„Ešte raz a naposledy, Regulus! Nie som tvoj majetok!“ Altair a Regulus sa hádali celú cestu do Slizolinskej klubovne.

„Prepáč, ale zaráža ma tvoje správanie posledné dni,“ oponoval jej Regulus.

„Iba som sa s ním stretla. Nemôžem ignorovať kamaráta svojho brata a už vôbec nie ďalšieho prefekta,“ bránila sa Altair.

„A čo obchôdzky s tou humusáčkou?“ pýtal sa jej Regulus.

„Nikto sa vtedy neprihlásil a mne obchôdzky nevadia. Hrad je večer pokojný a rada sa po ňom prechádzam. Netrávili sme všetok čas spolu,“ vravela mu Altair, hoci tá posledná veta nebola pravda. „Môžeš sa prestať konečne takto správať?“

„Nemyslím si, že je tvojou povinnosťou baviť sa s priateľmi nášho brata. Našim bratom prestal byť už dávno,“ vravel jej Regulus celkom pokojne.

„Možno pre teba,“ povedala dostatočne nahlas, „ale pre mňa nie, Regulus. Mám dvoch bratov, či sa ti to páči, alebo nie!“ a potom zamierila do dievčenských spálni. 

***

Altair takmer celú noc nespala. Nedarilo sa jej zaspať, trápili ju vlastné myšlienky a keď sa jej aj podarilo na chvíľku zaspať, bolo už ráno a svitalo. Ale aj tak jej dlho trvalo, kým sa pripravila na raňajky a na vyučovanie.  

Zapríčinilo to, že prišla neskoro na prvú hodinu, ktorou bola Transfigurácia a vedela, že teraz jej to neprejde tak jednoducho, ako keď nedávno s Emily meškali na Elixíry.

„Meškáte, slečna Blacková,“ povedala prísne profesorka McGonagallová, len čo otvorila dvere a vošla dnu. „Hodina sa začala pred 10 minútami.“

„Ospravedlňujem sa,“ odvetila jej Altair.

„Strhávam Slizolinu 10 bodov za neskorý príchod, slečna Blacková a dúfam, že sa to nebude opakovať. Posaďte sa!“ upozorňovala ju profesorka. 

Altair bez ďalších slov, lebo by boli zbytočné, iba prikývla a šla si sadnúť k Emily. Vybrala si zošit a začala si písať rozsiahle poznámky, ktoré sa objavili na tabuli, ale aj tak sotva vnímala to, čo písala. Stále ju trápila hádka s Regulusom a neustále premýšľala nad Remusom. Páčilo sa jej, ako sa jej zastal. Ale vôbec sa jej nepáčilo, ako vyzeral. Tá jeho záhadná choroba. Stále mala pocit, že je v tom niečo viac. 

„Si ako bez duše,“ predniesla Emily, keď sa hodina skončila. „Vraj si sa včera hádala s Regulusom. Avery mi to povedal.“

„Čo jeho do toho?“

„Netuším,“ mykla plecami Emily, „ale ja som tvoja najlepšia priateľka a preto, ak máš nejaký problém-“

„Nemám žiaden problém,“ pokrútila hlavou Altair, „iba malá nezhoda s Regulusom.“

„Prečo?“

„Stretol ma na chodbe s Remusom,“ odvetila jej Altair.

„Remusom? Akože Lupinom? Kamošom Siriusa?“

„Presne s tým,“ prikývla.

„Čo si s ním robila?“

„Nič,“ zamračila sa Altair, „stretli sme sa na chodbe a pýtala som sa ho, či mu už je lepšie. Ak si si nevšimla, tak nebol minimálne týždeň v škole. A to je všetko, nič viac. Regulus si myslel ja neviem čo.“

„To je divné,“ prikývla Emily, „Regulus je asi stále nahnevaný za ten metlobalový zápas a vybíja si to na všetkých Chrabromilčanoch a to mu ešte asi nestačí, tak to odnášajú aj jeho blízki.“

„Ja neviem,“ pokrútila hlavou Altair, „idem ešte na toaletu, stretneme sa na Čarovaní.“

„Nemeškaj!“ zasmiala sa Emily a potom odišla dole schodmi. 

Altair sa vybrala na toaletu, ale tesne pred ňou ju niekto chytil za ruku a otočil k sebe. Takmer stratila rovnováhu. „Musím s tebou hovoriť,“ povedal jej Remus. Vyzeral o trochu lepšie, ako včera večer, ale stále bol veľmi bledý.

„Mám hodinu,“ povedala mu rázne.

„Chcem sa rozprávať o tom včerajšku,“ vravel jej. „Nepáči sa mi, ako sa k tebe správal tvoj brat!“

„A páči sa ti ako sa ku mne správa Sirius?“ spýtala sa ho.

„Dnes večer na Astronimickej veži,“ povedal potichu, „o polnoci, áno?“

„Prečo?“

„Má byť jasná noc a majú byť pekne vidieť hviezdy,“ žmurkol na ňu. 

