„Toto rozhodne nebude fungovať!" zakričala som spoza kúpeľňových dverí, sťahujúc si lem celkom odvážnych čiernych šiat o čosi nižšie.

Ozvenou mi bol Melin rozčúlený hlas, ktorý sa ozýval z opačnej strany dverí. „Buď ticho Elizabeth a vylez konečne!"

Zafučala som, venovala svojmu odrazu v zrkadle ešte jeden pohľad a keď som prudko otvorila dvere, našla som Mel postávať na mieste, kde som ju nechala. Opierala sa o stenu, jedna ruka vystretá pred sebou a zatiaľ čo si pozorovala nechty, tvár jej zdobil unudený výraz, ktorý sa ale o čosi rozžiaril akonáhle ma uvidela.

„Vyzerám ako štetka," sykla som, čo ten žiarivý výraz na jej tvári rázom vymazalo.

„Máš na sebe moje najlepšie šaty zo sekáča, takže váž slová prv než ťa udriem," upozornila ma a oči jej skĺzli po celej dĺžke mojej postavy. Pripadala som si ako kus výstavného nábytku a to ako sa na mňa dívala mi nebolo dvakrát príjemne.

„Naozaj by si ma udrela?"

Tá otázka ju prebrala z tranzu a keď sa naše pohľady zase stretli na pery sa jej vkradol úsmev. „Možno áno, ak okamžite neprestaneš s tými rečami. Vyzeráš dobre a stavím sa, že Seth ti určite neodolá. Bože! Som z toho tak nadšená!"

Jej nadšenie, ale nebolo nákazlivé, pretože mnou naopak lomcovali obrovské obavy. „V ktorom storočí to žijem, aby som chlapa získavala na základe toho čo mám na sebe? Nežijeme predsa v dobe, aby sa žena obliekala pekne, len preto, aby zaujala chlapa! Nie som predsa nejaká princezná, ktorá..."

Mal znova vystrela ruku, teatrálne ňou zamávala vo vzduchu, čím stopla môj nezmyselný monológ a zároveň aj malý náznak paniky, ktorý mi pomaly obopínal hruď. „Pár dní v mojej prítomnosti a pozrime," zagúľala očami a s krátkym pokrútením hlavy dodala. „Navyše ty si princezná, nie síce urodzená, ale Sethova, takže sa tu rozčuľuješ nadarmo."

Už len pri spomienke na jeho trápnu prezývku sa mi rozbúchalo srdce a v bruchu ma pošteklili krídelka miliónov motýľov. Tak veľmi mi chýbal a každý deň bez jeho prítomnosti mi spôsoboval hotové muky. Neexistovala minúta dňa kedy by som na neho nemyslela, kedy by som nemyslela na náš posledný rozhovor, na všetky tie pocity, ktoré vo mne spôsoboval.

„Dopekla, Ellie, ľúbim ťa."

Nebola som si istá ako a prečo, ale bol čas, aby aj on vedel, čo k nemu cítim. Aj napriek tomu, že som sa bála, že na to nedostanem príležitosť, tie slová ma štípali na jazyku a chceli sa čo najskôr predrať na povrch.

„Vážne si si istá, že to celé vyjde?" opýtala som sa tenkým hláskom, cítiac ako sa mi do hrude navracia panika.

Mel krátko prikývla a potom sa s hrdosťou v očiach zazubila. „S Carterom sme to celé zorganizovali tak, aby váš rozhovor prebehol v kľude, bez akýchkoľvek komplikácií," podišla bližšie ku mne, napravila mi vlasy a keď sa na mňa zase pozrela, tvárila sa vážne. „Len to nepokašli."

„Ďakujem pekne," zaironizovala som, čo na jej tvár prinavrátilo úsmev.

„Myslím to vážne, ak to pokašleš, udriem ťa."

Pobúchala ma po hlave a zatiaľ čo som na ňu v mysli nadávala, v kútiku duše som ďakovala, že sa ma cez všetky tie dramatické obdobia, rozhodla podporovať.

~

Už na začiatku som vedela, že to celé nebol dobrý nápad. Ruky sa mi triasli tak veľmi, že Abbyne kľúče, ktoré som v nich zvierala celkom hlučne štrngotali a mne pri každom tom zvuku zovrelo hruď o čosi tuhšie. Chcela som zdupkať, ujsť, na všetko zabudnúť a všetko nechať tak. No zároveň som netúžila po ničom inom, len sa znova uvelebiť v Sethovej náručí, znova na perách cítiť jeho bozky a znova sa prebúdzať pri pohľade na jeho pokojnú tvár.

Hodlala som bojovať aj napriek tomu, že som sa obávala prehry.

