Nervózne. Presne tak som sa cítila, keď som si nasledujúce slnečné ráno zalievala vrecúško zeleného čaju vriacou vodou. Bolo niečo po deviatej a ja som nehlučne, opatrne a najmä nepozorovane vykĺzla zo Sethovho príjemného objatia, navliekla som si na seba oblečenie a v rovnakej mlčanlivosti som sa stratila v kuchyni. Byt bol ponorený do ticha a jediný zvuk vydávalo narážanie mojich bosých nôh o studenú drevenú podlahu.

Vedela som, že moje obavy boli úplne zbytočné, ale predsa som tomu nedokázala zabrániť. Bála som sa, že s novým ránom príde aj úplne nové rozhodnutie. Ešte stále som však na každom milimetri svojho tela cítila Sethove bozky, opatrné dotyky a každé pošepnuté slovo, ktoré sa v tme odrážalo od stien. Už len pri tej nedbalej spomienke som sa rozochvela a celé vnútro mi zalialo teplo, ktoré sa pomaly šírilo až do oboch líc a spôsobovalo na mojej tvári tu celkom známu červeň.

Niekde hlboko vo mne, v poslednom zákutí mysle, však existoval tichý, takmer nepočuteľný hlások, ktorý mi našepkával, že to možno celé nič neznamenalo. A práve to ma robilo nervóznou. Každou sekundou a každým nádychom som čakala na moment, kedy sa Seth zobudí, povie mi, že nič z toho nemyslel naozaj vážne a nakoniec odíde niekam, kde sa mu podarí nájsť ďalšiu naivnú obeť podobnú mne.

„Nežiadam od teba nič viac, len dôveru."

Jeho slová sa mi nekompromisne ozvali v hlave práve vo chvíli, keď som si hrnček s horúcim čajom pritiahla bližšie k perám. Žiadal ma o dôveru a ja som o pár hodín neskôr nezmyselne postávala v kuchyni a robila som presne to, čo nechcel. Nedôverovala som mu.

„Hlúpa," sykla som sama pre seba, rozčúlene stláčajúc pery k sebe. Moje vlastné myšlienky ma doviedli k stavu pochybovania, ktoré bolo zrejme úplne nepodstatné. Radšej som nemala myslieť, ako myslieť na neopodstatnené obavy.

„Už si skončila rozhovor sama so sebou, alebo mám prísť trocha neskôr?"

Stála som opretá o kuchynskú linku, pohľadom som zamyslene skúmala podlahu a tak bolo celkom očividné, že som sebou preľaknuto trhla. Našťastie som aj v rannej ospalosti dokázala pohotovo dvihnúť druhu ruku a priložiť ju na teplý hrnček, ktorý sa mi nepatrne zachvel v rukách, takže ani jedna kvapka čaju nevzišla navnivoč.

Abby sa uchechtala, zatiaľ čo som sa ja snažila upokojiť zrýchlený rytmus svojho srdca. „Zbláznila si sa? Takmer som zomrela."

Prešla popri mne, roztvorenú dlaň si tlačila na bledé čelo a takmer poslepiačky ohmatávala dvierka chladničky, ktoré sa jej podarilo otvoriť až po pár sekundách snaženia. „Nenávidím tieto rána, ide mi vybuchnúť hlava, necítim si nohy a každý sval na tele na mňa kričí, aby som si ľahla a už nikdy nevstala," mumlala, vyberajúc náhodné vrecko zeleniny a fľašu minerálky. „Už nikdy nebudem piť, ak to znamená takto trpieť..."

„Nehovorila si to aj minule?" opýtala som sa jej, keď si vrecko zeleniny s povzdychom priložila na spánky.

Moju otázku akoby prepočula a s ďalšími bolestnými vzdychmi pokračovala v načatom monológu. „Neviem prečo to robím, dopekla. Nepamätám si takmer nič, celá noc sa mi prehráva pred očami v scénach, ktoré nedávajú zmysel a navyše," málinko stíšila hlas a rovnako ako ja sa chrbtom oprela o linku. „Drew je v mojej posteli a ja netuším ako sa tam dostal."

To, že som po jej vyhlásení ostala mierne v šoku bolo celkom očividné. Takže mi chvíľu trvalo kým som zo seba dokázala vyprodukovať zmysluplnú otázku, bez toho, aby som vykríkla. „Netušíš ako sa tam dostal?"

Abby ľahkovážne pomykala oboma plecami a so zasyčaním si vrecúško presunula na druhú stranu tváre. „Je možné, že by sa tam objavil celkom náhodne?"

Chcela som jej odpovedať, ale všetky vhodné slová sa mi zasekli v krku, práve v momente, kedy do miestnosti bez slov vkĺzol Drew. Vlasy mal rozhádzané na všetky svetové strany, čierne oblečenie pokrčené a na pravom líci sa mu čiahal červený otlačok po vankúši.

Ani jednej z nás nepoprial pekné ráno, len podišiel ku skrinke, natiahol sa po pohár a za pár sekúnd ho plný podával Abby, ktorá na ňom visela pohľadom. Nemusel jej nič prikazovať, ako keby medzi nimi existovala určitá dohoda. Priložila si pohár k perám, vodu vypila a on ju pritom celý čas zanietene pozoroval.

„Lepšie?"

