„Nechcem, aby si si do bytu, ktorý ti platím ja s otcom nasťahovala niekoho cudzieho!"

Prevrátila som očami, spojila pery a dodala samej sebe aspoň kúsok odvahy pokračovať v načatom rozhovore. „Už tu nechcem bývať sama," vysvetlia som, cítiac v sebe narastajúcu paniku.

Prečo som vždy tak hlúpa a otváram ústa, keď to vôbec nie je potrebné?

Mama na druhej strane linky niečím silno tresla a vzápätí mi do uší doľahol jej prísny tón. „Tu vôbec nejde o to, čo chceš ty, Elizabeth!" nadýchla sa a vehementne pokračovala, stále tým istým tónom. „S otcom mesačne platíme obrovské účty, len preto, že ťa máme radi a ty nám to oplácaš takýmito hlúposťami? Takto som ťa vychovala?"

Hrdlo mi zovrela neviditeľná ruka, ktorá mi zabraňovala slobodne dýchať a do očí sa mi automaticky nahnali slzy. Neznášala som tú slabosť, ktorá ma ovládla vždy, keď som sa snažila vybojovať svoje práva. Vždy, keď som sa len na pár sekúnd zbavila zábran.

„Prepáč," šepla som porazenecky, skláňajúc hlavu nad vlastnou hlúposťou. „Ja... nechcem vyznieť nevďačne. Veľmi si vážim všetko, čo pre mňa s ockom robíte, ale..." začínam sa cítiť tak sama!

Telefónom sa ozval jej tichý povzdych. „Elizabeth, ty dobre vieš, aké veľké úsilie som vynaložila, aby som našla vhodný byt pre tak komplikovanú osobnosť akou si ty. Skrátka si nemyslím, že hľadať spolubývajúcu je pre teba vhodné."

Samozrejme.

Úplne mi vypadlo, že som sociálne nezaložená osobnosť, ktorá nedokáže rozumne rozprávať s ľuďmi bez toho, aby trápne habkala.

„Chápem," cekla som a hlavou si silno tresla o dvierka kuchynskej linky, tak, aby to nebolo vôbec počuť. „Bol to zlý nápad."

„Som rada, že sme došli k spoločnému záveru," zaševelila mama naoko šťastne a pustila sa do rozprávania o najnovšej kolekcií módnej značky na ktorej prehliadku ju nedávno pozvali. Ospevovala šaty, kabelky a všetky módne kúsky, zatiaľ čo ja som postávala opretá o roh kuchynskej linky len v bodkovaných pyžamových nohaviciach a bielom tielku cez, ktoré mi dokonale presvitala čierna podprsenka.

Keby ma v tej chvíli mama videla asi by na mieste dostala infarkt. Nič z toho, čo som mala na sebe totiž ani zďaleka nespĺňalo jej predstavu o tom ako sa má obliekať mladá dáma v mojom veku.

Keď spustila ďalší plynule nacvičený monológ o problémoch, ktoré jej poslednú dobu robia starosti a vrásky na plastickými operáciami upravenej tvári, zatvorila som oči a potlačila akúkoľvek ironickú poznámku, ktorá sa mi drala na jazyk. Mama bola už od detstva vychovávaná vo vyššej spoločnosti. Starý otec vlastnil známu automobilku a tak už od útleho veku bola nútená absolvovať honosné večierky hocakého druhu. V osemnástich sa vydala za otca, ktorý ako inak, na prekvapenie všetkých, pochádzal z rovnako vplyvnej rodiny.

A tak sa aj moje detstvo podobalo na plejádu značkových šiat od rôznych módnych návrhárov, nekončiacich večierkov a snobských ľudí s ktorými som si nikdy nemala čo povedať.

„A ako pokračuje prax v nemocnici?" mamin sladký, harmonický hlas ma vytrhol zo zamyslenia a dokonale prebral. Oči som automaticky otvorila, poobzerala sa po prázdnej kuchyni, ako keby som v nej niekoho hľadala a bosými nohami som prešla po chladných bielych dlaždiciach.

„Uh..." vysúkala som zo seba, cítiac v sebe ďalšiu vlnu narastajúcej paniky. „Fajn. Teda. Skvelé."

Mama si hlasno povzdychla. Moje chabé vyjadrovanie ju vždy dokázalo iritovať a ani tentokrát to nebolo inak. „Elizabeth, preboha, kedy sa začneš vyjadrovať ako sa to na tvoj vek patrí? Máš skoro dvadsať preboha!"

Chyba.

Pri srdci ma bodol celkom známy, ničím nefalšovaný a až príliš bolestivý, pocit sklamania.

Dvadsať som mala predvčerom, drahá mama.

Potlačila som všetku bolesť do úzadia, nadýchla som sa a potichu si prečistila hrdlo. „Chcela som len povedať, že tá prax je fajn. Včera sme robili pitvu," zaklamala som a pri srdci ma tentokrát pichol iný druh bolesti.