Mala som kľúče a teda som ich mala vložiť do zámku, otočiť nimi a bez pozorovania vojsť dnu, ale niečo hlboko vo mne mi našepkávalo, aby som urobila presný opak a tak prv než by som samú seba stihla zastaviť, som priložila ukazovák na zvonček a zazvonila.

Prekvapenie sa teda nekonalo.

Jedine, ak som chcela ostať prekvapená ja. Dvere Sethovho bytu totiž otvorila vysoká, štíhla čiernovláska, ktorá sa pri pohľade na mňa automaticky zamračila. Na sebe mala ešte kratšie šaty než ja, pery orámované sýtočerveným rúžom, ktorý mala v kútikoch rozmazaný a rozcuchané vlasy jej splývali na ramenách.

„A ty si kto?" opýtala sa nasrdene, s tvárou skrčenou do grimasy.

Nemusela som si ani zbytočne spájať dve a dve, aby som pochopila, čoho som sa stala svedkom. Srdce mi na malý moment vynechalo úder a ruky pri tele sa mi roztriasli túžbou udrieť ju priamo do tváre.

Čo som si vlastne myslela? Že Seth bude náš vzťah oplakávať tak ako som to robila ja?

Čiernovláska si ma ešte raz zhnusene premerala a napokon mykla plecom, chystajúc sa zatvoriť mi dvere priamo pred nosom. Reagovala som, ale rýchlejšie a keď som sa popri nej prešmykla dnu, zamumlala mojim smerom nepeknú nadávku. Nemala som, ale čas udrieť ju, pretože mi pohľad padol práve na Setha, ktorý z gitarou v ruke hovel na gauči, bez trička a bez akéhokoľvek náznaku hanby.

Mala som obrovskú chuť udrieť aj jeho, tak silno, že by si to navždy pamätal.

„Vážne Seth?!" zvolala som a vlastný hlas mi v ušiach znel úplne cudzo.

Konečne na mňa upriamil svoje modré oči, ako keby si dovtedy vôbec neuvedomoval, že niekto zvonil. Stačila sekunda, jeden pohľad a všetky emócie ma znova ovládli. Ak mi dovtedy chýbala jeho prítomnosť, v tom danom momente, tých nepatrných pár metrov, ktoré nás delili, boli ešte viac bolestivejšie než som si chcela pripustiť.

„Aha, kto sa nám tu objavil," zatiahol a lenivo si ma poobzeral, od nôh až po vrch hlavy, akoby sa aj on snažil na mne nájsť niečo výnimočné. „Vyzeráš dobre, princezná."

To nebol hnev, čo som cítila, bolo to niečo oveľa, oveľa horšie. „Ty si neuveriteľný!"

„Hovoria o mne," ľahkovážne mykol plecom, čo to nutkanie udrieť ho, iba znásobilo.

„JEDEN TÝŽDEŇ!" zrúkla som zúfalo, dovoľujúc, aby ma hnev celkom ovládol.

Namiesto neho prehovorila, ale čiernovláska, ktorej škrekľavý tón hlasu spôsobil, že som svoju pozornosť presunula zo Setha, na jej zlosťou zafarbenú tvár.

„Kto je toto Seth?" spýtala sa a rovnako ako on si ma obzrela, avšak celkom znechutene. „Mala by si odísť, nikto ťa dnu nepozval."

Urobila som krok smerom k nej, bez toho, aby som si to nejako rozmyslela. Štvala ma. Svojim výzorom. Tým ako vzpriamene stála. Tým, že si naivne myslela, že by ma mohla nahradiť. „Nie som tá, ktorá tu nepatrí, zlatíčko," zasyčala som a jej oči sa mierne rozšírili. „Takže vypadni ešte skôr než ti svojou päsťou napravím tvár."

Keby v miestnosti stáli Mel alebo Abby, určite by boli na mňa pyšné, ale to čo som hovorila ma úprimne desilo. Naozaj by som bola schopná ju udrieť?

„Kto si myslíš, že si?" zajačala a mne došlo, že moje pochybnosti boli úplne zbytočné. Bola by som schopná nie len ju udrieť, ale možno z nej aj vytriasť dušu.

„Čo tu chceš, Ellie?" doľahol mi do myšlienok Sethov unavený hlas a keď som k nemu znova otočila hlavu, vôbec ma neprekvapovalo, že sa na mňa ešte stále intenzívne díval.

„Samozrejme, že si nemohol počkať a pri prvej príležitosti si sem dovliekol nejakú štetku!"

Čiernovláska zo seba vydrala chabé: „HEJ!", ale ja som ju ignorovala, akoby v miestnosti ani nestála.

Seth sa vystrel, zložil gitaru na voľné miesto po svojom boku a keď vstal, moje oči mimovoľne zablúdili k obrysom jeho svalov, po ktorých som túžila prejsť prstami. Navyše opäť vystavoval na obdiv svoje tetovanie, o ktorých vedel, že ich milujem. Bol ako magnet a každým pohybom ma k sebe priťahoval čoraz viac.

