Domov som prišla celá mokrá. Dážď sa predsa len nakoniec rozhodol poctiť Memphis svojou prítomnosťou. A keďže som mala len obyčajný sveter a na dáždnik som ani nepomyslela, kvapkalo zo mňa, akoby som sa práve vrátila z kúpaliska. Našťastie otec nebol doma, takže ma nečakala žiadna prednáška. Zhodila som zo seba premočené oblečenie a chystala sa do kúpeľne. Prerušilo ma zvonenie telefónu. Prehrabala som sa v kabelke, pokým som ho našla. Zdvihla som hovor a ani som nestihla povedať to otrepané prosím, keď na mňa otec spustil spŕšku slov.

,,Lorien, buď opatrná, niekto sa vlámal do miestneho zlatníctva. Ukradol nejaké šperky. Išiel od školy tou cestou, ktorou chodíš ty. Už si doma?"

Chvíľu som spracovávala význam slov, až potom som si prečistila hrdlo a odpovedala.

,,Pred chvíľou som prišla. Budem si dávať pozor."

Bola som len v spodnom prádle, sedela som na posteli a triasla sa od zimy. Trochu mi drkotali zuby.

,,Dobre, anjelik. Maj sa," zrušil hovor.

Telefón som hodila na posteľ a ponáhľala sa do kúpeľne pod sprchu. Nastavila som vriacu vodu, ktorá mi okamžite uvoľnila všetky stuhnuté svaly. Potom som sa zabalila do uteráka a vyšla som von. Blake bol skrčený pod posteľou a ježil srsť.

,,Čo robíš? To som len ja, kocúrik," prihovárala som sa mu.

Keď som už bola oblečená a vytiahla ho spod postele, usadila som sa v izbe na zemi. Okolo seba som poukladala rôzne fotografie, ktoré som našla. Pozerala som na ne, na usmievavú Izz, opätovala som pohľad vystrašenej Hollie, keď nás Isabell zachytila, ako ju strkám do ľadovej vody. Mala na sebe svoje obľúbené žlté plavky a vlasy mala vypnuté na temene hlavy. Pamätala som si na ten deň, aj napriek tomu, že odvtedy prešli dva roky. Chytila som inú fotku, tú z Bobovej párty a okamžite som ju pustila, akoby ma popálila. Nechcela som sa na ňu ani len pozrieť, pretože mi pripomínala tie časy.

Blake sa mi usadil v lone, občas švihal chvostíkom a priadol. Keď som sa pozrela von z okna, mohla som vidieť, ako dážď zmáčal celú ulicu. Uložila som fotky do jednej kopy a dala ich do krabice. Tú som schovala do skrine. Bolo niečo po pol štvrtej, keď sa ozvalo prenikavé zvonenie zvončeka. Vyskočila som na nohy, čím som prebudila Blaka a rozbehla sa dole po schodoch. Zdalo sa mi to divné, ale usúdila som, že si otec možno len zabudol kľúče. Otvorila som. Poobzerala som sa dookola, a keď som nikde nikoho nevidela, chystala som sa zatvoriť dvere. Pravdepodobne si nejaké decká robili srandu a zvonili ľuďom naokolo. Tiež sme to s dievčatami robili.

Náhle som niečo zahliadla. Na rohožke bol položený nejaký balík, na ktorom sa vynímal nápis Otvor ma. Začudovane som pokrčila obočie a zvraštila čelo. Čo to len mohlo byť? A keďže všetci moji blízki vedeli, že som veľmi zvedavý človek, nahla som sa po tú čudnú zásielku. Roztrhala som baliaci papier a otvorila škatuľku presne v tom momente, kedy sa ulicou ozvali policajné sirény. Škatuľku som si pritisla bližšie k telu a pohľadom hľadala zlodeja ako aj policajti. Boli to presne dve autá, ktoré zastavili pred naším domom. Z prvého vystúpil otec, ktorému som venovala nechápavý úsmev a z druhého ďalší dvaja príslušníci policajného zboru. Otec ako komisár mal pri ústach vysielačku a niečo do nej mrmlal. Tí dvaja sa ku mne blížili a ja som nemala ani len tušenie prečo. Zdržiavali sa niekoľko metrov odo mňa, keď ich zastavil otec. Pretisol sa popri nich a so založenými rukami a ustarosteným pohľadom podišiel ku mne.

