Už som bola zbalená, teda niežeby som tu v nemocnici mala celý svoj majetok. Otec mi hneď ráno priniesol cestovnú tašku, aby som si do nej zbalila zopár kúskov oblečenia, ktoré sa mi tu stihlo nazbierať za tie dva mesiace, čo som tu ležala. Potom som tam nahádzala štyri knihy, ktoré som prečítala, veľkú kopu časopisov a nakoniec rôzne drobnosti, ktoré som podostávala za ten čas. Do ruky som chytila obrovskú kyticu ruží, ktoré mi sem každé ráno nechal posielať Colin. Bol veľmi zlatý, aj ma často navštevoval, ako sľúbil. Za to Bob sa tu už neukázal, odvtedy čo ma tu prekvapil. Bola som za to nevýslovne rada, pretože ma, popravde, jeho správanie vydesilo.

,,Lorien, nepotrebuješ s tým pomoc?" opýtal sa ma otec, keď videl ako som zápasila s tými všetkými vecami.

Záporne som pokrútila hlavou, plne si vedomá toho, že mi to o chvíľu spadne. Poriadne som všetko pochytala a naozaj sa modlila, aby mi to nevypadlo. Nakoniec som aj tak podala otcovi veľkú cestovnú tašku.

,,Lorien, musíš ešte podpísať kartu na prepustenie!" ohlásil ma ešte, keď som sa vybrala smerom k východu. Otočila som sa naňho, zbadala som drobné vrásky, ktoré sa mu vytvorili na čele a zamyslela sa.

,,Oci, nie som ešte plnoletá, musíš to podpísať ty," oznámila som, keď som si uvedomila, že nemám ešte dvadsaťjeden.

Poklepkal si prstom po čele, akoby mu to malo dôjsť a pobral sa k pultu, za ktorým sedeli dve sestričky. Za ten čas sa ku mne všetky správali veľmi dobre, takže som sa tu nemala až tak zle. Preto som sa rozhodla dotrepať sa za ním, aby som sa so všetkými patrične rozlúčila. Obe ma vtiahli do objatia, hladili mi chrbát a usmievali sa. Postupne prichádzali ďalšie a ďalšie, až sa tam napokon ukázal aj ten mladý lekár. Zistila som, že bol ženatý a nesmierne dobrý vtipkár.

,,Lorien, dúfam, že sa už za takýchto okolností nestretneme," začal hovoriť, keď sme sa ocitli oproti sebe. Neisto som k nemu podišla a on obtočil okolo mňa svoje paže.

,,V to dúfam tiež. Ďakujem za úžasnú starostlivosť a spríjemnenie tých mesiacov tu," poďakovala som úprimne ešte stále v jeho objatí. Bol vážne vysoký, hlavu som mala na úrovni jeho pŕs.

,,To bola maličkosť. Dávaj na seba pozor, žiadna zbesilá jazda. Je to jasné?" žmurkol na mňa a zdvihol kútiky úst do úsmevu.

,,Rozkaz, pane!" zasalutovala som a radostne sa zasmiala.

Potom sme sa už s otcom naozaj pobrali preč. Ak som mala pravdu povedať, nechcelo sa mi vrátiť do krutej reality. Vyšli sme von a ja som sa poriadne nadýchla čerstvého vzduchu. Vonku bolo už leto, slnko pražilo na cesty a vo vzduchu sa premávali včely. Bola som rada za to, že som mala oblečenú ružovú sukňu a biele tielko.

,,Lorien!" odniekiaľ sa ozval krik.

Otočila som sa za zdrojom hluku a na moje počudovanie som uvidela Colina. Podskočilo mi srdce snáď miliónkrát a začalo splašene biť.

,,Stihol som ťa," vydýchol si, keď ku mne prišiel celý zadýchaný.

Musel utekať až od domu, i keď som vôbec netušila, kde býval. Prehrabol si strapaté kučeravé vlasy a pozrel na mňa tými tmavohnedými očami. Na brade mal niekoľkodňové strnisko, čo som si mohla všimnúť za ten čas. Vlastne som ho ešte nevidela oholeného.

,,Čo tu robíš?" spýtala som sa ho, pretože som nepoznala dôvod jeho návštevy. Vzpriamil sa, kývol na pozdrav môjmu otcovi, ktorý stál pri aute a opäť na mňa pozrel.

,,Chcel som ťa vidieť, predtým, než pôjdeš domov," vyriekol tým úžasným britským prízvukom.

Na tvári sa mi mimovoľne zjavil úsmev a do líc sa mi nahrnula krv. Zostalo mi teplo a nervózne som si zastrčila vlasy za ucho.

,,Prečo?" spýtala som sa.

Stále som nechápala, čo tým myslel. Snáď sa nechystal odísť späť do Anglicka, či?

