Poznámka: Knihu Placebo On a Placebo Ja si môžete zakúpiť ako knihu alebo eBook  na stránke: http://bit.ly/BajaDolceMartinus .

Dni sa mi zlievali, realita s nočnými morami tiež. Každodenná rutina ma skoro priviedla do šialenstva. Ešteže som mala moje dievčatá. Inak by som sa asi naozaj zbláznila. Už len kvôli nim som dokázala ráno vstať a prežívať. Do práce som od toho večera šla iba raz. S výpoveďou.

S takou nervozitou som naposledy vošla do Pierce and co. len pred pár mesiacmi na pracovný pohovor. Teraz sa mi to zdalo tak dávno.

Vo firme bolo plno ľudí a ja som sa obzerala ako zmyslov zbavená. Čo ak ho niekde stretnem? Schovávala som sa za hlúčikom účtovníkov, ktorí postávali pri výťahu. Zvažovala som aj schody, ale vyjsť v opätkoch na jedenáste poschodie mi neprišlo ako dobrý nápad. Nie po dňoch hladovania a prudkých depresií. Sotva som si mala čo obliecť, aj tieto puzdrové šaty na mne nepekne odstávali. Bolo mi to jedno. Kašlala som na svoj zovňajšok. Potrebovala som len doriešiť túto vec a potom začať niekde inde a od začiatku. Na ten som bola zvyknutá. Stále a dookola.

Millerova pracovňa sa nachádzala na samotnom konci otvoreného priestranstva s kójami, v ktorých sa pracovalo ostošesť. Na recepcii stál, ako obvykle, môj obľúbenec Lenny, s tým najväčším úsmevom v celej firme. Keď ma však zbadal, jeho dobrú náladu vystriedal šok.

„Ahoj, Lenny," pozdravila som sa ticho a pokúsila sa o úsmev. Možno sa mi podarilo vystrúhať akúsi grimasu, no kolegu to nepresvedčilo a stále na mňa civel ako na niečo veľmi zvláštne.

„Ema! Panebože, si v poriadku? Aká si bledá. Počul som, že si bola chorá," habkal prekvapene.

„Ešte nie som úplne vo forme," priznala som. Diagnóza zlomené srdce sa vraj lieči pekelne dlho a liek ešte nevynašli...

„Mala si ešte ostať doma," vravel ustarane.

„Aj ostanem. Prišla som za Millerom. Je u seba?" spýtala som sa ho unavene.

„Pred chvíľou šiel do kuchynky."

„Dobre, vďaka." Znovu pokus o úsmev. Vybrala som sa teda tým smerom. Niektorí pracujúci ku mne zvedavo dvíhali pohľady a zdravili ma. Nič sa tu nezmenilo. Stále tie isté tváre robili stále tie isté stereotypné činnosti. Okolo mňa prešiel Brown s Foxovou v dobrej nálade. Keď ma zbadali, pozdravili ma, a až potom si uvedomili, že som to ja, a v polceste sa za mnou zvedavo otočili. Ja som však vzpriamene kráčala s papierom, ktorý ma pálil v rukách, aby som odtiaľ mohla raz a navždy vypadnúť a zabudnúť.

Millerov hlas som počula asi dva metre od kuchynky. Stál pri okne s Michaelom a popíjal svoju rannú kávu. Namiesto krvi mnou prúdila čistá nervozita. Nadýchla som sa a vošla dnu.

„Zdravím, pán Miller. Mike," povedala som a ako na povel sa dva páry očí pozreli mojím smerom. Obaja boli v šoku, že ma vidia. Nikomu som neoznámila, že prídem, očividne ma nečakali.

Prvý sa spamätal práve Miller. „Slečna Brendtová, konečne! Už sme sa o vás naozaj báli. Cítite sa už lepšie?" spýtal sa a podišiel ku mne, aby mi potriasol rukou. Všimol si papier v mojej ľavačke a nadvihol obočie. Žeby si domyslel?

Michael odložil kávu a rýchlo ku mne pristúpil. Váhavo sa na mňa pozrel a potom ma stiahol do nemotorného
objatia. „Som rád, že ťa vidím. Nebrala si mobil, neodpísala si ani na jednu správu..." vravel ticho, ale nie s výčitkou. V jeho hlase bola len čistá starosť.

„Ďakujem za privítanie, páni," povedala som ignorujúc ich otázky. „Teraz, ak dovolíte, chcela by som sa s pánom Millerom porozprávať osamote."

„Jasné, ja pôjdem," vyjachtal Michael náhle.

„Nemusíte, ideme do pracovne. Isto chce mať Ema pokoj," navrhol Miller, akoby tušil. Chytil ma decentne za rameno a viedol ma von z miestnosti. Bolo mi Michaela ľúto. Nedokázala som však zo seba dostať ani trochu radosti, z toho, že ho vidím. Momentálne som sa cítila ako bezcitná socha.

