„Hovor."

Jedno obyčajné slovo a z neho celkom jednoduchá veta, ktorá mi na telo vohnala milióny zimomriavok. Pohľad som uprela do zeme, do asfaltu, do kamienkov, do drobných takmer neviditeľných prierezov. Chcela som sa schovať, stratiť, byť neviditeľnou a keď mi zahanbenú tvár zakryli pramene hnedých vlasov, aspoň na malú chvíľku som si vydýchla.

„Čo mám hovoriť?"

Seth stál oproti mne, čiernymi teniskami posúval jeden drobný kamienok po asfalte od jednej nohy ku druhej, a zase späť. Nekrepčil, neposúval sa, len zotrvával na tom istom mieste a hypnotizoval môj zrak svojimi nepremyslenými pohybmi. Teda až do chvíle, kým znova neprehovoril a jeho chrapľavý, unavený hlas nenaplnil prázdny priestor medzi našimi telami. „Nebudem to z teba ťahať, princezná, takže hovor."

Nadýchla som sa, raz, dvakrát, trikrát, až kým som sa neupokojila a až kým sa divoký tlkot môjho srdca nepremenil na stabilný. „Odchádzam."

Jeho pohyby rázom ustálili, kamienok odskočil o trocha ďalej a nohy ostali prikované k zemi. Dobre vedel, čo som sa chystala povedať. Vopred tušil, že Abbyne slová boli pravdou, ale aj tak zostal prekvapene stáť a moje srdce sa raz a znova zastalo uprostred rytmu. „Kam?"

„Domov," vydýchla som, odlepujúc pohľad od zeme a dvíhajúc ho k nemu. Oči sa nám rázom stretli, pohľady spojili a chodbička medzi dvoma budovami, v ktorej sme stáli, sa zdala byť oveľa užšia než pred tým.

Seth si pomaly prešiel jazykom po perách, skrčil obočie a urobil nepatrný krok mojim smerom, čím skrátil vzdialenosť, ktorá existovala medzi našimi telami. Nebol blízko, nebol ďaleko, ale predsa mi v nose rezonovala jeho znamenitá vôňa a teplo jeho tela som cítila na každom nedbalom milimetri toho svojho. Spôsoboval vo mne ošiaľ. Svojou prítomnosťou. Svojou ľahostajnosťou. Tým ako sa na mňa díval. Tým ako blízko stál. Tým ako dýchal ten istý vzduch ako ja. Chvela som sa. Ruky sa mi triasli a dych vychádzal spomedzi pery v nepravidelných intervaloch.

Bolo by tak ľahké sa ho dotknúť. Zahodiť zábrany. Zničiť neviditeľné múry. Ibaže som nemala právo urobiť nič z toho, po čom moje srdce bláznivo túžilo. Odchádzala som. Moja sloboda končila presne tam, kde Sethova začínala.

Každou sekundou sa ticho medzi nami prehlbovalo, chvíľa trvala o čosi dlhšie a všetko ostatné, akoby prestalo existovať. „Prečo odchádzaš?"

V hlase sa mu odrážalo niečo, čo som nedokázala identifikovať. Niesol sa priestorom a zanechával v mojej mysli nespočetné množstvo otázok. Možno som naozaj pre neho znamenala niečo viac, možno si ma obľúbil a možno mu to bolo celé ľúto. Lenže ja som nepotrebovala ľútosť a rovnako tak som nepotrebovala, aby sa cítil previnilo, pretože ma pobozkal. „To je jedno," vytisla som zo seba príliš vysokým tónom a mierne roztraseným hlasom. „Na tom nezáleží."

Obočie skrčil ešte viac, na čele sa mu pritom utvorila drobná vráska a keď urobil ďalší celkom malý krok smerom ku mne, cúvla som a chrbtom narazila o studenú stenu. Nedesil ma, srdce mi bilo pre úplne iný dôvod, ktorý mi do líc vhrnul nepríjemné teplo. Tá situácia mi totiž až príliš pripomínala udalosti, ktoré sa udiali pred pár hodinami. Chodba podobná tej v ktorej sme stáli. Studená stena. A jeho telo tak blízko pri mojom. „Mne na tom záleží, princezná. Takže si odpusť toto divadielko a začni konečne hovoriť."

