„Remus," Altair ho oslovila, ale akosi nevedela, čo povedať ďalej. Po tvári sa jej začali kotúľať slzy veľké ako hrach. Slová boli zbytočné. Podišla k nemu, sadla si z druhej strany ako Lily a potom ho objala. „Je mi to tak veľmi ľúto, veľmi," šepkala mu. Remus jej opätoval objatie a rozplakal sa ešte viac.

Altair si všimla, že Lily vstala z postele a sadla si k Jamesovi. Chytila ho za ruku a on ju tiež. Sirius kopol do postele. A Peter ich iba všetkých sledoval s prázdnym pohľadom. Nakoniec Sirius vystrelil z izby a Peter sa vybral za ním. James objal Lily, ktorá sa rozplakala.

„Ale, ale, čo sa stalo? Prečo sa to stalo?" pýtala sa Altair.

„Čo myslíš, Altair?" spýtal sa jej James. Vstal z postele. „Pre potešenie Toho-čo-ho-netreba-menovať! Prečo iné? On nepotrebuje dôvod, aby niekoho zabil, on to proste robí. Pretože neznáša ľudí, ktorí nemajú čistú krv."

„James, nejednaj s ňou tak," žiadala ho Lily.

„A prečo nie? Jej rodina je tomu naklonená!"

„Jej rodina je aj Siriusová rodina a nejednáš tak s ním!" pripomenula mu Lily.

„Sirius je môj priateľ!" otočil sa na ňu. „A a ona, ona je zo Slizolinu!"

„James," hlesla Lily, „prosím ťa, nerozumieš tomu!"

„Nerozumiem tomu? Vieš, čo si myslím, moja drahá Lily? Myslím si to, že to už dávno vedia. O nich dvoch. A toto je pomsta!"

„To nie, James, to nie," zafňukala Lily. „Určite nie, to nie. James, poď so mnou," chytila ho za ruku a snažila sa ho dostať z izby. „Prosím," zaupela. Napokon jej dovolil, aby ho odviedla.

Altair a Remus osameli. „Myslíš si, to čo on, však?" spýtala sa ho potichu.

„Nechcem sa o tom baviť, Altair," odsekol jej a odtisol ju od seba. „Moji rodičia sú mŕtvi. A ak by to bolo mojou vinou, nenávidel by som sa za to!"

„Nie je to tvojou vinou," povedala mu smutne. „Ako povedal James, Temný pán to robí pre zábavu."

„Temný pán?" zasmial sa Remus.

„Remus, prosím ťa!"

„Chcem byť sám. Nechcem, aby si tu bola!"

„Remus!"

„Vypadni! Chcem byť sám! To ja som prišiel o svoju rodinu, Altair, nie ty! Vieš, aké to je? Som sirota! Nikoho už nemám! A možno je to moja vina!"

„Nie si sám! Máš mňa!"

„Chcem, aby si vypadla!"

„Remus!" snažila sa ho objať, upokojiť, ale on ju k sebe nechcel pustiť. „Dobre," prikývla napokon, keď to vzdala. „Si rozrušený a smutný a máš na to právo. Máš pravdu. Nebudem sa na teba hnevať, že ma odháňaš, ani že ma z toho možno čiastočne viníš, ale chcem, aby si vedel, že ty za to nemôžeš. A že mi to je naozaj veľmi ľúto. Nie si sám. Ja ťa milujem!"

„Choď už," šepol.

Altair prikývla a potom opustila chlapčenskú spálňu. Snažila sa byť silná a neplakať. Cítila sa ako v jednej nočnej more. Jeho rodičia boli mŕtvi a ona vážne dúfala, že to nemá nič spoločné s ich vzťahom. Určite nie. Keby niekto vedel o ich vzťahu, porátal by sa s nimi osobne. V tomto bolo niečo viac. Niečo, o čom by nemala ako vedieť a možno to nevedel ani Remus.

V klubovni našla Lily plakať. Dorcas ju upokojovala. Len, čo zbadala Altair, vyskočila z kresla. „Si v poriadku? Tak veľmi ma mrzí, čo James povedal!"