„Poďte, Ema. Sadnite si," vyzval ma Miller, keď sme vchádzali do jeho kancelárie. Zavrel dvere a počkal, kým sa usadím. Obišiel stôl a sadol si do koženého kresla. Ruky si spojil, akoby sa modlil, a zahľadel sa na mňa. Prv, ako som sa odhodlala čokoľvek povedať, spustil: „Ema, na to ani nepomyslite. Nikam neodídete, nepustím vás. Výpoveď vám nepodpíšem ani ja, ani pán Pierce." Ja som na neho hodila prekvapený pohľad.

„Christopher mi povedal, že budete túto možnosť zvažovať. Viem len toľko, že ste mali menšie nedorozumenie." Och, takto to Chris nazval? Ja by som to nazvala inak. Boli sme nekompatibilní. Srdce mi prudko zaburácalo. „Pre tento dôvod sú vzťahy na pracovisku veľmi
citlivou témou. Veľakrát je to na úkor odchodu silného pracovníka. Ja to však nedovolím. Pracujete na našej dôležitej zákazke, a keby sa Rossi dozvedel, že vy ako hlava projektu tu už nepracujete, mohol by napadnúť zmluvu. Je mi jedno ako to urobíte, ale minimálne do konca kampane sa s vami o žiadnej výpovedi rozprávať nebudem."

„Ale p-pane, ja n-nemôžem. Nezvládnem to. Nie t-teraz," koktala som a moja prvotná nervozita sa premenila na hnev. Ako si to vlastne predstavujú? Jasné. Mohla som si za všetko sama. Aj za tú zákazku, skrz moju nevymáchanú hubu a aj za románik so šéfom, pri ktorom som od samého začiatku vedela, aké vzťahy praktizoval. Milenecké vzťahy bez citu a budúcnosti. Chvíľkové rozptýlenia od vlastných výčitiek svedomia z minulosti. Cítila som hnev a frustráciu iba sama zo seba. Nie z Millera, ktorý ma nemohol prepustiť kvôli zákazke.

„Pane, prosím! Nezvládnem sem dennodenne chodiť a tváriť sa, že je všetko v poriadku," snažila som sa. Bezcitná socha z ľadu, ktorá ma mala chrániť, sa začala topiť a ja som po dlhej dobe pustila do mojej schránky emóciu. Strach, ktorý sa mi prejavil aj na tvári. Slzný prameň, ktorý vyschol hádam pred týždňom, opäť vyvrel. Skryla som si tvár do dlaní a zrútila som sa. Znovu.

Miller mi súcitne ponúkol vreckovku a čakal. Trhane som dýchala a smoklila ako malé dieťa. „Budete pracovať z domu. Ako tak vidím, bude to najlepšie riešenie," skonštatoval po chvíli.

„A čo Miláno?" spýtala som sa.

„Pán Rossi bude trvať na vašej prítomnosti. Potom si môžete vziať toľko voľna, koľko len budete potrebovať. Na zákazke vás však bezpodmienečne potrebujeme. Keby to nebolo dôležité, tak by som vám odchod nesťažoval, verte mi," povedal, kým som si utierala tvár. Snažila som sa upokojiť. Viac sa mi páčila tá škrupina, ktorou som sa predtým obrnila. Zazvonil telefón. Miller stlačil gombík a miestnosťou sa niesol Clairein hlas.

„Pán Pierce je na ceste za vami. Potrebuje aj Browna," oznámila a ja som vystrelila zo stoličky.

„Dobre," odpovedal jej Miller a ustarostene na mňa hodil očkom.

„Musím už ísť," takmer som zašepkala s rukou na kľučke.

„V poriadku. Dnes vám dám poslať domov všetky prospekty a firemný laptop. Verím, že zabojujete, Ema." Na jeho povzbudivé slová som len prikývla a s pozdravom som zmizla z kancelárie.

Tak rýchlo som už dávno nekráčala. Zvedavé pohľady zamestnancov ma pálili celou cestou ku schodisku. Srdce mi tĺklo ako divé. Musela som odtiaľ čo najskôr vypadnúť a vyhnúť sa mu. Nie som pripravená, ešte nie.

„Ema! Ema, počkaj! Kam letíš?" Michael ma čakal pred kuchynkou a pridal sa k môjmu rýchlemu kroku.

„Idem domov. Neskôr sa porozprávame," povedala som nesústredene, keď sa otvárali dvere výťahu. Bol v strede skupinky ľudí. Moje srdce bilo, búchalo, trieskalo, rozbíjalo ma zvnútra. Schytila som Michaela za ruku a trhla som ním doprava ku schodisku. Nezbadal nás. Ukrytá za výklenkom, prilepená s Michaelom na stene, som sa celá triasla. Ani som si neuvedomila, ako sa lepím na nič netušiaceho kolegu.

