Carter mohol byť so svojim výkonom na pódiu naozaj spokojný. Trvalo to možno jeden pesničku, pár dokonalých trikov s paličkou a všetci šialene vykrikovali jeho meno, čo mu jednoznačne zvyšovalo sebavedomie. Usmieval sa, hral ako blázon a sem tam celkom šikovne žmurkal smerom k sporo odetým fanúšičkám. My s Abby sme postávali v zákulisí. Vychutnávali sme si hudbu a zároveň dokonalý výhľad na chalanov, ktorí pôsobili ešte uvoľnenejšie než kedykoľvek predtým.

Po úspešnom koncerte sme sa všetci presunuli do tmavej VIP miestnosti, aby sme Carterov úspech oslávili tak ako si patrične zaslúžil. Neboli sme však sami. Spolu s nami, totiž do zadymeného priestoru prenikla aj hŕstka fanúšičiek, ktoré okamžite začali bojovať o všetku pozornosť.

„Neuveriteľné," zavrčala Abby zlostne vedľa mňa, keď sa vysoká, štíhla blondína zavesila Drewovi okolo krku a s afektovaným, príliš vysokým smiechom mu niečo bľabotala do ucha. Drew sa netváril, že by mu jej prítomnosť nejako vadila a po krátkom rozhovore sa posadil, pričom blondína skončila na jeho kolenách.

Pohľad som od Drewa a jeho spoločníčky presunula až k Abby, ktorej tvár zdobil podobný výraz ako som nosievala ja, keď som Setha videla v prítomnosti iného dievčatá. Vyzerala zranene.

„Abby..."

Môj hlas ju zrejme prebral, pretože ten známy výraz nahradil falošný úsmev, ktorý sa jej roztiahol po oboch lícach. „Uh, to nám tá noc skvelo začína," nasilu sa zasmiala a hlavou kývla niekam do neznáma. „A teraz ak ma ospravedlníš Ellie, presuniem sa k baru, kde budem mať väčšiu šancu niekoho zbaliť."

Chcela som sa jej opýtať, či to myslí naozaj vážne a či to bol vôbec dobrý nápad, ale ona sa mi stratila z dosahu ešte skôr než by som stihla čo i len otvoriť ústa. Chápala som ju. Jej správanie bolo celkom oprávnené, ale zároveň ma udivovalo s akým nadhľadom to dokázala zvládať. Narozdiel odo mňa. Keď môj zrak totiž nevedomky zablúdil až k Sethovi a jeho dvojčlennému háremu, nebolo mi všetko jedno.

Postával v tieni, smial sa a obe svoje spoločníčky ľahkovážne objímal okolo pliec. Tie sa k nemu tlačili s obrovskými úsmevmi na rúžom obkreslených perách a oči im radostne žiarili, akoby ten okamih pre nich znamenal viac, než len obyčajné objatie. Štvalo ma to, hnevalo a zároveň mi to do hrude tlačilo akúsi podivnú, neopísateľnú bolesť.

„Som v skupine s totálnymi idiotmi," ozvalo sa mi za chrbtom hlasne a až to ma donútilo precitnúť, konečne odtrhnúť pohľad od Setha a mierne sa posunúť nabok. Nebolo totiž nič trápnejšie než nehybné postávanie v strede miestnosti a zízanie na človeka pre ktorého som zrejme nič neznamenala.

Carter sa s teatrálnym povzdychom posunul ku mne, jemne do mňa vrazil ramenom a následne sa jeho pozornosť upriamila na situáciu odohrávajúcu sa v miestnosti. „Kam zmizla Abby?"

Do toho momentu som si ani neuvedomila, že v miestnosti hrá hudba a svojou hlasitosťou znepríjemňuje akúkoľvek komunikáciu. Bola som tak opantaná Sethom, jeho správaním a svojou vlastnou hlavou, že mi priamo pred nosom utekali dôležité detaily. „Bola tu. Videla toto," kývla som rukou smerom k Drewovi, ktorý sa síce rozprával s Evanom, ale okolo krku mu ešte stále visela naširoko sa usmievajúca blondínka. „... a potom sa stratila s úmyslom niekoho zbaliť."