,,Veď vieš. Cez týždeň býva málo času. Pracuješ, chodíš do školy a ja som konečne dostal ponuku ako futbalový tréner," odvetil pohotovo a na konci sa zaškeril.

Nemohla som uveriť vlastným ušiam, preto som nadšene zvýskla a hodila sa mu okolo krku. Pamätala som si, ako sa mi zdôveril, že vždy chcel byť tréner. A teraz sa mu to splnilo. Zdvihol ma do náručia a zatočil mnou.

,,To je úplne úžasné!" vykríkla som, aby ma bolo počuť cez naše salvy smiechu. ,,Zaslúžiš si to."

Pustil ma, keď sa mi už začala točiť hlava a usmial sa. ,,Ďakujem, chcel som ti to oznámiť. Teda, nechcel som sa chváliť, ale-"

Videla som, že trošku znervóznel a zakoktal, tak som mu položila ruku na prsný sval. Páni, ten mal teda svaly! Rýchlo som uprela zrak do jeho očí, aby som nepôsobila príliš nápadne.

,,Chápem, čo chceš povedať. Som rada, že si prišiel a oznámil mi to. Veľa to pre mňa znamená," vyslovila som úprimne.

,,Anjelik? Už naozaj musíme vyraziť!" ozval sa odrazu otec, ktorého hlas ma prekvapil. Zľakla som sa a nebyť Colina, ktorý ma pevne držal, by som vyskočila.

,,Dúfam, že som ťa veľmi nezdržal," zaujímal sa. Len som pokrútila hlavou a chcela som sa vydať na odchod.

,,Už pôjdem. Vidíme sa niekedy v týždni, však?" uisťovala som sa.

Bola som od neho tri kroky, keď kývol hlavou na súhlas. Otec dal všetky veci do kufra a už sedel za volantom. Nakoniec som sa ešte predsa len otočila. Colin mi bol už chrbtom, tiež odchádzal domov. Dobehla som ho, zastavila a v rýchlosti som mu vtisla bozk na líce. Možno som sa správala ako malá školáčka alebo hlúpe dievča, nezaujímalo ma to. Keď som videla jeho zaskočený výraz, ktorý spustil sled ďalších udalostí, vedela som, že som spravila dobre. Chystala som sa už naozaj odísť, ale on ma potiahol za ruku a než som sa stihla spamätať, naše pery sa spojili v bozku. Pocítila som nával horúčavy, vzrušenia a na zátylku mi povyskakovali chĺpky. Zachvela som sa, keď ma chytil za boky. Jeho pery boli mäkké a neskutočne dobre bozkával. Po chvíli prestal, venoval mi ten najkrajší úsmev a odišiel. Zostala som stáť na chodníku ako zarazená. Dívala som sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát a vzdychla. S úsmevom od ucha k uchu, som si sadla na predné sedadlo vedľa otca.

,,Nevravela si, že to je kamarát?" zisťoval okamžite. Pozrela som na neho, neschopná čokoľvek zo seba vypotiť.

,,Prosím ťa, vážne sa o tom nechcem baviť," zaúpela som. Naštartoval, položil ruky na volant a vyrazili sme.

,,Najprv mi zatajíš, že si spala s Bobom a teraz toto. Neviem, čo si mám myslieť," pokračoval ďalej vo svojom mučení. Zložila som si tvár do dlaní, aby som sa aspoň na chvíľu schovala.

,,Ani ja, ver mi. Žiadni chalani, oci, dobre?" navrhla som a keď prikývol, s úľavou som si vydýchla. Ďalej sme už nič nehovorili a cesta prebiehala v pokoji.

Keď sme zaparkovali pred domom, rýchlo som vystúpila, lebo som sa ponáhľala za Blakom, ktorého som dlho nevidela.

Keď som, však, otvorila dvere, spustil sa na mňa krik: ,,Vitaj doma, Lorien!"

Poobzerala som sa a hľadala som pôvodcov toho hluku. Rýchlo som zo seba skopla tenisky a ponáhľala som sa do kuchyne.

,,Izzy!" vyhŕkla som prekvapením.

Našla som ju sedieť na stoličke, vedľa nej stáli Marion a Henry. Aj ich som pozdravila a dôkladne sa s nimi zvítala. Na stene bol zavesený ručne kreslený plagát Vitaj doma, Lorien.

Keď ma videli ako sa naň pozerám, pani M prehovorila: ,,To kreslila malá Thalia. Bohužiaľ, je ešte v škole, tak neprišla."

Chápavo som prikývla, nič som nepovedala, len som sa išla objať s Isabell. Otec medzitým prišiel dnu a zarozprával sa s jej rodičmi. My sme sa presunuli do mojej izby na poschodí. Vzala som si Blaka, ktorý sa mi uložil do lona a o chvíľu zaspal. Izz si sadla na koberec, v rukách zvierala rámik s fotkou, na ktorej sme boli a zamyslene vraštila tvár.

