Nasledujúce dni som bola tak zavalená povinnosťami, že sa mi rozhovor so Sethom úplne vyparil z hlavy. Našťastie. Mala som množstvo úloh, nedokončených projektov a predovšetkým úzkosť, ktorá ma sužovala vždy, keď som si čo i len na pár sekúnd spomenula na Leove slová.

Neozval sa mi. Nezavolal. Neprišiel. Nenapísal. Akoby vôbec neexistoval a mňa tá predstava celkom utešovala. Kedykoľvek som, ale pozrela na Abby, jeho slová boli späť ako bumerang. Vždy však ostrejšie. Chladnejšie. Vážnejšie.

„Týždeň Elizabeth, inak budem musieť tieto informácie posunúť Helen a to predsa nechceme, či áno?"

„Si príšerne tichá, vieš o tom? Nieže by si inokedy nebola, ale dnes to je tisíckrát horšie, než zvyčajne. Už len pri pohľade na teba sa mi na tele ježia chĺpky a kožu mi posievajú zimomriavky. Si ako chodiaca mŕtvola, preboha."

Abby však nevyzerala ani o trochu lepšie než ja. Pod žiarivo zelenými očami sa jej tiahli čierne kruhy, ktoré len podčiarkovali jej únavu. Tá sa značne prejavovala aj na strapatých vlasoch, strhanej tvári a celkom netypickom malom úsmeve. Vyzerala zmučene a smutne.

Budeš musieť odísť.

„Mám toho veľa v škole," povedala som, cítiac ako ma pomaly zrádza vlastný hlas.

„Deje sa niečo konkrétne?" opýtala sa a pohodlnejšie sa uvelebila na koženej sedačke pred telkou. Bola streda podvečer. Na veľkoplošnej obrazovke práve bežal nejaký dokumentárny film o najbrutálnejších vraždách v Amerike a my sme obe zaujato pozerali, až dokým Abby neprerušila ticho svojimi pozorovacími schopnosťami.

Nič sa nedeje, ozvalo sa moje svedomie, len budeš musieť čo najskôr odísť, pretože som klamárka a môj dokonalý priateľ nechápe, že potrebujem aspoň trocha spoločnosti.

„Nie," vydýchla som. „Len toho je na mňa priveľa," pomykala som plecami, jemne sa zosunula hlbšie do sedačky a očami som opäť zablúdila na jej mŕtvolne bledú tvár. „A ako ide práca?"

Po mojej otázke jej tvár zbledla o čosi viac, ak to bolo vôbec možné. Skrčila obočie, jazykom si prešla po perách a ruky si preložila na prsiach, akoby jej bola odrazu zima.

Nechápala som.

„Fajn," odvetila stroho. To bolo prvýkrát za obdobie dvoch týždňov, čo som ju počula povedať jedno jediné slovo. Chcela som sa jej opýtať, či sa jej moja otázka nejako dotkla, ale ona sa prudko postavila a otočila tvárou ku mne s už širokým úsmevom na tvári. Po smútku a únave ani stopa.

„Rada by som s tebou trávila aj zvyšok tohto pomerne zaujímavého večera, ale idem von s Drewom," vyhlásila a mojim zvyčajne slepým očiam neuniklo ako sa celá rozžiarila.

Nemohla som si pomôcť. „Ty a Drew... vy...."

„Sme najlepší priatelia," doplnila a niečo sa z tej žiari, ktorá ju pred tým obklopovala, vytratilo. „Je to dlhý príbeh, na dlhý večer, ktorý by sme museli tráviť pri fľaši vína, s kopou vreckoviek a na to momentálne nemám čas. Uži si večer a pre školu sa netráp, nemá to zmysel, je to len škola."

Ľahšie povedané ako urobené.

~

„...Boli tam poslanci z celého sveta a spolu s nimi aj ich manželky. Poviem ti, Elizabeth, že Európanky nemajú takmer žiadny vkus. Kto už v dnešnej dobe kombinuje topánky s kabelkou? Katastrofa. Musela som sa veľmi ovládať, aby som tam pred všetkými nevybuchla. Tak si to predstav. Tvoj otec sa rozprával s jedným Európanom, zatiaľ čo ja som mala tú česť prehodiť pár slov s jeho milovanou manželkou. Bez. Vkusu."

„Hm..." zatiahla som súhlasne a mama sa pustila do ďalšieho monológu o nejakom nezáživnom večierku, ktorý s otcom absolvovali v nedeľu večer.

Jej slová mi nedávali zmysel a tak som ich púšťala jedným uchom dnu a druhým zase von. Zatiaľ čo sa ona rozčuľovala nad nevkusom, ja som prstami opatrne prechádzala po ďalšom kuse pokrčeného papiera. Bol to v poradí už piaty pokus o napísanie sľubného príhovoru. Slová sa mi, ale plietli a žiadna veta nedávala zmysel.

