Remus nemusel hľadať Altair po celom hrade. Presne vedel, kde bude. Bolo to jediné miesto, kde sa cítila sama sebou a bolo to aj ich miesto. Nechcel sa jej dotknúť, ale nepovažoval to za správne. To, čo mu navrhla, nemohol urobiť. Chcel by a ako veľmi, veď bol do nej blázon, ale jedného dňa by sa im mohlo vypomstiť a on by nikdy neohrozil dievča, ktoré toľko ľúbil.

„Altair, prosím, pohovorme si," oslovil ju.

Neobzrela sa za ním, vytrvalo hľadela von. Bola jasná noc, bol jún, vonku bolo veľmi horúco aj počas nočných hodín. Vlasy jej však rozfúkaval mierny vetrík.

Neodišiel, nevzdal to. Budú sa o tom musieť porozprávať, ako dvaja dospelí ľudia. „Altair, myslím to vážne, sama vieš, že to nie je možné."

„Viem," odvetila, ale stále sa neotočila k nemu. „Dnes si viac ako kedykoľvek za posledné mesiace uvedomujem, že to skončí a to ma bolí."

„Tiež ma to bolí," priznal nahlas. Veď to bola pravda. Nechcel o ňu prísť.

„Tak prečo nič nerobíme?" spýtala sa ho a potom sa pomaly otočila k nemu. Oči mala červené od plaču.

„Pretože obaja vieme, že nie je možnosť niečo urobiť. Nerozdeľuje nás iba tvoje zasnúbenie, Altair. Rozdeľuje nás aj vzdialenosť. Ty pôjdeš budúci rok do posledného ročníka a budeš väčšinu svojho času tráviť tu na Rokforte. Ja z neho odchádzam a snáď sa dostanem do aurorského výcviku. Možno budem aj mimo krajinu, lebo výcvik prebieha na viacerých miestach."

„Vidím, že máš logické vysvetlenia presne naštudované," zamračila sa.

„Keby bolo po mojom, veci by boli inak, Altair," povedal jej úprimne, „ešte som zabudol na to, že som vlkolak. Nás žiadna budúcnosť nečaká, prepáč mi to."

„Vraví sa, že v každom vzťahu jeden miluje viac. Aké ľahké je zistiť, kto je to v tom našom, ak to môžem nazvať vzťahom," vravela mu a zarezávala svoje tmavé oči do neho. „Myslela som si, že budeš bojovať, ale nie, si zbabelec, Remus!"

Jej slová ho ranili, ale musel uznať, že má tak trocha pravdu. Mal by o ňu bojovať, ale bolo to zložité a hlavne v ohrození bol jej život. Aj jeho, ale to ho nezaujímalo na toľko, ako ten jej. Radšej ju bude vidieť s niekým iným, akoby mal vedieť, že zomrela a to ešte kvôli nemu. Možno bol zbabelec, ale chcel ju chrániť.

„Altair, ja ťa ľúbim," povedal po dlhšej pauze, „nechcem, aby si o tom niekedy pochybovala."

„Láska nestačí?"

„Stačí, len," hľadal tie správne slová, „čo mám vlastne urobiť? Chceš, aby som ťa uniesol niekam, kde nás nikdy nenájdu?"

„Keby také miesto existovalo, tak by som chcela presne to," šepla, „ale viem, že neexistuje."

„Tak potom?"

„Ja som iba uvažovala. Mojej sesternici Andromede sa to podarilo. Odišla od svojej rodiny a má vlastný život. Síce ju vydedili, nespomínajú ju, ale žije život, ktorý vždy chcela. Prečo ja nemôžem mať rovnaké šťastie?"

„Tak čo chceš robiť?" pýtal sa jej, lebo táto situácia sa mu zdala bezvýchodisková.

„Možno by som mala povedať rodičom pravdu ako ona," povedala, „ale je tam rozdiel. Ona nebola zasnúbená a ja som. Hlúpe čarodejnícke zmluvy."

„Mrzí ma to," povedal potichu. Vážne bol zbabelec. Ale čo mal robiť? Čo?

„Aj mňa," odvrkla.

„Chceš to ukončiť takto, hádkou? Nebudeme sa do konca roka rozprávať?" pýtal sa jej.

„Si snáď idiot!" skríkla. „Nepochopil si, že ja to ukončiť nechcem?"

Sledoval jej tvár. Bola červená a z oči jej znova tiekli slzy. Vyzerala tak krehko, smutne a nešťastne. A jemu z toho pukalo srdce.

