Blížil sa koniec školského dňa a našťastie bol týmto dňom piatok. Tešila som sa, že si doma oddýchnem od toľkého učenia. Musela som robiť veľa skúšok a dohnať zameškané. Ešte, že som mala Izzy, Tiannu a Cherry, ktoré mi pomáhali najviac ako sa dalo.

Sedela som na poslednej hodine a tou bola história. Už len z počutia toho názvu sa mi robilo nevoľno a vo vrecku sa mi otváral nožík. Aj keď som sa akokoľvek snažila, nedokázala som danú profesorku počúvať. Izz mi síce vravela, že dokáže pútavo rozprávať celé hodiny, mňa to proste nelákalo. Preto som sa aj teraz - ako miliónkrát predtým - uložila na lavicu. Pred seba som postavila učebnicu, aby to vyzeralo, že niečo študujem, ale v skutočnosti som ležala na zošite.

Zo začiatku sa mi nejaké slová dostávali do uší, ale za zatvorenými očami som si predstavovala svoj vlastný svet. Dnes som mala voľno, nasledujúcu pracovnú zmenu mám až v pondelok, takže som mala celý víkend oddych.

Bolo slnečno, dokonca nehlásili žiadne prehánky ako minulý týždeň. Preto som si obliekla svetlozelené šaty na ramienka a obula si čierne remienkové sandále na podpätku. Tešila som sa ako nikdy, pretože som zbožňovala vysoké topánky, ale nosila som ich len cez leto. Čižmy som si kupovala na nízkom podpätku, pretože sa mi často stávalo, že som strácala pôdu pod nohami a potom som skončila na zemi. Vlasy som si upravila do vysokého chvosta, aby mi nezavadzali, ale zopár kučierok som si nechala voľne spadať okolo tváre a uší.

Keď som započula zvonenie zvončeka, zdvihla som hlavu, aby som zbadala, že sa ostatní študenti balia a ponáhľajú sa domov oddychovať alebo sa idú zabaviť do nejakého klubu. Preto som si do tašky nahádzala zvyšné veci a utekala preč. Zatvorila som dvere triedy, lebo som odchádzala posledná. Ešte som sa zastavila pri skrinke, aby som si uložila do nej veci a učebnice. Keď som opustila vnútro školy, konečne som sa mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu. Slnko mi svietilo do očí, preto som si vytiahla slnečné okuliare a nasadila si ich.

,,Lorien!" počula som, ako na mňa vykrikovala priateľka.

Otočila som sa za zdrojom zvuku a uvidela som, ako sedela na kapote Rickeyho auta. Podišla som teda k nej, aby som zistila, čo chcela.

,,Čo tu robíš?" zisťovala som. Vedela som, že mala dnes len päť hodín, zatiaľ čo ja sedem.

,,Drahá priateľka, tiež ťa rada vidím," zašvitorila. Zasmiala som sa nad jej snobským správaním. Všimla som si, že mala oblečené biele šortky, voľné čierne tielko a na nohách sandále s čiernymi kameňmi.

,,Ale vážne, Izz, čo tu robíš? Mala si o dve hodiny menej než ja. I keď ma to veľmi teší, ale to si tu tak dlho čakala?"

Zoskočila, takže som za volantom mohla uvidieť jej frajera. Venoval mi úsmev, ktorý som mu oplatila a potom sa znova začal hrabať v priehradke medzi cédečkami.

,,Je piatok, Lo," vyhlásila, akoby mi tým malo dôjsť, prečo tu bola.

Stále som na ňu nechápavo zazerala, obočie mierne skrčené. Už mi bolo naozaj teplo, bolo poobede a tie najväčšie horúčavy.

,,Ja viem, že je piatok. Nemusíš mi to pripomínať," ozvala som sa a aj môj hlas znel akosi divne.

,,No tak teda!"

Stála tesne predo mnou, ruky v bok a špúlila na mňa červené pery.

,,Nechápem, o čo ti ide," vyriekla som napokon.

Izzy to vzdala, spustila ruky pozdĺž tela a teatrálne vzdychla. Hodila pohľad smerom na auto, kde sedel jej priateľ a keď usúdila, že nás nepočúval, - stále hľadal nejaké pesničky - tak mi chytila ruky.

,,Mohli by sme byť spolu. Ako za starých čias," navrhla. Skepticky som na ňu pozrela, pretože to už nikdy nebude ako za starých čias. Tentoraz som si založila ruky na prsiach a nadvihla som jedno obočie.