,,Nepáči sa mi tá fotka," vyhlásila po dlhej chvíli a odložila ju na stolík.

,,Prečo?" spýtala som sa a uprela som zrak na fotografiu. Nebolo na nej nič zlé, bola pekná, aj sme sa tam tvárili normálne. Žiadne grimasy.

,,Lebo na nej nie je Hollie," zašepkala potichu. Videla som, ako sa jej začali lesknúť oči, preto som sa posadila pri ňu.

,,Nie som pripravená, aby som sa na ňu pozrela. Keď viem, čo sa stalo," vysvetlila som a vtiahla ju do medvedieho objatia.

,,Chápem ťa, Lo. Až priveľmi. Stále nedokážem uveriť, že naša najlepšia kamarátka je mŕtva. Že sa už nikdy nebudeme spolu smiať, nedokončíme spolu školu, nepôjdeme na univerzitu. Nikdy ju nebudem počuť sťažovať sa na všetko naokolo, na mňa," smrkla a vtedy jej prvá slza uzrela svetlo sveta.

Začala som ju tíšiť. Niekoľko minút sme spolu sedeli na koberci, obe sa topili v slzách a spomínali na najkrajšie časy.

,,Vieš, čo? Za tie dva mesiace, čo si bola v nemocnici, mi neprišla ani jedna správa. Ani jedno jediné varovanie, nič."

Hneď ako to povedala, som sa zamyslela. Ani mne odvtedy neprišla žiadna správa, akoby sa dotyčný zľakol, že som niekoho zbadala a odhalila som ho alebo koľko ich vlastne bolo.

,,Myslíš, že sa zľakol? Že možno zašiel priďaleko?" zisťovala som, chcela som počuť jej názor.

,,To naozaj netuším, ale musíme to, čo najskôr zistiť. Aby sa už nič takéto nestalo," odvetila a potom sme prešli na oveľa veselšie témy.

Neskôr sme zišli dole do obývačky, aby sme si pustili televíziu. Popravde, mala som chuť si pozrieť nejakú romantickú komédiu - sama som netušila prečo - a jasné, že Izzy bola zásadne proti. Povedala, že v živote má dosť romantiky, aj komédie, nechce sa na to ešte aj pozerať. Čo som, však, ja mohla robiť? Sadli sme si teda na pohovku so zemiakovými lupienkami v náručí a prepínali sme kanály. Medzitým som to už dlhšie nemohla vydržať, to napätie, ktoré som pociťovala už odvtedy, čo som opustila nemocnicu.

,,Colin ma pobozkal," vyhŕkla som pošepky a pozorne čakala na kamarátkinu reakciu. Najprv sa zdalo, akoby ma nepočula a ja som to nechcela opakovať druhýkrát.

,,Čože ťa?!" vyhŕkla po chvíli a natočila sa ku mne celým telom.

,,Pobozkal," opäť som zašepkala a podvedome sa prikrčila. Začala vrešťať na celý dom, až som sa zľakla a šokovaná som si priložila ruku na srdce.

,,A nebol tam Bob?" opýtala sa. Najprv som nechápala, čo tým myslela, až potom mi to došlo.

,,Ty si sprostá!" vykríkla som už so smiechom a kamarátsky ju buchla do chrbta. ,,Nebol," dodala som a vyplazila jej jazyk.

,,Strčil ti jazyk do úst?" okamžite sa začala zaujímať a prisunula sa ku mne bližšie.

,,Nie!"

Hneď ako som dopovedala, sme sa začali smiať a zraky nám zablúdili na obrazovku. Už dávnejšie som prestala prepínať, ani som nevedela, na aké miesto som odložila ovládač. Dívali sme sa na správy, ktoré hlásili, že sa vo Phoenixe konal Hollien pohreb. Toto nemohla byť pravda! Nemohla som zmeškať tento deň!

,,Prečo nás jej mama nezavolala?" spýtala sa Izz. Skôr to bola rečnícka otázka, pretože som nepoznala odpoveď, ale aj tak som mala potrebu niečo povedať.

,,Veď sme ju nikdy nevideli, Izzy. Ani sme u nej neboli. Vždy sme išli ku mne, k tebe alebo von. Teraz ma však zaujíma, prečo."

Som rada, že sa mi podarilo napísať túto kapitolu včas a je to zároveň aj posledná v tomto roku. Ďakujem za všetko, čo ste pre mňa robili, hlavne, že sa vám aj naďalej páči tento príbeh, pretože pre mňa veľa znamená. Užite si Silvestra, neopite sa a hlavne vykročte tou správnou nohou do nového roku! Šťastný Nový rok 2018🍾❤
Inak, ten Colin sa mi tam čisto náhodou votrel, to som nemala v pláne, ale postavy si očividne robia čo chcú. Strašné s nimi😂
Baruš