Sedela som za stolom, práve som dojedala posledné sústo cereálií a chystala som sa do školy. Pípla mi esemeska. Medzitým som počula tiché našľapovanie mačacích tlapiek. Vytiahla som telefón z kabelky. Blake už docupkal, postavil sa pri misku a najprv do nej strčil packu. Zistil, že je to voda, tak začal s malým jazýčkom piť. Odblokovala som telefón a otvorila novú správu. Hneď sa mi na tvári objavil úsmev, pretože bola od Colina.

Hodím ťa do školy, o tri minúty som pred domom.

Práve, keď som odpisovala, vonku zatrúbilo auto. Pozrela som na hodinky, ubehli ešte len dve minúty. Hodila som misku do drezu, v rýchlosti pohladila bielu hlavu kocúra a ponáhľala sa von. Už bolo vcelku teplo, takže som mala na sebe čierne priliehavé šaty a vysoké čižmy nad kolená. Schytila som kabelku a zabuchla som dvere. Vonku ma oslepili slnečné lúče a veselo som nastúpila do auta.

,,Dnes si aká vysmiata," poznamenal Colin, len čo som vošla. Kabelku som si položila na kolená a naklonila som sa k nemu.

,,Dobré ránko aj tebe," zašepkala som a naklonila sa, až sa naše pery temer dotkli.

Len sa zasmial, naklonil hlavu nabok a konečne sa perami obtrel o tie moje. Opäť sa mi srdce rozbúšilo ako na pretekoch a celým telom mi prebehla horúčava. Položil mi ruku na líce, pohladkal ma tam a nakoniec sa so širokým úsmevom odtiahol.

,,Teraz je lepšie," šepol, až ma ovanul jeho mentolový dych.

Oprela som sa o sedačku a pozorovala ho, ako štartoval. V ľavej ruke zvieral volant, pravou zaradil rýchlosť a potom ju nenútene položil na moje stehno.

,,Máš toho veľa v škole?" spýtal sa, keď sme už boli v strede cesty. V podstate som mala dnes úplne nudný a obyčajný deň, preto som záporne pokrútila hlavou.

,,A ty?" nadviazala som rozhovor, pretože som nechcela byť v tichosti.

Zabočil doprava, preradil, čiže dal ruku preč, ale o chvíľu ju vrátil späť. Prehrabol si kučery a zamyslene sa poškriabal na zarastenej brade.

,,Ani nie, keďže zatiaľ trénujem len deti. I keď tie ma vedia niekedy pekne vyčerpať," zaúpel a následne sa zasmial. Pridala som sa k nemu.

Odkedy som sa dozvedela, že dostal úlohu trénera, priala som mu to. Zaslúžil si aj viac, ale každý predsa nejako začínal. Určite bude čoskoro trénovať starších. Zastavil, zatiahol ručnú brzdu a vypol motor.

,,Ďakujem za odvoz," poďakovala som a otvorila som dvere.

Hneď som započula študentský krik a všadeprítomný smiech. Povzdychla som si, prehrabla si vlasy, ktoré mi padali do tváre a zakývala Colinovi. Ukázal mi zdvihnuté palce a počkala som, kým opustil školské parkovisko.

,,Lorien!" ozvalo sa odniekiaľ, takže som sa začala otáčať na mieste ako splašená. Div sa mi nezakrútila hlava a čudovala som sa, že som stála pevne na nohách.

,,Izzy!" vykríkla som, keď som ju konečne zbadala.

Vrhla sa na mňa, vlasy všade naokolo, dokonca, sa mi aj nejakým nedopatrením dostali do úst. Rozkašľala som sa, vypľula všetky vlasy a žiarivo sa usmiala, keď ma konečne pustila.

,,Ty si aká nahodená," povedala narovinu, keď si ma od hlavy po päty prezrela. Porazenecky som pohodila rukami, lebo som vedela, že by sa ma stále pýtala, keby jej nepoviem, prečo.

,,Idem s Colinom von."

,,Á, už chápem!" zvýskla nadšene, až sa na nás niekoľko študentov pozrelo.

Ja som sklopila pohľad, ešte stále som tu nepoznala veľa ľudí. Za to Izzy nebola žiadna tichá sivá myška, preto im sčista-jasna ukázala prostredný prst.

,,Isabell!" skríkla som na ňu pohoršene, i keď mi to vážne prišlo smiešne.

Potiahla som ju za ruku a stiahla som ju za nejaké veľké terénne auto. Škaredo na mňa pozrela, modrými očami prepaľovala moju ruku na jej tričku, ktoré som jej krčila. Rýchlo som ju stiahla, aby náhodou po mne neskočila.

,,Nebuď sprostá," zahriakla som ju, keď sa chcela vrátiť k tým chalanom, ktorý ešte niečo kričali. Keďže som si ich nevšímala, nevedela som, čo vraveli. A ani ma to nezaujímalo, len som od nich potrebovala dostať Izz, ktorá už bola celá natešená pohádať sa s nimi. Nemala som rada hádky, ak nerátam stav opitosti, pretože vtedy by som sa hádala od rána až do večera.

