Na začiatku školského roka na Altair čakalo naozaj veľké prekvapenie. Vychádzala zo žalárov a na chodbe narazila na niekoho známeho. Až priveľmi.

„Čo tu robíš?"

„Viem to už pár dní, ale malo to byť prekvapenie. Chcel som vidieť tvoju tvár, čo povieš, keď ma tu uvidíš a keď ti to poviem," riekol jej Remus.

„O čo ide?" nedočkavo na neho hľadela.

„Učím tu," oznámil jej.

„Čože?"

„Učím tu," zopakoval, „chápeš, celý rok tu budem učiť. Budeme na škole zase spolu."

„Žartuješ?"

„Vyzerám ako niekto, kto žartuje?" zasmial sa a podišiel k nej bližšie. „Ako obyčajne sa Dumbledorovi minuli učitelia na Obranu proti čiernej mágií. Takže mi navrhol túto prácu a ja so bez váhania súhlasil. Za prvé preto, lebo mám Rokfort rád, za druhé preto, lebo učiť ma bude baviť a za tretie preto, lebo si tu ty."

„Ja som mala byť za prvé!" naoko sa urazila a potom sa obaja rozosmiali.

„Poď ku mne," pritiahol si ju do náručia. Široko-ďaleko nebol nikto, kto by ich mohol vidieť. Preto ju hneď pobozkal.

„Vieš, že teraz to bude ešte lepšie? Žiadna večierka, žiadne problémy s návštevou chlapčenskej spálne, žiadne tresty, žiadne byť po škole," usmiala sa na neho.

„Najviac ma zaujali tie návštevy," žmurkol na ňu.

„Na čo myslíš, Remus Lupin?"

„Iba na to, že veľmi veľa mesiacov budem tak blízko pri dievčati, ktoré toľko milujem," vravel jej a hladil ju po vlasoch. „A nikto mi v tom nezabráni."

„Milujem ťa, Remus," pohladila ho po líci a mala pocit, že takto šťastná už dávno nebola. Bol tu, pri nej, tak veľmi blízko a celé mesiace. Mal pravdu, už nie sú študenti, sú dospelí ľudia. Život im niečo naznačuje, alebo iba dopraje posledné mesiace šťastia?

Teraz nemala silu to v svojej hlave riešiť. Chcela sa tešiť. Znova a opäť. Pobozkala Remusa na pery.

„Sirius to vie?"

„Všetci to vedia," zasmial sa Remus. „Myslím, že Sirius pochopil, že nás nerozdelí."

„Niežeby sa o to niekedy poriadne snažil," pousmiala sa. „Myslím, že v hĺbke svojej duše dúfa, že toto vyjde. Tak ako všetci ostatní, tak ako my dvaja."

„Možno je šanca, aby to nejako vyšlo. Tých náhod je až veľmi veľa."

„Kiežby."

***

Dni pomaly ubiehali a menili sa týždne a týždne na mesiace a Altair bola neskutočne šťastná. S Remusom spolu trávili takmer každý večer (okrem tých večerov, keď sa raz za mesiac menil na vlkolaka). Niekedy len tak sedela u neho v komnatách, ktoré mu ako profesorovi pridelili a sledovala ho, ako opravuje domáce úlohy a ona si pritom vypracovávala veci, ktoré jej zadal Slughorn. Alebo sa zhovárali, čítali spoločne listy od priateľov. Lily im často posielala fotografie malého Harryho, tak sa nad ním rozplývali. Bozkávali sa, objímali sa, ale nikdy nezašli ďalej a ani jeden túto tému nenavrhol. Naposledy, čo sa tak pohádali pred dvoma rokmi kvôli tomu, ani jeden o tom hovoriť nechcel.

Niekedy však mala Altair pocit, že vybuchne, pretože po ňom veľmi túžila. Nevedela síce, aké to je, ale akosi podvedome cítila, že je na to pripravená a dala by čokoľvek za to, aby on bol jej prvý.

A preto sa k tejto téme vrátila jedného decembrového večera, krátko pred prázdninami.

„Remus," pohladila ho po tvári. Mapovala každú jeho jazvu na tvári veľmi nežne.

„Áno, láska?"

