Už na prvý pohľad som nezapadala. Nielen svojimi nadmieru farebnými, kvetovanými šatami, ktoré mi siahali po kolená, ale aj nevýrazným mejkapom a vlasmi v ledabolo zaviazanom chvoste. Všade naokolo sa potácali ľudia, ktorým by som sa za iných okolností zďaleka vyhýbala. Tváre im zdobili náušnice, telá tetovania a oblečenie mali čierne ako noc. Cítila som sa ako vytrhnutá z kontextu. Úplne mimo. Navyše som svojim vzhľadom priťahovala enormnú pozornosť, čo malo byť presne naopak.

Ja som mala kožu čistú, tvár bez dier a oblečenie, ktoré na mne presne sedelo.

Abby strávila dobrých desať minút flirtovaním s vysokým, svalnatým ochrankárom, ktorý nás nakoniec bez okolkov pustil až do zákulisia. Nebolo to však zadarmo. Abby mu dala svoje číslo a úsmev tak široký, až ju museli bolieť obe líca.

Neodolala som a pri prechode tmavou, pustou chodbou som ju počastovala zvedavou otázkou. „Naozaj si mu dala svoje číslo?" pri tej predstave ma čudne striaslo. „Mohol by ti byť otcom."

Abby zo seba dostala hlasný smiech až zaklonila hlavu a objala ma okolo pliec. „Moja milá, naivná Ellie, vidno, že si v týchto sférach celkom nová. Samozrejme, že som mu nedala svoje číslo. Nie som tak hlúpa, aby som sa dala využiť takým idiotom. To číslo som si vymyslela."

Udivene som na ňu pozrela a ona sa zase rozosmiala. Nikdy by ma nič podobné nenapadlo, aj napriek tomu, že som všetok svoj čas trávila pri knihách, moja myseľ by nedokázala vyprodukovať tak dokonale premyslený plán.

Prešli sme cez zložité chodby, tmavé predsiene až sme sa dostali do obrovskej miestnosti, ktorá bola oveľa priestrannejšia než sa v skutočnosti na prvý pohľad zdala. Celý jej priestor tvorili tmavé kožené sedačky, množstvá gitár hocakých tvarov a farieb, bubny a štyria vysoký chalani, ktorí sa o niečom horlivo hádali.

Ich hádka však zanikla v Abbynom hlasnom výkriku. „Andrew!" prebehla cez miestnosť a zavesila sa okolo krku chalanovi, ktorý v jednej z rúk zvieral mikrofón. Vlasy mal vyčesané do vysokého číra, na sebe mal ako inak čierne oblečenie a cez rukáv trička mu pretŕčalo obrovské farebné tetovanie.

„Abby?" dostal zo seba nechápavo chrapľavým hlasom a potom ju náhlivo objal, akoby cítil rovnakú potrebu ako ona. „Čo tu dopekla robíš?"

Abby sa od neho odtiahla a pohľadom prebehla po zvyšku prítomných, ktorí sa na ňu dívali úplne udivene. „Nie ste radi, že ma vidíte?"

Ich tváre sa roztiahli do širokých grimás a následne ju všetci rad radom objali.

„Nemala si byť v New Yorku?" spýtal sa jej ten, ktorého pred tým oslovila Andrew, zatiaľ čo s nadvihnutým obočím sledoval ako sa strieda v náručí ostatných chalanov.

„Mala," vzdychla a zapotácala sa na pätách, keď sa náhle zvrtla mojím smerom. „Doma sa to opäť posralo a tak som si povedala, že je čas na zmenu. Chalani," kývla rukou mojím smerom a na tele som odrazu pocítila päť párov dotieravých očí. „Toto je Ellie, moja spolubývajúca."

Ticho.

Také ticho, že by sa dalo doslova krájať.

„Robíš si srandu?" prehovoril jeden z nich a s pokrútením hlavy si napravil pás elektrickej gitary, ktorá mu nepatrne skĺzla z tetovaniami ozdobeného ramena.

Abby na neho niečo zasyčala, niečo čo som nemohla počuť a potom kývla rukou, aby som pristúpila bližšie ich smerom. Nenávidela som pozornosť. Doslova som sa jej bránila a v tom momente som ju cítila na každej jednej bunke svojho tela.

„Ellie," oslovila ma a rukou kývla k usmievavému chlapcovi, ktorému ako prvému skočila do náruče. „Toto je Drew, spevák, gitarista a zakladateľ skupiny Dark Heroes."

Andrew, alebo Drew ku mne na vlastné prekvapenie nenatiahol dlaň, tak ako sa to robí v normálnej spoločnosti v ktorej som vyrastala, ale ma bez zbytočných slov uväznil v silnom, takmer drvivom objatí, ktoré mi na pár sekúnd vyrazilo dych. Dostala som zo seba len tiché teší ma a následne som mu venovala chabý, nevinný úsmev, ktorý mi okamžite opätoval. Jeho tvár zdobili výrazne lícne kosti a tmavé hnedé oči, ktoré boli až neskutočne hypnotizujúce.