„To nie je tvoja vina," pokrútila hlavou Altair. „Som zo Slizolinu, som automaticky zlá."

„Nie si, zlá, ja viem, že ty nie," šepla Lily, keď ju objala.

„Daj pozor na Remusa, prosím ťa. Nechce ma pri sebe. Možno už nikdy," dodala smutne.

„Dám a prepáč!"

„To nič. Kde je Sirius?"

„To vážne netuším," pokrútila Lily hlavou a otočila sa na Dorcas. „Nevieš, kde je Sirius?"

„Nie," aj ona pokrútila hlavou.

„Pôjdem za Remusom," povedala Lily.

„Ja pôjdem nájsť Jamesa," vravela jej Dorcas.

„Fajn, mne ostane to najťažšie. Idem nájsť svojho brata," povzdychla si Altair a následne opustila Chrabromilskú klubovňu.

Keď vyšla, pocítila veľký chlad. Stále sa nechcela rozplakať. Kráčala po prázdnych chodbách. Nevedela, či naozaj hľadá Siriusa, alebo iba potrebuje byť sama. Snažila sa ubezpečiť samú seba, že ona a ani Remus nie sú vinní za to, čo sa stalo. Veď o nej Temný Pán ani netušil, že existuje. A o Remusovi tiež určite nie. Nemôžu za to. Ich láska za niečo také ohavné nemôže. Jednoducho nie.

Altair vyšla von, pretože mala pocit, že sa dusí. Vonku bolo chladno, ale jej to bolo jedno. Veľké čierne jazero bolo nepokojné. Podišla k nemu a len tak sledovala jeho hladinu. Akoby tam mala nájsť odpoveď na to, čo sa stalo, hoci to bolo nemožné. Bolo jej Remusa tak veľmi ľúto. Vedela, ako veľmi zbožňuje svojich rodičov a čo všetko pre neho museli podstúpiť, keď sa z neho stal vlkolak. Poznala ten príbeh. Často jej rozprával o svojej rodine. Rodine, ktorú ona nemala, a po ktorej podvedome tak veľmi túžila.

Ona nemala so svojimi rodičmi ani náhodou taký vzťah, ako mal Remus s tými svojimi, ale aj tak si nevedela predstaviť, že by raz o nich mala prísť. A ešte takým hrozným spôsobom. Teraz mala taký pocit, že sa ešte v živote necítila horšie a pritom sa s ňou život rozhodne nemaznal. Nepoznala jeho rodičov osobne, ale poznala ich z rozprávania.

Keď tak nad tým uvažovala, raz ich dokonca videla. Áno, keď šli do piatého ročníka a Remus do šiestého. Na nástupišti. Lúčili sa so svojím synom s veľkou láskou a ona v tej chvíli Remusovi Lupinovi závidela. Jeho mama mu odhrnula neposlušné vlasy z čela, aby ho mohla nežne pobozkať a otec mu položil ruku na rameno a niečo dôležité mu hovoril. Potom Remus nastúpil do vlaku a oni tam stále stáli, aby mu mohli zakývať, keď sa vlak pohne. A to presne sa aj stalo. Videla to z okna. Kývali mu, keď sa vlak pohol a kývali celý čas. Sledovala ich, pretože v tej chvíli túžila tak vidieť svojich rodičov. Možno to bolo naivné, ale predstavovala si, že sú to jej rodičia. A odkývala im. V tej chvíli by odprisahala, že jeho mama si ju všimla. Usmiala sa na ňu a poslala jej bozk. Zrejme si to v tej chvíli iba nahovárala.

„Si v poriadku?" pocítila niekoho ruku na svojom ramene. Otočila sa a potom sa mu vrhla do náručia. Konečne mala pocit, že sa môže rozplakať. „Ako bolo doma? Hrozne?"

