Bolo netypicky zvláštne vidieť na mojej posteli sedieť niekoho iného okrem mňa samotnej. Nebolo to tým, že Seth do farebnej, bláznivo zariadenej izby nezapadal takmer takisto ako som ja nezapadala do jeho spoločnosti. Skrátka som sa na ten pozoruhodný úkaz nedokázala vynadívať.

Uvedomujúc si, ako veľmi upútavajú moju pozornosť jeho tetovania si obliekol len biele tielko, ktoré ho odhaľovalo na všetkých správnych miestach. Zazerala som, samozrejme, že som zazerala. Iná cesta pre mňa ani neexistovala. Navyše mi na ruke tkvel podobný majstrovský úlovok, ktorý som pred zrakmi zvedavcov opatrovala celé popoludnie.

„Dnes... dnes by sme mali spoločnými silami prejsť dielo od Georga Orwella," vykoktala som nezmyselne, tvár mi zaliala červeň a keď som Sethovi podávala knihu od spomínaného autora, nestihol mi ujsť jeho samoľúby úškrn.

„Zvieracia farma? Konečne celkom slušný výber, princezná," poznamenal a ja som len ledabolo prikývla neschopná inej reakcie.

Rozptyľoval ma. Svojim úsmevom, ktorým sa mu v lícach tvorili roztomilé jamky. Tým ako si stále strapatil nadivoko rozhádzané vlasy. Dokonca aj tým, že ma neustále pozoroval tými svojimi modrými očami. Cítila som ich na sebe a aj napriek tomu, že som stála naproti nemu s rukami prekríženými cez prsia a pohľadom upretým do zeme, zatiaľ čo si on pokojne hovel na mojej posteli s nohami v tureckom sede. Urobil tak hneď ako vošiel do izby, len si vyzul tenisky, vyskočil na posteľ a tváril sa, akoby to bolo niečo celkom normálne.

„Už- už si to čítal?" opýtala som nezaujato, odtrhujúc pohľad od zeme a presúvajúc ho naňho.

Seth hlasno zazíval, lenivo sa poškriabal na zátylku a pomykal oboma plecami. „Možno čítal, možno nie."

Skrčila som obočie a nechápavo pokrútila hlavou nad jeho nezmyselnou odpoveďou. „Ako to myslíš... možno áno a možno nie?"

Venoval mi ďalšie pomykanie plecom a chabý náznak úsmevu, ktorý skôr pripomínal nadvihnutie jedného kútika v silenej grimase. „Presne tak ako som to povedal, možno áno a možno nie."

Miatol ma a presne tak som sa musela aj tváriť. „Tvoje vyjadrenie nedáva žiaden zmysel, navyše... prečo mám pocit, že toho v skutočnosti z literatúry vieš omnoho viac ako sa mi snažíš nahovoriť?"

„Teraz začínaš byť príšerne paranoidná, princezná," zachrapčal a prstami si prešiel pomedzi pramene vlasov ukladajúc ich z jednej strany na druhú, aby mu nepadali do očí. „Možno mi tu knihu v minulosti niekto čítal, preto možno áno a možno nie."

Nasledujúca otázka mi z úst unikla ešte skôr než by som si to stihla premyslieť. „Kto ti ju čítal?"

Seth sklopil zrak, málinko sa usmial a následne zdvihol hlavu, pričom mu na tvári tkvel úplne vážny výraz. „Prečo mám pocit, že sa mi snažíš babrať v osobnom živote?"

„Ja..."

On ma však prerušil ešte skôr než by som sa stihla ospravedlniť za svoje zvedavé a najmä hlúpe správanie. „Čo keby si mi v rýchlosti zreferovala o čom to dielo je a potom sa môžeme porozprávať o víkende?"

Víkend. Tá noc. Útržky, ktoré nijak nedávali zmysel.

Rázne som prikývla, ruky spustila k telu a prv než by som stihla otvoriť ústa, prehovoril znova on. „To tam budeš celý čas stáť ? Poď si sem sadnúť," pobúchal na voľné miesto pár centimetrov pred sebou a tvár mu preťal samoľúby úškrn. „Nehryziem," skonštatoval a keď som urobila nepatrný krok dopredu, už tichším hlasom dodal. „Samozrejme, kým ma o to nepožiadaš."

Snažila som sa nepôsobiť nervózne, keď som sa posadila na mäkký matrac blízko k nemu, presne na to miesto, ktoré mi vybral. Prekrížila som si nohy cez seba, uvoľnila plecia a ticho vydýchla, upokojujúc svoje emócie a rozhádzané myšlienky. Snažila som sa všemožne nemyslieť na to, že sedel len málinko predo mnou. Že sa nám takmer dotýkali kolená. Že sme obaja sedeli na mojej posteli. Snažila som sa nevnímať jeho vôňu, ktorá sa mi automaticky vkradla do nosa a omámila moje zmysly. Nevnímať teplo, ktoré z neho sálalo. A jednoducho nevnímať nič, čo by ma mohlo nejako rozptyľovať. Avšak všetka snaha vzišla navnivoč, keď som nepatrne zdvihla hlavu a moje oči zablúdili k tým jeho. Okamžite som sa stratila.

Čas. Miesto. Dôvod. Nič nebolo potrebné. Nič nedávalo zmysel. Nič neexistovalo. Akoby v tej sekunde, v tom krátkom pohľade zanikol celý svet a všetko nadobudlo celkom iný zmysel. Seth mi pohľad nástojčivo opätoval až do chvíle, kým sa nezazubil a karhavo nepokrútil hlavou. „Znova zazeráš, princezná, ale chápem, je sa na čo pozerať."