,,Čo si to urobila?"

Boli jeho prvé slová, venované na moju osobu. Opäť som sa nechápavo zahľadela na túto scénu. K hrudi som si bezdôvodne pritískala neznámu zásielku.

,,Daj mi ten balík," vyhŕkol odrazu a nastavil ruku.

,,Prečo?" nadvihla som obočie.

Vôbec mi to nedávalo zmysel. Dvere zostali pootvorené, preto som sa sprvu zľakla, keď sa mi o nohu obšuchol Blake.

,,Nerob nám to ešte ťažšie, Lorien."

Hľadela som dole na biele klbko chlpov a až po chvíli som zdvihla zrak. Stretla som sa s otcovým vyčítavým pohľadom. Možno to bola nejaká dôležitá vec, preto som mu ten balík podala. Ešte som nestihla zistiť, čo sa v ňom nachádzalo. Doslova mi ho vytrhol a skúmavo prezeral obsah. Otočil sa mi chrbtom a kývol hlavou obom neznámym policajtom.

,,Slečna Blackworthová, ste zatknutá za úmyselné poškodzovanie majetku a krádež. Máte právo nevypovedať."

Len čo to jeden z nich vyslovil, zalapala som po vzduchu a civela naňho s otvorenými ústami. Pristúpil ku mne druhý a v ruke zvieral putá, ktoré som videla mnohokrát vo filmoch.

,,To nebude treba," skonštatoval otec, čím ho v tom zastavil.

Celej tejto situácii som nechápala. Otec ma dal zatknúť? Za čo? Čo som spravila?

Sedela som v policajnom aute s tými dvoma neznámymi, otec šiel pred nami a sprevádzal nás hukot sirény. V hlave sa mi prehrávalo toľko možných scenárov, že som si ani neuvedomila, že sme už boli na stanici. Niekto ma sotil na tvrdú sedačku. Všimla som si, že jeden policajt zostal pri mne stáť. Bál sa, že by som​ ušla? Prečo by som to mala skúšať, keď som nič neurobila? Skoro som spadla, keď sa na mňa znenazdajky niečo vrhlo. Zachytila som sa operadla. Pozrela som na osobu, ktorá sa vedľa mňa usadila.

,,Čo tu robíš?" vyzvedala som. Mykla hlavou, až sa jej zopár prameňov vyšmyklo z gumičky.

,,Čo tu robím?! Zatkli ma!" vyštekla a strčila mi ruky odeté v putách pod nos.

,,Čo som vám povedal, chlapi? Žiadne putá!" ozvalo sa.

Okamžite som spoznala otcov autoritatívny hlas. Postavila som sa a potiahla za ruku aj Izzy.

,,Toto celé je nedorozumenie!" vykríkla som a tým som na seba upútala pozornosť každej osoby v miestnosti.

,,Tak mi to vysvetli, Lorien. Ako to, že len pol hodinu po tom, čo som ti volal, že niekto vylúpil zlatníctvo, ťa nájdem pred domom s ukradnutými kúskami?"

Založil si ruky na prsiach a spýtavo sa na mňa zahľadel. Potom presunul svoj skenujúci pohľad na moju kamarátku.

,,A ty, Isabell, u teba sme našli to isté! Ako to, že vy dve ste mali u seba ukradnuté šperky? Vysvetlite mi to, dievčatá, lebo ja tomu očividne nechápem!" zvrieskol môj otec.