„Strašne, Sirius," šepla. „Každý deň bol u nás. Mama ma s ním nútila tráviť čas. Tak veľmi som sa tešila sem a zrazu sem prídem a všetko je zle. Remus je na dne. James ma obviňuje z toho, že patrím k tým zlým ľuďom a ja k ním budem patriť, Sirius. Vezmem si poskoka Temného Pána, viem to! Viem!"

„Upokoj sa," žiadal ju a ďalej ju objímal. „Ty nie si zlá, zapamätaj si to!"

„Ale áno som."

„Altair," donútil ju, aby sa mu pozrela priamo do očí. „To, čo sa stalo, nie je tvoja vina! Neskús sa z toho obviňovať!"

„Všetci si to myslia, myslia si, že o nás vedia a preto sa to stalo!"

„Nikto si to nemyslí! Sú len hrozne zúfalí. Nie je to prvá a zďaleka ani posledná vražda, Altair," vravel jej smutne. „Keď začali prázdniny, každý deň si niekoho odvedú, aby mu povedali, že niekto z jeho rodiny je mŕtvy. Je to stále horšie a horšie. Nie je tvoja vina!"

„Sirius!"

„Poď sem," silno si ju pritiahol do náručia. „Remus je len veľmi smutný. On sa na teba nehnevá. Chce byť sám. Pred chvíľkou vyhodil aj Evansovú. Evansovú, chápeš? Anjela Evansovú!"

Zafňukala do jeho bundy a on ju pohladil po vlasoch a potom ďalej pokračoval. „Jamesa nepočúvaj, má strach. Bojí sa, že sa niečo také môže stať aj jeho rodine. Jeho rodičia sú aurori, Altair. Sú v ešte väčšom ohrození ako normální ľudia a on sa s tým nevie vyrovnať. A má strach aj o Evansovú. Je muklorodená a za chvíľku sa nám skončí škola. Len ho to trocha vzalo. Nie je v tom nič osobné, Altair."

„Ja mám tiež strach, Sirius," šepla.

„Áno, to aj ja. Nemôžeme sa tomu poddať. To od nás chce. Aby sme sa ho všetci báli, aby sme mali strach a aby sme boli slabí. Pretože, keď máš strach, nevieš sa brániť. Chce, aby sme všetci žili v strachu, o to mu ide. Preto tento teror. My sa mu ale musíme postaviť!"

„Sme len decká, Sirius!"

„Už dávno nie," vyčaroval jej vreckovku a podal jej ju. „Prisahám, že keď sa dozviem, že sa k nemu naši pridali, tak si zmenim meno!"

„Sirius!"

„Altair, toto je už vážna vec. Musím niečo urobiť, niečo!"

„Čo?"

„Nemôžeš si vziať jeho poskoka, nie. Nemôžu ťa odsúdiť na život v niečom takom. Toto už nie je zábava, toto je už niečo veľmi zlé, veľmi," vravel jej.

„Sirius."

„Som tu, áno, všetko bude v poriadku, bude to v poriadku," znova ju objal. Opakoval stále tie isté slová. Altair vedela, že im sám neverí. Že sa vlastne snaží presvedčiť sám seba, že všetko bude v poriadku. Lenže obaja vedeli, že to v poriadku nie je a nikdy nebude.

***

Začalo sa znova vyučovanie a všetkých začala zase naplno zamestnávať škola. Sirius mal pravdu. Behom týždňa si Altair všimla, ako jednej dievčine z Bifľomoru oznámili, že aj jej rodinu našli celú mŕtvu. Dokonca si niektorí rodičia prišli po svoje deti. Vôbec tomu nechápala. Považovala Rokfort za to najbezpečnejšie miesto, pretože prestalo byť tajomstvom, že Dumbledore je mocný čarodejník, ktorého sa Temný Pán ako jediného bál.

Remus nechodil celý týždeň na vyučovanie a ďalší bol spln, takže ho nevidela skoro pol mesiaca. Snažila sa učiť sa a nemyslieť na zlé veci. Dokonca ani na to, že už s ňou nebude chcieť nič mať. Zamestnávala svoju myseľ čarodejníckymi formulami, esejami na vyučovanie a všetkým iným.

