Telefón mi zvonil krátko pred siedmou večer. Práve som vyšla zo sprchy, umyté vlasy mi dopadali na červený župan a uterákom som si zľahka sušila ich konce. Nezdvihla som. Prvýkrát za obdobie roka som odignorovala mamin hovor. Len som stála na mieste, s rukami vo vzduchu a prestrašene som pozorovala pohybujúce sa zariadenie, ktoré vibrácie posúvali po saténovej prikrývke.

Raz. Volala iba raz. Za viac som jej zrejme nestála. Jej čas bol drahocenný a vlastná dcéra neznamenala nič. Iba jeden hovor. Nič viac. Nič menej.

Keď mobil prestal zvoniť, vydýchla som si. Hlasno, dramaticky, až mi klesli ramená. Nedokázala som premôcť strach z toho, čo by bolo obsahom nášho telefonátu. Možno už o všetkom vedela. Možno jej Leo volal a chcela mi len veľkodušne oznámiť, že sa musím vrátiť späť domov. Že mi zase nájde súkromného učiteľa a všetko zapadne do starých koľají.

Taký život som, ale nechcela.

Cestou domov ma zmáhali jasné predstavy toho, čo som videla u Lea v byte. Každý jeden detail sa mi prehrával v hlave ako pokazená platňa. Stále dookola. Nemohla som to zastaviť. Rovnako ako slzy, ktoré si prestali raziť cestu mojimi lícami až po horúcej sprche. Najhorší bol, ale fakt, že som si to všetko prikladala za vinu.

„Ellie, môžem si od teba požičiať...?"

Abby zamrzla uprostred pohybu. S jednou rukou na kľučke a druhou voľne vedľa tela. Jej výraz bol pokojný, no akonáhle očami zablúdila k mojej tvári, pokoj vystriedali značné obavy. Zrejme som vyzerala presne tak ako som sa cítila. Ako troska.

„Hej," začala pomaly, akoby sa bála mojej reakcie. „Si v poriadku?"

Zvláštne ako tie slová dokážu človeka rozplakať. V jednej chvíli som si bola istá, že už bolo po všetkom a v tej druhej som opäť plakala ako malé dieťa, ktoré práve prišlo o obľúbenú hračku.

Aj Abby si môj plač vysvetlila po svojom. Nemusela som jej nič hovoriť. Nič vysvetľovať. Svižnými krokmi prekonala vzdialenosť, ktorá bola medzi nami a bez zbytočných slov ma uväznila v tesnom objatí, ktorý mi na pár sekúnd vyrazil dych. „Len pokoj," utešovala ma a teplou dlaňou mi hladila chrbát. „Čo sa stalo?"

Veľmi som jej chcela odpovedať. Zbaviť sa záťaže, ktorá mi zovierala hrdlo, ale slová sa mi drali cez pery v podobe vzlykov, ktoré nie a nie utíchnuť. „Ja... on... bože..."

Mala som byť šťastná. Mala som ďakovať, že sa niečo podobné v mojom živote udialo. Bola som konečne slobodná, konečne voľná. Ibaže za akú cenu. Celé dva roky som naivne verila, že moja budúcnosť je dokonale stavaná, dokonale naplánovaná. Odhodlala som sa spolupracovať s maminými pravidlami, povzniesť sa nad Meganine varovania, nad všetko po čom túžilo moje srdce, len preto, že som chcela mať istotu. Istotu, že v živote neskončím zle.

„No tak Ellie, desíš ma," Abbyn hlas mi prenikol do uší a donútil ma znova precitnúť. Ešte stále ma objímala. Rukami ma tlačila k sebe a vôbec jej nevadilo, že som jej slzami špinila tmavé tričko. „Poď," potiahla ma bližšie k sebe, jednu ruku spustila späť k svojmu telu a opatrne ma viedla do prázdnej obývačky. Tam ma usadila na kraj mäkkého gauča, venovala mi ostražitý pohľad a oči jej samovoľne zablúdili k tým mojim. „Urobím ti čaj, na upokojenie. Dobre?"

Zmohla som sa len na chabé prikývnutie, ktoré aj tak nebolo potrebné. Abby totiž odkráčala ešte skôr, ako som stihla pohnúť čo i len brvou. Trvalo jej to pár minút kým sa ku mne vrátila. Tie minúty som trávila ustavičným smrkaním a náhlivým zotieraným dotieravých sĺz. Nepomáhalo. Akoby sa moje telo rozhodlo odignorovať všetko, čo som si márne nahovárala v hlave. Plač neustával ani vtedy, keď sa na konferenčnom stolíku zjavila pariaca sa šálka a v nose ma opäť pošteklila Abbyna sladká vôňa.

„Tak hovor. Pekne poporiadku," nabádala ma, zatiaľ čo rukou zľahka uchopila jednu moju, ktorá sa bláznivo triasla.

Pateticky som potiahla nosom, vzlykla a z očí sa mi vynorili ďalšie úplne nepotrebné slzy. „On..."

„Fajn," zatiahla neisto. „Aj to je niečo. Teraz sa len pomaly dostať k tomu, kto je on a čo vyviedol?"

Voľnou rukou som si prešla po uplakaných očiach a hlas sa mi pri ďalších slovách slabošsky zachvel. „Podvádzal ma so svojou nevlastnou matkou. Celý ten čas, čo sme boli sp.. spolu."

Netušila som, či Abby môžem natoľko dôverovať, ale v tom momente som to jednoducho potrebovala niekomu povedať. Dostať to zo seba. Bez toho, aby som musela tŕpnuť, či mi daná osoba uverí.