„Takže som na vás mal čakať, vaša výsosť?" zasmial sa, ale vôbec neznel pobavene. „Takže ty si mi neverila, ušla si, poslala si ma k vode a navyše si očakávala, že budem čakať kým si to dáš v hlave do poriadku. Som jediný, kto je trocha mimo?"

Tón, ktorým sa so mnou rozprával nebol príjemný a aj napriek tomu, že ma desil, bola som rozhodnutá bojovať do poslednej sekundy.

„VEDEL SI, ŽE PRÍDEM!"

„VEDEL SOM?" skríkol rovnako hlasno a rovnako pobúrene ako ja. „NEBUĎ HLÚPA, ODKIAĽ SOM TO MAL VEDIEŤ!?"

„Seth, vysvetli mi o čo..."

„VYPADNI!" zvolala som smerom k jeho spoločníčke ešte skôr než by stihla čo i len dokončiť svoju určite hlúpu vetu. „Alebo vieš čo, pôjdem ja!"

Pohla som sa smerom k dverám, ale uprostred pohybu ma zastavila práve jedna zo Sethových rúk. Pritiahol si ma k sebe za lakeť, až kým som na chrbte necítila teplo jeho hrude a vo vlasoch ma nešteklil jeho dych. Bol tak blízko, že ma okamžite opantala intenzívna vôňa, na ktorú som pomaly zabúdala. Držal ma pevne, nie však bolestivo, presne tak, aby som mu nikam neušla.

„Odíď," zamumlal smerom k čiernovláske, ktorá šokovane vydýchla a na prázdno otvorila a zatvorila ústa.

„Si neuveriteľný," zopakovala moje slová a bez ďalších protestov za sebou zabuchla dvere, ktoré takmer vyleteli z pántov.

„Prečo si prišla, princezná?" zašepkal mi Seth priamo do ucha a keď som v omámení všetkého, čo vo mne spôsoboval zatvorila oči, vedela som, že niet kam ujsť.

„Na tom už nezáleží," vydýchla som a hlas sa mi na poslednom slove mierne zachvel. Tak veľmi som na neho chcela znova kričať, ale uvedomovala som si, že to boli posledné sekundy, ktoré som trávila v jeho náručí. Preto som mu dovolila, aby ma objal o čosi tuhšie a aby teplo jeho tela zohrialo každý kútik toho môjho.

„Mne na tom záleží."

„Práve odtiaľto odišla iná žena," nadhodila som šepky, snažiac sa zakryť fakt, že sa ma jeho správanie nejako dotklo. Vážne ma nemusel čakať. Svojou vlastnou hlúposťou som ho od seba odtlačila a nemal nijaký dôvod čakať, kým sa mi všetko urovnalo v hlave.

„Myslíš, že by som sa jej dokázal dotknúť?" mumlal a tlkot môjho srdca sa každým slovom zrýchľoval a zrýchľoval. „Nerobil som nič iné, len si dookola vybavoval tvoju tvár, chcel som na teba zabudnúť, dostať ťa z hlavy a keď sa mi to darilo, začal som šalieť, že si ťa už nikdy nebudem môcť vybaviť. Takže sa poslednýkrát pýtam, prečo si tu?"

Opäť mi dával šancu všetko zmeniť a tentokrát som tej šanci za žiadnu cenu nedovolila ujsť. „Pretože ťa ľúbim."

~

Hovorí sa, že v tom najlepšom treba prestať. Presne preto je ten koniec tak odseknutý. Každá z nás si, ale hravo domyslí, že títo dvaja skončili spolu.

Prosím, povinne si prečítajte tieto trápne slová na záver. Veľa to pre mňa znamená.

Keď som začínala písať tento príbeh takmer vôbec som netušila o čom bude. Ellie mi podobne ako mnohým z vás liezla na nervy a celkovo som sa v niektorých kapitolách strácala. Preto dodnes nechápem, prečo ma práve tento príbeh toľko podpory, keď je to to najväčšie klíše pod slnkom. Keby som to mohla celé prepísať, asi by som to bez váhania urobila. Ibaže čo je hotové, to je hotové. Niet cesty späť. 

Toto je vaša posledná šanca sa vyjadriť k tomuto príbehu, preto vážne nešetrite kritikou, alebo slovami, beriem oboje.

Ďakujem každej jednej z vás, či už ste hlasovali, alebo nehlasovali. Obrovské ĎAKUJEM patrí najmä dievčatám, ktoré si našli čas a vždy po sebe zanechali pár slov. Posúvali ste ma dopredu a možno preto je tento príbeh dokončený. Zbožňujem každú jednu z vás.

"Budúcnosť ukáže."

Vaša HappyD!