Už pred odchodom zo Santa Barbary sa mi v hrudi usadil akýsi zvláštny pocit, ktorý vytrvalo pretrvával na svojom mieste celú cestu autom. Vo vzduchu totižto viselo niečo ťažké, niečo, čo sa mi snažilo nekompromisne naznačiť, že sa celému môjmu vyvádzaniu blížil koniec.

Netušila som ktorým smerom sa môj život posunie po pondelkovom teste. Hneď ako Seth dopíše test, dostane známku a tým sa naše doučovania skončia, čím sa určite skončí aj naše priateľstvo. Už len tá predstava vo mne spôsobovala obrovskú neistotu, nehovoriac o zvláštnej bolesti priamo pri srdci.

„Práve si prestala čítať, princezná," prerušil ma z myšlienok jeho pobavený hlas a keď som dvihla zrak od ťažkej knihy rozloženej na mojich kolenách, všimla som si, že sa mu na perách pohrával bezstarostný úsmev.

„Len som sa zamyslela," cekla som, lapajúc po dychu, aby som pokračovala presne tam, kde som naposledy prestala. Oči mi nestihli vstrebať ani prvé písmenka, keď Sethova obrovská dlaň dopadla presne na tú moju, ktorou som silno zvierala papierovú väzbu starožitnej Shakespearovej knihy.

„Možno by si si mala dať pauzu," zachrapčal, ľahko zatlačil prstami a s mojou chabou pomocou knihu opatrne zatvoril. „My obaja by sme si mali dať pauzu, učíme sa už takmer dve hodiny."

Moje srdce rozhodne nevypovedalo funkciu pre ten náznak obáv v jeho hlase, ale z dôvodu, že sa ma tak bezprostredne dotýkal, rukou stále zotrvávajúc na tej mojej. Len očami neprestajne preskakoval z diaľnice na mňa, a späť. Ani som si neuvedomila, že nedýcham, kým náhle neodtiahol ruku a prstami si neprehrabol vlasy. Až vtedy som popadla po dychu a na malý moment zatvorila oči.

Bolo zvláštne čo všetko vo mne spôsoboval.

„Máš pravdu," zamumlala som unavene a knihu si zosunula bližšie do lona. Už dve hodiny sme si razili cestu dlhými takmer pustými diaľnicami. Cez mestá a vyľudnené časti, na ďalšiu spleť nikdy nekončiacich diaľnic. Tie dve hodiny som strávila ustavičným čítaním, snažiac sa odpútať myseľ od výčitiek svedomia alebo hrôzostrašných spomienok.

Seth našťastie neprotirečil. Celý čas ma zaryto počúval, občas sa opýtal na nejaký detail a keď som mu ho objasnila kývol hlavou, aby som pokračovala. Zapadli sme do synchronizovanej rutiny otázok a odpovedí, môjho čítania a jeho počúvania, až do momentu kým nestratila pozornosť.

„Otec mi zomrel, keď som mal desať," vyhŕkol odrazu celkom nečakane, pričom oboma rukami silno zovrel kožený materiál volantu. Nepýtala som sa. Nekývla som hlavou. Ani som nemukla. A on rovnako tichým hlasom pokračoval. „Keď som bol malý vždy mi pred spaním čítaval. Preto som ti vtedy povedal, že som možno čítal Zvieraciu farmu. Bola to jeho obľúbená kniha."

Nervózne som si potiahla dolnú pery medzi zuby a silno zahryzla, prstami skúmajúc fialkasté fľaky na mojich rukách. Prehovoriť som sa odvážila až po pár sekundách ticha. „To je mi ľúto."

Neznášala som tú frázu. Bola falošná a od ľudí sa mi jej dostávalo celkom dosť, keď pred pár rokmi zomrela Megan. Avšak v tom momente, presne v tej zložitej chvíli, som ju myslela vážne. Nikto si nezaslúžil, aby mu smrť vzala rodiča, ani ten najhorší nepriateľ.

Otočila som k nemu hlavu práve vo chvíli, keď sa mu na tvári usadil zamyslený, no predsa len istým spôsobom smutný výraz. „Niekedy premýšľam aké by to bolo, keby ešte žil," šepol ľahkovážne mykajúc plecom. „Či by bol na mňa hrdý, či by chodil na moje koncerty, či by počúval moju hudbu. Mama to neznáša," zasmial sa, ale v hlase sa mu neodrážalo žiadne pobavenie. „Mal som pätnásť, keď sa druhýkrát vydala za toho magora."

Netušila som ako som si získala jeho dôveru, prečo mi to všetko hovoril a či bolo vôbec možné nejako vhodne reagovať. V hlave sa mi opakovali Drewove slová spred pár hodín. Možno mal pravdu. Možno ma už Seth nevnímal ako bremeno. Možno som bola niečo viac. A možno som naivne verila niečomu, čo sa po pondelku definitívne skončí.

„Vieš čo je najhorší pocit na svete, princezná?" opýtal sa a zrak mu na nepatrnú chvíľu znova zotrval na mojej tvári. Len som pokrútila hlavou zo strany na stranu, neustále si gniaviac peru medzi zubami. Seth vydýchol, oči premiestnil späť na cestu a ramená sa mu napli, akoby nasledujúce slová pre neho znamenali viac než len písmená spojené do celku. „...keď ťa niekto neustále podceňuje. Nedokáže oceniť čo v sebe máš, alebo vysmieva všetky tvoje chyby."