Musela som kričať, aby ma Carter bol schopný počuť a keď som dopovedala pokoj v jeho tvári sa prudko zmenil na zamračený výraz. „Len toto nie," zatiahol takmer unavene a rukou si vošiel do strapatých vlasov. „Musím to zastaviť ešte skôr než moja drahá sestra vyvedie nejakú hlúposť a navyše by som sa s tebou pravdepodobne nemal rozprávať."

Hovoril to tak rýchlo a ticho, že mi trvalo pár sekúnd kým mi došiel význam jeho slov. „Ako to myslíš... nemal rozprávať?"

Nemala som sa pýtať a Carter mi jednoznačne nemal odpovedať, pretože akonáhle prehovoril, z pľúc sa mi vytratil všetok kyslík a srdce zastalo uprostred pohybu. „Seth mi to zakázal."

Jeho slová boli ako facka, ľadová sprcha, všetky druhy bolesti v jednom. Pripravili ma o dych a vhodné slová sa mi zasekli v krku, až kým som nebola schopná zo seba vysúkať, trápne a chrapľavé: „On... ti zakázal sa so mnou rozprávať?"

„Dopekla, to som ti zrejme nemal povedať."

Neskoro. Príliš neskoro. Prekvapenie a šok až príliš rýchlo nahradil hnev, ktorý ma celú opantal. Pred sebou som nemala nič, len prudkú zlosť a vytrvalý zmätok. Ten moje myšlienky združoval do kvánt otázok a ani na jednu z nich som nemala odpoveď. Prečo by to Seth robil? Čo na tom bolo dobré? A prečo som ho v tom momente túžila zaškrtiť?

Hnev ma donútil pohnúť sa, donútil ma urobiť krok vpred a nútil ma konať celkom impulzívne, nebyť toho, že ma Carter zastavil uprostred pohybu jemným šklbnutím za lakeť. „Ellie, to nestojí za reč!" zakričal cez hudbu a v prítmí mi neuniklo ako mu zbledla tvár.

Tá veta ma, ale popudila ešte viac. Stálo to za reč. Stálo to viac než len za to. „Pusť ma Carter," zavrčala som a vlastný hlas mi v ušiach znel podozrivo cudzo. „Toto prehnal."

Niečo v mojom pohľade ho muselo presvedčiť, lebo s povzdychom uvoľnil svoje zovretie, ticho zanadával a prv než by stihol niečo dodať, som odkráčala smerom k Sethovi. Delilo nás presne tridsať krokov, ktoré som počítala, aby som svoju zlosť aspoň trocha upokojila. Nezabralo. A celej atmosfére nenapomohol ani fakt, že sa okolo neho ešte stále tlačila tlupa dievčat.

„Kto si myslíš, že si?!" zrevala som nepríčetne, keď som sa ocitla priamo pred ním.

Celkom lenivo odtrhol pohľad od hnedovlasej dievčiny po jeho boku, málinko sa usmial a s čudným leskom v očiach, ukotvil svoj zrak priamo na mne. „Kvôli čomu toľko kriku, princezná?"

Budil vo mne osobu, ktorú som sama nepoznala. Veľakrát som cítila hnev, ale Seth vo mne svojim správaním spôsoboval hotové tornádo. Mala som chuť vyškriabať mu oči, udrieť ho do tváre, alebo urobiť niečo, čo by si navždy zapamätal a čo by mu vymazalo ten samoľúby úškrn z tých dokonalých pier.

Robil to naschvál. O čokoľvek sa snažil, robil to len preto, aby ma naštval. A to sa mu patrične darilo.

„Myslíš, že môžeš chodiť okolo a rozkazovať ľuďom, aby sa so mnou nerozprávali? Kto si myslíš, že si?"