Zacítila som, ako mi v kabelke vibroval mobil. Rýchlo som ho vylovila, aby som pozrela, kto ma tak skoro ráno otravoval. Keď na displeji svietilo meno Colin, zarazila som sa.

,,Prosím?" zdvihla som začudovane.

,,Lorien?" ozval sa neisto. Prikývla som, ale potom som si uvedomila, že ma nevidel, preto som odpovedala. ,,Je v škole Tianna?" zisťoval.

Pokrčila som plecami, opäť si vedomá, že to nevidel. Poobzerala som sa po areáli školy, ale keďže už zazvonilo na prvú hodinu, väčšina študentov sa pobralo dnu.

,,Neviem, ale už zvonilo, možno je v triede," odvetila som, pretože som nevedela, čo tým myslel. Prečo sa zaujímal, či sa jeho sesternica dostavila do školy?

,,Dobre, pohľadaj ju a daj mi vedieť," súhlasil takmer okamžite a cítila som, že chcel zložiť.

,,Počkaj!" vykríkla som možno až príliš nahlas, vzhľadom na prebiehajúce vyučovanie. ,,Čo sa deje?"

Colin si povzdychol a bola by som prisahala, že si zašiel rukou do vlasov. Až po nejakých sekundách sa ozval.

,,Vysvetlím ti to potom, šoférujem."

A zložil.

On. Mi. Zložil.

Čo sa to, dopekla, stalo?

Ničomu som nerozumela, preto som sa s taškou prehodenou cez plece ponáhľala do triedy. Rýchlosťou blesku som prebehla pár schodov, hodila si veci do skrinky, vzala učebnicu a znova som sa rozbehla. Triedu som mala až na najvyššom poschodí, takže som si len hlasno povzdychla a vydala sa po ďalších schodoch. Ešte niekoľko oneskorencov sa ponevieralo po chodbách, takže som nebola sama. Pozdravil ma nejaký chalan, ktorého som matne poznala z nejakej hodiny. Kývla som mu hlavou a ďalej pokračovala v ceste. Nevedela som, koľko minút ubehlo od zazvonenia, preto som sa zadívala na hodinky. Už bola hodina dobrých desať minút. Sakra, toto nebolo dobré. Nemala som ešte žiadny zápis za neskorý príchod, ale zasa som po ňom veľmi netúžila. Už som bola na tom správnom poschodí, stačilo mi iba zahnúť za roh, aby som sa dostala do vhodnej učebni. Mala som hodinu s Izzy, preto som jej napísala správu.

Je v triede profesor?

Odpoveď prišla takmer okamžite, takže som sa potešila.

Áno.

A zrejme predčasne. Zanadávala som, zbežne sa popozerala, či som bola na chodbe vážne sama.

Ako veľmi bude vadiť, keď meškám?

Tentokrát som čakala dlhé dve minúty, ktoré ma ubíjali.

Veľmi.

Tie jej jednoslovné odpovede mi neskutočne vadili, mala som chuť ju niečím tresnúť po hlave, ale to by musela byť pri mne.

Čo mám robiť?

Poslala som jej ďalšiu správu, ale už som začínala byť nervózna. Bolo deväť šestnásť. Prečo som proste len nevošla do triedy a nezlizla si profesorov hnev? Nie, to som nebola ja.

Kde si?

Páni, Izzy sa prekonala. Čudovala som sa, že mi poslala dve slová. Doslovný rekord.

Pred triedou. Neviem, čo mám robiť. Pomôž mi.

Stlačila som tlačidlo odoslať a čakala som. Prvú minútu mi neprišla žiadna odpoveď. Ani druhú, ani tretiu. Začínala som sa obávať, mohla sa na mňa aj pokojne vykašľať. Nebolo by to prvýkrát. Nech som ju mala rada akokoľvek, bola proste svojská a nevyspytateľná.

,,Pán profesor?" odrazu sa ozvala Izzy. Musela kričať, keďže som to jasne počula až na chodbu. Bála som sa, čo mala v pláne, tak som sa natlačila na dvere a počúvala.

,,Áno, slečna Lewittová?" ozval sa slabší hlas.

,,Ja som úplne zabudla, že je Lorien zle, môžem ju ísť skontrolovať na toaletu?" opäť kričala. Zrejme ma na to chcela pripraviť.

,,A to ste mi prečo neoznámili? Bežte!" zvolal profesor už o niečo hlasnejšie a mne na chvíľu bolo ľúto, že tú nezodpovednosť vzala na seba moja kamarátka. Vzdialila som sa od dverí, aby ma nimi nebuchla a počkala, pokiaľ vyjde. Onedlho sa dvere rozrazili dokorán a ja som zbadala blonďavé vlasy.

