„To je dosť na hovno," zamumlala Abby potom ako som jej v krátkom päť minútovom monológu zhrnula celý rozhovor s mamou. Sedela v tureckom sede vedľa mňa na pohovke, ktorá už nepatrila ani jednej z nás, v ruke držala balíček čipsov a obe sme sa dívali niekam do prázdna.

V podobnom stave ma našla aj keď sa vrátila domov. Nehybne som sedela uprostred gauča, ruky pri tele, pohľad upretý nikam a celý byt ponorený do tmy. Najprv sa na mňa vrhla, silno ma objala, dookola opakovala, že jej je ľúto to, čo sa stalo s Codym a potom svoje zovretie ešte spevnila.

Rozhostilo sa medzi nami pokojné ticho, ktoré som prerušila takmer nečujným šepotom. „Je mi to ľúto."

A naozaj bolo.

Abby sa na tvári zrodil priateľský úsmev, natiahla ku mne ruku a keď nám zapadli prsty medzi prsty, ľahkovážne mykla plecom. „Si skvelá kamarátka, Ellie, skvelá osoba a akokoľvek sa rozhodneš, budem ťa v tom podporovať."

Kútiky pier sa mi nadvihli v úsmeve a telo zaplavil chvíľkový pokoj. „Čo bude ďalej ?"

Nebola to len otázka pre ňu, ale najmä pre mňa a pre všetky tie myšlienky, ktoré mi bezprostredne prúdili hlavou. Bála som sa. Hrozne som sa bála, že nech bude moje rozhodnutie akékoľvek. Vždy bude istým spôsobom nesprávne. Istým spôsobom zvrátené. Nemohla som sa vrátiť, no nemohla som zostať na tom istom mieste a všetky riešenia sa zdali byť nevhodné.

Abby náhle vstala, vytrhla ruku z mojej a stratila sa vo svojej izbe, kde strávila niekoľko minút. Keď sa vrátila, tvár mala vkresanú do kamenného výrazu a pery v malom, nevinnom úsmeve. „Viem, že som tu bývala len mesiac, ale tvoju pohostinnosť si budem navždy vážiť a preto sa mi zdá spravodlivé, keď ti dám toto," zo zadného vrecka džínsov vytiahla obálku, ktorú mi ihneď bez okolkov podala.

Nemusela som byť veštec, aby som presne vedela, čo v tej obálke bolo. „Abby, to nemôžem prijať."

„Musíš," opravila ma, urobila krok vpred a s hlasným povzdychom dopadla na miesto vedľa mňa. „Nie je to veľa, v podstate všetko, čo mám, ale môže to byť istý začiatok niečoho. No nie?"

Pomaly som prikývla a očami naďalej sledovala hrubú obálku vo svojich dlaniach. Mohol to byť začiatok niečoho nového, alebo koniec niečoho dobrého. V hlave sa mi znova prehrávali mamine slová, náš predchádzajúci rozhovor a s ním aj detaily, ktoré mi nedávali zmysel. Detaily na ktoré som sa jednoducho musela opýtať. „Kde pracuješ, Abby?" spýtala som sa zdvíhajúc pohľad a upriamujúc ho na jej bledú tvár.

Nepatrne sa striasla, ramená jej oťaželi a keď nimi pohla vyzerala nesmierne unavene. „Niektoré veci je lepšie nevedieť, Ellie." Nič viac nepovedala, len si oprela hlavu o moje rameno a z pier jej unikol ďalší povzdych. „Som si istá, že spolu vymyslíme niečo, čo nás obe vyvlečie z týchto sračiek."

~

Prvýkrát za niekoľkoročnú školskú dochádzku som sa na teste nedokázala sústrediť. Odpovede nedávali zmysel, otázky boli pridlhé a čas na rozmerných hodinách visiacich na stene sa posúval nenávratnou rýchlosťou vpred. Chvela som sa, v bruchu sa mi šíril stres a pohľad na všetkých okolo mňa, vo mne spôsoboval paniku. Obrovskú prednáškovú sálu napĺňali zvuky písania, škrtania, povzdychov a kašľa. Všetko, čo ma v tej chvíli rušilo.

Seth si namiesto testu vybavil ústnu skúšku, ktorá ho čakala hneď potom ako naše testy skončili na obrovskej katedre.

Nemala som dobrý pocit, keď som zakrúžkovala poslednú odpoveď a podala hárok profesorke, ani keď som v sprievode ostatných vyšla na chodbu, kde sa okamžite spustila nekonečná vrava o správnych odpovediach. Už tam stál. Opieral sa o stenu. Celý v čiernom. S rozcuchanými vlasmi a zmäteným výrazom na dokonalej tvári. Pohľad upieral na mňa, peru si drvil medzi zubami a keď som k nemu pristúpila, mierne sa uvoľnil. „Ako to išlo, princezná?"