Očervenela som, oči mi skĺzli na knihu v jeho rukách a srdce vynechalo zopár potrebných úderov. Aj napriek tomu som si prečistila hrdlo a pustila sa do nezmyselného bľabotania o diele, ktoré som poznala naspamäť. Hovorila som však pomaly, aby som si šetrila čas a zároveň mu dodala inú hodnotu. O knihách by totiž ľudia mali hovoriť srdečne, úctivo a pomaly, aby každý moment nabral svoje čaro a každé slovo ten správny zmysel.

Seth ma celý čas zaujato počúval. Ani raz neprehovoril. Ani raz ma neopravil. Ani raz sa nič neopýtal. Počúval ma, prstami ľahko prechádzal po väzbe knihy a občas kopíroval písmenka nadpisu, akoby ich obdivoval, presne ako som ja obdivovala jeho tetovania. Po čase som sa, ale začala cítiť nepohodlne a tak som sa pohla a práve v tej chvíli sa pohol aj on. Stále som rozprávala, chrlila slová, ale tentokrát to bolo oveľa horšie. Odrazu som sedela až príliš blízko. Tak, že sa mi hánkami voľnej ruky, ktorú mal zloženú na kolene, dotýkal toho môjho. V tej druhej ešte stále zvieral knihu, ktorá bola mojím jediným zdrojom pozornosti.

Keď som zo seba vydolovala posledné slovo izbu zalialo ticho. Nie však trápne, či mučivé, ale príjemné, ktoré som dokázala vnímať len čiastkovo. Moje srdce totiž zúrivo tĺklo, celá som tŕpla a to všetko pre ten nepatrný dotyk, ktorý ešte stále pretrvával.

„Miluješ to."

Precitla som, preľaknuto si odsadla a tvár mi opäť zaliala výrazná červeň. To som až tak čitateľná?

„Č...čo?" vydýchla som a rukou si nervózne prešla po džínsoch.

Sethove nasledujúce slová v sebe, ale neniesli žiaden náznak posmechu a mne došlo, že nehovoril o tom ako veľmi milujem jeho dotyk, ale o úplne inej záležitosti. „Miluješ literatúru, miluješ knihy a miluješ toto doučovanie oveľa viac než si sama snažíš priznať."

Mal pravdu, ale to som aj napriek svoje výraznej naivnosti nehodlala priznať za žiadnu cenu. Preto som si potiahla kolená k hrudi, zložila na ne hlavu a zadívala sa jeho smerom. Ešte stále sedel v tej istej polohe s nohami v tureckom sede s tým rozdielom, že kniha z jeho ruky ležala na saténovej prikrývke a tvár mu opäť zdobil úsmev. „Čo sa stalo cez víkend?"

Usmial sa ešte širšie a moje vnútro zovreli obrovské obavy, ktoré mi pomaly prúdili do všetkých zákutí tela. Nechcela som byť to dievča, ktoré sa vyspí s chalanom, keď je pod vplyvom alkoholu. Nechcela som, aby sa v tú noc stalo niečo, čo by som ľutovala. Nechcela som....

Spleť všetkých myšlienkových tokov prerušil Sethov chrapľavý, pobavený hlas. „Ty si vážne myslíš, že by som sa ťa dotkol potom čo si vracala?"

Skrivila som tvár do zhnusenej grimasy a on zaryto pokračoval. „Ale tvoja reakcia na moje správy stála za to."

„Si idiot," zahrmela som a to neviditeľné niečo vo mne sa rozpustilo ako opar dymu. Žiadne obavy. Žiadne starosti.

Seth sa zasmial a pokrútil hlavou. „Teraz, keď už máme to hlavné za sebou, si na rade, princezná. Čo by si chcela robiť? Zabúdať? Užívať si?"

Nepremýšľala som nad ďalšími možnosťami, ktoré by som vymenila za doučovanie. Po minulom fiasku som ani netúžila po výkyvoch z normálu, ale po jeho otázke neexistovala cesta späť. Navyše v tomto svete existovalo milión veci, ktoré som nikdy neskúšala.

„Sľúb mi, že sa nebudeš smiať," povedala som, zdvíhajúc si hlavu z kolien.

Prikývol, ale to nebolo dostačujúce. „Nebudem sa smiať," odvetil stroho a zagúľal očami, akoby som ho práve donútila urobiť salto vzad.

Nadýchla som sa, vydýchla a znova nadýchla dodávajúc sama sebe kúsok odvahy. „Chcela... chcela by som skúsiť hranolky."

Izbu zaliala ďalšia vlna ticha, ale tentokrát to bolo trápne a napínavé ticho, ktoré som trávila ustavičným vyčkávaním na Sethovu reakciu. Tá na seba nenechala dlho čakať. Najprv sa zatváril zmätene, potom prekvapene a keď sa mu kútiky nadvihli v úsmeve, vedela som, že to nevydrží. Vybuchol smiechom až sa prehol v páse a päsťou narazil o matrac. Cez ten hlasný výbuch som spustila kolená späť na posteľ, ruky si prekrížila na hrudi a hrdo vystrela bradu.

„Sľúbil si, že sa nebudeš smiať!" vyhŕkla som so zlosťou v hlase, ale ani to nepomohlo.

Sethov smiech ustál až po pár minútach, ktoré však mne pripomínali hotovú večnosť. Vystrel sa, zas si prehrabol vlasy a všímajúc si výraz mojej tváre zamrzol uprostred pohybu. „Ty nežartuješ, však?"

„Nie."

~

Nepýtajte sa ma, lebo neviem. Nechcem, aby bol tento príbeh až príliš dramaticky, takže dúfam, že sa vám takéto pohodové časti aspoň trocha páčia a ak nie... nevadí :D