Spala som dosť dlho, vzhľadom na to, že väčšinou som ráno hore už o šiestej. Nemala som poňatia o čase, nebol tu žiadny budík alebo hodiny. Telefón mi po tej havárii zabavili a pravdepodobne ho odovzdali otcovi. Takže som bola odrezaná od sveta. Bola som sama na izbe, a keď som sa zobudila, nebol pri mne už nikto. Otec bol pri mne, až pokým som zaspala, pretože som si nepamätala, že by odišiel.

Nikto ma neprišiel zobudiť, preto som sa ani nečudovala, že bolo niečo po dvanástej. Na nočnom stolíku som mala položenú tácku s nemocničným jedlom. Vzala som si len pohár vody, pretože som vysmädla. Keď som dopila, zjavila sa u mňa v izbe sestrička.

,,Dobré ráno," pozdravila ma a nejakým tlačidlom mi upravila posteľ tak, aby som sedela.

,,Za chvíľu za vami pošlem doktora," oznámila mi, po tom, čo som na jej donútenie zjedla kúsok maslového chleba.

,,Dobre," prikývla som a prstami som sa snažila prečesať vlasy.

Usúdila som, že to nemalo zmysel, akurát tak sa mi zamotávali ešte viac a už som vo dverách uvidela doktora. Toho istého, čo včera.

Dopekla.

Mala som chuť sa plesnúť po čele. Opäť som pocítila ako sa mi do líc hrnie krv. Nanešťastie, boli v izbe odostrené závesy a dovnútra žiarilo slnko.

,,Dobré ránko, Lorien," poprial mi s veľkým úsmevom.

V ruke držal moju kartu, tak ako aj deň predtým. Kývla som na pozdrav, totálne neschopná slov a modlila sa za to, aby čoskoro odišiel. Prehliadol ma, skontroloval snímky mojej hlavy a neviem, čo ešte. Otras mozgu sa lepšil, pýtal sa ma základné otázky, ako napríklad, na moje meno, vek, narodenie, rodinu a mnohé iné. Podľa jeho slov, som všetko povedala správne, takže som sa ničoho nemusela báť. Odlepil mi náplasť z líca, na ktorom som mala zašitú ranu. Povedal, že sa to hojilo dobre a pokiaľ to tak bude pokračovať, nebudem mať jazvu. Po čase som sa upokojila, už som sa necítila tak mimo v jeho prítomnosti. Mal pravdu ohľadom toho, že sa mi bude ťažšie dýchať. Niekedy som mala problém nadýchnuť sa, ale napokon sa mi to vždy podarilo. Po čase konečne odišiel, previazal mi obväz okolo hrudníka a to bolo to najtrápnejšie, čo som kedy zažila.

,,Slečna, máte návštevu," ohlásila ma odrazu nejaká sestrička.

Prikývla som, tušila som, že to bude buď otec, alebo Izz. Hodila som sa späť do vankúšov a keď som počula, že už niekto vkročil, začala som sa sťažovať.

,,Och, ani nevieš, aké to tu je strašné! Panebože, a ten mladý lekár-"

,,Lorien, som rád, že si celá," ozval sa úplne iný mužský hlas, než ako som očakávala.

Pozrela som naňho. Dopodrobna som ho skenovala, aby som videla, že bol naozaj živý a nesnívalo sa mi to. Pod očami mal kruhy, bol bledší ako zvyčajne a na tvári mal zopár škrabancov. Inak vyzeral byť úplne v poriadku.

,,Colin," hlesla som temer bez zvuku, ale vedela som, že to počul. Rozbehol sa ku mne, sadol si na posteľ - sama som sa trochu posunula, aby mal viac miesta - a objal ma.

,,Prepáč, prepáč, prepáč," začal sa ospravedlňovať.

Krútila som hlavou, aj keď ma nemohol vidieť. Nič som mu nedávala za vinu, bola som presvedčená, že za to mohla osoba, ktorá nás prenasledovala.

,,Colin, za nič nemôžeš," snažila som sa mu vysvetliť.

Tipovala som, že mal moje vlasy úplne všade, ale nesťažoval sa. Asi tak ako ja, keď ma objímal. Nestarala som sa o to, že som mala na sebe len nemocničnú košeľu a že mi niekedy až príliš zatlačil na hrudník, že sa ozvali moje rebrá, ktoré stále boleli. Neriešila som to, bola som celá bez seba, že bol tu a že bol šťastný, že ma videl.

,,Ale môžem, prepáč, že som sa dostatočne nepozeral na cestu. Mrzí ma, čo sa ti stalo," vyriekol, keď ma pustil a mierne sa odklonil. Zostal však sedieť a hľadel na mňa.

,,Nie je to tvoja chyba, niekto do nás vrazil z protismeru a odišiel. Neskús si to dávať za vinu, Colin Whitmore! Inak budeš mať, čo dočinenia so mnou," varovala som ho vážne a sčasti aj trochu hravo.

,,Okej, dobre teda, slečna Blackworthová. Beriem vás za slovo," hral so mnou a zasmial sa.

Pohladil ma po líci, na ktorom sa skvel šrám a naklonil sa ku mne. Zastavilo sa mi srdce, v tej sekunde som nevedela, ako sa dýcha a zamrzla som. Pobozkal ma na čelo a opäť prešiel palcom po líci. Striaslo ma, telo mi posiali zimomriavky a celá som horela.

,,Musím už ísť. Drž sa, budem ťa navštevovať. Ešte raz, mrzí ma to, nabudúce budem dávať väčší pozor. Do skorého videnia, kráska."

,,A-ahoj," ledva som zo seba dostala.

