Sedeli sme v policajnom aute, otec šoféroval, mala som podozrenie, že zámerne nedodržiaval dopravné predpisy, lebo ma chcel čo najskôr dostať do bezpečia. Čo znamenalo, čo najďalej od policajnej stanici. Hrala som sa s vlasmi, natáčala si jednotlivé pramienky na ukazovák, len aby som sa niečím zamestnala. Nechcela som myslieť na Izzy, pretože by mi to ešte viac trhalo srdce. Nahlas som vzlykla, všimla si, že otec na mňa ustarostene pozrel, ale radšej nič nehovoril. Vyhľadal moju ruku a pevne mi ju stlačil. Aspoň nad tým som sa pousmiala, ale potom sa mi opäť vrátila sklesnutá nálada. Pre istotu som sa nepozerala von oknom, pretože ma desili všetky tmavé tiene a obrysy. Mrzelo ma, že mi nikto neveril. Keby som nebola taká hlúpa, mohla som im zavolať, nemala som otvárať tie prekliate dvere. Takto to len vyzeralo, že som sa snažila vyhovoriť. Možno som sa im ani nedivila, keď ma nebrali vážne.

,,Bude to dobré," ozval sa otec, jeho hlas zaplnil tichý priestor auta.

Otočila som sa tvárou k nemu, zastrčila si vlasy za ucho a len som sa naňho dívala. Nemala som, čo povedať, slová neboli podstatné. Neustále som mala v mysli Isabell, jej zronený výraz, keď som jej povedala, že ju nenávidím. Teraz by som sa najradšej za to prefackala. A ona, napriek tomu všetkému, šla na okrsok a priznala sa. K vražde, ktorú ani nespáchala!

Schovala som si tvár za vlasy, vytvorila medzi mnou a otcom akúsi bariéru a tíško som plakala. Párkrát som si rukou pretrela nos, z ktorého mi tieklo a pokračovala v ubíjaní sa. Nevedela som si predstaviť, čo musela zažívať moja kamarátka. Otec schválne vypol vysielačku, ktorá ho spájala s dianím, lebo ma tým nechcel zaťažovať. Ja by som však rada vedela, či sa k Izz správali ako k vrahyni alebo... Bola vlastne iná možnosť? Veď to celé vzala na seba!

,,Už sme tu," otec ma vytrhol z myšlienok. Striaslo ma, precitla som a začala som otvárať dvere.

,,Nejdem s tebou," vyhlásil, keď už dnu prúdil studený vietor.

Mykla som hlavou smerom k nemu a spýtavo nadvihla obočie. Bol to nadľudský výkon, pretože som sa ledva zmohla na nejaký pohyb.

,,Pokúsim sa z toho dostať Izzy," vysvetlil mi s nepatrným úsmevom.

Srdce sa mi okamžite radostne roztrepotalo a cez riadiacu páku a samé zavadzajúce veci som ho objala.

,,Ďakujem," podarilo sa mi zo seba vytisnúť a ešte som ho pobozkala na čelo.

Prekvapilo ma, že použil jej prezývku, mohla by som tvrdiť, že to bolo prvýkrát, ale nebola som si istá. Potom som sa už naozaj pobrala preč, smerom k domu. Počkala som na poslednom schode a sledovala otca, ako opúšťal ulicu. Zaliezla som dovnútra, kde sa mi na nohu zakvačil Blake.

,,Chýbala som ti?" prihovorila som sa mu a poškrabkala ho za uškami.

Zohriala som si špagety, lebo som vyhladla a spoločne s bielym klbkom som sa vybrala hore. Sadla som si na posteľ a dlhý čas zízala len do prázdna, na žiaden určitý bod. Nezapodievala som sa neporiadkom po celom dome, ten som sa pokúšala vytesniť z mysle. Nemala som náladu na upratovanie. Nemala som náladu na nič. Po chvíli som odložila tanier so špagetami, dala som si len dve sústa a už som mala dosť. Zapla som si notebook, mala som v pláne si pustiť novú časť The Fall. Začala som len nedávno, keď ma do toho donútila Izzy. Samozrejme, že to bol seriál z prostredia kriminálok, vrahov a všetkého čo sa teraz dialo aj mne... Preto som ho zaklapla, ani Jamie Dornan to nemohol zachrániť.