„Ani ja nie," povedal jej úprimne. Samozrejme, že o ňu nechcel prísť. Bola jeho. Miloval ju a dal by čokoľvek za to, aby sa nemuseli skrývať, aby mali budúcnosť, ktorú si ona želala. Nič z toho jej ale dať nemohol. „Budem ti písať listy a možno sa mi podarí dostať sa cez víkend do Rokvillu, aby sme sa mohli stretnúť. Nič viac, ale urobiť nemôžeme."

„Myslím, že som ešte nikdy vo svojom živote nebola smutnejšia ako teraz," vravela mu.

„Tiež som smutný," prikývol, „kiežby veci mohli byť inak."

„Aspoň viem jednu vec," trocha sa pousmiala.

„Akú?"

„Skutočne ma miluješ," šepla a podišla k nemu. „Nebola to iba hra. Pretože inak by si neodolal mojej ponuke."

„Samozrejme, že ťa skutočne milujem," pohladil ju po líci, „a tvojej ponuke sa po pravde odmietalo ťažko, ale mne nikdy nešlo o to a ty to vieš."

„Áno," usmiala sa už naozaj.

„Takže si mi to navrhla, aby si vyskúšala moju lásku k tebe?"

„Nie," zasmiala sa. „Vážne by som to s tebou chcela, Remus. Aj keď si uvedomujem, že to nie je možné."

„Aj ja by som to vážne s tebou chcel," žmurkol na ňu. Altair sa postavila na špičky a pobozkala ho.

„Takže," objala ho okolo krku, „toto pokračuje, áno?"

„Áno," prikývol.

„Sirius sa to nesmie dozvedieť, áno?" vážne sa na neho pozrela. „Sľúbili sme mu iba tento rok, nič viac. Zabil by nás on!"

„Dobre, nebude to vedieť," prikývol Remus.

„Takže sa budem musieť zmieriť so správami od teba a občasnými návštevami v Rokville. Myslím, že ma porazí na čisto," zasmiala sa.

„Bude to hrozne, ale zvládneme to, pretože sa ľúbime," nahol sa k nej a pobozkal ju na pery.

***

Prišlo to. Posledný deň školského roku. Sirius, James, Remus a Peter sa postarali o zábavu. Filch pobehoval hore dole, lebo nikde nevedel nájsť pani Norrisovú. Okrem toho po Veľkej sieni lietalo neuveriteľne množstvo ružových papierikov a každý opakoval, ako sú tí štyria výnimoční a že všetci môžu ľutovať, že odchádzajú.

Altair bolo jasné, že mávnutím prútika by všetky zmizli, ale Dumbledorovi sa zrejme tento žart páčil, lebo sa celý čas usmieval. Dokonca aj profesorka McGonagallová, ktorá dostala svoj vlastný papierik, v ktorom jej Siriusov hlas hovoril, že patrí medzi najlepšie ženy na svete. A v podstate bola aj pravda.

Rozlúčili sa tak, ako sa mali. Lily plakala, dokonca aj Dorcas. Ani Altair nebolo všetko jedno, ale nemohla dať nič najavo. Regulus ju pozorne sledoval.

Ďalší školský rok sa končil a prichádzali dvojmesačné prázdniny, kedy bude musieť presvedčiť svoju rodinu, že sa chce vydávať až keď dokončí školu. Kiežby tento Siriusov plán vyšiel.

Nastúpila do vlaku a pobrala sa do kúpe s Emily a Regulusom. Dlho ju tam nebavilo a tak sa vyhovorila, že pôjde nájsť čarodejnicu so sladkosťami. Namiesto toho skončila v kúpe u svojich Chrabromilských priateľov.

Lily stále plakala. „Prečo tých sedem rokov ubehlo tak hrozne rýchlo?"

„Ja neviem, Lily," objala ju Dorcas. „Nemôžem uveriť, že už nikdy neuvidím Rokfort. Že sa tam nebudem učiť, nebudem jesť vo Veľkej sieni, spať v našej izbe a zabávať sa v našej klubovni. Ešte aj Slughorn mi bude chýbať. Závidím ti, Altair."

„Nie je čo, bez vás tam bude nuda," sadla si Altair k Remusovi a žmurkla na neho.

Sirius bol rozvalený na dvoch sedačkách oproti ním a jedol sladkosti. „Došli mi fazuľky každej chuti," povedal.

„Idem ich kúpiť, tiež mám chuť na sladké, lebo keď som smutná, potrebujem sladké," zodvihla sa Dorcas a plačúcu Lily pre nechala Jamesovi.

