Na mojom tele neexistoval takmer žiaden sval, ktorý by mi ukrutnou bolesťou nepripomínal udalosti z predchádzajúcej noci. Spánok neprichádzal ani, keď mi od únavy oťažievali uplakané viečka a tak som zvyšok noci strávila zazeraním do stropu, v hlave si stále prehrávajúc každý detail, každú nepatrnú chvíľku, až kým ma v pohodlnej posteli nenašlo ráno.

Spoza ťažkých závesov do tmavej izby prenikli prvé lúče slnka a s nimi aj krutá realita, ktorá sa mi rázom usadila na hrudi. Ani som sa nepohla, môj zrak zostal ukotvený na strope a pery úzko privreté. Nevnímala som hlasy prichádzajúce spopod prahu dverí, mrmlanie a vyzváňajúce mobily. Zameriavala som sa len na fakt, že som na sebe ešte stále cítila tie otrasné šaty, ktoré som z duše nenávidela, aj napriek tomu, že ich vystriedalo Evanove čierne tričko. Najhorší bol, ale pocit hanby pretrvávajúci niekde hlboko vo mne.

Chcela som vstať, znova stráviť dlhé minúty zatvorená v sprche, zmývajúc zo seba jeho dotyky, ale nedokázala som sa ani pohnúť bez toho, aby mi telo nezaplavila skľučujúca bolesť.

Bolesť, ktorú som si jednoznačne zaslúžila za svoje sebecké a maximálne detinské správanie. Bola som nerozvážna, hlúpa a dovolila som žiarlivosti, aby ma úplne opantala a dostala niekam, odkiaľ nebolo cesty späť. Preto som nepokladala za dôležité sa pohnúť, najesť, existovať, pretože som netúžila po ničom inom, len ostať zatvorená v jednej miestnosti do konca svojho života. Niekde, kde neexistujú diktátorské matky, zradní bývalí, mŕtve sestry a skupina ľudí, ktorí mi istým spôsobom zmenila život.

Môj plán na dokonalý život v obklopení štyroch stien sa, ale rozplynul, keď mrazivé ticho v miestnosti prelomilo zaklopanie na dvere sprevádzané jeho hlas. „Si hore, princezná?"

Srdce mi ako zvyčajne vynechalo zopár úderov a zahanbenie vo mne o čosi vzrástlo. Nemohla som mu čeliť, nemohla som sa pred neho postaviť s vážnou tvárou, bez toho, aby som sa potupene neprepadla pod zem. „Choď preč," vyslovila som chrapľavým, vysokým a cudzím hlasom z ktorého ma okamžite rozbolelo v krku.

Musela som znieť presne tak ako som sa cítila, pretože Seth moje kvílenie odignoroval. „Musíš vstať a niečo zjesť."

Jeho hlas neodrážal žiaden odpor, znechutenie, alebo akýkoľvek náznak nenávisti a to ma istým spôsobom rozhnevalo. „Povedala som, choď preč!"

„Plánuješ sa navždy ľutovať zatvorená v izbe?" spýtal sa ma ostro, zatiaľ čo prstami znova zaklopal na drevenú konštrukciu dverí. „Dávam ti päť minút, inak vojdem dnu a vytiahnem ťa z postele, či už dobrovoľne alebo na silu."

„CHOĎ PREČ!" zopakovala som o čosi vyšším hlasom, uvedomujúc si, že som predsa len nemala na výber. Seth mal totižto pravdu. Nemohla som ostať navždy zatvorená v izbe, aj napriek tomu ako veľmi som potom túžila. A tak som pozbierala zvyšky síl, odhrnula som zo seba hrejivú prikrývku a opatrne som vykĺzla z teplej postele.

Len čo sa moje trmácajúce nohy dotkli chladnej podlahy, zasyčala som a celé telo sa mi zachvelo od zimy. V izbe som nemala svoj kufor, akýkoľvek teplý sveter alebo deku a tak som si len ruky prekrížila na hrudi a so sklonenou hlavou som sa konečne vybrala naprieč osudu, dookola si opakujúc, že všetko je v poriadku.

Chalanov som našla rozvalených na mäkko vyzerajúcom, tmavom gauči, pričom sa na malom konferenčnom stolíku pred ním, povaľovalo obrovské množstvo raňajok. Rozličné druhy pečiva, vajíčka, slanina, čokoládový puding a dokonca aj miska s cereáliami, ktorú si so zatvorenými očami vychutnával Drew, akoby to bolo jeho posledné jedlo. Už len pri pohľade na také množstvo dobrôt mi hlasno zaškvŕkalo v bruchu, čo mojim smerom upútalo všetku dovtedy neexistujúcu pozornosť.