Mračil sa, spodnú peru gniavil medzi zubami a v belasých očiach sa mu odrážal hnev, ktorý pomaly rástol aj vo mne. Nevedno prečo, ale jeho slová mi nedávali zmysel. Nemal právo byť nahnevaný, nemal právo zúriť, neboli sme nič viac, len priateľmi. Nepoznali sme sa dlho, boli sme len zviazaní jedným zväzkom, ktorý skončil akonáhle Seth uspel. Nemala som v jeho prítomnosti nič cítiť, nemalo mi na ňom záležať a tobôž som v sebe nemala prechovávať tak obrovský zmätok.

Priťahoval ma. Každá sekunda v jeho prítomnosti sa zdala byť nekonečná. No zároveň ma tak hrozne desil. Nebol ako ja.

„Prečo sa mi snažíš nahovoriť, že ti na tom záleží?" spýtala som sa ostro, bojovne zdvíhajúc bradu. „Odchádzam domov, pretože nemám inú možnosť!"

Uvoľnil zovretie zubov na pere, jemne si po nej prešiel jazykom a následne poľahky prehovoril, ako keby ho môj zlostný tón vôbec neudivoval. „Vždy existuje viacero možností."

„Pre mňa nie, Seth! Ja nemám inú možnosť, len si zbaliť svoje veci a odísť," skríkla som rozčúlene so slzami na krajíčku. „Vždy som naivne verila, že sa nič podobné nemôže stať. Vždy som verila, že môžem veriť ľuďom a že moje tajomstvá ostanú navždy tajomstvami. Ibaže tak to už dávno nie je. Nemám inú možnosť, pretože nepoznám iný život. Musím sa vrátiť domov, inak nebudem mať kde bývať, nedokončím vysokú a moje účty ostanú navždy zmrazené.... a to nie je život, ktorý poznám."

Nebrala som to takto. Nikdy som nerozhadzovala peniazmi, nekupovala si drahé veci a to, čo mi dala matka som si nesmierne vážila. Avšak iný život som nepoznala. Nevedela som si predstaviť existenciu bez peňazí, bez jedla, bez čohokoľvek, čo som dovtedy mala úplne zadarmo.

„Tak zostaň so mnou."

Tá veta mi vyrazila dych, podlomila kolená, vymazala všetky myšlienky. Cítila som chvenie v bruchu, tlak pri srdci, roztrasené ruky pri tele, ale v skutočnosti som necítila nič. Zamrzla som. Prestala existovať. Prestala reálne uvažovať.

Seth pokojne pokračoval, nevšímajúc si reakciu, ktorú vo mne svojím tvrdením spôsobil. „Cody sa odsťahoval ešte skôr než sme sa vrátili. Mám voľnu izbu pre Abby, gauč pre Cartera a časť postele pre teba. Nie je to veľa, ale to je to jediné, čo ti môžem ponúknuť. Nájdeš si prácu, s tým, že mi zaplatíš nájom až keď si zarobíš a o zvyšok sa postaráme časom."

Schopnosť reagovať sa mi vrátila s dychom, ale všetky funkcie tela aj naďalej odmietli spolupracovať. „Prečo... prečo... ale veď..."

„Čakal som trocha viac vďačnosti," prehodil a obočie mu pritom vyletelo dohora. Už ani náznakom nepôsobil nahnevane, ale naopak, jeho tvár odrážala pokoj a na perách sa mu formoval malý úsmev.

„Prečo by si to robil?" dostala som zo seba napokon.

„Pretože sme priatelia," odvetil a jeden kútik pier nadvihol v očakávanom, celkom typickom úsmeve, ktorý sa lenivo ťahal z jednej strany líca na to druhé.

Ten úsmev sa, ale rýchlo vytratil, keď som vyslovila slová, ktoré ma strašili už dlhšiu dobu a pripomínali mi aká krutá je skutočnosť. „Nie sme."

„Prečo si to myslíš, princezná?

Bol to ten zásadný moment pravdy, ktorá sa ukrývala pod rúškom tmy, niekde hlboko v mojom vnútri. Netušila som, kde vo mne driemalo toľko odvahy, ale úprimnosť sa mi hrnula z úst a ničila všetky zábrany, ktoré som si predom stanovila. „Priatelia sa nesnažia, aby ten druhý žiarlil, neničia kapely a nebozkávajú sa z vďaky, za odmenu, alebo len preto, že chcú," zamrmlala som a môj pohľad sa po neskutočne dlhej chvíli strávenej v jeho okovách, dotkol opäť zeme.

Všimla som si ako sa pohol. Svojou čiernou teniskou narazil o špičku tej mojej a bruškami prstov mi jemne prešiel cez ruku, predlaktie, rameno, až zastal na brade. Tú opatrne zovrel medzi prstami, nadvihol mi hlavu a naše pohľady si opäť našli cestu jeden k druhému. „Toto je trocha iný druh priateľstva," zachrapčal a jeho hlas v mojom tele spôsobil ďalšiu vlnu šialenstva.

