„Altair," Lily ju silno objala. „Chýbala sa mi."

„Ani len nevieš, ako si ty chýbala mne," šepla jej Altair a po tvári jej tiekli slzy. Slzy šťastie, že po dlhej dobe je pri nej jej priateľka. Že si nevymyslela tak krásny svet, v ktorom bola Lily a v ktorom bol Remus. Už tak dávno ich nevidela. Bolo to pre ňu úplne utrpenie.

„Učíš sa na MLOKy?"

„Áno, máme ich už dva týždne, ale vzhľadom na to, že tu nemám čo poriadne robiť, tak sa väčšinou iba učím. Všetci mi tak chýbate. Moje dni sú tu jednotvárne. Jediné, prečo ešte som tu je fakt, že pokiaľ budem na škole, nebudem sa musieť vydať," rozprávala jej Altair. „Je to strašne, Lily. Regulus je úplne ako vymenený, mám z neho strach a Emily je zvláštna. Nechce sa vydať za môjho brata a stále smúti za tým svojim. Je to peklo."

„Je mi to tak veľmi ľúto," povedala jej Lily.

„Cítim sa taká sama. Ešte viac, ako keď som sa vám všetkým prvé ročníky vyhýbala. Keď som sa hrala na niekoho, kým nie som. Bola som vtedy sama, ale dobrovoľne. Teraz som šialene sama a neviem, čo bude ďalej. O mesiac a pol sa mi skončí škola a čo potom, Lily?"

„Poď sem!" Lily nevedela, čo jej má povedať. Namiesto toho ju znova silno objala.

„Mám ťa tak rada, Lily," Altair sa od nej odtiahla a zotrela si slzy. „Tak kedy bude svadba? Rozprávaj mi, prosím. Potrebujem počuť dobré správy."

A tak Lily spustila. Rozprávala jej o všetkom, čo zažila za posledný rok. O Jamesovi, o tom ako ju požiadal o ruku, o svadbe, ktorá bude cez leto. Jednoducho o všetkom, čo považovala za dôležité. A Altair hltala každé jej slovo, akoby bol vzduch, ktorý dýchala. Vďaka jej slová vedela, že si to nevymyslela a že jej priatelia sú skutoční. Nuž tak veľmi vzdialení.

„Remus nemohol prísť," povedala napokon Lily.

„Viem," šepla Altair. „Dnes v noci bude spln."

„Áno, prepáč, že mi to tak zle vyšlo, ale skorej som nemohla ja," ospravedlňovala sa jej Lily.

„To nie je tvoja vina, Lily," odvetila jej Altair, hoci bola smutná, že Remus nemohol prísť. Tak veľmi po ňom túžila. Keby ho mohla aspoň vidieť. Objať ho. Cítiť, že je na chvíľku pri nej, bola by šťastná.

„Zájdem za profesormi a potom ešte prídem za tebou, áno," žmurkla na ňu Lily.

„Samozrejme," prikývla Altair. „Budem v knižnici."

Lily prikývla a potom odišla. Altair za ňou hľadela, až kým nezahla za roh. Aspoň na pár hodín bola pri nej Lily. Aj to bolo viac, ako si mohla priať. Kiežby s ňou mohla odísť, niekam ďaleko a už nikdy sa nevrátiť. Zbaliť sa a odísť. Potom vyhľadať Remusa a niekde sa na vždy ukryť. A milovať sa. Do konca života.

***

„Myslela som si, že ťa nájdem nakoniec tu," riekla Lily.

Altair znova trávila čas na Astronomickej veži. „Zrejme by mi sem mali dať aj posteľ," otočila sa k priateľke a upravila ďalekohľad do pôvodnej podoby. „Ako to šlo s profesormi?"

„Fajn, potešili sa a aj Hagrid," vravela jej Lily. „Všetci sa tešia na našu svadbu. Vieš, aký je Dumbledore, tešil sa najviac, že v týchto ťažkých časoch myslíme na lásku a chceme byť šťastní s Jamesom."

„Tak veľmi ti to prajem, Lily," usmiala sa na ňu Altair.

„Ďakujem," Lily sa na ňu smutne usmiala. „Už máš nejaký plán ako oddialiť svoju svadbu?"