„Čo sa, preboha, deje?" pýtal sa šokovane. Prudko som dýchala a prišlo mi nevoľno. „Ema, ty si plakala? Máš
červené oči. Neodpadneš? Poď, vezmem ťa domov. Vyzeráš hrozne." Sotva som ho počúvala. Pustila som ho a sadla som si na vrchný schod. Michael vykukol z výklenku schodiska a potom si ku mne sadol.

„Ty si sa skrývala pred Pierceom?" Na jeho otázku som prikývla. Návaly všetkých zablokovaných emócií na mňa doľahli v plnej sile.

„Mike... ja... musím... domov," dychčala som rozrušene. Potrebovala som sa opiť. Michael ničomu nechápal, bez slova mi však pomohol vstať.

„Výťahom alebo po schodoch?" spýtal sa len. Chytil ma okolo pása a podopieral moje roztrasené telo.

„Schody."

„Si si istá?"

„Áno."

Kým sme boli v budove, Michael odo mňa nevyzvedal. Vonku stopol taxi a pomohol mi nastúpiť. Trochu sa mi podarilo upokojiť sa.

„Poprosím vás do Monkey's," povedal Michael taxikárovi. Pozrela som sa na neho s otázkou v očiach. „Pozývam na panáka," dodal. Ticho som prikývla. Ako by mi čítal myšlienky. Vedela som, že alkohol moju situáciu nevyrieši, ale potrebovala som sa nachvíľu vypnúť, zresetovať.

Monkey's sa nachádzal len blok od môjho domu. Bol to malý, hlučný a zafajčený podnik so sedením za dlhočizným barom na vysokých barových stoličkách. Zo stropu viseli pozdĺžne lampy s omotanými opicami okolo reťazí. Bar pôsobil skôr nevkusne až gýčovo, no mali v ponuke jedno z najlepších pív v tunajšom regióne. O takomto čase tam nezvyklo byť plno, čo mi vyhovovalo. S pozdravom sme sa usadili na vysoké ošúchané stoličky.

„Čo si dáte?" opýtal sa barman s pekne zastrihnutou hustou bradou. Michael sa na mňa usmial a čakal.

„Dvojitú vodku a jeden AleSmith," objednala som si rázne.

„Pre mňa len to pivo, prosím," povedal Michael a barman sa pustil do práce. „No spusti."

Pozrela som na jeho milú tvár. „Nechcem ťa zaťažovať svojimi hlúposťami."

„Ema, nebudeme sa tu doťahovať. Proste to vyklop!" prikázal.

„Dobre teda. Neviem však, kde začať," priznala som skleslo. Barman pred nás postavil pitie. Michael dvihol pivo a štrngol si so mnou. Napili sme sa a mňa z tej divokej kombinácie striaslo. Keď sa mi však alkohol začal dostávať do krvného obehu a následne do hlavy, bola som schopná v krátkosti vyrozprávať svoj príbeh.

„Miller moju výpoveď neprijal. Povedal, že môžem zatiaľ pracovať z domu. Ale tak či tak sa s ním ešte stretnem. Musím ísť do Milána a mám strach, či tam nepôjde aj on. Nikdy som nič podobné nezažila, neviem ako riešiť takéto situácie. Nahovárala som si niečo, čo vlastne ani neexistovalo. Bral ma len ako jednu z mnohých. Neviem, ako som mohla byť taká sprostá a naivná..." hlas sa mi zlomil, a tak som si dala druhú vodku, ktorú predo mňa pred chvíľou položili. Mike chvíľu mlčal, premýšľal, čo mi povie, a viditeľne pri tom zatínal čeľusť.

„To, že som ťa varoval, bola jediná vec, ktorú som pre teba dokázal spraviť."

„Ja v-viem," koktala som a rýchlo som si utierala tvár od znovu nájdených sĺz.

„Prosím ťa, neplač, Ema. Nič ti nevyčítam a ani som nechcel, aby to tak vyznelo. Mal som ti povedať všetko, čo som vedel. Poď sem," vravel, zoskočil zo stoličky a objal ma. Silno a upokojujúco. Objala som ho tiež. Útechu som potrebovala ako soľ. Bolo to spontánne a prirodzené ako dýchanie. Chápal ma. Stál pri mne, aj keď sa na mňa mohol už dávno vykašľať a nechať ma topiť sa vo vlastnej agónii.

„Ďakujem," pošepkala som a keď som sa znovu upokojila, pustil ma a sadol si na svoje miesto. Možno nechápal moje zúfalstvo, možno sa mu moja reakcia zdala prehnaná. Nepoznal však moje defekty minulosti. Defekty, s ktorými som sa zdôverila mužovi, do ktorého som sa
náhle a šialene zaľúbila. Mužovi, čo ma aj napriek všetkému sklamal, pošliapal moje city a rozdrvil poslednú dôveru v prach.