„Počas prvej svetovej vojny zomrelo približne deväť miliónov vojakov a sedem miliónov civilistov," zamrmlala som bez dychu práve, keď za nami Cody zabuchol ťažké dvere autobusu. Nikde naokolo nebolo ani živej duše, všetci ostali v zadymených priestoroch baru a my sme osameli ešte skôr, akoby som sa na to stihla psychiky pripraviť.

Snažila som sa upokojiť zrýchlený tlkot srdca, pocit strachu a umlčať nedbalý hlas v mojej hlave, ktorý mi dával ukrutne najavo akú hlúposť som dopustila. Na tom, že som sa ocitla s Codym sama totiž nebolo nič správne. Nedôverovala som mu, ale predsa len som mu dovolila, aby ma pobozkal, len preto, že si istá časť mňa naivne priala, aby nás pritom Seth videl.

A ani v tom momente to nebolo iné.

„Príliš veľa hovoríš," zachrapčal Cody, čím prerušil spleť mojich myšlienok a dvoma výraznými krokmi aj nedbalú vzdialenosť medzi našimi telami.

Cúvla som načo pobavene nadvihol obočie a očami preskúmal obrysy mojej tváre. „Och, Ellie," zatiahol a s ďalším krokom som už nemala kam utekať. „Už sme tu, už nie je cesty späť."

Snažila som sa spomenúť na nejaký fakt, na nejakú vec, na nejakú vetu, ktorá by aspoň na pár sekúnd odpútala jeho pozornosť, ale v krku mi vyschlo a slová sa nedokázali predrať cez úzko zovreté pery. Ostala som stáť, s rukami pri tele, hlavou mierne sklonenou a pohľadom všade, len nie na ňom. Bol, ale tak hrozne blízko, že som cítila zmes alkoholu v jeho dychu vo svojich vlasoch a ženský parfum sálajúci z čierneho trička, ktoré mal na sebe. Ani Cody nebol svätec, podobne ako Seth, ale nepríjemná ženská vôňa šíriaca sa z jeho oblečenia nepatrila mne.

„Mali by sme..." nestihla som ani dopovedať, keď mi náhle uchopil bradu medzi prsty, potiahol si moju tvár bližšie k svojej a celkom nečakane ma opäť pobozkal.

Necítila som nič. Žiadne iskri, chvenie v bruchu a zimomriavky, ako hrdinky v kultových románoch, ktoré som po večeroch čítavala. Necítila som dokonca ani potrebu bozky mu opätovať a namiesto túžby mi v hrdle narastal celkom známy pocit paniky.

Veci sa dali do pohybu až príliš rýchlo. V jednom momente som stála na nohách a uprostred ďalšieho sa môj chrbát stretol s chladným povrchom koženého gauču. Až vtedy som si uvedomila, že celé moje telo spolupracovalo s tým Codyho. Hlava možno zmätene vykrikovala, ale zvyšok mňa odmietol počúvať. Bolo to predsa len nevinné bozkávanie, niečo, čo ľudia robili každý deň, pri každej príležitosť. Navyše si istá časť mňa predstavovala výraz na Sethovej tvári, keby sa v tom momente rozhodol vrátiť.

Túžila som potom, aby sa vrátil. Aby ma videl. Aby videl, že nie som len decko a že si dokážem pomôcť aj sama.

Otvorila som ústa, z pier mi do prázdnej miestnosti unikol chabý ston a Codyho lačné bozky automaticky skĺzli cez sánku až na odhalenú pokožku môjho krku. Oči som mala privreté, telo sa mi od slasti skrúcalo a dych vychádzal z pootvorených úst v prerývaných intervaloch. Až keď sa jeho ruka ocitla na mojom stehne, prstami nebezpečne blízko lemu šiat, panika sa vrátila. Nechcela som sa s ním vyspať, to nebolo mojim úmyslom a až moje mierne vytriezvela myseľ ma utvrdila v tom, že som to všetko riskovala, len preto, že som chcela naštvať Setha.

„Co...Cody," vyjachtala som, ale môj hlas znel priškrtene, až takmer túžobne.

Nedočkala som sa od neho žiadnej reakcie, akoby som ani neprehovorila, alebo môj prosebný tón nebol dôležitý. Namiesto toho ma zatlačil hlbšie do sedačky, prstami mi zablúdil až pod lem šiat a svoje bozky presunul späť na moje ústa.

Myseľ mi pracovala na plné obrátky a každý pohyb jeho pier ma posúval bližšie k absolútnej panike. Chcela som byť úplne inde, keď mi zahryzol do pery a zamumlal niečo, čomu som nerozumela. Chcela som kričať, keď jeho ľadové prsty zase raz skĺzli k lemu šiat, ktorý zosunul nižšie. Srdce mi vynechalo úder, akonáhle pohol bokmi a uväznil ma medzi sebou a gaučom.

