„Nebuď hlúpa, Ellie. Prečo by som mal?"

Je zvláštne ako funguje naša myseľ. Ako si dokáže zafixovať určité momenty v našom živote, ktoré túžime, čo najskôr zabudnúť. Aj ja som to cítila podobne. Chcela som tú spomienku vymazať z hlavy, zabudnúť, hodiť všetko za hlavu a pokračovať v živote, akoby sa nič nedialo, ale vôbec to nebolo také jednoduché ako som predpokladala.

Je ťažké zabúdať, keď osoba, ktorá vám spôsobila istý druh bolesti, vám je neustále na očiach.

Kdekoľvek som sa totiž pohla Seth mi bol neúmyselne za pätami. V škole. V byte. Všade. Bolo to ako pohybovanie v nejakom zvláštnom začarovanom kruhu, z ktorého neexistovala žiadna cesta von.

Od toho dňa ubehli ďalšie štyri. Dni strávené v jeho prítomnosti, dni, ktoré boli rovnaké, ale predsa boli istým spôsobom iné. V prvom rade som sa s ním nedokázala rozprávať bez použitia ironického podtónu, čo si po čase všimol a neustále mi to vyhadzoval na oči. Napokon som ho donútila spať na zemi, čomu spočiatku namietal, ale nakoniec sa prekvapivo podvolil. A v neposlednom rade som k nemu za žiadnu cenu nedokázala byť milá.

Cítila som sa ublížene a keď nám niekto v živote ublíži, je celkom logické, že istým spôsobom, zvrátene, chceme, aby trpela aj tá osoba, ktorá nám to všetko spôsobila.

Bola som natoľko pohrúžená do vlastných myšlienok, že som si ani nevšimla, kedy niekto nepozorovane prekĺzol do kuchyne, v ktorej som si už dlhú chvíľu pripravovala zeleninový šalát. „Tá paradajka ti predsa nič neurobila, Ellie. Tak prečo sa ju snažíš zabiť?"

Preľaknuto som sebou trhla a môj spoločník, teda Carter sa nad mojou reakciou hlasno rozosmial. „Preboha, Carter, takmer som zomrela."

„To by bola veľká škoda," vyslovil s istou dávkou humoru a napokon mojim smerom flirtujúco žmurkol, čo mi do tváre okamžite vhnalo červeň.

Za tých pár dní som trávila kopec času s Abby, Drewom a Carterom, takže si na jeho okaté flirtovanie začínala postupne zvykať. To som si aspoň myslela, ibaže vždy, keď urobil niečo nečakané, očervenela som ako tá nešťastná paradajka, ktorú som držala v ruke.

„Čo tu vlastne robíš?" opýtala som sa, upriamujúc pozornosť späť k načatej činnosti. „Nemali ste mať náhodou skúšku?"

Pohyb po mojej pravici naznačil, že sa Carter posadil na kuchynskú linku a za pár sekúnd sa v miske so zeleninou objavili jeho prsty, ktorými sa bez ostychu naťahoval po uhorke. Nekomentovala som to, ale druhý pokus som mu rozhodne nehodlala odpustiť. „Mali," zamumlal, chrumkajúc a prežúvajúc. „Lenže Drew v polovici skúšky stratil nervy, nakričal na Setha, ktorý v zapätí nakričal na Drewa a potom nervy prekvapivo schytil aj Evan a nakričal na oboch, aby sa ukľudnili. Skončilo to asi tak, že sa všetci traja vzali a odišli na pivo, pretože ich to vraj, ako povedal Drew, združuje."

Zaujato som počúvala, sem tak prikývla a napokon zdvihla hlavu s tvárou skrčenou do začudovanej grimasy. „A ty si prečo nešiel s nimi? Združovať sa?"

Carter pomykal najprv jedným a potom aj druhým plecom, natiahol sa k miske a keď si všimol môj vražedný výraz, zase sa rozosmial. „Chcel som, ale vraj devätnásťročných faganov nikam neberú."

Pri tej predstave som jeden kútik pier nadvihla v automatickom úsmeve, ktorý Carter využil na to, aby mi z misky ukradol ďalšie koliesko uhorky. „Hej! Čo keby si si nakrájal vlastné!" okríkla som ho trucovito, čo v ňom vyvolalo len ďalšiu vlnu smiechu.

Keď sa Carter smial pery rozťahoval do širokého úsmevu, zatváral oči a celé telo sa mu v natriasalo, akoby bol v nejakom kŕči. Pôsobil ešte mladšie a zároveň som v ňom dokázala vidieť tú podobu, ktorú spolu s Abby zdieľali. Bol rozhodne o niečo vyšší, tak, že aj mňa prevyšoval do takej miery, že som často musela nepatrne dvíhať hlavu. Bledú tvár, podobne ako Abbynu, zdobili jemné, takmer neviditeľné pehy a obaja zdieľali nádherné, priam žiariace zelené oči.

