Ticho. Tak ohlušujúce, až ho to takmer zdrvilo, prikovalo k podlahe a zábradliu. V tme noci sa rozliehal tlkot srdca. Snehové vločky sa krútili v špirálach nesené jemným vetrom, cestovali si slobodne, kam sa im zachcelo, robili si čo sa im zaumienilo. Závidel im.
To ticho bolo takmer neúnosné, lebo iba umocňovalo volanie, ktoré cítil.

Nie, nenieslo sa vzduchom ani stenami hradu, počul ho iba srdcom, no o to bolo silnejšie. Lákalo ho do zradnej náruče, avšak on sa nesmel podvoliť. Nemohol. Preto ho zamkol vo svojom vnútri a vyliezol sem, na koniec sveta, aby ho odovzdal vetru a chladu.

Ale dokáže to? Vzdať sa niečoho, čo pôsobilo ako jeho súčasť a zároveň nie, také divoké, až sa bál dotyku. Nevyslovené, a predsa výskajúce v snehovej búrke. Vábiace ho zahodiť všetko, čím bol doteraz a iba sa poddať.

Hlas, takmer na hranici počuteľnosti a predstavivosti. Bol čistý a jasný ako snehová vločka, čo okolo neho preletela, mrazivý ako víchor, no predsa plný vrelosti.

Vedel, že to iba jeho zmysly sa s ním zahrávajú a predostierajú mu zhmotnenú víziu niečoho, po čom skryto tak veľmi túžil. Keby bol mladší, možno by to nazval kúzlom.
No on bol už dospelý čarodejník zbavený všetkých ilúzií. Vojna, krv a smrť ho o ne pripravili.

Už mal dobrodružstva a problémov dosť na celý život. Ak by sa poddal, celkom iste by sa zaplietol do ďalších.
Má tisíc dôvodov držať sa od neho ďalej.
Stačilo by iba sa otočiť a odkráčať z veže, už sa nemučiť ozvenou volania, vrátiť sa do izby a upadnúť do blaženého zabudnutia v podobe spánku.

Vedel, že ráno by bolo všetko znesiteľnejšie a nakoniec by ten trýznivý hlas, šeptom ho zvádzajúci, umlčal, uzamkol hlboko v srdci ako sa pokúšal teraz, a nikdy by už sem hore nemusel vyliezť.

Dole, medzi stenami hradu, spali všetci, ktorých miloval. Priatelia, rodina, kolegovia. Vari si môže dovoliť ich stratiť a vrhnúť sa do neznáma?
Nemôže, to dobre vedel. Ale ach, ako veľmi chcel všetko hodiť za hlavu!
Vrhnúť sa do neznáma za hlasom srdca.

Čo chceš? Pýtal sa toho hlasu. Prečo ho tak veľmi mučí? Nemôže mu aspoň na chvíľu dopriať pokoj? Možno by vtedy myslel jasnejšie. No jedna jeho časť sa zdesila pri myšlienke na odchod volania – kto by mu ukazoval cestu? Zostať sám na rázcestí, nevediac ktorá cesta je ktorá, by nezvládol. Takto si aspoň môže byť istý, aký chodník vedie kam.

V mysli ich pred sebou videl, rôzne možnosti, jedna vydláždená striebrom, iná kľukatá, temná, no predsa lákavá. Lenže ktorá je tá správna?
Vedel, k čomu asi vedú, akú si však má vybrať?

To volanie ho rozrušovalo, stále ho ťahalo k jednej z nich. Ako by bol bábka na povrázku, či snáď pod Imperiusom, keď sa mu nohy samé od seba pohli a priniesli ho až na jej samý kraj. Zastavilo ho až zábradlie veže posiate snehom.

V náhlom popude sa rozhliadol po krajine a kochal sa jej nespútanou krásou, ktorá sa prejaví len občas, za nocí ako je táto, keď severák kvíli v povetrí a vločky tancujú pod hviezdami. Videl tmavý les plný neprebádaného, no známy ako vlastná dlaň aj jazero, vo svite mesiaca vykukujúceho zpoza oblakov hladké ako sklo.

Pozrel opačným smerom k tým oknám hradu, ktoré bolo odtiaľto vidieť, zahaleným v tieni, no predsa sľubujúcich teplo domova.

