Nestihla som za sebou ani poriadne zatvoriť dvere a do nosa ma okamžite udrel ťažký, ale predsa len známy parfum. Všetky zlé pocity, ktoré ma prenasledovali cestou späť sa vrátili a s nimi aj zrýchlený tlkot srdca a vedomie, že som nemala kam ujsť.

Prvé čo mi padlo do očí boli jej polodlhé tmavohnedé vlasy prehodené cez úzke plecia. Sedela na gauči v obývačke, jedna noha prehodená cez druhú a medzi prstami zvierala zapálenú cigaretu, ktorú si opatrne prikladala k zväčšeným perám. Zrak automaticky presunula z mojej tváre na cestovný kufor, ktorý som ešte stále ťahala za sebou, a potom znova na mňa. „Návrat stratenej dcéry."

Jej prítomnosť ma prekvapila a tak som ostala len nemo civieť pred seba, zatiaľ čo ona bez zbytočných emócií pokračovala. „Čo to máš preboha na sebe Elizabeth?"

Hlavu som sklopila k zemi a pohľad uprela na svoje čierne džínsy, vyťahaný šedý sveter a pohodlné tenisky. Možno som nevyzerala ako modelka z časopisov, ktoré mama úpenlivo sledovala, ale cítila som sa pohodlne. „O... oblečenie," vyjachtala som.

„Oblečenie?" spýtala sa s vysokým tónom, akoby som jej povedala niečo extrémne vtipné. „Vyzeráš ako bezdomovkyňa."

Panikárila som, ruky sa mi triasli a každý nádych bol o čosi ťažší než ten predchádzajúci. Dívala sa totiž na mňa akoby presne vedela, čo som posledné dni robila a s kým. Akoby poznala každý detail vecí, čo som zamlčiavala. Jej ďalšie slová mi to potvrdili. „Ako bolo v Santa Barbare?"

Prestúpila som z nohy na nohu, uvoľnila zovretie ruky na rukoväti kufra a jazykom som si prešla po suchých perách. „Komu si zaplatila, aby ma sledoval?"

Miestnosť naplnil jej pobavený, falošný smiech a keď zaklonila hlavu vlasy jej padli na chrbát. „Čo ak poviem, že som im zaplatila všetkým?"

Pokrútila som hlavou, tvár skrivila do zhnusenej grimasy a aj napriek tomu, že mi jej slová na malý moment vyrazili dych, neverila som, že by bol niekto z mojich priateľov schopný niečoho takého. „Čo tu vlastne robíš?"

Mama sa málinko usmiala, pritiahla si cigaretu k perám, potiahla, vydýchla a pokojne sa oprela o kožené operadlo gauča. „Pobaľ si svoje veci, za pár hodín odlietame domov."

Zmeravela som, ale môj pohľad ostal stále ukotvený na nej. Dokonalá tvár, dokonalý mejkap, dokonalé oblečenie. Vyzerala o pár desiatok rokov mladšie, honosnejšie a rozhodne sofistikovanejšie, ako ženy v jej veku. Aj napriek týmto detailom som na nej vnímala, len nespočetné množstvo drahých plastických operácií, hodín strávených v soláriu a márny čas prežitý nakupovaním. Žiarila z nej faloš a precíznosť, ktorú som odrazu nemohla ani vystáť. Nebola som ako ona. Nebola som dokonalá bábika žijúca v kartónovej krabičke. Bola som Ellie. Obyčajná, nešikovná, nevýnimočná.

„Nie."

Slovo, ktoré bolo vždy ťažké vysloviť v podobných situáciách mi v tom momente vykĺzlo z pier pomerne ľahko. Nechcela som sa vrátiť domov, pretože som žiaden domov nemala.

Mama sa rázom vystrela, cigaretu zahasila v poháriku kávy, ktorý som si dovtedy nevšimla a šokovane nadvihla obočie. „Ako to myslíš, nie, Elizabeth?"