Oči sa mi strachom rozšírili, ruky roztriasli a v sekunde, keď uvoľnil zovretie svojich pier na mojich, som prehovorila. „Mali by... mali by sme nájsť Se-Setha," zahabkala som a hlas sa mi pri každom slove chvel o čosi viac.

Cody stuhol, prsty mu zamrzli uprostred pohybu a v tvári mal vytesaný nahnevaný výraz. Bolo to odo mňa hlúpe povedať práve tie slová, ale strach vo mne rástol neuveriteľnou rýchlosťou. „Nie, Ellie," pošepol, zatiaľ čo mu nahnevanou tvárou preletel široký úškrn. „Nenájdeme Setha, to by bolo príliš ľahké, len pekne dokončíme, čo sme spolu začali."

Vyrazil mi dych, pripravil ma o všetok vzduch a tak som, len náhlivo pokrútila hlavou zo strany na stranu. „N-nie."

Nebola som dostatočne presvedčivá, môj trápny nesúhlas neniesol v rozhovore žiadnu váhu. Bolo to len jedno slovo, ktoré neznamenalo nič a dôkazom toho boli Codyho ruky na mojom tele a pery na krku, ktorými si razil cestu k výstrihu krátkych čiernych šiat, ktoré som odrazu nenávidela viac ako svoj život.

„Tak dlho som čakal na túto príležitosť," šepol mi do krku a keď som sebou nečakane trhla, rukou mi silno zovrel predlaktie. „Už od začiatku si ma provokovala. Tá tvoja nevinnosť, prosté vyjadrovanie, nesmelá tvárička."

Pohla som sa. Nohami, rukami. Nič však nepomáhalo. „Nie, nie, prosím... tak to nie je... ja..."

„Ale samozrejme, že si sa musela vrhnúť na Setha," zasmial sa, tenkú pokožku krku mi zovrel medzi zubami a keď som sykla, pokračoval. „To je kurva typické. Seth má všetko. Každú šľapku, ktorá sa na neho pozrie, bohatého otecka a samozrejme, že aj teba. Hlúpu, naivnú Ellie."

Môj mozog opakoval jeho slová, ale z úplne iného dôvodu. Hlúpa, hlúpa, hlúpa Ellie. Nemala som sem chodiť. Nemala som sa opiť. Nemala som mu dôverovať. Nemala som nikoho provokovať. Nikoho hnevať. Nemala som. Nemala.

Cody jednou rukou silno zovrel obe moje, ktoré sa nevedno kedy zapreli do jeho hrude. Konala som totiž inštinktívne, pudovo, akokoľvek, len, aby som ho zo seba striasla. Zaprel sa, jeho zovretie sa zvýšilo a ruky mi dopadli na matrac priamo nad hlavu. Ani som si neuvedomila, kedy mi po lícach začali tiecť slzy, kedy mi z pier unikali tiché prosby, kedy sa v jeho očiach začala odrážať čistá nenávisť.

„Ale vieš, čo Ellie?" dýchol mi do tváre, v krátkosti sa zasmial a voľnou rukou mi vyhrnul sukňu šiat až k bokom. „Nikdy ťa nebude mať ako prvý."

„Nie, nie," krútila som hlavou, slzy mi dopadali na pery a tiché vzlyky zanikali v prudkom dýchaní. „Prosím, ja... nechaj ma ísť, prosím, ne-nedotýkaj sa ma."

Bola to všetko moja vina. Moja hlúpa, detinská chyba. Nemala som ísť na žiadnu party. Nemala som sa opiť. Nemala som provokovať. Nikdy som ho nemala pobozkať. Keď totiž spravíme jednu chybu, tá spustí ďalšiu a odrazu je náš život spleťou chýb, ktoré padajú jedna za druhou. Ako domino.

Snažila som sa pohnúť, ale Codyho zovretie na mojich rukách nijako nepovolilo. Prosby vystriedal plač a tiché slová sa strácali v jeho smiechu. Mal ma presne tam, kde chcel a každý môj pokus o záchranu ho provokoval ešte viac. Bol to kolotoč bozkov, dotykov, slizkých fráz, sprevádzaný mojimi plačlivými stonmi.

Šaty som mala vyhrnuté pri bokoch, prstami voľnej ruky sa práve pohrával s lemom mojich farebných nohavičiek, keď sa dvere autobusu náhle otvorili a dnu s hlasným smiechom vkročil Drew. K jeho boku sa tisla dievčina s čiernymi vlasmi, ktorá rovnako ako on ostala nemo stáť na tom istom mieste. Stačil však jeden pohľad a Drewov úsmev z tváre sa rázom vytratil. Najprv som si myslela, že odíde, ale jeho pery sa pohli a niečo povedal, avšak na jeho slová som sa nedokázala nijak sústrediť.