Pohorela som, vraciam sa domov, budeš mi chýbať. „Nebolo to nič, čo by si nezvládol," povedala som namiesto myšlienok, ktoré mi prúdili hlavou a jeden kútik pier som nadvihla v presvedčivom úsmeve.

Seth sa spokojne zazubil a na lícach sa mu pritom vytvorili hlboké jamky, ktorými ma na malý moment pripravili o dych. „Verím tvojím slovám," zachrapčal šepky, odtiahol sa od steny, ruky mi položil na ramená a nežne ma oprel o miesto, ktoré pred tým okupoval on. „Počkaj tu na mňa, dobre?"

Nezmohla som sa na nič, len na chabé prikývnutie, čo som bez dychu hravo zvládla. So Sethom sa stratili aj spolužiaci a tak som na chodbe ostala úplne sama opäť uväznená v neutíchajúcich myšlienkach. Bola som si istá, že som ten test pokašľala. Takmer žiadna odpoveď nebola správna a to všetko preto, že som sa nedokázala sústrediť. Nebol to len obyčajný test z literatúry, bol to test života, ktorý by ma čakal, keby som sa rozhodla zostať.

Pohorela by som vo všetkom. V každej jednej obyčajnej veci, ktorá by mi skrížila cestu. Mama mala pravdu, nepatrila som nikam, len do našej precíznej, vyšperkovanej spoločnosti. Bola som tá bábika, ktorá ostávala celý život v krabici, pretože bola príliš drahá alebo príliš krehká na hranie.

V týchto komplikovaných a metúcich myšlienkach ma po niekoľkých, dlhých minútach našiel aj Seth, ktorý za sebou opatrne zatvoril dvere a nerozvážnymi krokmi prešiel až ku mne. Sledovala som každý jeden pohyb, to ako sa mu pri chôdzi napínali svaly na rukách a aj to ako sebavedomo sa niesol, akoby mu patril celý svet a možno aj viac. Tvár mu prekrýval neurčitý výraz, pery spojené a obočie mierne skrčené doprostred čela. Nevyzeral vôbec spokojne.

„Ako to išlo?" zopakovala som tú istú otázku ako pred pár minútami on, len s tým rozdielom, že mne sa po jej opýtaní mierne zachvela sánka. To aby sa kvôli tomu cítil zle aj on som naozaj nechcela.

Seth mykol najprv jedným plecom, potom druhým a nakoniec oboma naraz.

Desil ma. „No tak... ako to išlo?"

Musel zrejme vycítiť tú nutnosť a zlyhávanie môjho hlasu, pretože sa široko usmial a teatrálne rozhodil rukami. „Deväťdesiatdva percent," zatiahol spevavo, pričom sa mu v očiach ligotali veselé iskričky. „Uspel som, princezná, pripravil som ju o slová a tentokrát to nebolo mojim neodolateľným šarmom."

Vybuchla som do hurónskeho smiechu a radosť odrazu prúdila celým mojim smerom. Aspoň jeden z nás bol úspešný, aspoň jeden z nás to zvládol a to, že to bol práve on ma tešilo oveľa viac ako vlastný úspech. Poháňali ma reflexy a tak som skrátila vzdialenosť medzi nami, objala ho okolo krku a dovolila samej sebe posledný krát cítiť teplo sálajúce z jeho tela.

Ani Seth nezaháľal, rukami zablúdil k môjmu pásu, pritlačil si ma bližšie k sebe a objal tuhšie než kedykoľvek pred tým. Navyše mi v uchu doznieval jeho smiech, radosť, ktorú v sebe prechovával a hrdosť, že zvládol niečo tak náročné.

Stáli sme tam niekoľko minút. V objatí, ktoré trvalo najdlhšie zo všetkých a nieslo v sebe príliš veľa emócií. Chcela som mu povedať pravdu. O tom čo sa stalo. O tom, že som sa chystala odísť. O tom, že som vonkoncom netušila komu dôverovať. Namiesto slov som, ale držala zatvorené ústa a užívala som si jeho prítomnosť, to ako si ma tlačil k telu, to ako mi rukou hladil chrbát. Jeho vôňu, jeho silu, každú sekundu.

Napokon sme sa od seba odtiahli akosi pohotovo, pohľady nám zapadli jeden o druhý a obaja sme zamrzli uprostred pohybu. Aj tá chvíľka trvala niekoľko minút, ktoré sa podobali na večnosť. Prerušil ju až Seth, prečisteným hrdla a širokánskym úškrnom. „Čo povieš na hranolky, princezná?"

Usmiala som sa. Hranolky totiž zneli ako skvelá alternatíva rozlúčkovej párty. „Už som si myslela, že sa ani neopýtaš."

S nedbalým úsmevom na perách ku mne natiahol ruku a keď som mu ju podala prsty nám zapadli do seba, ako keby naše ruky boli stvorené jedna pre druhú. Už len tá nevinnosť mi kradla každý nádych a moje srdce menila na rýchlo bijúci chaos.