„Nevrátim sa domov," odvetila som stroho, cítiac ako ma vlastné slová tešia.

„Nebudem sa opakovať," zavrčala, naprávajúc si lem drahej tmavej sukne a pomaly stavajúc na nohy. „Choď si pobaliť svoje veci, odchádzame."

Zopakovala som to isté slovo, ktorého som sa vždy tak úpenlivo bála. Neplánovala som ísť nikam. „Zajtra mám dôležitý test."

Znova nadvihla obočie, tvárou jej prešiel tieň a v očiach sa odrážala zlosť. „Test z čoho? Z predmetov na ktoré nechodíš, alebo z literatúry?"

Srdce mi zovrela neviditeľná ruka a všetka dovtedy nadobudnutá odvaha sa začala pomaly vytrácať. Nemala som ani tušenia odkiaľ mama poznala všetky detaily, ale svojim tvrdením ma rozhodne zmiatla a pripravila o dych.

„Prepáč mami," zamrmlala som a hlas sa mi pritom nepatrne zachvel. „...ale nikam s tebou nejdem."

Pohla sa dopredu tak prudko, že som cúvla a lakťom narazila do najbližšej steny. Ovládal ma strach a neistota, ktorá sa mi určite odrážala aj v prestrašenom pohľade. „Nepýtam sa, či niekam ideš, Elizabeth. Rozkazujem ti. Takže sa mi strať z očí, pobaľ si svoje veci a rozlúč sa s týmto bytom, pretože sa sem už nikdy nevrátiš."

Všetko, čoho som sa obávala sa predo mnou zrazu javilo ako jasné svetlo na konci tunela. Vedela som, že moja sloboda raz skončí, že pravda vyplýva na povrch, ale netušila som ako skoro sa to udeje a ako veľmi ma to bude bolieť.

Popadla som po dychu, po odvahe, po čomkoľvek, čo sa vrhlo mojim smerom. Pred tvárou sa mi objavila tá Sethova, to ako ma ešte pred pár minútami držal v objatí, tak dlho, že ani jeden z nás sa nechcel odtiahnuť. On by sa určite nenechal odvliecť niekam, kde všetko strácalo svoj zmysel. Bojoval by. A bojovala by aj tá Ellie, ktorou som chcela byť. „Nikam nejdem a to je moje posledné slovo."

Povedala som to vážne, s bradou vystrčenou do hora a s hrdosťou v hlase. Ibaže všetko moje sebavedomie rázom pokleslo, keď sa mama zamračila, urobila ďalší krok mojim smerom a ruky zatla v päsť. „A čo budeš robiť Elizabeth? Študovať literatúru? Žiť v jednom byte s nejakou príživníčkou, ktorá si zarába nelegálnym spôsobom a bezhlavo túžiť po potetovanom gitaristovi, ktorý ťa pri prvej príležitosti vymení za inú?" vydýchla, všetky otázky mi dovolila vstrebať a potom pokračovala, akoby presne vedela, čo sa ma dotkne. „Takto si predstavuješ svoju budúcnosť? Svoj život za pár rokov? Sama? Alebo v prítomnosti ľudí, ktorí ti neustále klamú do očí?"

Vedela o všetkom. O Abby, o Sethovi, o každom detaile môjho života, ktorý som jej zatajovala. Poznala môj strach aj moje obavy. Nebolo nič, čo by som pred ňou skryla. Nič čo by bolo len moje.

„Môžeš sa vrátiť so mnou, vrátiť sa k Leovi a žiť život, ktorý si zaslúžiš. Nebuď ako Megan, nenechaj, aby ti obyčajný ľudia vymyli mozog a urobili z teba niečo čo nie si."

Nahnevaný výraz na jej tvári medzičasom nahradil polovičatý úsmev, ktorý znázorňoval istotu a pokoj. Bola si istá tým, že ma svojimi slovami presviedča, ale robila presný opak. Bolo mi z nej zle. Z predstavy, že by som sa mala vrátiť k Leovi, vrátiť k nej a že by som mala žiť dokonale naplánovaný život, ktorý by mi ona zrežírovala.