„Fajn,“ prikývla. „Musím ísť naozaj na hodinu.“

„Aj ja, preto ti navrhujem nočné stretnutie,“ usmial sa na ňu. 

„Fajn,“ zopakovala.

***

Celý večer bola Altair nervózna. Okolo pol jedenástej odišla väčšina študentov spať. Ale ona nie a vôbec sa nebála ísť tak neskoro v noci na Astronimickú vežu. Nerobila to prvý ani poslednýkrát. Nikde nebolo väčšieho pokoja, ako v noci na tom mieste. Bola obklopená hviezdami, ktoré boli súčasťou jej života. Keď jej rodičia dali meno po jednej z nich, predurčili tak jej osud. Iba pod hviezdami sa cítila spokojná a skutočná. Len v tej chvíli bola šťastná. 

Tento večer bol ale iný. Po ceste sa triasla a bála sa, že narazí na školníka alebo jeho mačku. Ale nakoniec sa jej podarilo prísť tam. Remus tam už bol. Stál pri zábradlí a len tak hľadel na mesiac. Ani keď začul jej kroky, sa neotočil. 

„Som tu,“ dala najavo svoj príchod. 

Otočil sa a usmial sa na ňu. „Je naozaj krásna a jasná noc,“ oznámil jej.

„K veci, Remus,“ zamračila sa na neho.

„James hovoril, že Lily mu hovorila, že si sa každý večer na mňa pýtala,“ vravel jej Remus. 

„James hovoril, že Lily hovorila? Tí dvaja sa spolu bavia?“

„Občas,“ prikývol.

„Vraveli, že si chorý, ale v nemocničnom krídle si nebol, iba ma to zaujímalo, čo s tebou je. To je celé,“ povedala napokon. „Keby som sa týždeň neukázala v škole, nezaujímalo by ťa to?“

„Zaujímalo,“ prikývol, „zaujímalo by to celú školu, lebo tvoje meno niečo znamená. Ale koľko ľudí pozná to moje?“

„Moje meno nič neznamená,“ zaprotestovala.

„Ale áno, mladší žiaci sa trasú pred tebou a tvojimi priateľmi, Altair. Len pred dvoma týždňami si nakričala na dve prváčky, ktoré ti vošli do cesty a ešte pred tým na jednu druháčku, lebo do teba omylom narazila a tebe spadli na zem všetky knihy. Ale ja neviem, čo je lepšie, povedz mi ty – keď sa ťa ľudia boja, alebo keď nevedia o tvojej existencii?“

„Vadí ti, že ťa ľudia nepoznajú? Omyl, Remus, mýliš sa. Všetci vedia, že sa vláčiť so Siriusom a Potterom. Oni dvaja sú dosť znamená dvojka. Alebo nebodaj na to žiarliš?“

„Vôbec nie,“ pokrútil hlavou.

„Tak o čom toto celé je?“

„Je to iba o tom,“ podišiel k nej bližšie, „že navonok pôsobíš chladne a zákerne, ale v skutočnosti, v tvojom vnútri, taká nie si. Viem to,“ vravel jej pokojným tónom. „Prečo sa hráš na niekoho, kým nie si?“

„Ty nevieš, aká som,“ pokrútila hlavou. „Pozri, ďakujem za ten včerajšok, za to, že sa ma zastal pred Regulusom. Ale to neznamená, že sme priatelia. Aj keby som chcela, aby sme boli, sám si videl, akoby to asi vyzeralo.“

„Som ochotný to risknúť,“ povedal jej Remus.

„Posadol ťa Siriusov duch?“ spýtala sa ho. „Ten riskuje všetko a vždy!“

„Nie, iba hovorím, čo si myslím,“ odvetil jej. „Lily o tebe veľmi pekne hovorí.“

Altair nevedela, čo mu má na to povedať. Veľmi ju tešilo, že o nej Lily rozpráva. Dávno sa s nikým necítila tak dobre, ako počas tých večerov s Lily. Mala pocit, že by sa mohli zhovárať aj dlhé hodiny a mali by si stále čo povedať. So žiadnym iným dievčaťom to tak nemala. Emily jej často išla na nervy a bola rada, keď prestala hovoriť, alebo jednoducho musela odísť aby ju umlčala. 

„Je tá tvoja choroba vážna?“ spýtala sa ho po chvíľke.

„Nie,“ odvetil jej.

„Tak prečo potom mizneš každý mesiac?“ spýtala sa ho opäť.

„Nevedel som, že máš o mne až taký prehľad,“ mierne sa pousmial. 

„Neklam sám seba, Remus,“ odvetila mu a znova sa na neho zamračila. „Jednoducho som si to iba všimla.“

„Raz ti to možno poviem,“ povedal jej.

„Možno?“

„Ty sa so mnou nechceš priateliť,“ zasmial sa.

„To je vydieranie,“ zhodnotila.