„Chcela by som sa s tebou milovať," povedala mu priamo a pozrela sa mu do očí.

„Altair!" trocha sa od nej odtiahol. „Aj ja," povedal po šepky.

„Ale, je tam ale, však?"

„Hm," smutne prikývol. „Neviem síce dokedy to ale vydržím."

„Môžem sa niečo opýtať?"

„Samozrejme," prikývol.

„Už si niekedy, no veď vieš..."

„Nie," odvetil jej úprimne.

Pousmiala sa a znova sa o neho oprela. „Neznášam ten pocit, že to nie je skutočné."

„Je to skutočné, Altair," pobozkal ju na líce. „Prosím ťa, nikdy nepochybuj o tom, že moja láska, že toto všetko, nie je skutočné. Pretože je. Milujem ťa a je dosť možné, že ťa budem milovať, aj keď nás rozdelia. Možno navždy."

„A možno si nájdeš inú," povedala a v srdci ju bodlo. „Takú, ktorú budeš môcť slobodne milovať a ona teba. Žiadna rodina ani snúbenec vám nebudú zavadzať. Budeš s ňou mať deti a budeš šťastný a na Altair si ani nespomenieš."

„Zabúdaš na fakt, že som vlkolak. Ktorá žena by so mnou chcela byť?"

„Ja viem, že si vlkolak," znova mu prešla bruškami prstov po jazvách na tvári, „a aj tak ťa milujem. Zbožňujem ťa. Vieš, láska."

„To je jedno, Altair," žmurkol na ňu. „Na teba aj tak nikdy nezabudnem. Vieš, ako sa to hovorí, prvá láska trvá navždy."

„Prvá láska trvá, aj keď sa skončila," doplnila ho. „Ja ti môžem s istotou povedať, že ťa budem vždy milovať. Pretože do svojho manžela sa nezamilujem nikdy, to viem. Takže moje srdce bude za tebou stále volať. Stále."

Objal ju a pobozkal do vlasov. Už sa o tom viac rozprávať nechcela. Bolelo ju to všetko. A zase to pokazila sama, svojimi otázkami. Prečo si jednoducho nedokázala naplno užívať jeho prítomnosť tak blízko seba? Prečo to vždy dokázala tak pokaziť? Remus ju síce objímal, bozkával, ale vedela, že aj on má v hlave samé smutné myšlienky, rovnako ako ona.

***

Vianoce boli poriadne mrazivé. Vonku bolo pod mínusom a stále snežilo. Akoby ani nikdy nemalo prestať. Vzhľadom na to, že Rabastan bol stále mimo Londýna, sa Altair nehodlala stráviť Vianoce doma. Napísala matke a otcovi list, že ostáva na Rokforte. Súhlasili. Nuž nebola to pravda.

„Darčeky, decká!" zvolala Dorcas hneď z rána.

Altair sa vyhrala z postele a zišla dole do obývačky Siriusovho domu. Všetci tam už boli. Lily držala na rukách malého Harryho a ukazovala mu jeho darčeky, ktoré dostal. Chlapček sa stále usmieval, vôbec neplakal a bol rozkošný.

„Horúcu čokoládu?" spýtal sa jej Remus a keď prikývla, podal jej šálku do rúk. „Veselé Vianoce!"

„Veselé Vianoce, láska," pobozkala ho na líce a sledovala ako majú všetci úsmev na perách.

James ukazoval Harrymu hračkársku metlu, ktorú dostal od Siriusa. Ešte potrvá, kým sa chlapček naučí na nej jazdiť, pretože ešte nemal ani len pol roka, hoci rástol ako z vody. Už vedel sedieť.

Sirius si rozbaľoval darček od Dorcas a ona sedela pri ňom v červenom pyžame so sobom a usmievala sa na neho. „Netrhaj ten baliaci papier, vieš, ako dlho mi trvalo, kým som to zabalila!" hrešila ho.

Peter si otváral tiež svoje darčeky a jedol pri tom salónku. „Prečo si moja matka myslí, že ponožky a trenky sú tie najlepšie dary?" spytoval sa ich.

„Ponožiek nikdy nie je dosť," odvetil mu Sirius. „Myslím, že v mojej skrini je takmer každá druhá deravá."