Čo by si mal vybrať? Hodiť všetko za hlavu alebo pokračovať po vyšliapanej ceste?
Zostať alebo sa vrhnúť do neznáma, vedený iba tajomným hlasom, ktorý nik okrem neho nemôže pochopiť?

Považovali by ho za blázna. Len tak zahodiť všetko, na čom v posledné mesiace pracoval.
No záležalo mu niekedy na tom, čo si myslia ostatní? Nikdy na nich veľmi nedal, či už ho obviňovali z klamstva alebo niečoho horšieho.

Lenže toto bolo iné. Väčšie než život a smrť, kruté a neúprosné, sľubujúce mu všetko a nič, ak sa len podvolí. Láska.

Albus povedal, že je to najväčšie kúzlo zo všetkých a Harry mu začínal rozumieť.

Čo by na ňu povedali jeho priatelia? Keby zistili, koho meno ukrýva v srdci, na koho tajne neprestajne myslí, prečo je v poslednom čase taký duchom neprítomný?
Snažil sa zamaskovať to, ale čím viac sa pokúšal, tým to bolo horšie. A ten hlas mu vôbec nepomáhal.

Vykríkol do tmy a podvedome čakal na ozvenu z inej časti hradu, ktorá by ho doplnila,  nedočkal sa však.
Všetci už spali. Aj on určite.

No mohol by byť dnes v noci hore? Mohol by počúvať? Bola polnoc na Štedrý deň, čas Vianoc, zázrakov a prekvapení. Mohol by mať Harry také šťastie, aby sa tu zrazu zjavil on?

Chvíľu sa opájal tou predstavou, ale potom sa neradostne zasmial a zavrhol ju, keď si uvedomil, aký pochabý je.
To sa nikdy nestane.

Jemu aj tak nestojí ani za pohľad. Celé roky sa nenávideli a skákali do seba ako psy, dychtiví sa navzájom dourážať čo najviac. Hodiny elixírov boli utrpením o to viac, že vedel, že tá nenávisť je hlboká a skutočná.

A teraz? Po vojne? Zmenilo sa vari niečo? Isto nie. Hoci Harry mu zachránil život a jeho učiteľ sa s ním podelil o najtajnejšie spomienky. No keď sa zostavil zo zranení po uhryznutí, nesprával sa inak ako obyčajne.

Harry to nemohol zniesť. Nedokázal sa viac pozerať na to, ako ho milovaný muž uráža pri každom stretnutí. Mal sto chutí rozbehnúť sa do žalárov, rozkopnúť dvere do jeho komnaty a všetko mu vykričať.

Ale zároveň vedel, že by to nepomohlo. Komu by tým uľavil? Ani sebe nie, len by sa cítil hrozne.

Chcel sa však vybrať dole aj kvôli hlasu. To volanie bolo príliš silné, už mu takmer nedokázal odolať, a jediné, čo ho ešte trochu držalo v šachu, bolo pomyslenie na priateľov.

A tak sa zmietal medzi dvoma rozhodnutiami, dvoma stanoviskami, dvoma tábormi, životom a smrťou.
A tajomné volanie nezoslablo, iba zosilnelo.

Už tu bol celé hodiny, no necítil premrznuté ruky ani sneh vo vlasoch, tak ho zamestnávali myšlienky.

Severus ho nenávidí. To bolelo viac, než čokoľvek iné. Bol skalopevne presvedčený, že je to pravda.
Až kým...

Spomenul si na jeho pohľad, ktorým ho minule prebodol. Horel v ňom silný cit... lež či zlý? To nevedel odhadnúť. Tak sa to podobalo na jeho zvyčajné pohľady, že by to iba prešiel a takmer by si ho ani nevšimol až na tupú bolesť hlboko v srdci, no niečo v ňom bolo iné.

V hĺbke tých očí sa niečo ukrývalo. Ónyxové studničky uchovávali tajomstvo, ktoré Harryho trýznilo viac než keby ho jednoducho nenávidel.
Čo to bolo? Ten nejasný záblesk na moment sa mu zračiaci v pohľade, prikovávajúci ho k zemi?

Odvtedy si nad tým v pochabých záchvatoch nádeje lámal hlavu, ale nedovoľoval si ani len dúfať...
Čo ak má však jeho nádejajúca sa časť pravdu? Je ochotný riskovať a vykročiť do neznáma?

