Sethov pohľad

Nebudeme si klamať. Som jeden sakramentský šťastný chalan.

Viem, viem, reči, rečičky.

Ľudia môžu svojimi veľkými ústami a ešte väčšou závisťou tvrdiť hocičo, ale iba ja poznám pravdu.

A pravda je skrátka taká, že mám skrátka pravdu.

„Máš na tvári ten výraz," zašepkala Ellie, keď len na pár sekúnd nadvihla pohľad od hŕstky učebníc rozložených na našej spoločnej posteli, kde sme sa obaja v tichu snažili študovať na jeden z ďalších testov o ktorých som nemal ani tušenia.

Teda ona študovala a ja som pre zmenu študoval ju.

Nie len preto, že som mohol, ale najmä z dôvodu, že som to robil naozaj rád. Veď ktorý hlupák by tomu v mojej situácií vlastne odolával? Jej dokonale hladkej pokožke po ktorej som miloval prechádzať bruškami svojich prstov, tomu prísnemu výrazu, ktorý sa jej objavil na tvári za každým, keď sa snažila niečomu porozumieť. Alebo len jej perám, ktoré doslova prahli potom, aby ich niekto neustále bozkával.

A tým niekým som ja. Len ja a nikto iný.

„Aký výraz?" spýtal som sa jej nechápavo, pokladajúc svoju enormne ťažkú hlavu na ruky, ktoré som mal vystreté pred sebou. Ležal som totižto na bruchu, no nohy mi viseli z postele, pretože väčšinu priestoru zhabali Elliene učebnice, ktoré vlastne ani nepotrebovala.

„Ten výraz, ktorým dávaš jasne najavo, že ma nepočúvaš," napomenula ma a ako vždy tak zvláštne nakrčila nosom a zamračila sa, čo malo pôsobiť nahnevane, ale na mňa to malo presne opačný efekt. Zakaždým, keď sa na mňa pozerala týmto pohľadom som mal obrovskú chuť vyzliecť ju z tmavého huňatého svetra, ktorý mala na sebe a svojimi perami jej dokázať, že som ju síce nepočúval, ale to predsa neznamená, že som nedával pozor. „A zase, Seth!" povedala zúrivo. „Môžeš mi zopakovať o čom som práve hovorila?"

Keby som to tušil asi by som to povedal, ale naozaj som už nemal síl počúvať dlhočizne výklady o Shakespearovi a všetkých jeho veľdielach. Študovali sme už celé hodiny a všetka moja pozornosť visela niekde medzi – chcem ju pobozkať a chcem ju možno zbaviť aj toho škaredého svetra, ktorý som jej ráno pochváli.

Takže som nečakal kým sa mi taká dobrá príležitosť dostane spod rúk a kým sa moja milovaná frajerka opäť vráti do svojho študijného ošiaľu, len som sa posadil, prisunul bližšie k nej a úplne odignorujúc taký ten zvláštne prestrašený výraz na jej tvári som sa pustil do naprávania všetkých drobných vlasov, ktoré jej padali z nejakého zvláštneho copu, čo mala na hlave. „Princezná," oslovil som ju, tešiac sa zo začervenania, ktoré jej sfarbilo obe líca. „Už. Nevládzem."

Boli sme spolu niekoľko mesiacov, všetko bolo čerstvé a nové, no pritom stále také isté. Nič sa však nemenilo na tom, že som prahol, aby každý jej úsmev patril mne, každé objatie, či pusa, len moje a moje. Nikoho iného. Preto ma tešilo, že na mňa ešte stále reagovala tak nesmelo.

„Tento test je veľmi dôležitý," vysvetľovala, no viečka jej oťažievali, pretože som sa k nej nakláňal čoraz bližšie a bližšie, nasávajúc jej vôňu a všetky tie emócie, ktoré z nej vyžarovali. „Seth..."

„Ellie," zopakoval som rovnakým tónom ako ona.

„Musíme... musíme sa učiť," pošepla bez dychu a predsa odhodlane. Len čo som však perami ľahko pohladil pokožku na jej tvári, zatvorila oči a automaticky akoby padla bližšie ku mne. Podvoľujúc sa, dovoľujúc mi, aby som pokračoval. „Musíme..."

Musíme, ale nebudeme. Pretože som asi bastard, ktorý má svoje potreby a v danej chvíli bolo mojou najväčšou potrebou, čo najrýchlejšie ju dostať pod seba a bozkávať ju, až kým sa podo mnou úplne neroztopila.

Takže som v rýchlosti skrátil vzdialenosť medzi našimi telami aj perami. Bozkávajúc ju, tlačiac si ju k sebe a druhou rukou odsúvajúc všetky učebnice, ktoré ma neskutočne iritovali. Našťastie Ellie bola natoľko pohrúžená do mojich bozkov, že ignorovala to ako som sa nemilosrdne správal k učebniciam a všetkým jej láskam, ktoré s dupotom dopadali niekde na koberec.

A potom mi už naozaj nič nestálo v ceste. Chcelo to len zatlačiť na Elliene pery, zatlačiť na ňu celú a netrvalo dlho, aby ležala podo mnou, presne tak ako som si to vo svojich zvrátených myšlienkach celý deň predstavoval. Jej tiché stony, sladké pery, hladká pokožka – stačilo mi tak málo k tomu, aby som strácal hlavu.

Patril som jej a ona patrila mne.

Celá, každá jej časť, všetko.