„Lepšie," zamumlala a na jej tvári som po prvý krát zbadala zahanbenie.

Mala som sa nepozorovane vytratiť, aby sa mohli v pokoji porozprávať, ale Drew akoby si až vtedy uvedomil, že som v kuchyni bola aj ja. Zrak mu padol mojim smerom a na jeho rozospatej tvári sa zjavil širokánsky úsmev ťahajúci sa po oboch stranách líc. „Kde máš Rómea, Júlia?"

Mohla som sa tváriť, že jeho otázke vonkoncom nerozumiem, ale namiesto toho som len mlčky mykla plecom.

„Potom ako ste sa včera skoro vytratili som čakal, že prespíte celý deň," podpichol a v chrapľavom hlase mu bolo ľahké rozoznať pobavenie, ktoré sa rovnako tak odrážalo aj na jeho tvári.

„Ako keby si presne vedel, kedy sa vytratili!" zavrčala Abby, priťahujúc na seba všetku pozornosť. „Bol si natoľko zaujatý tou blondínou, že si si nevidel ďalej od nosa!"

Všetci sme zamrzli, aj napriek tomu, že nik z nás sa v skutočnosti nehýbal. Abby bola zrejme zaskočená, že tak nečakane vybuchla, pretože očervenela a hneď na to sa jej všetka farba vytratila z líc. Drew krčil obočie, intenzívne sa na ňu díval, zatiaľ čo som ja preskakovala pohľadom z jedného na druhého, očakávajúc, čo sa bude diať.

Po pár sekundách si, ale Abby dlaňou prekryla ústa a rozutekala sa popri mne preč z kuchyne až kým za sebou hlasno nezaplesla dvere kúpeľne, odkiaľ sa k nám následne niesli dávivé zvuky.

„Skvelé," vzdychol Drew znejúc mierne porazenecky a rukou si vošiel pomedzi pramene tmavých vlasov, ktoré mu dopadali na čelo.

Moja pozornosť už, ale dávno nepatrila jemu. V kuchyni sa totiž niekedy medzi tým objavil aj Seth, ktorého zrejme prebudilo buchnutie dverí, alebo naša celkom hlasná konverzácia. V sne som si predstavovala, že by ma odignoroval, vysmial sa mi do tváre, alebo niečo horšie, ale on si unavene pošúchal oči, tvár mu preťal svojsky úsmev a keď ku mne vykročil, všetky funkcie môjho tela vypovedali službu.

Pomaly ku mne natiahol ruky, objal ma okolo pliec a na čelo vtisol krátky, ale predsa len významný bozk. „Hľadal som ťa. Kam si mi ušla?"

Moje obavy sa rázom vytratili a nahradil ich pokoj, ktorý mi rezonoval v každej bunke tela. Nemusela som sa báť. Seth nebol zahanbený, nič netajil a pred zrakom svojho najlepšieho kamaráta si ma tisol k sebe, akoby mu na názore iných vôbec nezáležalo.

Zo šťastnej chvíľky ma, ale vytrhol Drewov hlas. „Neveril som, že sa niekedy dožijem dňa kedy si sám, oh veľký Sethos nájde priateľku!"

Seth si ma k sebe pritiahol ešte bližšie a dlaňou mi nevedomky kĺzal hore-dole po ruke, akoby sa ma snažil zohriať a zároveň ochrániť. „To vážne musím počúvať tieto tvoje reči takto skoro ráno?"

„Je pol desiatej, idiot," odvetil Drew ironicky a Seth nepatrne cúvol, ťahajúc ma spolu so sebou.

„Čo znamená, že mi s Ellie musíme ísť do školy."

Drew nadvihol obočie, pery roztiahol do úsmevu a o sekundu na to miestnosť naplnil jeho smiech. „Odkedy chodíš do školy v nedeľu, pako?"

Zahanbene som sa začervenala, zatiaľ čo Seth nepekne zanadával. „Čo teda robím hore v nedeľu o pol desiatej ráno? A čo tu vlastne robíš ty Andrew? Alebo vieš, čo... nezaujíma ma to," uvoľnil zovretie okolo mojich ramien a namiesto toho ma chytil za ruku, preplietajúc naše prsty. „Dnes si beriem voľno od všetkých povinností a hlavne od teba, takže..." voľnou rukou zamával vo vzduchu na znak pozdravu a prv než by som zo seba stihla vydolovať čo i len hlásku ma ťahal za sebou späť do izby, kde za nami bez milosti zabuchol dvere.

„Se..."

Nestihla som ani len dopovedať, keď mi pery prekryl bozkom a hneď na to ďalším a ďalším, až kým sa mi nezačali podlamovať kolená a triasť ruky. Ochabla som v jeho náručí, celkom závislá na jeho perách, na dotykoch, na každej sekunde strávenej v jeho prítomnosti. Dotýkala som sa ho. Tetovanie za tetovaním. Cez vlasy. Až po chrbát. A on sa ma dotýkal s takou istou nutnosťou, presne tak ako noc pred tým.

Nechápala som, ako som tak dlho dokázala existovať bez jeho bozkov a bez akéhokoľvek dotyku.

~

Nepoznám slová, ktorými by som dokázala dostatočne poďakovať za to, čo všetko robíte pre tento príbeh.