Vedel, že skôr či neskôr bude musieť niečo urobiť.
No v hĺbke duše nechcel.
Nenávidel sa za to, že nechce robiť nič, pretože on nikdy taký nebol, ale bál sa, že ak pochová svoje city, nezvládne to. A ak by sa ich rozhodol priznať, mohol by všetko stratiť. To pomyslenie naňho tak krátko po vojne útočilo s toľkou drvivou silou, že sa doteraz nedokázal odhodlať k činu.

Iba nedávno všetci unikli smrti iba o vlások. Nemôže ich stratiť.

Avšak to volanie... bolo čím ďalej neúnosnejšie. Trhalo ho zvnútra na kúsky a zas ho skladalo, len aby ho mohlo roztrhať znova.
Mal pocit, že vybuchne potlačovanými emóciami. Išiel sa z toho zblázniť, taká bola pravda.

Zťažka dýchal a snažil sa nemyslieť, iba prežiť.
Potom sa otriasol. Takto to ďalej nejde. Musí si vybrať.

Pomaly odstúpil od zábradlia a začal kráčať smerom ku schodisku. Dole pod schodmi sa už rozbehol a hoci jedna jeho časť ho za to preklínala, nemohol inak, než ísť smerom k žalárom.

•

Ticho. V miestnosti, chladnej napriek ohňu pukotajúcemu v kozube, sa zrážal dych.

Bledé telo sa horúčkovito prevaľovalo na posteli, snívajúc sen.

Cítil v ňom ich prepletené telá, horúce pery, náruživé dotyky na pokraji slasti a bolesti.
Jeho ruky samy poznali cestu, veď tento sen mával nespočetnekrát. Blúdili a strácali sa v zákutiach doposiaľ nepreskúmaných, a keby aj, tak znovu objavovaných. Našli, čo hľadali a obidvoch ich uvrhli do víru vzrušenia vrcholiaceho náhlym okamihom čistej extázy.

Zobudil sa úplne prázdny. Nezostalo v ňom nič, až na doznievajúcu ozvenu pocitov, ktorá sa rozpadla ako krehká škrupina. Dych sa mu napokon upokojil.
Preklínal sa za obsah svojho sna, aj keď zaň vlastne nemohol. Kto si vyberá v záležitostiach srdca?

Ó, áno, srdca, pretože toto siahalo ďaleko za hranice obyčajnej žiadostivosti. Ako by inak vysvetlil tú zmenu, ktorá sa s ním udiala za posledné mesiace?

Pred sebou videl oči zelené sťa jed, ako farba jeho fakulty. Také krásne, ale smrtiaco ostré, keď sa v nich zjavila nenávisť, čo by pochovala celé svety.
Čoraz viac si ju všímal a tým väčšmi ho bolela.
No ako by to mohol zmeniť? Sám to spôsobil.
Rokmi urážok a osočovania si zahatal jedinú cestu k srdcu čiernovlasého mladíka.

Teraz to ľutoval. Po vojne konečne naplno videl, aký človek sa ukrýva za fasádou tak veľmi podobnou jeho arogantnému otcovi. Nechápal, ako mohol tamer desaťročie prehliadať tú odvahu, ochotu sa obetovať, láskavosť a dobrotu.

Keď si prvýkrát vypočul Dumbledorov plán, opovrhoval Potterom, ktorý by bol ochotný len tak zomrieť ako prasa na porážku. Nechápal, aká veľká sila sa skrýva za obeťou pre väčšie dobro, až dokým sám nestál pred lordom Voldemortom a nemusel sa rozhodnúť.

Získať pár hodín času pre Chlapca, čo prežil? Náhle mu to prišlo správne. Jedna z mála vecí, o ktorých skutočne mohol rozhodovať sám. Už tu nebol žiadny Dumbledore. Nemusel spraviť nič. Ale on si vybral.

Ani po vojne svoje rozhodnutie neľutoval a vedomie, že Harry Potter pozná jeho minulosť, ho vo vlastných očiach robilo zvláštne odhaleným. Najprv sa toho bál. No postupne mu to prestávalo vadiť. Zvykol si na ten pocit a úmerne s tým rástla aj nespokojnosť s pohľadmi zaskakujúceho učiteľa Obrany proti čiernej mágii.

Chcel viac ako len nenávisť, potreboval viac. Už dávno však stratil nádej.

Pozrel na imelo, bolestnú pripomienku, ktorú schválne nechal vyrásť zo stropu svojej spálne, aby mu pripomínala to, čo nebude nikdy mať.