Kráčali sme dlhou spleťou chodieb, ruka v ruke, blízko pri sebe. Naše kroky sa odrážali od belavých, prázdnych stien a spôsobovali príjemnú ozvenu, ktorá mi rezonovala v ušiach. Usmievala som sa, stále som sa usmievala, aj keď vnútri som doslova horela a každý krok bol bližšie k odchodu, k rozlúčke, k niečomu, čo som nechcela.

Seth zrejme vycítil neistotu, ktorá sa zo mňa šírila, pretože náhle zastal, uprel na mňa svoje belasé oči a znova si zahryzol do pery. Jednu sekundu som stála pri ňom a ďalšiu natlačená na stene s nádychom utkveným v krku. Neupozornil ma, nepovedal nič, ani nemukol, len sa zohol, nadýchol a prerušil akúkoľvek vzdialenosť medzi našimi perami.

Letmý dotyk, len krátka pusa podobná tej v kaviarni, avšak tentokrát sa neodtiahol, neusmial, neodišiel. Nerobil to pre divadielko. Nerobil to pre to, aby na nás upútal pozornosť. Robil to pre úplne iný dôvod.

Z jednoduchej pusy sa ale rýchlo vykľulo niečo viac. Niečo čo som nedokázala zastaviť. Prerušiť. Vymazať.

Jedna z jeho rúk sa ocitla na mojej tvári, prstami mi zablúdil k brade a keď ju ľahko nadvihol naše pery sa o seba obtreli o čosi vášnivejšie. Boli to sekundy cez ktoré sa ku mne natlačil bližšie, tak blízko, že sa naše telá dotýkali na všetkých miestach a ďalšie sekundy, ktorými pootvoril ústa, ochutnal ma jazykom a zmenil niečo jednoduché na oveľa viac zložité.

Srdce mi bilo ako o preteky, cítila som to v ušiach, v krku, v hlave a každý bozk ma privádzal do čoraz väčšieho šialenstva. Zastonala som, ruka mi vyletela k jeho vlasom, druhá k ramenám a keď nečakane pohol bokmi mojim smerom, zabudla som svoje meno, vek aj adresu.

V živote som sa bozkávala veľakrát, avšak žiaden bozk neznamenal tak veľa a nebol tak dokonalý, tak vášnivý, tak významný.

Každé pohnutie perami, jazykom, zubami, vo mne spôsobovalo triašku. Cítila som sa rozochvene, roztúžene, zvláštne. Tá chvíľa mala trvať navždy, ten bozk nemal nikdy skončiť, nikdy sa nemal znova zmeniť na tú jednoduchú pusu na kútik pier, ale presne to sa stalo, keď Seth prudko zlapal po dychu. Rovnako ako ja pôsobil vyvedený zmiery a neschopný slova.

Teda až do jedného momentu. „To bolo za odmenu mne a ako poďakovanie tebe."

A odrazu ma zabolelo v hrudi na mieste, kde mi divoko tĺklo srdce. Neurobil to pre obdiv ostatných, ani preto, že chcel na nás upútať pozornosť, ale z vďaky za doučovanie a ako odmenu za úspešne zvládnutie testu.

„Už to nikdy neurob!" sykla som vysokým hlasom ešte stále bojujúc s dychom.

„Prečo nie?"

Pretože odchádzam, pretože to nemá zmysel a pretože chcem, aby to bolo skutočné. „Nebozkávaj ma len preto, že sa mi chceš poďakovať, alebo sa chceš odmeniť! Nie som darček. Keď ma chceš pobozkať tak to urob, pretože chceš a nie preto, že máš na to nejaký dôvod!" povedala som rozčúlene, krútiac hlavou nad tým ako veľmi mi jeho postoj k tomu bozku ublížil.

Nemala som sa tak cítiť. Bol to len bozk. Nevinný. Z vďaky. Za odmenu. Nemala som sa dokonca ani rozčuľovať, hovoriť tie veci, alebo ho nejako poučovať. Bol. To. Len. Obyčajný. Ničím. Výnimočný. Bozk. Pusa. Nič viac. Nič menej.

Seth krátko prikývol, akoby mi dával za pravdu, ale neuvoľnil zovretie prstov na mojej brade, ani neodtiahol svoje telo od môjho, iba mu pohľad skĺzol späť na moje pery a keď prehovoril, úplne som onemela. „Možno je mojim dôvodom presne to, že to chcem."

Jedna veta. Jeden pohľad. Jeden nádych. Jeden výdych.

A naše pery sa znova stretli.

~

Niektoré veci nedokážem opísať tak akoby som chcela a to vo mne spôsobuje hotové šialenstvo. Ako napríklad táto časť. Máme za sebou prvú pusu a možno aj poslednú! Pretože veci sa ešte poriadne skomplikujú!