„Môžem sa ťa niečo opýtať, Carter?" vyhŕkla som nečakane, po chvíli príjemného ticha, ktoré zapĺňalo len Carterove prežúvanie. Niečo zahmkal, zrejme na znak súhlasu a tak som pokračovala. „Abby mi spomínala, že je vás osem a ty zrejme nie si najmladší, však?"

Bola to osobná otázka, niečo na čo rozhodne nemusel odpovedať, ale keď vyslal mojím smerom hravý úsmev, vedela som, že mu odpovedanie nebude robiť žiaden problém. „Tvoje odhady sú správne, po mne sú ešte ďalší traja. Najmladšia je Kira a tento rok bude mať sedem."

Ostala som mierne prekvapená. „Tak málo?"

Úsmev na Carterovej tvári sa postupne vytrácal, až kým ho nenahradil zamyslený výraz. „Všetci sme takmer rok po roku, iba Kira bola nečakané prekvapenie, ktoré nám rodičia nadelili."

Skrčila som obočie a nahlas vyslovila to, čo sa mi hnalo mysľou, aj keď mi tú istú informáciu povedala Abby. „Vždy som uvažovala aké je to vyrastať v takej veľkej rodine..."

„Chaotické," zamumlal Carter po minútke ticha, naťahujúc sa po ďalšiu uhorku. Tentokrát som bola, ale príliš zaujatá jeho slovami, na to, aby som mala síl ho stopnúť. „Starší súrodenci ti všetko zakazujú a tí mladší na seba upútavajú pozornosť, takže si často musím vystačiť sám."

„To je zvláštne," neodpustila som si, no Carter sa nad voľbou mojich slov, len chabo pousmial.

Nakoniec sa mu tvár znova rozžiarila, pery mu rozťal úsmev a oči nadobudli ešte sýtejší odtieň. „Teraz mám otázku ja," zatiahol a nečakajúc na moje povolenie, hneď sa pýtal. „Ty a Seth...?"

Tú otázku zrejme nechal nedopovedanú naschvál, pretože podobne ako ja, či iní ľudia v našom okolí, ani Carter netušil, čo sme so Sethom vlastne boli. Priatelia? Kamaráti? Nič...?

„Neexistuje žiadne ja a Seth," ubezpečila som ho a moje srdce zachvátila čudná bolesť. Tak to bolo takmer vždy, keď som čo i len náznakom pomyslela na to, čo by sme mohli byť, keby sa ma v ten deň Seth neopýtal tú hlúpu otázku. Prečo by ma mal vlastne chcieť? Bola som len obyčajná Ellie, ktorá v rade jeho fanúšičiek a obdivovateliek zapadala do poslednej kategórie. Už dávno povedal, že sa nehrá na vzťahy a že ma veľmi vymedzený vkus. A do toho vkusu som zrejme nezapadala ani jednou časťou svojho tela.

Moja jednoduchá odpoveď Cartera potešila, pretože sa spokojne zazubil a znova na mňa žmurkol. „To je veľmi, veľmi, veľmi dobrá informácia."

„Prečo?"

„Konečne ťa môžem zbaliť bez toho, aby som sa obával, že mi Seth rozbije hubu," vysvetlil a celé to povedal tak ľahkovážne a priamo, že som prišla o slová a takmer aj o dych.

Našťastie do kuchyne práve v tom momente vošla Abby. S vlasmi vo vrkoči, v šortkách a rozťahanom tričku. Pôsobila unavene, ale akékoľvek známky rýchlo zakryla presvedčivým úsmevom. „Byť tebou Carter, nie som si svojim tvrdením až tak istá."

Rovnako ako jej brat sa natiahla po mojej miske so šalátom a pustila sa do jedla, pohľadom skúmajúc najprv mňa a potom aj Cartera.

Ten sa už neusmieval, na tvár mu prekĺzol neurčitý výraz a obočie krčil k sebe, akoby sa mu nepáčilo to, čo Abby povedala. „Nekaz mi ilúzie, dobre? Navyše, Ellie sama dobre vie, že by som bol pre ňu lepší ako Seth."

Abby spojila pery a s ironickým výrazom v tvári dvakrát prikývla. „Tak určite, krpec. A byť tebou som ticho, keďže..."