Chápala som ho lepšie než kedykoľvek a jeho slová v sebe odrážali podobizeň môjho života. Aj moja mama ma neustále podceňovala. Žiaden úspech nebol pre ňu dosť dobrý a akákoľvek chyba znamenala návštevu psychológa. Ako keď som sa nedokázala správne vyjadrovať alebo, keď som po Meganinej smrti preplakala niekoľko dní. Také správanie podľa mojej matky nebolo normálne. Plač bol pre slabé povahy a slabé povahy v našej rodine nemali miesto.

„Môj otec často zabúda, že žijem," povedala som neisto, cítiac ako mi srdce znova vynechalo jeden náhodný úder. Pravda sa drala z hrdla vždy pomerne ťažšie ako krásne klamstvá. A v tej jednej vete sa skrývalo toľko úprimnosti, že som sa toho doslova bála. Otec ani náznakom nebol ako mama. Keď sme vyrastali hrával sa s nami a učil nás robiť všetky hlúposti. Mama ho preto karhala, ale on si z toho nerobil ťažkú hlavu. Všetko sa, ale zmenilo, keď sa Megan dostala do puberty. Napokon až jej smrť obrátila náš dovtedy priateľský vzťah celkom naruby. Od pohrebu sa o nič nezaujímal, len o svoju prácu, svoje drahé autá a to, aby som nesklamala tak veľmi ako jeho staršia dcéra.

Pretože zaľúbiť sa do nesprávneho človeka a chcieť s ním zostať navždy, bolo obrovským sklamaním!

Našťastie ma Seth nepočastoval rovnakými vyberanými frázami ako ja jeho, ale prekvapil ma krátkym smiechom a vetou, ktorá mi nadvihla kútik pier v nevinnom úsmeve. „Zdá sa, že ani jeden z nás by nevyhral cenu za rodinu roka, princezná."

Upadli sme do príjemného ticha. To som trávila zazeraním z okna na svet, ktorý sa mihal okolo neuveriteľnou rýchlosťou. Niekedy medzi tým Seth zapol rádio a interiér auta zaplavili príjemné tóny nejakej známej skladby. Uvoľnila som sa, hlava mi klesla dozadu a všetky emócie zo mňa pomaly opadli. Až na jednu. Strach a neistota z toho, čo ma čakalo.

Do San Francisca sme dorazili práve v momente, keď slnko zapadalo za horizont a jeho slnečné lúče sa odrážali od stien vysokých budov. Pomaly som zatvorila knihu, vsunula si ju do tašky a z pľúc som vypustila všetok potrebný kyslík. Koniec sa blížil nenávratnou rýchlosťou a pravdupovediac ísť domov bolo to posledné po čom som v skutočnosti túžila. Navyše vo mne ešte stále pretrvával ten pocit, že ma čakalo niečo zlé... niečo, čomu som sa chcela stopercentne vyhnúť.

Keď však Seth zaparkoval auto pred rezortom v ktorom som bývala, neostávalo mi nič iné, len mu venovať úsmev a trocha neochotne vystúpiť. Nechcela som sa lúčiť. Nechcela som mu povedať zbohom s vedomím, že pondelok možno všetko zmení. Vystúpil zarovno so mnou, pomohol mi s kufrom a celý čas sa pritom čudne mračil.

„Sakra," zasyčal, pohľad uprel mojim smerom a pery spojil do úzkej priamky. „Nie som v tomto dobrý. Nie som dobrý v priateľstvách. Okrem Abby nemám žiadne kamarátky a vôbec neviem ako sa ku kamarátkam správať, ale..." stíchol, sklopil zrak k svojim čiernym teniskám a keď ho znova dvihol pripravil ma ním o dych. „Nechcem ťa stratiť, Ellie."

Iba tak.

Jedna veta a celý svet odrazu zmenil význam. Jedna veta a všetko sa prestalo točiť, existovať, plynúť. Všetky obavy boli fuč. Jedna veta a ostala som nemo civieť, so srdcom v hrudi a s potiacimi sa rukami.

Nechcem ťa stratiť, Ellie. Raz, znova, a zase dookola.

Na tvári sa mu zráčili obavy a očakávajúc na moju odpoveď mierne cúvol, akoby si odrazu nebol celkom istý, či to čo povedal bolo vôbec správne.

„Ani... ani ja teba," vydýchla som po tichu, ktoré sa začínalo podobať na večnosť. „Ani ja nechcem stratiť teba, Seth."

Jeden krok mojim smerom, dve ruky a ocitla som sa v jeho silnom objatí, presne tam, kde som chcela navždy ostať. Trvalo pár sekúnd kým som ponorila hlavu do jeho trička, vydýchla a ruky mu omotala okolo pása.

Niečo sa medzi nami zmenilo. Ten víkend znamenal viac ako doučovanie. Znamenal viac než čokoľvek.

~

Neprestávate ma udivovať. Vážne nie dievčatá, pretože to čo ste dokázali na poslednej kapitole ma úplne dostalo. Asi nikdy nenájdem slová vďaky, aby som to všetko zhrnula, ale vy určite viete ako ma váš záujem veľmi teší. Ste úžasné a pevne verím, že tento príbeh budete mať radi až do konca. Čo sa týka kapitoly, chudák Ellie sa dostala do friendzone ! :D ale aspoň niečo! či nie?