,,Myslíš ako my dve a on?" kývla som hlavou smerom k autu. Isabell sledovala, čo som tým myslela a keď jej to doplo, venovala mi škaredý pohľad.

,,Viem, že ho nemáš veľmi v láske, ale prekusni to," odporučila mi.

Takže moja prvotná myšlienka bola správna. Nevedela som si predstaviť, čo by sme tak my traja mohli mať spoločné.

Jedine tie správy, napadlo môjmu škodoradostnému podvedomiu.

Okamžite som sa chytila tej myšlienky. Bolo to veľmi zaujímavé a už sme vedeli, že to musel byť niekto, koho sme poznali. Ten večer nemusel byť až taký zlý.

,,Dobre teda, súhlasím," vyčarila som úsmev so všetkými zubami a dúfala som, že som nevyzerala ako idiot. Izz nahlas zvýskla, až na nás niekoľko neskorých študentov zazrelo.

,,No čo?" zahulákala a aby toho nebolo málo, vystrčila stredný prst. Krútiac hlavou, som nastúpila na zadné sedadlo.

,,Ideme ku mne," zavelila, keď sa na ňu Rickey spýtavo pozrel. Neubránila som sa úsmevu, keď som videla, že takýto spád udalostí nečakal.

,,Ale, bejby, ja som myslel, že pôjdeme ku mne," zašepkal jej. Akoby si myslel, že som to nepočula.

,,Prečo by sme šli k tebe?" spýtala sa.

Vedela som, že s Izzy sa neradno zahrávať. On na to ešte asi neprišiel, pretože začal rozhadzovať rukami ako nejaká roztlieskavačka.

,,Už som ti to vravel. Zas si ma nepočúvala!" zvýšil hlas, ale potom očkom pozrel na mňa a opäť pokračoval pokojne. ,,Dnes mám tú párty."

Hneď ako som počula to osudné slovo, začala sa mi točiť hlava. Nebolo mi dobre, preto som sa začala hrabať v taške. Potrebovala som nájsť fľašu s vodou. Teraz som ľutovala, že som si kúpila takú obrovskú kabelku, kde sa všetko strácalo. Neregistrovala som ich dohady, takže som nevedela ako sa dohodli, keď naštartoval. Ten zvuk mi bol povedomý. Pripomenulo mi to tie prvé dni a neustále číhajúce nebezpečenstvo.

,,Bude tam len málo ľudí, prosím ťa, bejby, poď," presviedčal ju ďalej a ja som dúfala, že nájde silu povedať nie.

⚜⚜⚜

Samozrejme, že povedala áno. Nakoniec som súhlasila aj ja, pretože som nechcela stráviť piatok sama doma pri nejakom seriáli. Preto, keď Rickey zaparkoval pred jeho domom, som zostala šokovaná. Teda, bola to obrovská vila. Nevedela som sa vynadívať, bolo to majstrovské dielo. Býval na konci mesta a ako som si mohla všimnúť, väčšina domov bola viac než len... Vau. Nemala som slov. Pravdepodobne sme sa nachádzali v nejakej bohatej štvrti. Tá vila bola trojposchodová, tvarovaná do päťuholníka a niesla farbu medu. Škridlice na streche boli obyčajnej tehlovo oranžovej farby, čo tomu miestu dodávalo akýsi nádych elegancie.

,,Nádherný dom," pochválila som, na čo Rickey nič nepovedal. Izz mi potom pošepla, že sa tým nerád chválil, preto ani ju často nepozýval k sebe.

,,Párty bude len na prízemí, takže vás poprosím, aby ste ľudí upozorňovali, nech nejdú hore. Je to jasné?" poprosil nás, zatiaľ čo odomykal dvere.

,,Rozkaz!" zasmiala sa Isabell a ruku si prirazila na čelo ako vojačka.

Zopakovala som po nej to gesto, smejúc sa ako nikdy a popritom som sa obzerala po vile. Zvnútra bola ladená do tmavých farieb, rôzne odtiene hnedej, sivej a čiernej. Občas som našla aj biely kus nábytku, ktorý ostro kontrastoval s ostatnými.

,,Pomohli by ste mi to tu pripraviť?" opäť sa spýtal a než som stihla prikývnuť, skočila mi do toho Izzy.

,,Takže pre toto si nás sem zavolal, čo? Aby sme tu upravovali," podpichla ho a priblížila sa k nemu. Rickey prižmúril oči, ale keď videl jej úškrn, tiež vykrivil pery do úsmevu.

,,Áno, len pre to," odvetil a vyplazil jej jazyk.