„Tak si ich zaši, si čarodejník, je to jedno kúzlo," uškrnul sa na neho Altair. Položila šálku s horúcou čokoládou na stolík a tiež sa vrhla na darčeky. Z Rokfortu sa jej premiestnili priamo sem. Od rodičov to boli samé zbytočnosti a od Rabastana dostala nejaké gýčové šperky, nad ktorými ohrnula nos. Ak jej toto bude dávať každé Vianoce, tak ju jedného dňa určite porazí. Regulus jej nedaroval vôbec nič. Zrejme sa stále na ňu hneval, hoci vôbec na to nemal právo. Ale tak čo už. Zamrzelo ju to.

„Fuj, toto je odporné, čo to vôbec je?" Sirius si prezeral jeden z náhrdelníkov od Rabastana v zelenej farbe. Bol vážne nevkusný a ona by si ho nikdy na seba nevzala.

„Hoď to pokojne do ohňa," odvetila mu.

Neskôr, keď už vyšiel na oblohu mesiac, stáli Altair a Remus na záhrade Siriusovho domu a obaja hľadeli na oblohu.

„Tvoja hviezda zase žiari!"

„Moja hviezda vždy žiari," usmiala sa na neho. „Najviac zo všetkých."

„Asi preto, lebo dnes žiariš aj ty," objal ju zozadu a hlavu si zložil na jej rameno a pritom ju pobozkal na líce.

„Tieto Vianoce sú krásne. Podobne ako tie, ktoré sme slávili na Rokforte, keď bol aj Vianočný ples. Sú to moje najkrajšie Vianoce."

„Aj mne sa tieto Vianoce veľmi páčia a aj tie, kedy sme spolu tancovali," prikývol.

„Chcela by som, aby to nikdy neskončilo, nikdy," vravela mu.

„Tiež by som si to želal."

„Chcem, aby si mi niečo sľúbil," povedala mu a otočila sa k nemu, aby mu hľadela priamo do očí. „Keď sa toto skončí, ty a ja, nechcem, aby si ostal sám. Mal by si potom ďalej hľadať lásku. Viem, že to bude ťažké a vážne budem nešťastná, ak budem vedieť, že si si našiel inú, ale nechcem, aby si bol sám."

„Altair, to odo mňa nemôžeš žiadať."

„Ale áno, môžem," povedala smutne. „Pretože ťa nechcem vidieť smutného. Si mladý a krásny muž, ktorý si zaslúži, aby ho niekto miloval. Okrem mňa. Pretože mňa nebudeš môcť mať. Nechcem, aby si sa novej láske bránil. Bude ma tešiť to, že v hĺbke svojho srdca budeš mať pre mňa navždy miesto, ale chcem, aby si si bol šťastný. Aby si mal rodinu."

„Ja predsa nemôžem mať rodinu, Altair. Nikdy by som nedopustil, aby moje dieťa malo rovnaké prekliatie ako ja," vravel jej.

„Nemusí ho mať, môže, ale nemusí. Nemôžeš to zatracovať, Remus, pre Merlina! Ty si zaslúžiš aj lásku, aj rodinu!"

„Nedopustil by som, aby sa mi narodilo dieťa, Altair. Nedokázal by som žiť s pocitom, že to dieťa by bolo ako ja a trpelo by ako ja pri premenách. Je to niečo strašné, čo ty nemôžeš pochopiť. Žiadnemu dieťaťu by som niečo také urobiť nemohol. Takže ma prestaň žiadať o hlúposti!"

„To nie je hlúposť!"

„Altair, prosím ťa," žiadal ju a hľadel jej priamo do očí. „Sú Vianoce. Nechcem sa hádať, chce si ich vychutnať s tebou a potom aj toho pol roka, čo spolu ešte budeme. Do prázdnin. A čo bude ďalej, čo nám prinesie osud, to budeme riešiť potom. Teraz nie!"

„V poriadku," prikývla, pretože mal pravdu. „Sú Vianoce."

„Pozri, padá hviezda!"

„Snáď nie tá moja!" rýchlo sa pozrela na oblohu. Jej hviezda stále žiarila. Remus sa rozosmial a znova ju silno objal. Akoby ju nikdy viac nechcel pustiť zo svojho náručia.