,,Ďakujem!" zvýskla som, keď sme sa dostatočne vzdialili od triedy. Rozhodli sme sa ísť na toalety, aby sme na chodbe nepútali pozornosť.

,,Čo si vyvádzala? Prečo si vlastne meškala?" hneď ma spovedala, len čo sme si sadli pri radiátor a ja som si zložila nohy pod seba.

,,Volal mi Colin," vysvetlila som a keď som videla, že išla dodať niečo uštipačné, zasiahla som. ,,Videla si dnes Tiannu?"

Zaklapla ústa, šokovaná tým, že ma nemohla podpichnúť a pokrútila hlavou.

,,Nie, ráno som stretla Cherry. Mala mať s ňou dejiny histórie. Sťažovala sa, lebo mala jej zošit," odpovedala. Nič som jej na to nepovedala, len som vytočila jeho číslo.

,,Komu voláš?" dožadovala sa, ale ja som jej len ukázala displej a ona prikývla.

,,Našla si ju?" ozval sa okamžite, keď zdvihol hovor.

,,Nie, nie je v škole," zašepkala som opatrne. Netušila som, čo sa dialo, lebo mi to nepovedal. A možno ani nechcel.

,,Dopekla!" zvrieskol a do niečoho buchol. V telefóne sa ozval rachot a opäť ďalšie nadávky.

,,Upokoj sa, čo sa stalo?" snažila som sa dostať z neho odpoveď.

,,Neukázala sa doma od tej párty. S jej mamou sme si mysleli, že šla spať ku kamarátke, ale očividne nie," povedal napokon. Jeho hlas bol tichý, ledva som ho počula.

,,Panebože," zaúpela som a prekvapene si dala ruku na ústa. Izzy na mňa spýtavo pozrela, ale ja som len pokrútila hlavou a naznačila, že jej to neskôr vysvetlím.

,,Skús jej volať, ja ju idem hľadať, potom sa ti ozvem. Zatiaľ ahoj," rozlúčil sa, nedal mi možnosť odpovedať a už mi mobil ukazoval ukončený hovor.

⚜⚜⚜

Celý deň som sa jej snažila dovolať, poverila som tým aj Izzy, ale márne. Nedvíhala. Dúfala som, že bola v poriadku, že to bolo len nejaké nedorozumenie. Cez obednú prestávku sme kázali Cherry to isté, takže sme boli už tri. Keď som si bola doliať pomarančový džús, zdalo sa mi, že som videla Boba. Zahol za roh, ale ešte som zaregistrovala, že sa obzrel. Že by predo mnou od toho incidentu utekal? Potom mi napadlo, či nemohla byť Tianna uňho. Ale zdalo sa mi to nemožné, veď ho ani na párty nevedela nájsť.

Deň ubehol veľmi rýchlo, ani som sa nenazdala a už som sedela doma na pohovke. V ruke som zvierala nové učivo, ktoré som sa mala na zajtra naučiť. Ale skôr som pri tom zaspávala. Bola som trochu smutná, že Colin zrušil dnešný večer, ale chápala som to, vzhľadom na to, že sa Tianna stále nenašla. Navrhla som mu, aby zavolal na políciu, ale hneď to zavrhol. Možno až príliš rýchlo, pretože som ani nestihla dopovedať. Zdal sa mi čudný, veľmi sa so mnou nebavil, len mi v krátkych intervaloch volal, aby zistil najnovší stav. Na stole sa mi rozozvučal mobil a ani som sa nemusela pozrieť na volajúceho, pretože som si bola stopercentne istá.

,,Áno?" ohlásila som sa ako prvá, čo bol pre mňa nezvyk počas tých niekoľkých hodín, keď na mňa chrlil jednu otázku za druhou.

,,Našla sa," vyriekol. Najprv som si myslela, že snívam alebo že som len zle počula. Ale keď to zopakoval aj druhýkrát, pochopila som.

,,Kde bola?" zaujímala som sa a razom som vypustila vzduch z pľúc. Opadol zo mňa veľký tlak a celkovo mi odľahlo.

,,Ona je vážne šibnutá. Išla na nákupy do iného mesta," zašomral a vedela som si predstaviť, že krútil hlavou.

,,Ja ju asi zahluším, keď sa s ňou stretnem," oznámila som.

Ozval sa smiech, ktorý som niekoľko hodín nepočula.

,,Pokojne ti pomôžem. Mrzí ma, že som zrušil dnešný večer," oznámil kajúcne a v hlase mu bola počuť ľútosť. V rýchlosti som skontrolovala čas a podvedome sa uškrnula.

,,Noc je ešte mladá."

Zdravím vás takto nezvyčajne počas týždňa. Len dnes som nejako chytila chuť písať a keďže už máme do konca necelých desať kapitol, pridala som vám sem časť hneď ako som ju dopísala. Čo na to vravíte?😱
Baruš