„Mám," šepla Altair, „včera som bola za Slughornom, či by som nemohla u neho študovať ako učednica. Čo by on mne odmietol," zasmiala sa.

„To je skvelý nápad," prikývla Lily. „Minimálne získaš ďalší rok."

„Celkovo by som mala získať tri, ale neviem, či sa mi to podarí," odvetila jej Altair.

„Aj rok ti pomôže," usmiala sa na ňu Lily. „Už by som mala ísť."

„Jasné, chápem," prikývla Altair a nedala najavo svoj smútok, že jej priateľka odchádza.

„Už len pár týždňov a máš prázdniny. Uvidíme sa skoro," objala ju Lily. Altair stále zadržiavala slzy. „Napíš mi o všetkom, áno?"

„Aj ty mne," šepla Altair.

„Tak papa," pobozkala ju Lily na líce a Altair iba sledovala, ako schádza dole po schodoch. Znova sa obzrela von. Fúkal letný vetrík. Hviezdy boli jasné a mesiac v splne. O chvíľku videla Lily kráčať k bráne Rokfortu.

Jej myšlienky zablúdili k Remusovi. K láske jej života. Ako teraz asi trpí pri premene, alebo či už sa premenil. Pohľad jej spočinul na Zúrivej vŕbe. Nie je blízko, je niekde v Londýne. Tak ďaleko od nej. Po tvári sa jej kotúľali slzy.

***

Ukončenie roka na Rokforte bolo smutné. Nemala s kým oslavovať, že urobila všetky potrebné MLOKy na dobré známky. Preto sa koniec roka niesol ešte vo väčšej melanchólií.

„Slečna Blacková," oslovila ju profesorka McGonagallová, „môžete na chvíľku?"

„Samozrejme, pani profesorka," prikývla Altair a nasledovala ju. Nešli do jej kabinetu, šli priamo do riaditeľne. Altair poznala túto cestu. Naposledy tam bola, keď sa stala obeťou incidentu v Škriekajúcej búde.

Riaditeľ Dumbledore sedel za svojím dubovým stolom a usmieval sa. Na stoličke sedel aj profesor Slughorn. A nepotešilo ju, keď zbadala svojich rodičov. Matka sa na ňu mračila a otec sa tváril ako vždy, ľahostajne.

„Čo sa deje?" spýtala sa Altair.

„Prišiel nám list," začala jej matka, „vraj chceš robiť učedníctvo."

„Áno," prikývla Altair, „chcela by som sa vyučiť v odbore."

„A na čo?" spýtala sa jej matka.

„Pretože chcem mať potrebné vzdelanie. Mám elixíry veľmi rada," vravela jej Altair, „ty si vždy hovorila, že vzdelanie je dôležité, že nám ho nikdy nikto nevezme, tak to pochop, mama. Prosím ťa. Chcem byť učednica profesora Slughorna a ponoriť sa ešte viac do elixírov."

Altair vedela udrieť matke na citlivú strunku a ak nie matke, tak otcovi určite, lebo ten prikývol takmer okamžite.

„Walburga, myslím, že to myslí čisto akademicky. Naša Altair je vždy taká učenlivá, vždy bola," vravel Orion pokojne.

„A čo jej svadba?"

„Odložíme ju ešte," navrhol Orion. „Sú ešte mladí, ešte pár rokov počkajú. Okrem toho Rodolphus je teraz tiež často mimo Londýna. Neprospelo by to ich manželstvu, keby bol stále preč. Som si istý, že Lestrangeovci to pochopia."

„V poriadku, Altair!" vzdala to nakoniec jej matka. „Môžeš ísť na učedníctvo."

„Ďakujem, mama," Altair ju od samej radosti objala.

„Pôjdeme si pohovoriť s Lestrangeovcami," povedal Orion.

„Som rád, že sme to tak pokojne vybavili," riekol Albus Dumbledore. „Z toho, čo mi o vašej dcére povedal profesor Slughorn, isto robíte správu vec. Altair je veľmi šikovná v elixíroch a určite z toho bude úžitok. Vzdelanie treba za každú cenu podporovať."

„Ďakujeme, pán riaditeľ," riekla Walburga. „Uvidíme sa zajtra doma."

