala som potrebu vysvetľovať čo sa práve udialo pri bratovej skupinke. A to že Hero ako som zistila sa s ním kamaráti.