Upútavala som na seba až príliš veľa pozornosti a za všetko mohol malý cestovný kufor, ktorého kolieska narážali o drobné kamienky chodníka, a tým spôsobovali obrovský rámus. Okoloidúci ma skenovali zamračenými pohľadmi, akoby bolo niečo zvláštne na tom, že som o piatej večer, piatok, kráčala popri škole s cestovným kufrom za sebou.

Ponáhľala som sa, nohy som kládla jednu pred druhú, ale ani to nebolo dostačujúce. Setha som zbadala už z diaľky. Chrbtom sa ľahkovážne opieral o svoje čierne Audi A6. Ruky prekrížené na hrudi. Vlasy rozhádzané na všetky strany a pohľad upretý na skupinu dievčat, ktoré ho obklopovali. Bolo ich presne šesť. Každá iná. Ale predsa všetky rovnaké. Vysoké opätky. Štíhle nohy. Dlhé vlasy a krátke sukne. O niečom bláznivo diskutovali, pretože čím bližšie som bola, tým viac mi do uší prenikal ich falošný, hlasný smiech. Seth sa netváril dvakrát nadšene, ale predsa mu na tvári tkvel široký úsmev, plný zubov, ktorý mu v lícach vytváral roztomilé jamky.

Jamky, ktoré som si nikdy tak nevšímala, až do tej chvíle. Niečo vo mne sa pohlo, v hrudi som pocítila tlak a odrazu ma hnevalo, že ten jamkový úsmev nepatril mne, ale sporo odetým fanúšičkám, ktoré sa na neho bez hanby lepili, akoby bol posledný kus prenádhernej blúzky v butiku.

Zastala som pár metrov od nich, zhlboka som sa nadýchla dodávajúc si odvahu a potom som konečne zdolala posledné metre, ktoré ma delili od slobody.

„Och, bože, Seth, tak rada by som šla s tebou na ten koncert," zaševelilo jedno z dievčat piskľavým hlasom a ostatné sa primitívne zasmiali, čím jej dávali za pravdu. „Si si istý, že nás nemôžeš vziať so sebou?"

Jedno zo Sethových obočí vyletelo dohora a tvár vkresal do kamenného výrazu. „Všetky?" opýtal sa ironicky, ale ani jednej z nich nedošlo, že to nemyslí vážne. Tlak vo mne trocha povolil, teda až do chvíle, kým sa Seth znova široko neusmial a nepohodil hlavou. „Rád by som, ale bohužiaľ tento víkend to nepôjde."

Blondína po jeho pravom boku, ktorej ruky mu hoveli na pleci, si priškrtene povzdychla. „To je škoda, ale jednu z nás by si vziať predsa mohol, no nie?"

Všetky začali zúrivo prikyvovať a Sethov dovtedy pokojný výraz sa pozmenil na paniku. Aspoň z môjho uhla pohľadu to tak vyzeralo. Preto som sa rozhodla zakročiť. Najprv som si ticho prečistila hrdlo, čo na mňa samozrejme neupútalo žiadnu pozornosť a keď sa dievčatá začali prekrikovať, ktorá z nich by mala ísť, svoj plán som nečakane pozmenila.

So značnými problémami som sa predrala až dopredu s ospravedlňujúcimi frázami a tým sa hluk v skupine rázom upokojil. „Prepáč, že mi to tak trvalo," mrmlala som, roztraseným hlasom. „Zdržala ma profesorka a potom..." mávla som rukou, zdvihla pohľad a oči sa mi okamžite stretli s tými Sethovými, v ktorých sa odrážalo pobavenie a niečo, čo som nedokázala identifikovať. „Ale myslím, že už môžeme vyraziť, zlato."

Dievčatá okolo mňa prekvapene zlapali po dychu a Seth zas a znova nadvihol obočie, akoby si nebol istý, či dobre počul. Ale počul, naozaj som ho oslovila zlato.

Nakoniec sa spamätal a vydoloval zo seba chabé, takmer nepočuteľné. „Samozrejme."

Odtiahol sa od auta a opatrne mi vytrhol rukoväť kufra z ruky. Zatiaľ čo sa zamestnal ukladaním batožiny do kufra auta, ja som postávala na tom istom mieste, s rukami prekríženými na hrudi a neistotou, ktorá ma pri pohľade na zazerajúce dievčatá, pomaly zadúšala.

Blonďavé dievča, ktoré sa dovtedy dotýkalo Sethovho pleca sa pohlo za ním s neutrálnym výrazom na nalíčenej tvári. „Nepovedal si nám, že už niekoho máš, Seth," zakňučala obviňujúco a rovnako ako ja, si prekrížila ruky cez oveľa väčšie prsia.

