Nedokázala som na nič iné myslieť, len na Blaka. Plakala som skoro stále, neverila som tomu, že už tu so mnou nebol. Každú chvíľu som očakávala, že sa prebudím z tej hroznej nočnej mory. Sadla som si dole na pohovku, vlastne skôr ľahla, nohy si natiahla cez opierku a premýšľala som. Nad všeličím a zároveň nad ničím. Tiannu som hneď poslala domov, nechcela som ju zaťažovať, aj keď chcela veľmi zostať a nejako mi pomôcť sa s tým vyrovnať. Lenže to nešlo, neustále som ho mala pred očami. Stále som ho videla, ako sa hral s klbkom, ktoré som mu kúpila prednedávnom. Opäť som si išla oči vyplakať, ale už som sa nesnažila zastaviť slzy. Nechala som im voľný priechod, Blake si to predsa zaslúžil. Nikto ho nemal právo odpraviť zo sveta takýmto spôsobom. Keď nájdem tú osobu, ktorá to spravila, bola som odhodlaná sa osobne presvedčiť, že bude trpieť rovnako ako ja.

Predsa len som si zotrela zmáčané líca, ale ruky sa mi tak veľmi triasli, že som to napokon vzdala. Nemalo to zmysel. Pociťovala som, že v mojom živote nemalo už nič zmysel. Blake je mŕtvy, Izzy vo väzení a pravý vrah sa potuluje na slobode. Nebolo to vôbec spravodlivé, ale kde je v tomto svete spravodlivosť?

Musela som na chvíľu zaspať, pretože som sa zobudila vo svojej posteli a pritom som si jasne pamätala, že som bola v obývačke na pohovke. Bola som prikrytá fialovou dekou, ktorú som snáď sto rokov nevytiahla. Bola to moja obľúbená dečka z detstva. Ponaťahovala som sa, svaly som mala pekne stuhnuté a aj mi zapraskalo niekoľko kostí. Neskôr som si všimla na stolíku nejaký malý snehovobiely papierik. Natiahla som sa poň, deka mi skĺzla z ramien, takže ma striaslo od zimy. Netušila som, že by mohla byť taká zima. Dočiahla som na papier, ktorý bol preložený a pretočila ho na popísanú časť.

Anjelik, opäť som išiel do práce. Mrzí ma, že sa takto míňame. Nevidel som Blaka, skús ho pohľadať.

Bol to odkaz od otca, pretože som spoznala jeho charakteristické písmo, naklonené na ľavú stranu. Keď som videla, že spomenul kocúrika, pichlo ma pri srdci a do očí sa mi tlačili slzy. Potlačila som ich pevným stisnutím viečok k sebe. Vedela som, že mu to musím už povedať. Chcela som, ale vedela som, koľko mal práce, aby dostal Izz z väzenia.

S dekou prehodenou okolo pliec som sa došuchtala dole, kde som zapla televíziu. Objavil sa nejaký program so správami, kde som spoznala tú reportérku, ktorá hlásila správy ohľadom zhoreného zlatníctva. Pridala som hlasitosť, lebo som bola zvedavá, čo povie.

,,Hlásim sa opäť z miesta činu a mám pre vás nové informácie," začala hovoriť. Kamera zaznamenala budovu, ale len pre efekt a potom znova začala snímať hlásateľku. ,,Majiteľovi miestneho zlatníctva sa podarilo získať kamerový záznam. Máme od neho povolené zverejniť to."

Preľakla som, až mi zabehla voda, ktorú som pila. Rozkašľala som sa, až mi vyhŕkli slzy. Zažmurkala som, aby som zaostrila na obrazovku. Na nej sa objavil čiernobiely záznam. Očakávala som to najhoršie, že sa tam zrazu objavíme, ale na moje veľké prekvapenie sa tak nestalo. Dívala som sa na dvoch chalanov, pravdepodobne z párty, takže museli byť parádne ožratí, ako zo srandy alebo nudy hádzali na budovu pirátov. Keď, však, počuli nejaký zvuk, vystrašilo ich to a ušli. Ďalej bolo vidieť, že ani nie dlho po tom, čo zdrhli, sa oheň chytil. Postupoval od trávy, musel sa chytiť z nejakého piráta a pokračoval ďalej. Potom sa záznam vypol a ukázala sa vážna tvár ženy, ktorá hlásila.