Zostala som sedieť na posteli, pozorovala všetky vyhádzané veci, pootvorenú skriňu a bodrel na podlahe. S veľkým sebazaprením som sa postavila, našuchla si chlpaté papuče a premiestnila som sa ku skrini. Zhlboka som sa nadýchla a kľakla som si k rozhádzaným fotkám, ktoré sa váľali po celej izbe. Ten policajt musel byť veľmi nahnevaný, keď našiel tú fotku s Hollie, keď ich takto šmaril na zem. Spočiatku som netušila, prečo ma v tom okamihu hneď zatkol, ale potom som si spomenula, že sme mali to oblečenie, v ktorom sme šli na párty, čo znamenalo, že ju v tom aj vytiahli z jazera... mŕtvu.

Vzlykla som, trhane sa nadýchla a chytila prvú fotku do rúk. Boli sme na nej všetky tri, fotila nás Izzina mama, pretože sme boli u nej cez prázdniny. Bola to vlastne momentka, nepodarený záber a predsa bol taký podarený. Nepatrne som sa usmiala, keď som opätovala Hollien pohľad. Doširoka sa usmievala, ukazovala celý rad bielych zubov, Izzy držala v rukách vodnú pištoľ, z ktorej sa valila voda a naháňala ma. Bola som celá mokrá, vlhké vlasy sa mi lepili na telo a presne preto sa Hollie tak zabávala. Ešte doteraz som si pamätala, ako som nadávala. Mala som oblečené úplne nové šaty a Izzy mi ich takto zničila.

Odložila som fotografiu späť na miesto a keď som sa chystala vziať ďalšiu, pípol mi telefón. V sekunde som stála na nohách a ponáhľala sa preň, možno mi otec niečo napísal. Ale len čo som otvorila správu, vedela som, ako hlboko som sa mýlila. Prišla mi ďalšia fotka, na ktorej bola tentoraz zobrazená odlišná, ale zároveň podobná situácia. Boli sme na nej všetky tri. Izzy, Tianna a ja. Bolo vidieť, že je budova zapálená, ja som sa skláňala nad chytenou trávou, snažila som sa to udupať. Izz mi pomáhala, ale obom nám bolo, nanešťastie, vidieť do tváre. Tianna stála obďaleč a akurát na nás niečo kričala. Nechápala som, odkiaľ vzal tie fotky, akoby nás celý čas sledoval, nech už to bol hocikto. Aj táto fotka bola zosvetlená, takže sme na nej jasne svietili, hlavne ja s tými zelenými šatami. Vlastne aj Tianna mala výrazné farby. Ani tentoraz nechýbal text, ktorý ma ešte viac vydesil.

Myslíš, že je to dôveryhodné? Možno budete nakoniec s Isabell zdieľať jednu celu, drahá. So mnou sa nezahrávaj.

⚜⚜⚜

Na druhý deň ráno bolo teplo, preto som vzala Blaka von na záhradu. Otec nič nezistil, vlastne ho k prípadu veľmi nepúšťali, ale skoro ráno opäť odišiel na stanicu. Sedela som v tráve, prezerala si tú správu, ešte som ju nezmazala, lebo som mala akési nutkanie odpísať. A keď som to spravila, vypísalo mi, že správa sa nedá odoslať, užívateľ je zablokovaný.

K bráne prišla poštárka, tak som utekala za ňou, aby som od nej prevzala poštu. Nič dôležité neprišlo, len nejaké letáky a noviny. Keď som sa otočila späť, nemohla som uveriť vlastným očiam. Opäť som pred sebou videla osobu, ktorú pred niekoľkými dňami. Tentokrát mal alebo mala na sebe zelenú mikinu zapnutú až po krk, na hlave kapucňu a znova tie čierne tepláky. Ani v dennom svetle som nedokázala určiť, či šlo o dievča alebo chalana. Všetky veci boli naschvál väčšej veľkosti.