Postavil sa a chcel si naliať pohár niečoho silného, najlepšie ohnivej whisky, aby spláchol trpkú pachuť túžby ešte stále mu pretrvávajúcu v ústach.

Vtom sa otvorili dvere.

Harry hľadel na profesora elixírov len v pyžamových nohaviciach a nevedel sa vynadívať.
Tlmené svetlo z kozuba sa zalesklo na malej vianočnej guli visiacej z jediného ihličnatého konára pripevneného nad posteľou. Osvetlilo bledú hruď Severusa.

Zlhboka sa nadýchol a skôr než si to stihol rozmyslieť, vkročil do miestnosti.
Kráčal opatrne, akoby mal pred sebou divokú šelmu schopnú v momente mu roztrhať hrdlo.

Starší muž naňho zazrel a Harrymu trhala srdce nenávisť toho pohľadu. No keď sa prizrel lepšie, videl tam ešte niečo. Záblesk. Takmer neuchopiteľný, ale dodal mu odvahu.

„Severus," vyslovil a prekvapilo ho, aký má chrapľavý hlas. „Takto to už nejde ďalej." Nadýchol sa, aby pokračoval, ale profesor elixírov mu skočil do reči.

„Čo tu chcete, Potter?" Slová vyriekol ostro, no predsa mu na konci unikol zvláštny tón. Akoby mu zvieralo hrdlo.

Harry v tom momente zahodil všetku opatrnosť. Bude to teraz alebo nikdy.

„Teba." Dvoma rýchlymi krokmi podišiel bližšie a pobozkal ho.

Najprv sa nič nedialo. Zľakol sa, že sa pomýlil a zruinoval všetko, čo sa dalo. Na moment ho ochromila skutočnosť, že si všetky náznaky len namýšľal.

No potom mu Severus začal bozk oplácať. Z nežného dotyku sa stal náruživý, túžobný. Volajúci neodkladnosťou. Chuť pudingu z vianočnej hostiny na Harryho jazyku ho dráždila.

Slasť a jemná bolesť sa miešali do jedného, keď sa perami prisal na tie jeho a započal cestu rukami po Harryho tele. Poznal ho dokonale, hoci len zo snov, a vychutnával si hebkosť pokožky pod bruškami prstov.

Ach, ako dlho toto túžil urobiť! Zaboril mu jednu ruku do neposlušných čiernych vlasov, keď si ho pritiahol bližšie. Nemohol mu odolať. Bol ako droga a Severus sťa závislý.

Túžba, ktorú cítili, gradovala s každým dotykom.
Nohavice a habit padli na zem a keď ich už nič nedelilo, obaja stáli oproti sebe odhalení a kochali sa jeden druhým.

Každá myšlienka sa zračila na tvári toho druhého, akoby si ich čítali, a možno to tak aj bolo, lebo ich nahota nebola iba fyzická, ale aj duševná. Prestali pred sebou skrývať svoje pocity a bola to neuveriteľná úľava.

Vrhli sa k sebe a preplietli sa ako v Severusovom sne, až ich nič nedelilo a boli jedným. Pod imelom sa pobozkali raz, a potom znovu, vediac, že majú všetok čas sveta.
Záleží len na tom, že sú Vianoce a konečne sú spolu.

Tu je váš darček, milí čitatelia 😊

Dnes nadránom som dokončila výzvu, ktorú som si ja sama na seba ušila. A čo vám poviem, písanie som si veľmi užila a dúfam, že sa vám poviedka bude páčiť tiež.
Je to vlastne taká songfikcia na pieseň Into the Unknown z filmu Ľadové kráľovstvo 2. Tak veľmi ma uchvátila, že som si dovolila ju sem zakomponovať a nie je to také zlé, čo myslíte? 😁

Do neznáma sa občas musí vrhnúť každý z nás 😉.

Ďakujem PidilinkaPetra a  crazy_maris , že ste ma do toho tak nejako zatiahli 😊😁 a okrem toho aj Wertscha za poskytnutie miesta na spamovanie komentármi 😁😂.

BeccaDarrow , krásny cover si mi spravila z môjho v ibisPainte X nakresleného a upraveného obrázku, ďakujem ❤️.

A Veselé vianoce vám všetkým 😊😊

Okrem toho som sa rozhodla zapojiť sa do ambasádorskej výzvy Psaní pro radost 😄 (prompt 2, slová snehová vločka, polnoc, imelo)