,,Ak poznáte tých chlapcov alebo ste ich videli v najbližších dňoch, dajte vedieť na číslo..."

Na obrazovke sa objavilo veľké čierne číslo. Nepoznala som tých chalanov. Netušila som, prečo nemali aj náš záznam, museli predsa vidieť, že sme aj my zapálili oheň. Jedine, že by sme boli v inom uhle a kamera nás nezaznamenala. Predsa len, chalani podpálili budovu z úplne inej strany. Okamžite som si vydýchla, že sme s tým nemali nič spoločné.

⚜⚜⚜

Natiahla som na seba čierne tričko, ktoré som si následne zakasala do džínsov. Na kolenách boli roztrhané, takže som pod nimi mala aj silonky, aby mi nebola zima. Potrebovala som sa odreagovať, preto som bola rada, že mal Colin čas. Obula som si tenisky, hodila na seba rýchly pohľad v zrkadle, ktorý mi opätovala bledá dievčina. Mala som kruhy pod očami, aj som ich mala mierne začervenané a bolo jasne vidieť, že som niekoľko hodín vkuse plakala. Rozpustila som si vlasy, aby som to aspoň niečím zakryla. Štipla som sa do líc, aby som nabrala zdravý odtieň, ale aj tak to nemalo žiadny účinok.

Prebehla som tri schodíky, zatiaľ čo som sa pridŕžala zábradlia a než som sa stihla nazdať, už som tuho zvierala Colina a usedavo plakala. Chytil ma okolo pása a nič nehovoril. V tejto chvíli som bola za to rada, nič iné som nepotrebovala, len silné objatie. Keď som prestala, aspoň nateraz, prstom mi zdvihol bradu.

,,Blake?" spýtal sa pošepky.

Mohla som si domyslieť, že mu to Tianna prezradila, ale nevadilo mi to. Vyzeral, že ho to zaujímalo. Len som nečujne prikývla, pretože inak by sa mi zlomil hlas.

,,Je mi to ľúto," vyslovil po minútovom tichu a podľa jeho pohľadu som usúdila, že to myslel vážne.

Znova som prikývla, aby vedel, že som ho počula. Chytila som ho za ruku, preplietli sme si prsty a pobrali sme sa preč. Vyšli sme na ulicu, už bolo šero. Ani som netušila, koľko bolo hodín, zabudla som sa pozrieť na hodinky. Dlhší čas sme boli ticho, len sme prechádzali okolo jednotlivých domov.

,,Ako bolo na tréningu?" nakoniec som prerušila ticho ja.

Uprel na mňa zrak, pretočil očami a rozosmial sa. Toto som chcela docieliť, zmeniť tému a zlepšiť náladu.

,,Ani sa nepýtaj, bolo to katastrofálne," vyriekol nakoniec, ale stále sa smial.

,,Čo sa stalo?" zaujímala som sa a pobavene ho sledovala.

Na tvári sa mi objavoval malý náznak úsmevu. Cítila som, ako sa mi kútiky úst rozťahujú. Prečesal si vlasy, uchechtol sa a spravil niečo nečakané. Z ničoho nič vystrčil nohu, čím ma potkol, ale než som stihla tvárou naraziť na betón, pridržal ma. Vlasy sa mi rozleteli na všetky strany.

,,Tak niečo podobné," vysvetlil mi a to sa už nesmial sám.

,,Toto si neurobil," vyhŕkla som počas smiechu, naprávala si strapaté vlasy a karhala ho pohľadom.

,,Ale áno. Až na to, že ma potkol malý šesťročný chlapec a skončil som na trávniku," objasňoval ďalej.