„Seth," vzdychla, keď som perami skĺzol cez celú dĺžku jej krku a rukou pod ten hlúpy huňatý sveter. Chcel som sa jej dotýkať, cítiť teplo jej pokožky na tej svojej a perami skúmať zákutia, ktoré som poznal iba ja, ale vždy nemôžeme mať to, čo chceme. Pretože v okamihu, keď sa moje prsty dotkli látky čipkovanej podprsenky, čo mala Ellie na sebe, sa skrátka muselo ozvať to hlúpe zvonenie, prerušujúce všetko, čo som tak nádherne rozbehol.

Dopekla s tým!

„Dopekla s tým," vyslovil som svoje myšlienky, mumlajúc ich priamo do Elliených pier, stále dookola a dookola.

Ibaže telefón vyzváňajúci niekde z podlahy, neprestával a neprestával, i keď som sa všemožne snažil silami svojich myšlienok prinútiť kohokoľvek, kto ma otravoval, aby s tým dofrasa prestal.

Márne.

„Možno by si to mal vziať," vydýchla Ellie, no ani ona sa nesnažila dostať spod môjho tela, tak akoby som to od nej očakával.

Haló, mala predsa dokonalú príležitosť vrátiť sa k učeniu, ktoré zrejme milovala o niečo viac ako mňa. Teda žartujem. To je nemožné.

„Dopekla," zopakoval som rozladene a konečne v sebe pozbieral všetky sily odtiahnuť sa. Len čo som prstami nahmatal svoj mobil, ktorý ležal pod posteľou a všimol si volajúceho, prevrátil som očami.

„Zabijem ťa Andrew!" povedal som ostro.

Odpoveďou mi bolo najprv ohlušujúce ticho a potom chichot.

Hnev vo mne iba narástol. „Len mi nehovor, že si moje číslo vytočil tým svojim veľkým zadkom!?"

Ellie sa zachichotala a potom ma počastovala tým rozkošne nahnevaným pohľadom, lebo si všimla tú spúšť v podobe všetkých kníh a učebníc, ktoré ležali na zemi. Potom si však napravila sveter, ktorý som jej akýmsi nedopatrením stihol vyhrnúť a pustila sa do upratovania, úplne nedbajúc na môj ospravedlňujúci pohľad, ktorým som ju pozoroval.

Zatiaľ čo Drew v telefóne stále mlčal. A tak som to bral ako fakt – možno naozaj nechtiac vytočil moje číslo svojim zadkom, ale už-už keď som sa chystal odtiahnuť telefón od ucha, konečne sa ozval.

„Povedz mi Seth," spustil a hlas mal zvláštne chrapľavý ako máva iba po skúške s kapelou. „Som zlý človek? Povedz mi to. Myslíš si to?"

Pochopil som. „Si opitý."

„Nieeeee," zatiahol a potom zanadával, čo sprevádzala ďalšia vlna nezmyselného chichotu.

„Vieš koľko je hodín, idiot?"

„Neviem," odpovedal mi. „Som príliš zlý človek na to, aby som vedel koľko je hodín. Nemyslíš si to? Som zlý človek, Seth? Povedz mi to."

Frustrovane som si rukou prešiel po tvári, pretože prevracať očami bolo v tomto prípade zrejme márne. „Nie si zlý človek, Andrew. Môžeš mi povedať čo sa stalo...?"

„Samozrejme, že môžem," zamrmlal, takmer šepky, takže som naozaj musel nastražiť uši, aby som ho náhodou neprepočul. „Som zlý človek, ale ona je horšia. Oveľa, oveľa... horšia."

„Čo. Sa. Stalo?" zopakoval som pomalšie kladúc dôraz na každé slovo, aby to lepšie pochopil. Napokon som vstal, v skrini našiel nejaký voľný sveter a zatiaľ čo ma Ellie ustarostene sledovala, snažil som sa z Drewa dostať aspoň ako-takú odpoveď. „Už mi to povieš, idiot?"

„Skončil som!" skríkol a práve vtedy som asi ohluchol, pretože Drew mal sakra ostrý hlas, ktorým by dokázal zobudiť aj mŕtvolu. „Skončil som so svojou snahou získať si ju. Skončil som. Už ju nechcem. Skončil som."

Koľko klamstiev v pár slovách, chcel som mu povedať, ale mlčal som, pretože aj ja som kedysi býval takto hlúpy. „Za pár minút som u teba, dobre? Žiadne hlúposti," a s tými slovami som položil, strkajúc si telefón do zadného vrecka svojich džínsov. Len čo som mal na sebe aj sveter a v druhom vrecku peňaženku, naklonil som sa k Ellie a znova dovolil samému sebe prisať sa na jej pery.

Bastard Drew, vždy musí všetko prekaziť.

„Musím ísť," mrmlal som, ale žiadna časť mňa sa okrem pier nehýbala. „A keď prídem...už ťa nepustím. Takže by si sa mala možno vyspať, princezná."

~

PREKVAPENIE!

Musím sa priznať, že toto som mala v pláne už celkom dlho. Tento príbeh nikdy nemal také to pravé zakončenie a aj keď táto kapitola bola iba taká vskuvka, taká menšia pripomienka týchto dvoch, pevne verím, že vás potešila a že ste ju čítali aspoň s takou radosťou s akou som ju ja písala.

PS (menšia reklama): Na mojom profile nájdete voľné pokračovanie tohto príbehu z pohľadu Abby (Save ME), ku ktorému som sa konečne vrátila s úmyslom dokopať to až dokonca. Takže ak máte chuť a veríte v moje sily, môžte sa do toho pustiť :)

❤