Otvorila som ústa dokorán a až potom som si všimla, že sa osoba skláňala nad Blakom. Prepadla ma zlá predtucha, preto som zvrieskla na plné hrdlo, až som neznámeho vystrašila. Myklo ním a zaregistrovala som, ako sa v slnečných lúčoch zaleskla krvavá čepeľ noža. Nevedela som, čo som mala robiť, preto som sa na tú osobu bezmyšlienkovite vrhla. Vedela som, že som nemala ani najmenšiu šancu, pretože som rozhodne nebola žiadny dobrý bojovník. Pohotovo sa mi uhol, takže sa mi do zorného poľa dostalo nehybné telo mačacieho kožúška. Zhíkla som, v žilách sa mi prevaľoval adrenalín a zaútočila som. Ani on nebol nejaký zdatný, ale dával trochu silnejšie údery než ja. Na rukách mal rukavice, vlastne bol celý zahalený, takže som ani teraz nemala možnosť zistiť identitu neznámeho.

Vykríkla som, keď som dostala do tváre, chytila sa za nos a keď som odtiahla ruku, zostala mi na nej červená krv. Dúfala som, že sa mi podarí stiahnuť tú kapucňu, ale akoby dopredu odhalil moje úmysly, takže si ma držal ďalej od tela. Až teraz som si uvedomila, že ma neohrozoval nožíkom, lebo zostal pohodený na zemi. Chytil ma za lakeť, stisk bol veľmi pevný a odsotil ma ďalej. Než som sa stihla pozviechať, videla som už len vzďaľujúcu sa postavu.

,,Vráť sa!" kričala som, ale do hlasu sa mi vkrádala bolesť a smútok.

Rýchlo som sa rozbehla za Blakom a modlila sa ku všetkým božstvám, len aby ho ušetrili. Lenže tam hore ma museli veľmi nenávidieť, pretože keď som dobehla ku kocúrovi a s trasúcimi sa prstami sa ho dotkla, okamžite som spustila rev. Revala som ako ranené zviera, ako niekto ublížený, ako obyčajné dievča, ktoré prišlo o dôležitého člena rodiny. Na bielej srsti sa skvela červená šmuha, kde sa nôž zaryl do jeho tela.

,,Blake, nemôžeš ma opustiť!" zakričala som a zložila sa vedľa neho. Ruku som nedávala preč z jeho neživého tela.

,,Prosím," šepla som zúfalo.

Srdce sa mi trhalo na kúsky, rozbíjalo sa ako črepy, zabodávali sa doň tisícky dýk a cítila som každý úder, ktorý bolel čoraz viac a viac. Z očí sa mi rinuli slzy, slané ako more, zachytávali sa mi na perách, ktoré som si už nespočetne veľakrát oblizla a onedlho ma aj začali štípať oči.

,,Prosím, nech to prestane!" vykríkla som, nebrala som na nič ohľad.

Triasla som sa, hruďou mi otriasali vzlyky a dúfala som, že sa Blake nejakým zázrakom preberie. Alebo, že sa prebudím z tej najhoršej nočnej mory.

,,Blake, prosím! Kocúrik, otvor oči!" vzlykla som, pohladila ho po malej hlávke a v prstom stlačila jeho malú tlapku.

⚜⚜⚜

Potrebovala som ho pochovať, ale chýbala mi Izzy. Nevedela som prestať plakať, už som mala oči červené a opuchnuté a zatiaľ som sa nepohla z miesta. Vždy, keď som priložila telefón k uchu a vytočila nejaké číslo, bezvládne som sa rozplakala a zrušila hovor. Nedokázala som to. Nedokázala som vyhlásiť, že... bol mŕtvy. V celom živote ma sprevádzala smrť. Najprv mama, potom Hollie a nakoniec Blake. A vedela som, že to tak skoro neskončí. Nie, pokiaľ bude ten vrah žiť.

Usúdila som, že tým otca nebudem otravovať, aj tak mal veľké starosti v práci a Colina som tiež takmer okamžite zavrhla. Najprv som sa pokúšala dovolať Charlotte. Potrebovala som jej veselú povahu, ona by ma vedela rozveseliť. Lenže, keď sa mi už po piatykrát ozvalo zanechajte odkaz, vzdala som to. Skúsila som teda Tiannu. Keď to zdvihla, nedokázala som ani prehovoriť, hlas mi prerušovali vzlyky a potom som už len počula ako Tianna zakričala, že hneď príde. Sedela som pri ňom ani nie tri minúty, keď som počula ako sa otvorila brána. Neotáčala som sa, pohľad som stále upierala na vyhasnutý život predo mnou.