„Megan neurobila nič zlé," šepla som do ticha, ktoré sa medzi nami rozhostilo. Moja sestra bola pre mňa tým najväčším vzorom. Bola bojovníčka a dotiahla by to ešte ďalej, keby ju smrť nepripravila o možnosť bojovať.

„Megan dovolila, aby jej niekto ovládal život," protirečila mi mama ustato, ako keby presne tušila o čom rozpráva.

Prikývla som, pery sa mi roztiahli do úsmevu a oči stretli s tými jej. „Ovládaná bola akurát tak tebou a našou primitívnou rodinou."

Znova sa pohla dopredu, ale tentokrát to vo mne nevyvolalo žiaden strach, žiadnu paniku, žiadne pocity. „Strácam trpezlivosť, Elizabeth, vypadni si pobaliť svoje veci."

Pokrútila som hlavou, usmiala sa ešte širšie a srdce mi v hrudi divoko bilo z úplne iného dôvodu. Cítila som v sebe narastajúci adrenalín, ktorý mi do žíl vháňal viac odvahy. Cítila som sa ako Megan, keď sa rozhodla utiecť, keď obetovala rodinu pre lásku a keď s istotou vedela, že Xavier bol to jediné, čo v živote potrebovala. „Mala by si ísť mami, lebo nestihneš lietadlo."

Pohla sa, prekonala vzdialenosť medzi našimi tvárami a zúrivo zavrčala. „Mám po krk tvojho detinského správania, Elizabeth. Nedovolím, aby sa moja ďalšia dcéra nechala takto opantať. Nedovolím, aby si skončila ako Megan!"

„Pretože keby som zomrela musela by si viac klamať?" opýtala som sa prv než by som si to stihla akokoľvek premyslieť.

Mama zamrzla uprostred nádychu, tvár jej zbledla a pery zviazala do mĺkvej grimasy. Táto téma bola v našej rodine obrovské tabu, niečo o čom sa nediskutovalo, nehovorilo, nepremýšľalo. Megan zomrela pri autonehode spolu s Xavierom presne v deň, kedy mi povedala posledné dovidenia. Zomrela ešte skôr než by okúsila slobodu. Mama s otcom sa cítili natoľko zahanbene, že odmietli rozprávať o jej smrti až do posledného momentu. A vtedy to prišlo. Benefičné večierky, zbierky, nekonečné príhovory o rakovine a o smútku, ktorý som prežívala. Klamala som ja, klamali oni, klamal celý svet. Moja sestra totiž nezomrela na rakovinu ako tvrdili rodičia, ale obetovala svoj život pre lásku a pre človeka, ktorý jej ho navždy zmenil.

Očakávala som krik, drámu a možno aj facku, ale namiesto toho som dostala vážny výraz tváre a pohľad, ktorý ma priklincoval k podlahe. „Dávam ti celý zajtrajšok na to, aby si sa dôstojne rozlúčila s tými ľuďmi a potom letíme domov," otvorila som ústa, že niečo odvrknem, niečo poviem, ale ona ma zastavila mávnutím ruky a pokrútením hlavy. „Máš na výber, Elizabeth. Vrátiš sa so mnou domov, alebo ostaneš tu. S tým rozdielom, že ak tu ostaneš, dám ti dva dni, aby si sa spolu s tou povaľačkou zbalila a odišla niekam, kde ťa už nikdy nebudem mať na očiach. Dovidenia školné, dovidenia luxus, dovidenia kreditné karty a dovidenia rodina. Neber to ako vyhrážku, ale ako varovanie."

~

Táto kapitola bola pre vás zrejme nuda, ale má veľmi dôležitý charakter! Ďakujem vážne za podporu, ktorou ma v poslednej dobe zasypávate. Ste úžasné. Neskutočne.