Rozhostilo sa medzi nami ticho. Počula som len mamin dych a nejaký šušťavý zvuk, čo som prisudzovala tomu, že sa opäť hrabala v množstve papierov na svojom kancelárskom stole. „Pitva?" spýtala sa prekvapene po istom čase a niečo vo mne opäť spanikárilo. „Nie je na tú nejako skoro? Megan absolvovala pitvu až v poslednom ročníku."

Pri vyslovení jej mena som bolestivo zatla sánku a spojila pery. „Oh," vzdychla som. „Vieš ono... bola to... jednorazová záležitosť... mali sme telo a tak..."

Mama ma prudko prerušila priamo uprostred chabo nacvičených lží a trasľavého prejavu. „Dúfam, že nemárniš svoj čas a ešte stále navštevuješ tú poradňu, ktorú som ti odporučila," v jej hlase sa odrážal rozladený podtón. „Mala by si vážne popracovať na svojom vyjadrovaní, Elizabeth. Takto to budeš mať v budúcnosti veľmi ťažké. Nezabúdaj, že študuješ profesiu, ktorá si priam vyžaduje dokonalé rozprávanie, tak to nepokašli."

Každú nedeľu som viedla ten istý rozhovor, počúvala som tie isté reči, len preto, aby som si plnila svoje rodinné povinnosti. A každú nedeľu som sa kvôli tomu cítila horšie a horšie. Vždy som zo seba dolovala tie isté klamstvá, tie isté nacvičené frázy a to len preto, aby som mala od všetkého pokoj.

„Prepáč mami, musím končiť... ja," v hlave som márne hľadala ďalšie vyhovujúce klamstvo. „Mám o hodinu prednášku a..."

Mama ma zase raz prerušila. „V nedeľu?" opýtala sa znejúc skutočne prekvapene a ja som si pod návalom jej udiveného hlasu, mala chuť dať poriadne zaucho.

Prednášku? Vážne Elizabeth?!

Bolo však neskoro opravovať to, čo bolo pokazené a tak som len veľkodušne prikyvovala, uvedomujúc si, že ma nemôže vidieť. „Áno, áno... v nedeľu, veľmi dôležité, veľmi prospešné a len pre vyberaných študentov, ktorí majú samé Áčka. Veď vieš."

Na druhej strane linky som započula hlasný povzdych a hneď na to mi do ucha znova prenikol jej, tentokrát priateľský tón. „Fajn, Elizabeth. Aj tak máme o chvíľku s otcom veľmi dôležitý obed. Dúfam, že si nezabudla, že o mesiac je ten benefičný večierok na Meganinu počesť. S otcom do teba vkladáme celú svoju dôveru, tak na tom svojom príhovore poriadne popracuj," stíchla, započula som posunutie stoličky po drevenej podlahe, ďalší neidentifikovateľný zvuk a následne ku mne opäť prehovorila. „Tak to nepokašli a žiadne koktanie."

Bez ďalších zbytočných slov, bez ahoj, ľúbim ťa, drž sa, položila a mne neostávalo nič iné, len sa započúvať do pípavého zvuku, ktorý ohlasoval ukončenie hovoru.

Pomaly som si odtiahla drahý mobil od ucha, chvíľu nepatrne skúmala jeho displej a potom ho s tichým vzdychom zložila na kuchynskú linku.

Mala som to za sebou. Ďalší nedeľný rozhovor. To isté na mňa čakalo v stredu a piatok. Mama si totiž vždy zakladala na presnosti a tak nám jej sekretárka, Jill, pripravila dokonalé termíny, ktoré vyhovovali môjmu rozvrhu a maminmu voľnému času. Bolo to priam zvrátené ako všetko v mojom živote zapadlo do seba. Už od detstva som vedela, kde skončím a čo budem robiť.

Rok som bývala sama. V opustenom trojizbovom byte s vysokými stropmi a drahým, luxusným nábytkom. Rok som prekonávala samú seba, aby som to dokázala zmeniť a ani raz som nenašla v sebe kúsok odvahy.

Váhavými krokmi som prešla cez chladnú podlahu až do svojej obrovskej izby, kde uprostred tkvela enormne veľká posteľ. Práve z nej som schmatla laptop, naťukala prvú inzertnú spoločnosť a s rýchle bijúcim srdcom vyťukala vhodný inzerát o tom, že hľadám spolubývajúcu.

V hlave som počula mamin prísny hlas, ktorý mi dookola opakoval to, že žiadnu spolubývajúcu nepotrebujem. Ibaže ja som mala po krk samoty, života bez priateľov a vlastného strachu, ktorý mi zakazoval konať impulzívne.

A tak som na svoju listinu pripísala ďalšie tajomstvo o ktorom sa moji rodičia nemohli nikdy dozvedieť.

~