,,Lorien, čo sa stalo?" spýtala sa ma ustráchane, ale keď podišla až ku mne, zhíkla a z úst sa jej vydralo prekvapené: ,,Preboha."

Okamžite sa sklonila ku mne, ruky obtočila okolo mňa a ja som sa stratila v jej objatí. Nebola to Izzy, nebolo to jej známe objatie, ale bolo to niečo, čo som momentálne potrebovala. Kamarátku.

,,Zlatíčko, mrzí ma to," prehovorila po chvíli, zatiaľ čo som jej premočila rukáv trička.

Nezmohla som sa na nič, len som civela do prázdna, plakať som prestala a vnútri som sa cítila ako obyčajná schránka bez duše.

,,Poď," opatrne ma potiahla a pomohla mi na nohy. Zamotala sa mi hlava, podlomili sa mi kolená, ale podržala ma.

,,Doprajeme mu odpočinok," vyriekla a natiahla sa k Blakovi.

,,Nie!" dostala som zo seba trhane. Môj hlasne znel cudzo a akosi tupo.

,,Kde máte lopatu?"

Ukázala som smerom ku garáži a ona ma pustila, ale najprv sa uistila, že sa zvládnem udržať na nohách. Sklonila som sa k Blakovi a zobrala ho na ruky. Bolo to ako držať handrovú bábiku, bol ľahký, nehýbal sa, nedýchal...

Tianna sa hneď vrátila aj s lopatou v ruke a začala kopať hrob neďaleko od domu. Nebránila som jej, pohľad som upierala na zem, lebo som sa už nechcela pozerať na Blaka. Nevedela som, koľko prešlo minút, ale keď ma ohlásila, strhla som sa z premýšľania. Kládla som jednu nohu pred druhú, postupovala som opatrne, až som napokon prišla k veľkej diere.

,,Chceš niečo povedať?" zisťovala a vrúcne sa na mňa usmiala.

Kvokla som si, pobozkala ho na hlavu a uložila ho do hrobu. Až potom som prikývla. Odkašľala som si, lebo mi vyschlo v krku.

,,Blake," začala som a už teraz sa mi začal zasekávať hlas, ,,bol si mojím nečakaným šťastím. Myslela som, že všetko bude zlé, keď som sa presťahovala, ale obyčajná náhoda, dážď a osud nás spojil dohromady. Nezabudnem na tvoj vydesený pohľad, keď som ťa zachránila, aký si bol špinavý a aj keď som domov prišla celá doškriabaná, neľutovala som to. Vždy si ma vedel rozveseliť, spríjemňoval si mi dni a nikdy som sa s tebou nenudila. Vniesol si mi do života svetlo, radosť a predovšetkým lásku. Ľúbila som ťa, krpec, a navždy budem."

Rozplakala som sa, klesla som na kolená a Tianna ma opäť zvierala v objatí. Bola som jej za to vďačná.

,,Dúfam, že ti je tam hore lepšie, i keď toto bolo nespravodlivé. Nemal si takto kruto odísť, nemal si ma tu nechať napospas... všetkému. Blake, prečo je život taký nespravodlivý?"

Bola som rada, že sa ma Tianna na nič nepýtala, len ma pozorne počúvala a tíšila ma.

,,Navždy zostaneš v mojom srdci, kocúrik," zašepkala som naposledy a začala ho zasypávať hlinou.

Je to za mnou. Dopísala som tú najhoršiu kapitolu, ktorú som mala naplánovanú už od začiatku príbehu. Neviem, čo mám povedať, ako vyjadriť svoje pocity, ale písalo sa mi to veľmi ťažko. Pri pasáži, kde Blake zomieral a kde mu Lorien vyjadrovala lásku, som plakala. Plakala som, až som skoro nevidela na monitor počítača, tak snáď sa mi to podarilo dobre napísať.
Mala som ťa rada, Blake❤😭
Čo vravíte na novú časť? Aké sú vaše pocity? Som zvedavá na komentáre, dúfam, že sa vyjadríte😍
Baruš