On mi povedal kráska? Bože, veď mal otras mozgu! Že by to ešte neprešlo? Nedokázala som tomu uveriť, ale príjemne ma to zahrialo u srdiečka. Vedomie, že sa staral. Že by mu na mne záležalo?

Deň prebiehal potom vcelku nudne, ešte raz prišiel doktor, aby ma prezrel, či sa niečo nezlepšilo alebo nezhoršilo. Dozvedela som sa, že mi zajtra vyberú stehy z líca, ale že si tu ešte poležím dosť dlho. Pozitívum bolo, že som nemusela chodiť do školy a denne stretávať Boba. Negatívum, že som nevidela kamarátky, Colina, otca a Blaka.

O tretej mi prišla oznámiť sestrička, - znova iná - že mám ďalšiu návštevu. Už mi bolo jedno, ako vyzerám, každý predsa chápal, že som po nehode.

,,Lorien!" zakričali presne tri hlasy naraz.

A hneď sa aj na mňa vrhli. Spod všetkých chumáčov a chuchvalcov vlasov som spoznala Tiannu - jej retiazka ma chladila na krku - a videla som Charlottine neprehliadnuteľné viacfarebné vlasy. Pri posteli stála Isabell, plavé vlasy mala stiahnuté do jednoduchého drdolu a mierne skľúčene sa usmievala. Vedela som, že na mňa skočili tri osoby, ale za svet som nevedela uhádnuť, kto bol tretí, keďže Izzy stála. Rickey to byť nemohol, ten by sa takto netešil, lebo sme sa nepoznali až tak dlho.

,,Dobre, dievčatá, myslím, že stačilo," ozvala sa moja kamarátka, keď spozorovala, že sa mračím. Jedna z nich ma, totižto, príliš stlačila alebo objala a moje rebrá zaprotestovali.

,,Thalia!" vykríkla som prekvapením, že sa medzi nimi nachádzalo aj malé dievčatko. Tuho som ju objala, keď som videla, že sa jej začali lesknúť oči.

,,Nedovolila mi bez nej odísť, chcela ťa vidieť," vysvetlila mi jej veľká sestra.

Prikývla som, že chápem a ešte raz ju objala. Potom sme sa ešte hodnú chvíľu rozprávali, Tianna vyzvedala, či som videla tú osobu, ktorá do nás vrazila. Musela som pokrútiť hlavou, ale oni ma hneď začali utešovať, že polícia ho alebo ju nájde.

Večer prišiel otec, ktorý mi sem nenápadne prepašoval Blaka. Nesmierne som sa potešila a ihneď si ho vzala do náruče. Keď som pocítila jeho hebký kožúšok, bolo mi lepšie. S otcom sme sa rozprávali, vravel mi, že Blake spal na mojej posteli a že stále mraučal. Hladila som ho po hlave a on spokojne priadol. Tesne pred koncom návštevných hodín otec odišiel, musel ale vziať aj Blaka, pretože na to lekár prišiel. Trochu bol aj nahnevaný, že zobral špinavého kocúra do sterilného prostredia.

Tešila som sa, že mi sem otec priniesol zopár časopisov, jednu knižku a telefón. Hneď som ho odomkla a pozrela sa, či mi neprišla žiadna správa. Nič. Nevedela som, či sa neznámy len hral alebo mi len nechcel napísať. Chvíľu som premrhala čas na ňom, pretože som si pozrela nejaké sociálne siete, pár vtipných videí a ešte som si aj písala s Izzy. Takto sme sa aspoň mohli porozprávať. Nechcela som jej volať, lebo by ma niekto zo zdravotníkov mohol počuť. Ešte by to náhodou nahlásili šéfovi polície - môjmu otcovi. Keď som už bola dostatočne unavená a podľa telefónu som zistila, že bolo niečo po polnoci, odložila som ho a uložila som sa na spánok.

⚜⚜⚜

Zrazu som sa prebudila zo spánku, nevedela som si spomenúť, čo sa mi snívalo, ale bolo to niečo hrozné. Mohla som len tipovať, že to súviselo s tou ,,nehodou". V izbe bola tma, ale videla som, že niekto na mojej posteli sedel. Popravde, som sa trochu zľakla. Ešte, že som mala pri posteli svetlo, ktoré som zasvietila. Akonáhle som si zvykla, preľakla som sa. Na mojej posteli sedel Bob. Bol oblečený celý v čiernom. Začala som kričať, pretože som nemala predstavu, čo by tu chcel tak neskoro.

,,Počkaj!" zakričal a začal sa blížiť ku mne.

,,Nie!" vykríkla som a pokúšala sa od neho odsunúť.

Chcel mi v tom zabrániť, ale do izby sa odrazu nahrnuli tri sestričky a policajný dôstojník. Vrhli sa na narušiteľa, čiže Boba, a odvliekli ho.

Predtým ale vyhŕkol: ,,Chcel som vedieť, ako na tom si!"

Chytila som sa za hlavu a skôr som rozmýšľala na tým, prečo ma neprišiel pozrieť cez deň. Bola som vystrašená, že som už ani nevedela zaspať. Preto som si zobrala mobil, pripojila doň slúchadlá a pustila si pesničky.

Veselé Vianoce!💙⛄🎄
Prajem pekné vianočné sviatky, krásny čas strávený s rodinou a tými najbližšími, veľa pohody a darčekov🎁
A teraz k novej kapitole. Čo si o tom myslíte? Dúfam, že nebola príliš nudná😂 A snáď sa vám takýto vianočný darček páčil😇
Mám vás rada a ďakujem, že ste stále so mnou!❤😘
Baruš