Ani nedopovedala, keď sa ozvalo zabuchnutie dverí a za pár sekúnd sa objavil aj samotný Seth, ktorý už beztak plnú miestnosť naplnil svojou impozantnosťou a typickou vôňou, ktorá sa mi usadila v nose. To však nebolo jediné, čo vo mne jeho prítomnosť spôsobovala. Všetky tie náhodné, celkom nečakané a predsa tak známe pocity boli späť, v omnoho silnejších dávkach. Tlkot srdca, roztrasené ruky, chvenie.

Všetkých jednoslovne pozdravil, ale pohľadom zotrval na mne, čo bolo ešte horšie než by som očakávala. Jedna časť mňa sa mu totiž túžila schúliť v náručí, zatiaľ čo tá druhá, dominantnejšia, mala nutkanie vraziť mu do tváre, aby sa už nikdy neusmieval. „Potrebujem pomôcť s jednou knihou, Ellie. Máš chvíľu čas?"

A čo tak- prepáč to čo som vtedy povedal Ellie. Nie je na tebe nič zlé. Nechcel som ti ublížiť.

Hrdo som zdvihla hlavu a udržujúc oči splynuté s tými jeho, som vyslovila slová, ktoré boli celkom nečakané a nepremyslené. „Nemám čas, Carter ma práve pozval do kina. Máme rande."

Bolo to detinské. Trápne. Neúctivé, ale predsa mi to do hrude nahnalo istý druh zadosťučinenia.

Čakala som, že moju detinskosť okomentuje aspoň Carter, ale keď som na pár nedbalých sekúnd presunula svoj pohľad na neho, tváril sa pobavene no zároveň akosi prišťastne.

Ticho prerušil až Seth, ktorý vôbec nezakrýval svoje prekvapenie. „Vážne?"

„Áno," cekla som a ďalšiu napätú atmosféru prerušila až Abby, ktorá si hlasno zahryzla do uhorky.

Seth prikývol, raz, dvakrát a potom mu tvár zahájil zvláštny, takmer nahnevaný výraz. „To je vtipné. Práve som si spomenul, že aj ja mám rande v kine, s jednou veľmi peknou fanúšičkou."

Namiesto toho, aby som ukázala ako sa ma jeho slová dotkli, som naklonila hlavu nabok a opýtala sa tú istú vetu ako pred tým on. „Vážne?"

„Áno," zopakoval a pomaly cúvol, stále sa dívajúc na mňa. „Možno sa stretneme a môžeme z toho urobiť dvojité rande."

Tá bolesť v hrudi ma pomaly pohlcovala a zabraňovala mi dýchať. Z posledných síl som sa premohla a znova prehovorila. „Dúfam, že sa nestretneme."

„V to dúfam aj ja," nemilo odvrkol, stočil sa na päte a odkráčal do izby, pričom za sebou silno zatresol dvere. Netušila som čo to malo celé znamenať. Prečo keď som klamala ublížila som viac sebe ako jemu, ale v tom momente neexistovala žiadna správna odpoveď.

Ostala som nemo civieť na miesto, kde pred pár sekundami stál a moja hlava nedokázala dať telu pokyn, aby sa konečne pohlo. Bola som ako paralyzovaná, až do chvíle kým mi do uší neprenikol Abbyn hlas. „Už chápem prečo je medzi vami taká chémia. Vy dvaja ste maximálne tvrdohlaví a chcete sa navzájom tak veľmi, že namiesto toho, aby ste si to priznali robíte obaja hlúposti..." niečo mumlala a potom svoju pozornosť obrátila na brata. „A ty Casanova, radšej pozvi Ellie na zmrzlinu, ak ti toto nebol dostačujúci dôvod, že ti Seth rozbije hubu, tak už potom neviem čo."

S tým odišla, spolu s mojim šalátom a všetkými možnými riešeniami, ktoré sa mi kopili v hlave. Nemala pravdu. Seth ma nechcel a ja som sa hodlala presvedčiť svoje srdce, že ani ono nechce jeho.

„Tak na aký film ma vezmeš?"

~

Občas ma chytí taká nostalgia, že netuším prečo vlastne píšem. Aj posledné dni tomu tak bolo, že som priveľmi premýšľala prečo... namiesto kvôli čomu. Táto časť ma napadla "za pochodu" preto si nad ňou netrieskajte hlavu. A ako som vám minule napísala, že Play me bude mať veľa kapitol, asi tomu tak bude, pretože ani zďaleka nie sme pri konci!

Možno ste si všimli, že som trocha pozmenila názov na - Play Me /Dark Heroes #1/, čo vlastne znamená, že uvažujem nad pokračovaním, ktoré bude o iných postavách tohto príbehu. Možno už trocha tušíte o ktorých.

Ďakujem za vaše komentáre k predchádzajúcim častiam, za všetko čo pre tento príbeh robíte a snáď budete mať s ním, aj so mnou trpezlivosť až do úplného konca.