Seth zatvoril kufor auta, oprášil si dlane o čierne džínsy a následne si ľavou rukou prešiel cez vlasy. „Ellie ma doučuje literatúru," vysvetlil a moje líca zaliala červeň, keď som si uvedomila ako hlúpo som sa zachovala. Mohlo mi rovno dôjsť, že by ma nepredstavil ako svoju frajerku, alebo kamarátku. Som Ellie doučovateľka. Nič viac a nič menej.

„Ale veď to ťa môžem doučiť aj ja," zatiahla blondína afektovane a mne pri pohľade na ňu ihneď došlo, že z literatúry bola rovnako blbá ako zvyšok osadenstva.

„Som si istý, že áno," povedal Seth milým hlasom, kývajúc hlavou mojim smerom. „Ale ja preferujem moju Ellie."

To, že som prestala dýchať bolo celkom namieste. Veď ako má človek dýchať, keď mu niekto vyrazí dych takýmito slovami? Vedela som, že to nemyslel vážne. Vedela som, že sa len pripojil k môjmu divadielku, ale predsa som nedokázala zastaviť vlastné myšlienky a ten pocit, že sa mi to oslovenie páčilo.

Kým sa Seth lúčil so svojimi fanúšičkami podpismi a fotkami, posadila som sa na predné sedadlo spolujazdca a kabelku, ktorá mi dovtedy visela cez plecia som si položila do lona. Ruky sa mi nepríjemne triasli a využívala som všetku príležitosť jeho neprítomnosti, aby som znova popadla dych.

Nedarilo sa mi to a keď sa posadil na miesto vodiča, bola som si stopercentne istá, že na mne môže vidieť každý detail, ktorý som sa všemožne snažila zakryť.

„Takže zlato?" opýtal sa podpichovačne s jednou rukou na volante, keď sme sa konečne vzdiali zo školského parkoviska.

Zahanbila som sa ešte viac. „Myslela som si, že..."

Seth mávol rukou zastavujúc ma uprostred nedopovedanej vety. „Nemusíš to vysvetľovať, zlato."

Tváril sa pobavene. Kútikmi pier mu ustavične trhalo a očami preskakoval medzi cestou a mnou, ako keby si nechcel nechať ujsť tú trápnu červeň v mojich lícach. Nahnevalo ma to, tak som otočila svoj pohľad k oknu a znova som sa snažila o nemožné. Upokojiť sa.

Po čase to ticho medzi nami znova prelomil svojim chrapľavým hlasom. „Čo keby si začala, princezná?"

Trhla som sebou, skrčila obočie a venovala mu nechápavý pohľad. „Začala s čím?"

„S doučovaním," vysvetlil a krátko pokrútil hlavou, zrejme nad mojou hlúposťou.

Sama pre seba som prikývla, rozzipsovala kabelku a z nej vytiahla farebné portfólio. „Toto sú moje vlastné poznámky, ktoré som stihla napísať. Sú tam všetky dôležité detaily, ale to necháme na potom. Najlepšie bude, ak si cez to prejdeš sám."

Seth sa zamračil, preradil rýchlosť a prstami si upravil padajúcu ofinu. „Navrhujem, aby si mi tie poznámky prečítala, bude to rýchlejšie."

To už som bola nahnevaná ešte viac než pred pár minútami. „Čo máš päť, preboha? Nebudem ti čítať moje poznámky, nemá to zmysel a navyše najlepšie sa to naučíš, keď si to prečítaš sám."

Sethovi z pier ušiel povzdych, nasledovaný tichou nadávkou. „Povedal som, čítaj, princezná."

„A ja som ti povedala, že nebudem," nedala som sa a teatrálne som si prehodila vlasy späť na chrbát. „Nemôžeš očakávať, že ti budem všetko čítať zatiaľ, čo..."

Skočil mi do reči. Hlas mal zúrivý a chýbalo ozaj málo, aby to znelo tak, že kričí. „Čakajú nás viac ako štyri hodiny cesty, tak prestaň byť panovačné decko a čítaj!"

„Ja nie som panovačné decko! Jediný kto sa v tomto aute správa ako malý si ty!" vybuchla som a Seth znova hlasno zanadával.

„Povedal. Som. Čítaj," precedil pomedzi zuby, ale ja som nehodlala nikam cúvnuť. Nemienila som mu všetko čítať ako malému chlapcovi.