Druhá chabo odetá spoločníčka, ktorú objímal okolo ramien sa zamračila a nechápavo pokrútila hlavou zo strany na stranu. „Kto je toto bláznivé dievča, Seth?"

Po jej otázke sa hnev vo mne premenil na neopísateľný amok. Neriešila som, či nás niekto počúval. Ignorovala som Sethov nástojčivý pohľad vpíjajúci sa mi do pokožky a namiesto úniku, akoby to urobila stará Ellie, som si vybrala cestu po ktorej som nikdy nekráčala. „Myslím, že jediné bláznivé dievčatá v tomto okamihu ste tu vy dve!" spustila som, krížiac si ruky na prsiach a hrdo zdvíhajúc hlavu. „To, že trávite čas s týmto egocentrickým manipulátorom dokazuje veľa o vašej inteligencií!"

Obe zlapali po dychu, akoby som povedala niečo zlé a chystali sa ohradzovať, keď namiesto nich prehovoril Seth. „O čo ti ide, princezná?"

„Ide mi o to, že tvoje detinské správanie ozaj nechápem!" zvolala som a hlas sa mi na poslednom slove nechcene zachvel. Seth spustil ruky k telu, tvár mu nadobudla iný výraz a keď urobil krok vpred, prudko som cúvla. „Možno by si sa s týmito dievčatami nemal rozprávať! Alebo vieš čo, zakážem im to poza tvoj chrbát!" mávla som rukou, uvedomujúc si, že celé moje správanie muselo pôsobiť fakt komicky a zároveň istým spôsobom dramaticky. Bolo mi to, ale fuk. „Som z toho nadmieru unavená! A vieš čo teraz urobím? Pôjdem tancovať! Alebo... možno by som nemala! Pretože nemám istotu, či si nezakázal kontakt so mnou polovici tejto miestnosti!"

V jednej sekunde som kričala, rozhadzovala rukami a zdôrazňovala svoj postoj a v tej ďalšej ma Seth ťahal za ruku niekam preč.

„Okamžite ma pusť!" vrčala som, ale jeho stisk nepovoľoval moja snaha o vytrhnutie sa z jeho zovretia tiež nie.

„Seth! Okamžite!

Až za pár sekúnd sme sa ocitli vonku. V tmavej uličke. V chlade. V obklopení dvoch stien. Dýchala som prudko. Od hnevu. Od rýchlej chôdze. Zo Sethovej prítomnosti. Ani on nezaháľal. Postával len pár centimetrov vedľa mňa, lapal po dychu a tvár mal vtesanú do kamenného výrazu.

Až po pár sekundách som sa odvážila prehovoriť. „Načo si ma sem dotiahol? Pretože my dvaja sa nemáme o čom rozprávať a celé..."

Nedopovedala som. Slová sa mi zasekli v krku a spolu s nimi aj prerývaný nádych. Seth sa totiž nečakane pohol mojim smerom, až kým som nenarazila chrbtom o chladnú stenu a až kým nestál priamo predo mnou. Neusmieval sa. Nemračil. Len blúdil očami v tých mojich, hľadal niečo, čo sa v nich určite skrývalo.

„Čo...?"

Tá otázka mi, ale zomrela na jazyku, pretože nebola vôbec podstatná. Seth spojil pery k sebe, uvoľnil ich a keď sa zamračil, uvedomila som si, že sa mu v hlave odohrávalo niečo zložité. Napokon vydýchol, zanadával a sklonil hlavu na úroveň tej mojej. „Mám po krk týchto hier," zamumlal a nečakajúc na moju reakciu, celkom spontánne a bez varovania, prerušil tú neviditeľnú škáru medzi našimi perami.

~

Túto kapitolu som písala s bolesťou hlavy a minimom nálady, ale pevne verím, že aspoň vás trocha poteší... a že vám to nepríde divné? ako teraz mne... keď si spätne uvedomujem, čo som napísala.