Zľakla som sa, málokedy som ho počula rozprávať takým tónom. Vtiahla som ramená dopredu a ticho stála, ani som sa nepohla. Izzy medzitým odopli putá. Ako som to mala vysvetliť, keď som sama nechápala, o čo ide? Ako som mohla niečo ukradnúť, keď som bola v škole? A kto mi podstrčil ten usvedčujúci dôkaz v podobe balíka? A prečo to isté spravil aj Isabell?

,,Nič sme nespravili!" vykríkla som a ani som si neuvedomila, že to mohlo pôsobiť drzo. Vzpriamila som sa, upravila som si zavadzajúce vlasy a prečistila si hrdlo. ,,Ako sme mohli niečo ukradnúť, keď sme sa v tom čase nachádzali na školskej pôde? A prečo by sme to vlastne robili? Čo by sme tým získali?" pustila som sa do rozprávania.

Povzbudzujúco som sa usmiala na Izz, ktorá mi však úsmev neopätovala. Neriešila som to, určite bola len vystrašená.

,,Slečna Blackworthová," oslovil ma nejaký policajt, ,,podľa záznamu zo školy Isabell Lewittová odišla predtým, než vykradli zlatníctvo."

Teraz som pre zmenu bola ja tá, ktorá nevedela čo povedať.

,,Je to pravda, Izz?" zašepkala som.

Neutrálnym výrazom prikývla. Srdce mi na niekoľko sekúnd vynechalo úder. Bola som si istá, že by moja kamarátka niečo také nespravila. Ale ktovie, ako sa vraví, ľudia sa menia.

,,Ale ja som to neurobila!" obhajovala sa. Zrazu nadobudla sebavedomý postoj a uškrnula sa. ,,Môžete zavolať mojim rodičom. Odpadla mi posledná hodina, a keď som prišla, obaja boli doma. A to bolo ešte predtým, ako som sa údajne vlámala do zlatníctva a niečo ukradla. Pán Blackworth, vy ma poznáte. Myslíte si, že by som niečo také urobila?"

Otec otvoril ústa a chystal sa prehovoriť. To by som mu však nemohla skočiť do reči.

,,Radšej neodpovedaj, ak chceš povedať úplnú hlúposť."

Zažmurkal a zabodol do mňa ostrý pohľad, plný sklamania a autority. Asi nemohol zniesť fakt, že som ho prerušila a potupila na policajnej stanici, kde bol vlastne šéf.

,,A ako mi teda vysvetlíte tie balíky?" opýtal sa a na mňa ani nepozrel.

Akoby hľadal každé zaváhanie na Izzinej tvári. Vždy som​ vedela, že ju nemal ktovieako v láske, ale toleroval ju, pretože to bola – aj je – moja najlepšia kamarátka. Ale teraz, keď sa mu naskytla možnosť zavrieť ju, hodiť na niekoho tú krádež, bol by ochotný obetovať najlepšiu priateľku svojej dcéry?

Obe sme na seba pozreli, pokrčili sme plecami a frustrovane som si vydýchla. Nepredpokladala som, že sa takéto niečo niekedy stane. Že ma vlastný otec bude vypočúvať. Isabell odviedli do nejakej miestnosti na opačnom konci a mňa viedol otec do inej. Pokynul mi, že si mám sadnúť na stoličku, zabuchol dvere a sadol si oproti mne. Ruky si položil na stôl a spojil si prsty. Zo všetkého najviac ma desil ten výraz. Akoby som bola vrah a on musel zaistiť, aby som sa priznala. Myslela som, že aj to očakával. Že sa priznám ku krádeži, aj keď som nič nevzala.

,,Tú krabicu mi niekto podstrčil," začala som veľmi opatrne. Neznamenalo, že keď môj otec pracoval na polícii, vyjdem zo všetkého ľahko len mávnutím čarovného prútika.

Aj keď som povedala, že tento týždeň asi kapitola nebude, všetko je lepšie, ako učiť sa do školy!😁
Tak čo vravíte na nový vývoj udalostí?
Toto je pre teba lucy_124, veď vieš prečo❤
Baruš