„Seth..."

Prerušil ma ešte skôr než by som stihla niečo rozumné povedať. „Pozri Ellie, záleží mi na tebe. Neviem kedy sa to stalo, prečo sa to stalo, ale nechcem, aby si odišla a ak sa cítiš zle kvôli tomu, že budeš bývať so mnou, tak vymyslíme inú alternatívu. Len nezahadzuj svoj doterajší život pre niečo, čo ťa neurobí šťastnou."

Slovo za slovom sa mi ukladalo v hlave a čím viac som si ich opakovala, tým väčší mi dávali zmysel. Utekala som preč podobne ako Megan, ale úplne zlým smerom. Zatiaľ čo ona utekala za slobodou, ja som utekala v ústrety väzeniu a niečomu, čo som z duše nenávidela.

„Neviem, či..."

V jednej sekunde som sa chystala vyjadriť svoje obavy, všetky myšlienky, ktoré mi sužovali myseľ a v tej druhej som sa ocitla presne tam, kde som celé čas chcela byť. Seth sa náhle zohol, perami narazil do mojich a tým zruinoval akúkoľvek výčitku svedomia, alebo nevinnú otázku, ktorá sa mi formovala v hlave. Nežne mi tlačil do pier, chrbát do steny a ruky na líca.

Pridržiaval mi tvár a ľahko kopíroval bozkami kútiky mojich úst. Už som nedýchala, nepremýšľala, neexistovala. Všetko po čom bezhlavo túžila sa odohrávalo priamo predo mnou. Každý bozk, každý dotyk, každá sekunda.

Až po hodnej chvíli som sa odvážila spolupracovať. Najprv som pohla perami, vyšla v ústrety jeho bozkom a nakoniec som zdvihla ruky, a prstami zablúdila k jeho vlasom.

Pritiahol si ma ešte bližšie, ešte tuhšie a pobozkal ma o čosi viac náruživejšie. Sekunda za sekundou, pery o pery, jazyk o jazyk, dotyk za dotykom. Telo mi zaplavili zimomriavky, v bruchu som cítila zvláštny tlak a srdce znova bilo až prirýchlo. Nežnosť nahradila dravosť a nevinnosť potreba byť k tomu druhému o čosi bližšie. Bolo to neopísateľné. Dokonalé. Chcela som, aby ten moment trval o čosi dlhšie. Hoc aj celú večnosť.

Obaja sme sa od seba odtrhli, keď ani jeden z nás nestačil s dychom a pohľady nám zase raz narazili jeden o druhý. Seth sa neusmieval, neuškŕňal a jeho tvár neodrážala žiadne emócie. Zatiaľ čo tú moju zahaľovala nepríjemná červeň. „Prečo si to znova urobil?" spýtala som sa bez dychu.

„Pretože sme priatelia," zopakoval a tá jediná veta bola ako ľadová sprcha na všetky pocity, ktoré sa mi preháňali telom.

Priatelia. Aké zvláštne a odporné slovo.

„Nehrám sa na priateľov s výhodami, Seth," povedala som odhodlane s hlavou vysoko, ale sebavedomím niekde pri zemi.

Usmial sa. V očiach sa mu zalesklo. A keď prehovoril, znel až príliš úprimne. „A ja sa nehrám na šťastný, zamilovaný párik, Ellie."

Bola som ešte stále príliš ovplyvnená jeho bozkom, perami a tou chvíľkou, ktorá skončila až priskoro, aby som ho nejako škaredo odbila a preto som len ostala nemo civieť, stále lapajúc po dychu. Neexistovala medzi nami nijaká budúcnosť, neexistovalo nijaké my, ale predsa som bola ochotná obetovať to, čo sa pomaly rodilo v mojom srdci a zostať v jeho prítomnosti, len ako kamarátka. „Chcem... chcem zostať... s tebou."

„V nič iné som ani nedúfal."

Zatiaľ čo sa Seth naďalej usmieval od ucha k uchu, moje vnútro zovreli obavy. Rútila som sa niekam, odkiaľ neexistovala cesta späť. Niekam, kde mohlo všetko skončiť katastrofou.

~

Toto malo byť pôvodne úplne inak, ale moja myseľ mieni a písmena menia. Hnevám sa!

PS: Dnes je to presne pol roka čo pridávam svoje príbehy na wattpad! ❤