Pred svojim príchodom som zrejme mala zvážiť návštevu kúpeľne, pretože pohľady, ktorými chalani intenzívne skúmali každú viditeľnú časť môjho tela, jasne naznačovali, ako veľmi zle som musela vyzerať.

„Ja..."

Nestihla som zo seba dostať ani jedno súvislé slovo, keď si Seth náhlivo zložil nohy z operadla gauča a s očami prilepenými na mne prudko vstal, pričom urobil jeden výrazný krok mojim smerom. Nohy mi automaticky ustúpili dozadu, aj napriek tomu, že som v tej chvíli nepociťovala žiadne nebezpečenstvo.

Na Sethovej tvári sa však objavil ustarostený výraz, sprevádzaný skrčeným obočím a vykrivenými perami. „Pokoj, Ellie, vieš, že by som ti nijako neublížil."

„Viem," pípla som rozochvene, ale môj hlas neznel tak presvedčivo, ako som očakávala.

„Už je všetko v poriadku, už ti neublíži," pokračoval vážnym hlasom a jeho slová sa do mňa zabodávali ako čerstvo nabrúsené dýky. Jedno za druhým, až hlboko do srdca. Nedokázala som pochopiť ako tam dokázal len tak nevinne stáť, dívať sa na mňa tým kľudným pohľadom, potom všetkom, čo som urobila.

„Ne-neublížil mi," vyjachtala som s rýchlym pokrútením hlavy, ako keby som si tou jednoduchou vetou chcela prehovoriť priamo do duše. Možno sa nič z toho v skutočnosti nestalo, možno som si to celé vymyslela a možno to bol len zlý sen, ktorý sa v chladnom objatí rána rozpustil v prikrývkach postele.

Seth sa po mojom vyjadrení zamračil ešte viac, na čele sa mu medzi obočím objavila výrazná vráska a keď mi pohľad nepatrne skĺzol k dlaniam, ktoré zovieral v päsť, všimla som si začervenanú pokožku okolo jeho hánok. „Videla si sa v zrkadle, princezná?" nestihla som mu odpovedať, pokrútiť hlavou, ani len nesúhlasne zamrmlať, nedal mi príležitosť na nič, len zdolal tú nedbalú vzdialenosť medzi nami, opatrne uchopil moje predlaktie medzi prsty a palcom mi ľahko prešiel cez studenú pokožku. „Pozri sa."

Poslúchla som a s neistým nádychom sa môj zrak sklopil k výrazným fľakom, pripomínajúcim odtlačky prstov, ktoré sa pomaly menili na fialkovasté modriny.

„Čokoľvek sa nám snažíš nahovoriť..."

Prerušila som ho ešte skôr, než by moje správanie stihol akokoľvek ospravedlniť. Nezaslúžila som si jeho ľútosť, nezaslúžila som si, aby sa ma ktokoľvek v miestnosti zastával. „Neublížil mi! To ja som s ním tancovala, ja som ho pobozkala, ja som súhlasila s tým, aby sme šli spolu do autobusu. Ne-nemali ste ho vyhadzovať zo skupiny, nemali ste..."

„AKO HO MÔŽEŠ POTOM VŠETKOM EŠTE ZASTÁVAŤ!" zvreskol Seth nepríčetne, načo som si vytrhla ruku z jeho zovretia a opäť cúvla, tentokrát prestrašene, čo si okamžite všimol. „Kurva, prepáč..."

Všetci v miestnosti zaryto mlčali, avšak ich pohľady sa mi lepili na pokožku a spôsobovali, že sa mi do očí zase raz tisli slzy. Bola som unavená, ustráchaná, malátna. Chcela som sa schúliť niekam do kúta, pod tú najhrubšiu prikrývku, aby som už nikdy nemusela čeliť skutočnosti. Pretože skutočnosť nemá nič spoločné s rozprávkou. Svet nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Ľudia ubližujú, trápia, ničia a nechávajú po sebe spúšť.

„Pro-provokovala som ho," vytisla som zo seba roztrasene, cítiac ako sa mi z hrdla drali prvé náznaky neutíchajúcich vzlykov. „Nem... nemala som." ...chcela som, aby si žiarlil, chcela som, aby si vedel, že aj ja dokážem odviazať, chcela som len na všetko zabudnúť, zabudnúť na teba...

Seth ma znova chytil za ruku, celkom nežne prebehol prstami po vznikajúcich modrinách a keď prehovoril jeho hlas odrážal čistú nenávisť. „Nemal sa ťa dotýkať."