„Áno, majte sa," rozlúčila sa Altair s rodičmi.

„Tak vitajte, slečna Blacková," profesor Slughorn vstal a podal jej ruku. „Moja učednica."

„Ach, ďakujem, pán profesor," od samej radosti objala aj jeho. Usmial sa a potom spoločne s profesorkou McGonagallovou opustil riaditeľňu. Altair chcela odísť tiež, ale riaditeľ jej naznačil, aby počkala, kým osamejú.

„Vidím, že máte naozaj radosť, slečna Blacková," usmial sa na ňu.

„To mám," prikývla Altair a pozrela sa mu do modrých očí, „ani neviete, akú."

„Profesor Slughorn má na vás veľmi dobré referencie. Urobili ste skúšky na vynikajúcu a dostali najväčší počet bodov," chválil ju.

„Snažila som sa, stále som sa učila," vravela mu Altair.

„Ale nemali by sme si klamať, slečna Blacková," šepol.

„Prepáčte," sklopila zrak.

„Chcelo to veľmi veľkú dávku vášho presvedčenia, donútiť náš klobúk, aby vás zaradil do Slizolinu," vravel jej riaditeľ. „Vy ste vyšli svojej rodine v ústrety, teraz je na čase, aby ona vyšla v ústrety vám a ja tiež. Aj keď poznám vaše postranné úmysly."

„Veľmi ma to mrzí, pán profesor," šepla Altair, „ale ja potrebujem ostať na škole. Sľubujem vám, že budete so mnou spokojný. Naozaj. Len ma tu prosím nechajte. Nemôžem sa vydať za toho hlupáka. Nemilujem ho, neznášam ho. Patrí medzi ľudí Temného pána a vy to viete!"

„A navyše ľúbite iného," dodal Dumbledore.

Altair vedela, že nemá zmysle zapierať. Albus Dumbledore ako vždy vedel všetko.

„Môžete odísť, slečna Blacková. Nikomu nič z nášho rozhovoru nepoviem. A uvidíme sa v novom školskom roku," usmial sa na ňu opäť.

„Veľmi pekne ďakujem, pán profesor," opätovala mu úsmev a potom opustila riaditeľňu.

***

Bolo to snáď prvýkrát v živote, čo sa Altair tešila na prázdniny. Dom bol pochmúrny ako posledné roky vždy. Rodičia sa s ňou ale zhovárali. Lestrangeovci neboli proti. Rabastan bol aj teraz v zahraničí a vrátiť sa mal až o tri týždne, čo Altair veľmi tešilo. Avšak ju zaujímalo, čo asi také pre Temného pána v zahraničí robí. Zrejme mu verbuje nových ľudí. To ju desilo, ale vypustila to, keď sa pobrala na návštevu k Siriusovi.

„Merlin," usmial sa na ňu, keď ju zbadal. Jeho tvár bola posiata modrinami a nepeknými ranami.

„Čo si ty, pre Merlina, robil?"

„Autorský výcvik je ťažký," odvetil jej. „Včera sme boli v teréne s Jamesom prvýkrát. Zajali sme dvoch chlapov, podozrivých z toho, že sú smrťožrúti," vravel jej.

„Vyzeráš fakt hrozne," zasmiala sa a potom ho objala.

„Chýbala si mi," šepol jej do vlasov. „Veľmi."

„Aj ty mne, Sirius."

„Vyzeráš ale krásne," usmial sa na ňu, keď od neho odstúpila, ale stále ho držala za ruku. Za žiadnu cenu ho nechcela pustiť. Neuveriteľné, že ho môže po toľkých mesiacoch zase vidieť.

„O tebe nemôžem povedať to isté," uškrnula sa.

„Vyzerám sexy s tými modrinami, aby si vedela," odsekol jej so smiechom.

„A ako sa má James, Peter, Dorcas?"

„James má menej modrín. Lily skoro dostala infarkt, keď nás tak videla. Dorcas je akčná. Na výcviku sa jej darilo niekedy lepšie ako mne a Jamesovi. A Peter sa má dobre. Úradnícka robota mu celkom ide," vravel jej Sirius. „A Remus-"

„Nechcem sa rozprávať o Remusovi," šepla.