„Nie, Altair, naozaj nechcem, aby si sa so mnou priatelila iba preto, aby som ti povedal o mojej chorobe,“ vravel jej Remus a v jeho hlase bolo cítiť bolesť, ktorá jej spôsobovala husiu kožu, „ale možno ti to jedného dňa naozaj poviem. Ale pre teraz by si to mohla pustiť z hlavy. Nie je to dôležité.“

„My dvaja sa nemôžeme priateliť, Remus, ani keby som to naozaj chcela,“ odvetila mu úprimne, „ale chcem, aby si mi sľúbil jednu vec.“

„Čo také?“

„Aby si dal pozor na Siriusa, ja viem, že nie si až taký blázon ako on a Potter. Viem, že si trocha iný, Remus. Viac spravodlivý a viac hľadíš aj na dôsledky, nie ako Sirius, pre ktorého je všetko jednoduché. Ale svet nie je jednoduchý, ako si on myslí. Hoci sú dni, kedy by som chcela, aby bol svet pre neho stále taký,“ hovorila mu smutne, „pretože ak je niekto z nás naozaj šťastný, tak je to on.“

„Nie si šťastná?“ spýtal sa jej Remus.

„Nie,“ pokrútila hlavou, „a najhoršie na tom celom je, že ani neviem, čo by ma urobilo skutočne šťastnou.“

„Ale ja viem,“ podal jej ruku. Na chvíľku váhala, ale napokon mu podala tu svoju a dovolila mu, aby ju odprevadil až k zábradliu. „Pozri na oblohu,“ šepkal jej a stále ju držal na ruku, „všetky hviezdy dnes vyšli kvôli tebe, aby videli tvoj úsmev.“

Altair cítila, že sa celá trasie a husia koža nepominula. Srdce jej začalo mierne búšiť a pohľad na nočnú oblohu ju upokojoval a skutočne napĺňal.

„Ešte stále nie si aspoň trocha šťastná?“ znova jej pošepkal.

„Som,“ prikývla. 

„Hviezdy a ja stále nevidíme tvoj úsmev,“ pripomenul jej. 

Znova sa pozrela na oblohu. Aj bez ďalekohľadu dokázala nájsť svoju hviezdu. Žiarila znova tak ako žiadna iná, alebo sa jej to iba zdalo. Pousmiala sa a potom sa otočila na Remusa a venovala mu úsmev. „Ďakujem,“ pošepkala. 

„Ja ďakujem za tvoj úsmev.“

Altair sa znova otočila na nočnú oblohu a automaticky si stiahla gumičku z vlasov. Rozpustila si ich a vietor jej ich okamžite rozfúkal. 

„Nikomu to nepovedz,“ otočila sa znova na Remusa, „nič z tohto. O mojich hviezdach a ani o tom, o čo som ťa žiadala.“

„Máš ich veľmi rada, však?“

„Svojich bratov? Najviac na svete,“ prikývla. 

„Ani jeden si veľmi neváži, akú hviezdu majú doma,“ smutne sa na ňu pozrel Remus. 

„Niektoré veci by si nepochopil, Remus,“ vravela mu, „musel by si ich zažiť. Musel by si poznať našu rodinu, musel by si mať čistú krv, aby si to mohol pochopiť. Ani nevieš, aké šťastie máš, že si sa narodil do rodiny, v ktorej je krv pomiešaná. Máš šťastie, lebo tvoji rodičia ťa milujú a nestavajú nič nad teba. Čistokrvné rodiny majú len svoju krv a tá je najdôležitejšia.“

„Nie všetky čistokrvné rodiny sú také,“ povedal jej Remus, „napríklad Jamesová rodina taká nie je.“

„Výnimka občas potvrdzuje pravidlo,“ zhodnotila.

„Áno, ako aj to, že všetci Slizolinčania sú zlí a keď vidím teraz pre sebou teba, tak mi je mi jasné, že to nie je pravda,“ usmial sa na ňu. 

„Musím už ísť,“ povedala Altair odrazu. „A nemáš pravdu, nepoznáš ma, Remus. Nepokúšaj sa o to.“

„Viem, aký je to pocit, keď ti ľudia nerozumejú, keď ťa nechápu,“ hovoril jej potichu a prenikavo na ňu hľadel. 

„Ty? Máš veľké šťastie v živote, vieš? Máš priateľov, ktorí ťa majú radi a ktorí sú k tebe úprimní. Ani nevieš aké šťastie to je.“

„A ty takých nemáš?“

„Nie,“ pokrútila hlavou.

„A prečo potom takých odmietaš?“

„Pretože ja som si zvykla na to, že nebudem šťastná, Remus,“ odvetila mu tvrdo, „a mojím najväčším šťastím bude iba to, že moji bratia budú.“

„Prečo by niekto nechcel vlastné šťastie?“

„Pretože mu v istých okamihoch viac záleží na iných,“ odvetila mu, „a pretože vie, aký život ho čaká.“

A potom sa otočila a bez ďalších slov sa rozbehla dole schodmi. Nešiel za ňou, nepočula žiadne náhliace sa kroky. 

***

Remus ešte dlhú dobu hľadel na nočnú oblohu. Ak mesiac a hviezdy môžu spolu existovať na oblohe bez problémov, prečo je také ťažké presvedčiť Altair, že ony dvaja môžu byť priatelia?