„Počkaj, Dorcas, idem s tebou, tiež si chcem ešte niečo naposledy kúpiť," zodvihol sa aj Peter a spoločne odišli z kúpe.

„Tak," Sirius sa pozrel vážne na Altair a Remusa. „Je mi to ľúto, vy dvaja, ale rozprávka sa vám skončila!"

„My vieme," odvrkla mu Altair. „Mohol by si láskavo s nami súcitiť?" spýtala sa ho a zovrela Remusovú ruku v tej svojej.

„Taká bola dohoda!"

„Lenže láska nie je dohoda, Sirius," oborila sa na neho Lily. Hľadela na neho svojimi prenikavými zelenými očami a naozaj z nej šiel strach. „Prestaň sa správal ako kus idiota a nevyhadzuj im to na oči!"

„Upokoj sa, Evansová!" zamračil sa na ňu Sirius. „Myslíš, že ma to neštve? Myslíš, že ma baví pomyslenie, že moja sestra sa vydá za smrťožrúta? Alebo čo? V hre je však ďaleko viac, ako si tvoja ryšavá hlava uvedomuje!"

„Kamoško, prestaň sa k nej tak správať!" snažil sa hádke zabrániť James.

„Dosť, všetci!" Altair sa postavila zo sedačky. „Za chvíľku sme na stanici. Takže som rada, že som vás spoznala. Dúfam, že si napíšeme, Lily," podišla k nej a objala ju.

„Samozrejme a dúfam, že sa aj uvidíme, nejako," objímala ju Lily. „Nie si predsa väzeň, však nie?"

„Niekedy mám ten pocit, ale nie, nie som," zadržiavala svoje slzy Altair.

„Mám ťa veľmi rada," zafňukala Lily.

„Zbohom James a dávaj pozor na Lily, verím ti, áno?" objala ho Altair.

„Zbohom Altair, veľa šťastia a neboj sa, dám pozor na moju Lily," odvetil jej James.

„My dvaja sa vidíme," pozrela sa Altair na Siriusa a potom sa obrátila na Remusa. „Zbohom, láska," po tvári jej tiekli slzy.

„Toto, nezvládam," odvetil jej smutne Remus a postavil sa tiež zo sedačky. „Nemôžem!"

„Čo, do pekla nemôžeš?" spýtal sa ho Sirius.

„Nemôžem sa jej vzdať!"

„Musíš!"

„Ticho, obaja!" Altair sa postavila medzi nich, pretože už aj Sirius vstal. Lenže v tej chvíli vlak zabrzdil.

„Milujem ťa," Remus potiahol Altair do svojho náručia a pobozkal ju. Usmiala sa na neho, znova zadržiavala slzy a potom vybehla z kúpe. Nepočula, ako za ňou volajú. Chcela jednoducho odísť.

Všetko ubehlo tak veľmi rýchlo. Vbehla do svojho kúpe. Regulus už bral jej kufor.

„A Emily?"

„Už vyšla," povedal jej.

„Nerozlúčila sa?"

„Zrejme ťa počká vonku," odvetil jej. „Si v pohode?"

„Nie, absolútne nie," zotrela si slzu, ktorá jej unikla.

„Som tu, áno!" Regulus podišiel k nej a objal ju. Oprela si hlavu o jeho hruď a potláčala slzy. Nemohla dovoliť, aby ju takto videli rodičia. Hoci sotva by pre nich došli. Bola si istá, že poslali toho hlupáka Rabastana a toho sa desila.

Odtiahla sa od Regulusa a pokúsila sa upokojiť. „Už je mi lepšie, poďme domov," šepla.

Mala pravdu. Na nástupišti ju očakával jej budúci manžel v spoločnosti Narcissy a Bellatrix.

„Sesternička," uškrnula sa na ňu Bellatrix, keď ju zbadala. „Tešíš sa na svadbu?"

„Samozrejme," odvrkla Altair.

Okolo práve prešla Lily a James. Altair sa snažila na nich nepozerať. V srdci ju pichlo. A potom zbadala aj Remusa. Smutne sa vliekol po nástupišti.

„Kde je tvoj brat?" spýtal sa Rabastan.

„Myslím, že on to zvládne domov aj svojou cestou," povedala Altair.

„Presne tak, sestrička," objavil sa vedľa nej Sirius. „Do svojho domu. Kúpil som si dom!"

„Čože?"