Zasmiala som sa nad tou predstavou Colina natiahnutého na zemi. Pokračovali sme ďalej v ceste, míňali sme jeden dom za druhým a rozprávali sme sa. Ani raz som nepomyslela na Blaka, za čo som bola vďačná, pretože keby som doma, všetko by mi ho pripomínalo. Zastavila som sa, aby som si zaviazala šnúrku, ktorú som si skoro pristúpila. Tentokrát som nechcela riskovať naozajstný pád. Už bola zima, k tomu sa pridal mierny vietor a zimomriavky boli na svete.

,,Tuto bývam," skonštatoval Colin a ani som si nestihla prezrieť celý dom, ktorý bol veľký, keď som počula otváranie auta. Svetlá zablikali a on otvoril dvere.

,,Je ti zima," oznámil ako holý fakt a jednou nohou si kľakol na predné sedadlo. Natiahol sa dozadu a začal sa tam hrabať.

,,Nie je mi zima," protestovala som, ale akonáhle sa otočil, striaslo ma. Chĺpky na rukách sa postavili do pozoru.

Konečne odtiaľ niečo vytiahol. Zamkol auto a podával mi mikinu. Chcela som si ju navliecť, ale keď som si všimla farbu, zamrazilo ma. Dívala som sa na tú zelenú farbu, presne tú, v ktorej som včera videla neznámu osobu. Alebo už známu?

,,Si v poriadku?" oslovil ma.

Oči som mala otvorené dokorán, vytreštené od strachu a klepala som sa. Tentoraz už nie od zimy.

,,Si vrah," zašepkala som zachrípnuto.

Colin akoby ma nepočul, len stál predo mnou ako socha a pozorne ma sledoval. Každý jeden pohyb. Hodila som po ňom mikinu, nechcela som s tým mať nič spoločné.

,,Vrah!" zakričala som na plné hrdlo.

Už ma počul, lebo sa mu rozšírili zreničky. Neviem, či od šoku alebo čo. Možno som tam videla aj údiv a... hnev? Nechápavosť?

,,Ako si mohol?" vykríkla som. Cúvala som od neho, už nás delila väčšia vzdialenosť. Viackrát po sebe zažmurkal, akoby som ho dostala a otvoril ústa. A zase ich zaklapol. Vyzeral, že nevedel nájsť slová.

,,Lorien... Čo-čo som spravil?" opýtal sa nechápavo. Neuverila som mu túto pretvárku, mala som chuť udrieť ho.

,,Ty sa ma ešte pýtaš?" odvetila som pohŕdavo a zatvárila sa povýšenecky. Zo mňa si tu nikto nebude robiť dobrý deň. ,,Prečo?" pokračovala som, nehľadiac, že stále stál na mieste ako prikovaný.

V rukách zvieral tú mikinu a obzeral si ju. Že by mu to už konečne doplo?

,,Si obyčajný vrah!" obviňovala som ho a nemala som v pláne prestať.

,,Dopekla, Lorien, čo sa to deje?" zvýšil tón hlasu, až mnou trhlo ako som sa zľakla.

,,Nerob zo seba debila!" skríkla som rovnako hlasno ako on, ale s ním to nič nespravilo. Len ma naďalej sledoval. Keď nič nehovoril, dostala som nervy. ,,Na čo sa hráš? O toto ti šlo celú dobu?"

,,Neviem, o čom hovoríš, Lorien! Ale ak mi to nevysvetlíš, odchádzam," oznámil bez štipky emócií.

Nechápala som, čo tým chcel docieliť, ale nemala som v pláne nechať ho ísť.

,,Ja tebe? Ty máš čo vysvetľovať!"

Obrátil sa na odchod, ale ešte predtým som zakričala: ,,To ty posielaš tie správy?"

Otočil sa, spravil tri kroky ku mne.

,,Aké správy? O čom to tu trepeš?"

Oči mu blčali hnevom a ja som pocítila strach. Veľký, neopísateľný a skutočný.

Dúfam, že ma nezabijete. Len toto som chcela dodať.
Baruš