„Prečo?"

„Dávno sa mi neozval, neodpovedal na môj posledný list," vravela mu smutne. „Lily mi povedala, že sa má pomerne dobre. Vieš, bola za mnou na Rokforte."

„Viem."

„Lenže vtedy bol spln a odvtedy sa mi Remus neozval," povedala.

„Asi to je aj pre neho ťažké," smutne sa na ňu usmial Sirius. „Možno si myslel, že za ten rok si na neho zabudla a hlavne zjavne nevie tvoje novinky!"

„Lily ti povedala?"

„Dosť sa hnevám, že to neviem od teba, ale áno, Lily mi povedala," usmial sa na ňu. „Ach, chýbala si mi," objal ju znova.

„Aj ty mne, Sirius," silno ho objala tiež. „Už sa inak teším na ich svadbu. Bude to krásne."

„Veru," pobozkal ju Sirius na čelo. „Som za nich taký šťastný."

„Ja tiež, ani nevieš ako."

Zhovárali sa dlhé hodiny o Siriusovej novej práci, o veľmi nudnom školskom roku Altair. Jednoducho o všetkom. Sirius jej hovoril aj o rozchode s Carou, ale už to prekonal. Okrem toho sa Cara za ten rok odsťahovala niekam do Austrálie. Na to že bol dobitý, bol ale spokojný a stále sa usmieval. Bola vážne rada, že môže byť pri ňom a že sú spolu.

Oprela si hlavu o jeho rameno a oči sa jej zatvárali.

„Chceš tu ostať?" spýtal sa jej.

„Rada by som, ale nebudem dráždiť matku. Stále mám pocit, že ma z niečoho upodozrieva. Okrem toho nie je hlúpa a vidí, že tu svadbu zámerne odďaľujem," riekla mu.

„Sme vo vojne, Altair a ten hlupák je niekde preč. Bohvie, čo sa mu stane," zasmial sa Sirius.

Pozrela sa mu do očí a zasmiala sa aj ona. Potom sa znova o neho oprela a chvíľku len tak sedeli bez slov. Potom sa nahla k nemu a pobozkala ho na líce. „Nikdy ma neopusť."

„Ty nikdy neopusť mňa," žmurkol na ňu.

***

Bola krásna júlová sobota. Vonku bolo horúco a slnko krásne svietilo. Deň ako ideálny pre svadbu. Altair stála pred zrkadlom v bledých šatách nad kolená. Vlasy si natočila a ozdobila čiernou čelenkou. Na krk si povesila korále a obula čierne lodičky.

Zišla dole po schodoch, kde na ňu čakal Sirius. Na sebe mal nový oblek. Jeho modriny už boli minulosťou. Boli u neho doma. Prišla k nemu ráno, prezliekla sa, namaľovala a teraz bolo na čase, aby sa pobrali spolu na svadbu.

„Tak?" spýtala sa ho.

„Vyzeráš ako anjel," usmial sa na ňu.

„Ďakujem," žmurkla na neho. „Ani ty nevyzeráš zle, braček."

„Vďaka," usmial sa a potom sa spoločne pobrali na miesto určenia.

Keďže bola Lily z muklovskej rodiny, svadba sa konala v jednom malom kostolíku na mieste jej rodiska. Boli tam rôzni ľudia. A aj čarodejníckí priatelia obleky a nie habity.

Dorcas im už mávala. Na sebe mala bledomodré šaty a vlasy mala rozpustené. Vyzerala veľmi pekne. Sirius sa na ňu usmial, podišiel k nej a pobozkal ju na líce so slovami: „Veľmi ti to pristane."

„Ďakujem, Sirius," opätovala mu úsmev a potom objala Altair. „Tak dlho sme sa nevideli."

„Počula som, ako sa ti darí na aurorskom výcviku, to je super, Dorcas," vravela Altair.

„Áno, darí sa mi. A čo ty, tiež som počula novinky," žmurkla na ňu Dorcas a Altair je v krátkosti povedala o svojom poslednom roku na Rokforte a novinkách.

Prišiel James a bol celý zelený v tvári. Sirius si z neho robil žarty. „Možno si to Evansová rozmyslí a nepríde," štuchol do neho.