„Ale dosť bolo o mne. Ako ide škola?"

Precitla som, pokrútila hlavou a telefón si pritisla bližšie k uchu. „Ujde to."

„Ujde to, nie je odpoveď, ktorú by mala mladá dáma v tvojom veku používať, Elizabeth. Skús to ešte raz," kárala ma a mne sa pred očami okamžite zjavila spomienka ako na mňa mierila ukazovákom v karhavom geste, keď som ako malá ostrihala vlasy všetkým svojim bábikám.

„Všetko je v poriadku, mami," dostala som zo seba a ani mne samej neunikol ironický podtón, ktorý som použila.

Mama si to našťastie nevšimla, len potešene vzdychla a počastovala ma ďalšou informáciou. „Volala som s Leonardom. Vraj znova nenosíš zásnubný prsteň. Čo to má znamenať, Elizabeth?"

Srdce mi stisla neviditeľná ruka a do hrude ma zatlačila panika. Nie pre ten prsteň, ale pre druhú informáciu, ktorú by mohol Leo mame oznámiť. To by však náš rozhovor nezačínala tak pokojne a preto som si nepatrne vydýchla.

„Nosím ho," zaklamala som. „Leo prišiel práve v čase, keď som vyšla zo sprchy."

„To nie je vhodná výhovorka," zamrmlala mama a hlasno vydýchla, čo ma utvrdilo v tom, že v nej narastal hnev. „Ten chlapec ti na prst nasadil prsteň v cene niekoľko tisíc dolárov a preto je pochopiteľné, že ho budeš nosiť. Dúfam, že sa podobný problém nezopakuje. Nebaví ma u Leonarda dookola ospravedlňovať tvoje detinské správanie, Elizabeth."

„Prepáč," kapitulovala som, presne tak ako zvyčajne a zahanbene som nad vlastným správaním zatvorila oči. „Už sa to viac krát nestane."

„V to dúfam," zavrčala a na malý moment stíchla. Na druhej strane linky bolo zreteľne počuť len jej tichý dych a ďalšie známe šušťanie papiera. Nestála som jej ani za plnohodnotný rozhovor. „Nechcem byť na teba zlá, Elizabeth," začala po chvíli ďalšieho ticha, už celkom pokojnejším tónom. „Chcem ti len zabezpečiť skvelú budúcnosť. Niečo, čo budeš môcť oceniť a niečo za čo mi neskôr poďakuješ. Preto pochop moje úmysly."

„Samozrejme."

„Aj Megan by ti vysvetlila, že všetko čo robím..."

Možno to bolo mojou zlou náladou. Celým tým rozhovorom, alebo všetkým, čo sa okolo mňa dialo a tak som celkom nečakane vybuchla. „Megan je mŕtva mami! Nevysvetlila by mi nič."

Ticho.

Nič, len ticho, ktoré sa mi predralo pod kožu. Do každej jednej bunky. Všade.

Až po čase mama prelomila tú ťažobu prísnym, chrapľavým hlasom. „Vyprosím si od teba tento tón, Elizabeth. Keď ti piatok zavolám, očakávam ospravedlnenie."

Nestihla som ani otvoriť ústa a mobil mi pípavým zvukom oznámil ukončenie hovoru. Naštvalo ma to, urazilo, potupilo, sklamalo. Zavrčala som, vstala a mobil s hnevom hodila na mäkkú posteľ z ktorej sa odrazil a s hrmotom dopadol na zem. Nezaujímalo ma to. Cítila som v sebe len hnev, ktorý bol spočiatku namierený na mamu, na Lea a potom padol na mňa. Meganina smrť bola v rodine ešte stále citlivou témou a ja som si bezcharakterne otvárala ústa vždy v tom najnevhodnejšom čase.

„Do čerta," sykla som, natiahla sa po vankúši a aj ten skončil na zemi.

Rozhadzovať veci po izbe mi prinášalo akúsi zvláštnu satisfakciu a pokoj. Teda až do značného momentu.

„Už si skončila?"

Prestrašene som zhíkla, prekvapene dvihla hlavu a keď mi pohľad padol na Setha, znova som zhíkla. „Čo tu sakra robíš?"

Opieral sa o kovový rám dverí, ruky mal prekrížené na hrudi a očami sledoval každý môj pohyb. Vyzeral ako zvyčajne. Čierne džínsy. Čierne tričko. Rozcuchané vlasy. Tetovania. Náušnice a v neposlednom rade ten známy široký úsmev. „Keď ti poviem, že som Abby nepozorovane ukradol kľúče a prišiel až sem, zrejme mi neuveríš. Takže preskočím tento dramatický úvod a prejdem rovno k veci. Obleč sa. Ideme von. Myslím, že som konečne prišiel na to ako ťa presvedčiť."

~

Dúfam. V niečo. (v to, že sa vám to aspoň trocha páči!)