James ju sotva pozdravil, keď ho stretla, za to Lily ju vždy pozdravila milo a bola rada, že ju vidí. Sirius sa tiež čiastočne vyhýbal celému svetu. Videla ho v knižnici nad knihami a bol nejako záhadné ticho. Spoločnosť mu robil Peter. Začínala si myslieť, že Sirius sa kvôli nej pohádal s Jamesom a to by vážne nechcela.

„Áno, mali istú výmenu názorov, ale myslím, že sú už okey," odvetila jej Dorcas, keď ju raz stretla na chodbe a pýtala sa jej na to.

„Aha, ďakujem," prikývla Altair.

„Máme teraz toho veľa, Altair. MLOKy sa blížia a jednoducho sa každý chce učiť. Možno aj o samote. James je teraz zbláznený do Lily, možno aj preto si ho tieto dva týždne nevidela so svojím bratom. Ale vážne, rozprávajú sa spolu normálne, aj som ich videla sa včera na niečom smiať. Neboj sa, nehádajú sa," riekla jej.

„Vážne, ďakujem," opäť prikývla Altair.

„Nikto si nevie predstaviť Siriusa bez Jamesa, sú vážne nerozľučiteľní," usmiala sa na ňu Dorcas. „A teraz prepáč, ale mám veľa učenia. Idem do knižnice."

„Áno, samozrejme, prepáč," ospravedlnila sa jej Altair. Dorcas sa na ňu milo usmiala a potom odišla do knižnice.

Altair znova osamela a cítila sa vážne sama. Vrátila sa do klubovne, kde našla Regulusa čítať zase nejakú čiernu knihu. Nevenovala tomu pozornosť. Emily a Nora hrali Rachotiacu sedmu. Severus Snape sedel pri okne a len tak hľadel von.

„Ahoj, princeznička," zastavil ju Avery, keď bola na ceste do svojej spálne.

„Čo chceš?" spýtala sa ho na rovinu.

„Nemôžem pozdraviť svoju najkrajšiu spolužiačku?" spýtal sa jej pobavene.

„Choď do čerta!" odvrkla mu.

„Ty si zase taká milá, Alta!"

„Som zasnúbená, ty idiot!" ukázala mu veľký gýčovy prsteň, ktorý mala na ruke. Nestihla si ho od prázdnin ešte dať dole.

„Ale veď to ja viem," zasmial sa Avery. „Regulus sa ti ešte nepochválil?"

„S čím sa mi mal pochváliť?"

„Au, myslel som si, že ste ako jedna duša a vieš o ňom všetko, ale zjavne nie," uškrnul sa Avery.

„Hovor, ty idiot!" pristúpila k nemu bližšie.

„Prečo sa na to neopýtaš svojho brata?"

„Vidíš pravda, nebudem s tebou strácať čas!" odvrkla mu znova a potom sa vrátila do spoločenskej miestnosti. „Regulus Black!"

„Čo je?" Regulus zaklapol knihu.

„Avery hovoril, že máš pre mňa nejaké novinky. Tak chcem vedieť, aké?" Dala si ruky v bok a mračila sa na neho.

„Aha, to," poznamenal Regulus a potom hľadal Averyho, ktorý sa zjavne niekde vyparil. „V lete ma zasnúbia."

„Čože?"

„Počula si," odvetil jej Regulus.

„S kým?"

„Neviem," pokrčil ramenami. „Nie je to jedno? Aj tak to bude nejaká hlupaňa, ktorú si budem musieť zobrať. Nečakal som iný osud, narozdiel od teba. Budem sa modliť, nech je aspoň pekná, aby som sa za ňu nemusel hanbiť a aby som ju nemusel dávať stále iba od zadu, lebo by som sa nedokázal kukať na jej nechutný ksicht!"

„Fuj," zamračila sa.

„Čo je?"

„Nič, ja," odstúpila od neho. „Hovoríš také nechutnosti."