„A ja som povedala, že nebudem! Prečítaš si to sám, alebo si to neprečítaš vôbec!"

Ruka ktorou zvieral volant mu belela a aj to bolo znakom toho, že zúril takmer rovnako ako ja. Ak nie viac. „Nebudem sa znova opakovať, čítaj, princezná!"

Odrazu ma zachvátil ten hnev, kedy nedokážete rozpoznať na čo, alebo prečo sa skutočne hneváte. Irituje vás celý svet, každý človek, každá maličkosť. „Prestaň na mňa zvyšovať hlas a prestaň ma volať princezná!"

„Nikdy pred tým ti to predsa nevadilo!" zvolal pobúrene a ja som mu musela dať za pravdu. Po mesiaci je zrejme dosť hlúpe sa sťažovať.

„Ale teraz mi to vadí! Tak s tým prestaň a prestaň ma nútiť ti niečo čítať! Prečo by si si to nemohol prečítať sám?!"

Seth prudko zaťal sánku, znova preradil rýchlosť, dal sa do iného pruhu, vyhodil smerovku, pootočil volantom, preradil a opäť dookola. „Pretože..." hlas mal o niečo pokojnejší. „Pretože ja si na to nenájdem čas. Dnes mám koncert, zajtra to isté a v nedeľu sa vraciame späť. Takže ak nechceš, aby som na tom teste pohorel, začni sa správať normálne a čítaj!"

„Tvoj test nie je mojou povinnosťou, ty idiot!" povedala som hlasno a neveriacky. „Nemôžeš sa spoliehať, že uspeješ, len preto, že ťa doučujem! Ja ten test za teba nenapíšem, tak sa konečne spamätaj!"

Môj zvýšený hlas v ňom zrejme niečo prebral, pretože sa zhlboka nadýchol, akoby sa snažil upokojiť, ale koniec koncov to nepomohlo.

„ČÍTAJ!" zvreskol nepríčetne a tým vo mne niečo prelomil.

„Fajn, fajn, fajn," mrmlala som a hlas sa mi chvel. Do očí sa mi navyše tlačili slzy, ktoré boli náznakom toho, ako veľmi som neznášala hádky a to, keď na mňa niekto kričal. Otvorila som portfólio na prvej strane, nadýchla som sa, a roztraseným hlasom som čítala slová, ktoré mi zahmlievali dotieravé slzy.

Aj Sethovi zrejme neušlo, čo vo mne svojim krikom spôsobil, pretože zamumlal spleť nepekných nadávok. „Dopekla, prepáč, nechcel som tak zvriesknuť."

Tvárila som sa, že jeho slová nevnímam a naďalej som čítala poznámky, ktoré mi v tej chvíli vôbec nedávali zmysel. Hlas sa mi stále triasol, každá slabika znela uplakane a dýchala som o čosi prudšie. Po otočení strany som sa zhlboka nadýchla, ale práve vtedy mi Seth vytrhol portfólio z ruky, hodil ho na zadné sedlá a všetky strany sa rozleteli po koženom čalúnení.

A to sa mi zdalo v tej chvíli ako tá najhoršia pohroma na svete. „Mala som to uložené podľa abecedného poradia, ty idiot!"

„Na tom teraz nezáleží," povedal pokojne a naše pohľady sa na pár krátkych sekúnd stretli. Keď obrátil svoju pozornosť späť na cestu, znova som otočila hlavu za svojimi rozhádzanými poznámkami.

„Záleží," vydýchla som bezradne. „Mne na tom záleží!"

Mala som obrovské nutkanie sa rozplakať, schúliť do klbka a ľutovať svoj debilný život, ale nezmohla som sa na nič z toho.

„Kedy si naposledy jedla, princezná?" prerušil spleť mojich myšlienok Sethov hlas.

Zamyslela som sa, v myšlienkach som zablúdila k cereálnej tyčinke, ktorú som narýchlo zjedla ráno, pretože môj žalúdok odmietal spolupracovať a došlo mi na čo Seth narážal. Moju mizernú, nevyrovnanú náladu spôsoboval hlad.

„Pätnásť minút odtiaľto je jedna malá reštaurácia na kraji cesty, kde robia famózne hranolky. Si si istá, že dokážeš vydržať pár minút, aby si ma nezabila?" keď som ľahko prikývla, pokračoval už so značným úsmevom na perách. „Najeme sa a potom dáme dokopy tie tvoje poznámky, dobre?"

„Fajn," vydýchla som a zahanbene sa zviezla hlbšie do sedadla.

~

Hlad dokáže robiť divy. Snáď sa vám kapitola páčila ;)