Abby prudko vstala. „Ten arogantný, namyslený, ignorantský bastard!" zvolala a v tvári sa jej zráčil nahnevaný, ba priam hrozivý výraz. „Prosím ťa, povedz mi, že si mu strelila facku, urobila scénu a tej žene vytrhala všetky vlasy?"

Trochu zahanbene som sklopila zrak a Abby zo seba vydrala hlasnú nadávku. „Ja som to na ňom videla už na začiatku, že to je dilino. Toto som, ale vôbec neočakávala. Preboha! Už len tá predstava, že niekto..." zastavila uprostred vety, opäť zanadávala a pomerne rýchlo sa posadila na svoje pôvodné miesto. „Dobre, neurobila si scénu, nedala si mu facku a jej si nevytrhala vlasy. Dobre, v poriadku. Existujú aj iné metódy. Môžeš si niekoho najať, aby za teba urobil špinavú prácu a ja už síce jednu mám, ale s veľkou radosťou sa podujmem aj na tejto misií a pre teba som to ochotná urobiť aj celkom zadarmo. Mám kopu skúsenosti s bývalými. Budem len potrebovať adresu, číslo bytu a veľkosť topánok."

Pery mi preťal náznak malého úsmevu. „Načo ti bude veľkosť topánok?"

Odpoveďou mi bolo len chabé myknutie plecom. „Úprimne, na nič, ale pobavilo ťa to a presne o to mi celý čas išlo."

Na svete existovalo niečo, čo moji rodičia a Leo vôbec nechápali. Priateľstvo. Takmer celý život, teda od Maganinej smrti som nemala žiadnych priateľov. Vo svete som sa túlala sama, v predstavách, že samota je presne to, čo potrebujem. Nebola to však moja myšlienka, ale ich.

„Ďakujem," šepla som úprimne do ticha a Abby vedľa mňa, len pokrútila hlavou.

„To nestojí za reč," prehlásila a jednou rukou ma objala okolo pliec. „Teraz sa pustíme do hľadania tvojho ďalšieho životného partnera."

Neúmyselne som nad tou predstavou pokrčila nosom a Abby sa krátko zasmiala, akoby ju môj výraz tváre úprimne pobavil. Chystala sa aj niečo odvetiť, ale náš rozhovor prerušil zvonček pri dverách a moje srdce vynechalo úder.

Mama, ozvalo sa moje svedomie preľaknuto a keď sa Abby vydala k vchodovým dverám takmer som zakričala, aby sa na to vykašľala.

„Teraz naozaj nie je dobrý čas na návštevy, Seth."

Ak som si dovtedy myslela, že mám funkcie tela opäť v norme, mýlila som sa. Srdce sa tentokrát zúrivo roztĺklo, ruky roztriasli a mala som ťažkosti sa čo i len nadýchnuť. Najhoršie však bolo, že som svoju reakciu na jeho pokojný, chrapľavý hlas vôbec nedokázala zastaviť. A nebola som jediná, čo nedokázala niečo zastaviť. Seth totiž prekĺzol až do obývačky a keď mu pohľad spočinul na mne, na tvári sa mu zjavil zamyslený výraz.

„Ty si plakala?" opýtal sa a tým zrejme úplne zabudol na pôvodný zmysel svojej návštevy. Chvíľu čakal na moju odpoveď, ale potom sa mu náhle v tvári ocitol úplne iný výraz. „Len mi nepovedz, že si plakala kvôli mne a kvôli tomu, čo sa stalo poobede."

„Čo sa stalo poobede a prečo by...."

Abbyna otázka však zanikla v mojich rýchlych slovách. „Nie všetko sa točí okolo teba, ty egoista!"

Obaja sa zatvárili prekvapene a ja som v hrudi pocítila neznámy tlak. „Prepáč, tak som to nemyslela, nebolo to odo mňa pekné," vyjachtala som a miestnosťou pohltila ďalšia vlna ticha.

„Prišiel som sa ospravedlniť a poprosiť ťa," zanadával, akoby v ňom slovo prosím vzbudzovalo odpor. „Ja vážne potrebujem tvoju pomoc, Ellie."

Abby postávala obďaleč a očami preskakovala medzi mnou a Sethom, čo pôsobilo dosť komicky, ale vôbec som nemala síl sa smiať. Všetku svoju pozornosť som preto upriamila na Setha. Na jeho čierne džínsy s dierou v kolene, na červenú károvanú košeľu a v neposlednom rade mi oči zablúdili, až na jeho tvár. Tá bola tým najzaujímavejším kúskom skladačky. Oči. Pery. Lícne kosti. Všetko precízne, všetko dokonalé.

Rútila som sa do zatratenia. Niekam, kde niet cesty späť, ale už som mala dosť hry podľa pravidiel. Chcela som roztvoriť krídla a konečne opustiť klietku v ktorej ma rodičia úpenlivo držali. Karty už boli dávno rozdané a preto som to mala pomerne ľahké. „Pomôžem ti," dostala som zo seba a prv než by stihol čokoľvek odvetiť, som pokračovala. „Ale aj ty pomôžeš mne."

„O čom vy dvaja točíte?"

Seth sa naširoko usmial, kývol hlavou a ignorujúc Abbynu otázku, znova prehovoril ku mne. „Niečo za niečo?"

Prikývla som. Cítiac ako sa každý kúsok mňa pomaly preberá k životu. „A potrebujem niečo za dnešok."

Prekvapene nadvihol obočie, no úsmev sa z jeho pier stále nevytratil. „Čo to bude princezná?"

Srdce mi búšilo až kdesi v krku, ich pohľady ma nútili rozutekať sa do izby a schovať sa pod teplú prikrývku, ale už dávno som nedokázala cúvnuť. „Chcem zabudnúť. Dnes chcem jednoducho na všetko zabudnúť."

~

Ďakujem za všetko, dievčatá!