***

Na začiatku nového roka čakalo Altair ďalšie prekvapenie.

„Slečna Blacková," prišiel za ňou do žalárov profesor Slughorn. Práve takmer končila s jedným elixírom. „Máte návštevu u mňa v kabinete. Ja to dokončím."

„Aha, dobre, ďakujem."

Pobrala sa do jeho kabinetu a vošla dnu. „Čo ty tu robíš?"

„Musíme sa porozprávať!" Regulus vyzeral ako zbitý pes. Bol bledý ako stena, na tvári mal veľkú modrinu a mám rozštiepenú peru.

„Čo sa ti stalo?"

„To nič nie je," chytil ju za ruku. „Chcem odísť."

„Odísť?"

„Od neho, od Temného Pána," riekol jej. „Je hrozne zlý."

„Dobré ráno," uškrnula sa.

„Nie, ty to nechápeš," Regulus vyzeral zúfalo. „Myslel som si, že jeho myšlienky sú správne, ale on je iba obyčajný šialenec a vrah a oni ostatní tiež. Ja už nechcem byť smrťožrútom."

Vyhrnul si rukáv ľavej ruky. Temné znamenie tam stále bolo. Ale ruku mal dorezanú s kúskami zaschnutej krvi. Akoby sa niekto pokúšal zbaviť ho znamenia tým, že mu ho jednoducho vyreže z ruky.

„Odišiel si?"

„To sa nedá, Altair," hlesol smutne. „Nemôžem od nich len tak odísť. Ale musím. A utiecť niekam ďaleko."

„A čo Emily?"

„Ona je blázon," riekol jej Regulus. „Tiež vstúpila do jeho radov. A teraz ho šialene prenasleduje na každom rohu. Uctieva ho. Na mňa kašle, čo mi síce nevadí, ale správa ako úplný magor."

To, čo jej hovoril, znelo naozaj strašne a zúfalo. Emily naozaj až takto upadla? Bolo to príšerne, absolútne príšerne. Altair sa z toho všetkého robilo priam zle.

„Ako ti mám pomôcť?"

„Nežiadam pomoc, sestrička," chytil ju aj za druhú ruku, „iba ti potrebujem povedať, čo som zistil."

„Čo si zistil?"

„Viem, ako ho môžem zničiť!"

„Koho?"

„Temného Pána," riekol jej Regulus, „a práve o to som sa pokúsil. Dostal som niečo, čo je pre neho dôležité a požiadal Kreachera, aby to zničil."

„O čo ide?"

„To ti nemôžem povedať," riekol jej Regulus.

„Tak prečo si vôbec prišiel za mnou?" nerozumela tomu.

„Možno je toto rozlúčka, sestrička," povedal jej smutne. „Ak zistí, čo som urobil, je po mne."

„Regulus!"

„Altair, pozri sa na mňa," zodvihol jej bradu, aby mu dokonale videla do očí. „Ja nie som zlý a nikdy som nebol. Iba som urobil chybu. A dal by som čokoľvek za to, aby som ťa mohol ochrániť a zachrániť od toho, čo ťa čaká. Dokonca mi to je jedno. Pokojne by som ti dovolil, aby si bola s tým chudákom-"

„Volá sa Remus a nie je to chudák!"

„Aby si bola s Remusom," opravil sa Regulus. „Len, aby si bola šťastná. Preto si toto nezaslúžiš."

„Povedz mi, čo si urobil, Regulus!"

„Nemôžem, nemôžem ti to povedať. Za žiadnu cenu neohrozím tvoj život, sestrička," objal ju. „Veľmi ťa ľúbim, vieš."

„Regulus," po tvári jej tiekli slzy. „Toto nie je rozlúčka! Povedz mi, že nie!"

„Veľmi ťa ľúbim, veľmi," chlácholil ju. „Nikdy som nikoho neľúbil viac, ako teba. Si kúsok zo mňa."

„A ty si kúsok zo mňa, Regulus," triasla sa v jeho náručí.

Pozn. autorky:

Viem, že Remus za mlada neučil Obranu proti čiernej mágií, ale potrebovala som to do poviedky, tak mi to dúfam odpustíte, že nejdem podľa faktov.