Správali sa ako malé deti, ale bolo vidieť, že si veľmi dobre rozumejú. Začali sa naháňať okolo kuchynského pultu, ktorý bol v strede kuchynky. Nechcela som rušiť ich idylickú chvíľku, ale naozaj som sa odtiaľ potrebovala dostať a zamestnať svoju myseľ.

,,Rickey, mohol by si mi povedať, kde máte plastové poháre?"

Zamrzol na mieste, Izzy tiež a obaja sa na mňa v rovnaký moment pozreli. Priložil si prst na spodnú peru, pokrčil pravé obočie a vyzeralo to, že premýšľal.

,,Myslím, že by mali byť v garáži. Vyjdeš von a hneď naľavo je obrovská garáž. Tú nemôžeš minúť," navigoval ma a na konci sa zasmial.

Mávla som nad ním rukou, poďakovala a pratala sa preč. Vyšla som von, slnko sa ešte držalo vysoko na oblohe a vtáky čvirikali. Na chvíľu som vyvrátila hlavu dozadu a vychutnávala si slnečné lúče na tvári. Potom som sa spamätala a vravela si, že mám jasnú úlohu. Musela som ísť do garáže. Rickey mal pravdu. Bola obrovská. Podišla som až k nej, kráčala som po vykladanom kamennom chodníku, ktorý obrastali poľné kvety a stlačila som veľké tlačidlo na otváranie. Kovové dvere zarachotili a postupne sa začali stáčať nahor.

Nikto ma nemohol pripraviť na to, čo som uvidela. Dívala som sa na veľké čierne auto s tmavými sklami. Presne také som mnohokrát vídavala, keď ma prenasledovali alebo keď do mňa a Colina napálili a spôsobili zrážku. Otvorila som ústa dokorán, neschopná súvislého slova a na čele sa mi začal perliť pot. Dýchala som prerývane, ústami, nie nosom a snažila som sa to nejako spracovať a pochopiť.

Prešla som okolo neho, dávajúc si pozor, aby som sa ho nedotkla, schmatla som jedinú škatuľu, v ktorej boli poháre a utekala som. Ani som nezavrela dvere, taká som bola vystrašená. Tých dvoch som našla stále tak isto, čiže naháňajúc sa, ale nebrala som na nich ohľad. Bez toho, aby som si to premyslela, vykríkla som: ,,Čo má znamenať to auto, Rickey?"

Jeho meno som zasyčala, akoby to bola nadávka alebo škaredé slovo. Nevšímala som si Isabellin pohľad, ktorý vravel, že by ma najradšej zabila a sústredila som sa na podozrivého.

,,Aké auto?" nadhodil nevinne, sledujúc ma ako jastrab. Bola som zúfalá, zmätená a ničomu som nerozumela.

,,To auto v garáži," vyriekla som spomedzi zaťatých zubov a snažila sa naňho neskočiť, neudrieť ho alebo nezabiť. Bola som plná adrenalínu, že som neuvažovala jasne.

,,To je otcovo. Firemné," dodal, akoby to malo všetko vysvetliť.

Ale to sa nedalo. Neverila som mu. Už od začiatku som mu neverila. Toto nemohla byť náhoda. Proste nie.

,,Čo to stváraš, Lorien? To nie je to auto," zapojila sa do rozhovoru moja kamarátka, ktorá bola doteraz ticho. Pravdepodobne rozmýšľala ako by očistila svojho frajera, ale ja som bola toho názoru, že na to už bolo neskoro.

,,To auto je už roky pokazené," znova sa ozval Rickey, ktorý vyzeral, že nemal ani šajnu, o čom sme sa my dve dohadovali.

,,To nie je možné!" vykríkla som.

Klesla som na kolená, z diaľky som počula Izzy ako vraví niečo v tomto zmysle ako ,,Kríza." a schovala si hlavu do dlaní. Keď som ucítila jej paže ako sa okolo mňa uťahujú, vydýchla som si. Ako som mohla tak vybuchnúť? Za to mohol ten stres, sprostý čas strávený v nemocnici a tá neutíchajúca paranoja. Neskôr som sa pozbierala, ospravedlnila sa mu a začali sme všetko pripravovať. O štvrtej prišla dodávka s pivami. Boli to štyri sudy, ktoré sme uložili na stôl.

Dúfam, že kapitola pôjde otvoriť bez problémov, keďže Wattpad štrajkuje. Ak ste si na nástenke nevšimli, pozastavila som všetky príbehy, pokiaľ nedopíšem tento.
Ako sa vám páčila časť?😊
Inak prvá kapitola v roku 2018!😱
Baruš