„Ďalej tu je Evan, gitarista, vokalista, ohromný zabávač," Abby prstom ukázala na chalana s čiernymi polodlhými vlasmi, ktoré mu ledabolo siahali až po bradu. Ten ma však neobjal, ani ku mne nenatiahol dlaň, len mojim smerom kývol hlavou, čo mi ako pozdrav dostatočne stačilo. „Je hrozne hanblivý, čo sa zrejme nezmenilo."

Jej dlaň padla na ďalšieho potetovaného chalana, ktorý bol o čosi svalnatejší, len málinko nižší a tmavé vlasy mu padali do očí. V dlaniach zvieral paličky od bicích, ktoré o seba neustále trel, čo samozrejme vydávalo rytmický zvuk. „A toto je Cody, bubeník a hrozný zvodca, takže si dávaj pozor."

Mala som v tom dosť veľký zmätok, ale aj napriek tomu som sa silene usmiala a dovolila mu, aby ma polovičato objal okolo pliec. Abby zo seba vydala krátky nádych, rozhodnutá predstaviť mi posledného člena skupiny, ale ten prehovoril za ňu.

„Vážne, Abbs?" znechutenie z jeho hlasu mi spôsobilo zimomriavky na celom tele. „Táto tvoja princezná tu vôbec nezapadá. Takže ju odtiaľto vezmi ešte skôr než ju niekto pretiahne o najbližšiu stenu!"

Abby si skľúčene vydýchla a venujúc mi ustarostený pohľad kývla hlavou k poslednému z chalanov, ktorý ma dokonale potupil. Jeho postoj zreteľne dokazoval ako sa mu moja prítomnosť nepáči. Krčil obočie, krivil pery a ruky mal prekrížené na hrudi. „No a v neposlednom rade je tu Seth. Chalan, ktorý zrejme menštruuje častejšie ako väčšina žien."

Všetci sa rozosmiali. Teda až na neho a na mňa.

„Teší ma," zamumlala som slušne k nemu naťahujúc roztvorenú dlaň, ktorú ako inak neprijal.

„Mňa nie," odsekol, zase si napravil gitaru na ramene a s rozčúleným výrazom v tvári odkráčal trocha ďalej, aby miestnosť naplnil tónmi nejakej rytmickej piesne, ktorá znela ako inak dokonale.

„Nevšímaj si ho," prehovoril ku mne jeden z členov, tuším Cody a rukami ma ľahko objal okolo ramien. Abby bola už dávno zahĺbená do húževnatej debaty s Drewom, na to, aby si všimla moju nepohodlnosť a tak som sa nechala stiahnuť osudom. „Povedz mi Ellie, čo študuješ?"

Prečistila som si hrdlo, venovala mu chabý úsmev a dostala zo seba dobre nacvičenú frázu. „Medicínu."

Cody oduševnene zapískal, akoby nemohol uveriť vlastným ušiam a potiahol ma najbližšiu koženú sedačku, do ktorej sme obaja padli. Ešte stále ma však držal okolo pliec, nepríjemne sa na mňa lepil a drevenými paličkami mi prechádzal po odhalených rukách, ako keby som mu pripomínala činely. „Takže medicína," zatiahol a otočil ku mne hlavu so širokým úsmevom na perách, ktorých spodnú časť zdobil lesknúci sa piercing. „Nevyzeráš ako niekto, kto študuje tak nudný obor."

Jeho prítomnosť mi bola nepríjemná čoraz viac. Neznášala som, keď niekto narúšal môj osobný priestor a tento chalan to robil až príliš okato a až príliš drzo. Stačilo by prekonať pár nezdatných milimetrov a perami by sa mi dotýkal ucha, a už len tá predstava ma desila.

„No tak Cody," zatiahol niekto otrávene a keď som natočila hlavu môj pohľad padol priamo na Abby, ktorá prepaľovala môjho spoločníka vražedným pohľadom. „Daj jej prosím ťa pokoj, nevidíš ako sa tvári? Preboha. Veď vyzerá tak, že keď ju pustíš tak ujde čo najrýchlejšie domov."

„A možno by mala," ozvalo sa namosúrene a ja som nemusela ani hádať, kto to povedal.

„Fajn, fajn!" Cody prudko uvoľnil zovretie na mojich ramenách, vstal a pomalými, ladnými krokmi odkráčal ku zvyšku svojej kapely, ktorí so zamračenými výrazmi dolaďovali posledné detaily. „Sme pripravení?"

Abby ku mne natiahla ruku, pomohla mi na nohy a s úsmevom sa pustila do horlivého rozprávania. „Rozpusti si vlasy, trocha si zapogujeme."

Nechápavo som skrčila obočie. „Zapo... čo?"

„Len poď!" potiahla ma cez ďalšiu spleť chodieb, úzkych koridorov až do obrovského davu, ktorý sa tlačil na masívne pódium.

Nebola som pripravená. Nezapadala som.

~

Dúfam, že z takého množstva mien nieste zmätené :D lebo ja by som bola. Pevne verím , že sa vám to zatiaľ pozdáva! Aspoň trocha!