„Áno, nemá zmysel predstierať, že niekto z tejto rodiny, okrem teba, ma zaujíma, takže zbohom, rodina!" zasmial sa. „My dvaja sa uvidíme," pobozkal sestru na líce a potom sa vyparil.

Altair mala pocit, že sa práve ocitla v nočnej more.

***

Len čo Altair došla domov, vyšla hore na poschodie do svojej izby. Ľahla si tvárou na posteľ a rozplakala sa. Ignorovala reči svojej matky, o večery a iných veciach. Jednoducho chcela byť sama. Opustil ju aj ten, od koho to nečakala. Myslela si, že bude mať aspoň nejakého spojenca, ale nie. Sirius si kúpil vlastný dom za peniaze, ktoré mu zanechal strýko Alphard. Neznesiteľne ju všetko bolelo.

„Matka ťa volá," vošiel do jej izby Regulus.

„Nemám záujem!"

„Prestaň sa chovať, ako malé decko. Chceš, aby na niečo prišla, alebo čo?"

„Fajn, máš pravdu," prikývla.

Pozviechala sa z postele, zamierila do kúpeľne a snažila sa upraviť svoj vzhľad. Prezliekla si bledomodré šaty a až potom sa vybrala do jedálne. Matka aj otec sedeli za stolom. Spoločnosť im robil Rabastan aj jeho brat Rodolphus a dvaja starší ľudia. Ich rodičia Perecles Lestrange a Dorea Lestrangeová. * Samozrejme, že nechýbala ani Bellatrix.

„Dobrý večer," slušne ich pozdravila Altair.

„Ach, drahá," objala ju jej budúca svokra. „Regulus nám hovoril, že sa necítiš dobre."

„Je mi zle od žalúdka," odvetila Altair a bola to pravda.

„Musíme spolu toho toľko prebrať. Celú svadbu!" dušovala sa Dorea.

„Chcem s vami hovoriť o tej svadbe," prehovorila Altair.

„Čo máš na mysli, Altair?" oborila sa na ňu matka.

„Rabastan," oslovila ho Altair a pozrela sa mu do očí. On bol tým najslabším článkom, musela zatlačiť na neho, ak chcela niečo dokázať.

„Áno, drahá?"

„Chcela by som ťa o niečo poprosiť," začala. Všimla si, že Regulus vošiel do jedálne. Bellatrix sa na ňu mračila skoro tak, ako jej vlastná matka. Otec hľadel niekam mimo a Perecles z nej nemohol spustiť oči.

„O čo ide, Altair?" spýtal sa jej Rabastan.

„Chcela by som posunúť našu svadbu," povedala. „Naozaj by som ťa chcela požiadať, aby sme sa vzali až budúce leto. Chcem doštudovať školu. Prosím," pozrela sa na neho svojimi veľkými očami a potom ho ešte chytila za ruku. „Škola je pre mňa veľmi dôležitá a keď bude v nej, nebudem môcť byť dobrou manželkou."

„Zbláznila si sa!" vykríkla na ňu matka. „Vezmeš si ho toto leto!"

„Walburga, upokoj sa," zasiahol Orion. „Myslím si, že naša dcéra má pravdu."

Vo vnútri Altair sa zapálil plamienok spokojnosti. Aj Dorea vyzerala, že nad tým uvažuje. Rabastan mlčal a hľadel na matku, akoby si od nej pýtal odpoveď. Tá napokon prikývla.

„V poriadku, Altair, vezmeme sa až budúce leto. Doštuduj školu, ktorú máš tak rada. Máš pravdu, nemohla by si si plniť manželské povinnosti, keby si bola ešte na škole," prikývol napokon.

„Ďakujem ti veľmi pekne, Rabastan," od samej radosti ho objala. Nakoniec to bol dobrý ťah, jeho rodina vyzerala spokojne a Altair sa tvárila, že jej naozaj ide iba o školu a o to, aby raz bola dobrou manželkou.

Iba jej matka si ju premeriavala a bolo jej jasné, že len čo Lestrangeovci odídu, tak na ňu nakričí. Rabastan jej dal ale svoje slovo.

A jediný kto poznal pravdu, prečo sa snaží oddialiť svadbu bol Regulus. Ten sa stále uškieral, ale keď zachytil pohľad svojej sestry, usmial sa na ňu.

Pozn. autorky:

* Mená rodičov Rabastana som si vymyslela, nenašla som ich skutočné krstné mená. Uvažuje sa nad tým, že otec Rabastana a Rodolphusa je spomínaný Lestrange zo Slughornovej spomienky na Toma Riddla.