Stále som sa cítila zahanbene, potupene, ale pod náporom jeho nástojčivého pohľadu sa všetko zmiernilo do celkom prijateľných rozmerov. Nakoniec som skončila na gauči pri Drewovi zatiaľ, čo Seth zverboval Evana, aby mu išiel pomôcť do autobusu s našimi vecami. Už dávno totiž bola nedeľa, čo znamenalo, že sa končil víkend a s ním aj všetko dobrodružstvo.

Pred tým ako Seth odišiel, ale urobil niečo, čo ma zanechalo nemo civieť pred seba, až kým napätú atmosféru neprerušil Drew.

„Najedz sa, princezná," šepol s istou precíznosťou a rozkazom v chrapľavom hlase. Chabo som prikývla, spojila pery a vtedy sa sklonil, uchopil mi tvár medzi svoje teplé dlane a na čele mi pristála dlhá, vlhká pusa trvajúca niekoľko sekúnd.

Nedýchala som, keď sa odtiahol, znova zopakoval tie isté slová a spolu s Evanom sa stratili za mohutnými vchodovými dverami. Po dychu som zlapala, až keď za nimi konečne zapadli dvere a moje srdce sa znova bláznivo roztĺklo.

„Že som si to nevšimol skôr," zamumlal do trápneho ticha Drew a keď som k nemu natočila hlavu, nestihlo mi ujsť ako si ma zaujato všímal.

„Prečo... prečo sa na mňa tak pozeráš?"

Mykol plecom a po dokonale rezanej tvári sa mu rozlial priateľský úsmev. „Snažím sa len prísť na to, prečo som si ten detail nechal preliezť pomedzi prsty."

Skrčila som obočie, nechápavo pokrútila hlavou a moje ruky sa natiahli k obrovskej miske čokoládového pudingu. „Aký detail?"

„To, že sa môj najlepší kamarát totálne zmenil a nie len tak, ale pre dievča," zahlásil teatrálne, práve v momente, keď som si do úst vkladala obrovskú lyžicu pudingu. „Poznám toho idiota milión rokov a nikdy som neveril, že sa niečo podobné udeje, ale do kelu, to ako včera z Codyho vymlátil dušu," zamrmlal popod nos akoby pre seba a prstami si zamyslene prešiel cez bradu. „Malo mi to hneď dôjsť."

Moja myseľ zastala na jednej veľmi dôležitej informácií, ktorá sa mi prehrávala dookola ako pokazená platňa, až kým som tú vetu nepoznala naspamäť - to ako včera z Codyho vymlátil dušu.

Tie sčervenalé hánky. Ten nahnevaný výraz. To ako sa ma zastával.

Drew naďalej pokračoval, ako keby si ani neuvedomoval, že som stále sedela v tesnej blízkosti pri ňom. „Neustále o tebe hovorí, s inou som ho nevidel už týždne... to, že ťa priviedol sem..."

Už som nemohla mlčať. „Doučujem ho."

Môj chabý pokus ho len pobavil a spomedzi pier sa na mňa veselo zazubil. „Povedal ti o svojej dyslexií a poviem ti Ellie, mne sa s tým zdôveril až po piatich rokoch priateľstva."

Nevedno prečo, ale tie slová ma prekvapivo zahriali pri srdci. Nechcela som, aby si Drew všimol červeň, ktorá mi nečakane zaplavila obe líca a tak som premiestnila tému úplne iným smerom. Tým, čo mi najviac naháňal strach. „Čo... čo bude teraz so skupinou?"

„O to si nemusíš robiť starosti," prehovoril a kývol hlavou, aby som pokračovala v načatom jedení. „Mali sme aj horšie krízy ako táto a nájsť bubeníka bude síce problém, ale nie je to nič, čo sa s pomocou pár dobrých ľudí nedá zvládnuť. Takže žiadne výčitky, dobre?"

~

Uh, musím vám povedať, že ste mi počtom hviezdičiek k minulej kapitole tak trocha vyrazili dych. Pretože som to vôbec neočakávala. Takže vám chcem napísať, že si vážim každý jeden hlas, každý jeden komentár a každú jednu z vás. Dúfam, že vás to nezačne nudiť, pretože máme toho ešte celkom dosť pred sebou. Všetku kritiku, alebo čokoľvek máte na srdci môžte vyjadriť v komentári, alebo mi napísať správu, veľmi sa poteším. Vážne som neočakávala, že si tento príbeh tak obľúbite!