„Sklapni, Tichošľap, ona príde, však príde, Altair? Dorcas?"

„Samozrejme, že príde," prikývla Dorcas a napravila Jamesovi kravatu, lebo ju mal zle uviazanú.

„Príde," Altair ho pobozkala na líce, keď sa s ním privítala. „Sľubujeme, že príde a isto bude krásna. Už sa nemôže dočkať, ako sa stane tvojou ženou."

„Ahojte," ozvalo sa za nimi. Všetci sa otočili a pred nimi stál Remus. V rukách držal kyticu kvetov a nemohol spustiť oči z Altair.

„Poď, James, ideme do kostola. Sirius, aj ty," prikázala im Dorcas.

Keď odišli, Altair ostala stáť oproti Remusovi. Vyzeral veľmi pekne v obleku. Vlasy mal trocha dlhšie, ako keď ho naposledy videla a na jeho tvári zbadala novú jazvu.

„Ja viem, že sa hneváš," povedal ako prvé.

„Neozval si sa mi skoro dva mesiace."

„Viem a mrzí ma to, ale myslel som si, že to tak bude lepšie. Dlho sme sa nevideli," vravel jej. „Zrejme to tak nebolo lepšie."

„Už asi vieš tie novinky," riekla mu. „Ostávam na Rokforte a znova sa mi podarilo posunúť svoju svadbu."

„Povedal mi to Sirius. Predvčerom som bol u neho na návšteve. To je skvelé, Altair, veľmi ma to teší," vravel jej Remus. „Ja stále pracujem v Šikmej uličke."

„Prečo sa so mnou zhováraš ako s niekým, s kým si mal spoločnú minulosť?" spýtala sa ho. Choval sa k nej ako ku kamarátke. Akoby sa stretli dva roky po rozchode. Bolo to celé čudné.

„Chýbaš mi," riekol jej.

„Keby som ti toľko chýbala, niečo by si pre to urobil!"

„Altair!"

„Čo vlastne chceš, Remus? Nevydávam sa. Ale ty ani nechceš, aby som bola s tebou. Už tri týždne som doma a nenapísal si mi," tvárila sa mrzuto.

„Je mi to ľúto. Myslel som si, že si možno už na mňa zabudla. A ja som nechcel otvárať staré rany," vravel jej. „V skutočnosti si mi ale veľmi chýbala. Dnes si naozaj nádherná. Krásna. Čo by som dal za to, aby som ťa mohol chytiť za ruku a ísť s tebou do toho kostola! A sľúbiť ti tam, že jedného dňa, sa aj my dvaja vezmeme."

„Nepokračuj," stopla ho.

„Prepáč," smutne sa na ňu usmial.

Altair mu ale podala svoju ruku. „Poď," riekla mu a on ju chytil. „Tu nás nikto nepozná. Venujme si tento deň, kedy sa naši priatelia berú. Budeme oslavovať a tancovať. Nebuďme smutní, buďme veselí. Láska existuje. Buď dnes môj a ja budem tvoja."

„Veľmi ťa milujem, Altair," stisol jej ruku.

„Aj ja teba, Remus Lupin," šepla a spoločne kráčali do kostola. Posadili sa do druhej lavice. Sledovali ako si Sirius stále robí srandu s Jamesa a Dorcas ich karhá. Bolo to také veselé. Altair sa otočila k Remusovi a pozrela sa mu do očí.

„James je príkladom toho, že niekedy čas vyrieši všetky naše problémy," vravela mu.

„Áno, toľko rokov na Lily čakal a pozri sa, dnes stojí tu. Vezme si ju za svoju ženu a budú šťastní, dlhé roky, lebo sa veľmi ľúbia," usmial sa na ňu Remus.

„A pozri sa na môjho brata," šepla mu Altair. Sirius hľadel na Dorcas, ako na nejaký obrázok. Veľmi cenný a veľmi krásny. Remus sa pousmial.

„Niekedy padneme do vlastnej pasce, však?"

„A pozri sa na nás," nahla sa k nemu. „Sme tu spolu. A budeme tomu všetkému znova čeliť spolu. A kto vie? Možno jedného dňa, sa dočkáme."