Cítila som sa zahanbene, potupene, ale využila som všetku príležitosť Codyho rozptýlenia, aby som sa navždy stratila z jeho dosahu. K dverám som doslova utekala, naprávajúc si šaty, so slzami blokujúcimi mi cestu. Až keď sa mi vyjasnilo pred očami, zistila som, že Drew a jeho záhadná dievčina neboli sami, ktorí sa vrátili. Seth postával v tesnej blízkosti za nimi spolu s členmi ochranky a Tillom, ktorý mi ako jediný venoval pohľad. Všetci ostatní sa totiž nepretržite dívali za mňa.

Hanbila som sa ešte viac, keď som s plačom prebehla okolo nich, keď sa mi podlomili kolená a keď mi došlo, ako to celé muselo vyzerať.

Hlúpa, hlúpa, hlúpa.

Chcela som sa prepadnúť pod zem, všetko vrátiť späť, každý jeden detail noci, ale život nikdy nefungoval tak ako sme si to želali. Musela som pred všetkými pôsobiť ako tie fanúšičky, ktoré sa chalanom ustavične hádzali pod nohy. Bola som presne ako ony. Hlúpa!

Nohy sa mi triasli, dych vypovedal službu, ale nemohla som robiť nič, len kráčať niekam, kde mi to zaslzený zrak prikázal. Až o pár blokov ďalej som na predlaktí pocítila ruku, čo ma vystrašilo a prv než by som stihla vykríknuť ma upokojil známy hlas. „Pokoj, Ellie, už je to v poriadku. Vezmem ťa do hotela k Evanovi. Všetko je v poriadku."

Till si ma opatrne, takmer otcovsky potiahol k sebe, objal ma okolo ramien a s tíšivými slovami odviedol až do najbližšieho hotela.

~

Nedokázala som prestať plakať. Slzy si neustále brázdili cestu mojou tvárou, vzlyky ma pripravovali o dych a ani teplá sprcha ma nijak neupokojila.

Bola som zatvorená v izbe. Perinu som mala pritiahnutú až k brade a ruky pri tele. Triasla som sa, bolel ma každý sval a keď som len na sekundu zatvorila oči, ocitla som sa znova na tom istom mieste. Evan môj príchod nijako nekomentoval, akoby už vopred vedel, čo sa stalo. A to mi naznačil v ľútostivom pohľade, ktorý ma okamžite zahanbil.

Nemali ma prečo ľutovať. Bola to moja vina.

Mala som sa pokúsiť zaspať, na malý moment sa oddať snom, ale spánok neprichádzal a vzlyky neutíchali. Za dverami izby bolo nejasne počuť rozhovor medzi Evanom a Tillom, z ktorého som, ale nedokázala zachytiť takmer žiadne detaily.

Určite som im bola na smiech. Cody im dozaista vyrozprával ako som sa na neho vrhla, ako som po ňom išla už od začiatku, ako veľmi som to chcela. A oni mu všetci uverili. Pretože ho poznali dlhšie ako mňa... znamenal pre nich viac ako nejaké hlúpe, naivné dievča.

Až za pár minút, takmer hodín pomedzi škáru dverí prenikol Sethov hlas. „Kde je?"

„Spí," odpovedal mu Evan stroho. „Asi pár minút dozadu prestala konečne plať."

Prestala som?

Till položil otázku, ktorú som prepočula a Sethov rozzúrený hlas ma donútil pritlačiť viečka k sebe. „Nemal sa jej kurva dotýkať. Povedal som mu, že nie je ako ostatné. Povedal som mu, aby jej dal pokoj!"

„Čo teraz?" spýtal sa Evan ostražito, príliš vysokým tónom, akoby odpoveď už vopred tušil.

„Zajtra rušíme koncert," dostal sa ku mne aj Drewov pokojný, chrapľavý hlas. „Cody už nie je v skupine."

Svoju debatu šepky presunuli až do obývacej časti hotelovej izby. Nepomohlo to. Srdce mi zovrela neviditeľná ruka, dych sa mi zasekol v krku a výčitky ma zaryli hlbšie do matraca. Svojou vlastnou hlúposťou som rozbila niečo, čo chalani budovali celé roky. Rozbila som Dark Heroes a to ma zas a znova srdcervúco rozplakalo.

~

Weeell, ruky hore kto to nečakal :D neznášam podobné veci v príbehoch, ale potom som si uvedomila, že som to plánovala už od začiatku a nebolo cesty späť. Takže zbohom Cody, už nikdy viac, okej? Dúfam, že ste túto kapitolu prežili bez ujmy na zdraví a že tú ujmu nebudete chcieť spôsobiť mne. Viem, že to je trocha drama-lama, ale o čom inom by to malo byť! Takže aspoň málinko dúfam, že som vás šokla a že sa vám to páčilo!

(Btw, najdlhšia kapitola v príbehu zatiaľ!)