„Myslíš, že ťa čaká niečo iné?" spýtal sa jej Regulus. „Počas sexu s Rabastanom budeš musieť mať celý čas zatvorené oči, aby si nevidela jeho hrozný ksicht!"

„Sklapni, Regulus!"

„Taká je realita, Alta," pripomenul jej.

Podišla k nemu bližšie, aby ju počul iba on a prehovorila: „Už ma prestaň mučiť!" A potom sa rozhodla, že predsa len bude lepšie, keď vypadne zo spoločenskej miestnosti. Celkovo z klubovne, ktorá jej naháňala iba hrôzu.

Tie úmrtia, všetky tie úrmia, vždy sa týkali inej fakulty. Nikto to nebol nikto zo Slizolinu. Desilo ju to. Všetci tí ľudia, vo vnútri, všetci patrili k rodinám, ktoré slúžili Temnému Pánovi, alebo minimálne podporovali jeho myšlienky. Patrila tam aj ona a to ju dusilo zo všetkého najviac.

Už aj jej brata čaká osud bez lásky. Nemala pocit, že by na ňu Regulus niekedy veril, alebo sa o ňu pokúšal. Chodil s viacerými svojimi spolužiačkami, prevažne zo Slizolinu, ale vedela, že posledný rok sú jeho vzťahy rozhodne o niečom inom, ako o láske. V tomto boli so Siriusom takí podobní, až to bolo neuveriteľne.

Keď ani jeden nebol na lásku, bolo jasné, že sa to prejaví niekde inde. Preto ona po nej túžila tak veľmi, že sa to ani nedalo opísať. Preto tak vytrvalo ľúbila Remusa a preto v hĺbke svojej duše verila, že môžu byť šťastní. Že sa niečo stane. Niečo nečakané, čo im dovolí byť spolu. Tak veľmi tomu verila. Naivne a oddane.

„Slečna Blacková!"

„Ach," Altair sa otočila. „Ja viem, za chvíľku je večierka, idem do klubovne, vážne."

„Ste v poriadku, slečna Blacková?" spýtala sa jej profesorka McGonagallová a razila si cestu priamo k nej.

„Áno," zaklamala jej priamo do očí. Znova potlačila slzy. Nebude pred ňou plakať, ani si vylievať svoje srdce.

„Budem rada, ak veľmi rýchlo nájdete cestu do vašej klubovne," prísne sa na ňu pozrela profesorka.

Altair prikývla a chcela odísť, ale napokon vyhralo jej srdce nad jej rozumom. „Pani profesorka," oslovila ju. „Vy viete, prečo zomreli Remusovi rodičia?"

„Ach, slečna Blacková," zadívala sa na ňu profesorka. „Nad ich domom sa vznášalo Temné znamenie a vy určite viete, čo to znamená."

„Viem," sklopila zrak, „ale niečo viac, neviete niečo viac, prosím?"

„Poďte so mnou, slečna Blacková," požiadala ju profesorka. Altair urobila, čo jej nakázala a nasledovala ju až do jej kabinetu, kde sa už raz ocitla. Profesorka jej ukázala na stoličku pred svojím stolom a Altair sa posadila.

„Keďže vy rovnako, ako ja, viete, že pán Lupin má istý problém," začala profesorka.

„Je vlkolak," označila to správne Altair.

„Áno, je vlkolak. A jediné, čo vám môžem povedať, slečna Blacková, je toľko, že na svete nie je jediný. Ten vlkolak, ktorý ho pohrýzol, mal stále nejaké nevyriadené účty s jeho otcom."

„Takže, ten Greyback," spomenula si Altair na jeho meno, „je tiež spojencom Toho-čo-ho-nesmieme-menovať?"

„V ich dome našli odkaz od tohto vlkolaka," povedala jej profesorka.

„Aký odkaz?"

„To vážne neviem, slečna Blacková," odvetila jej.

„Ďakujem, že ste mi to povedali. Remus je na tom veľmi zle," rozprávala jej Altair.

„Vy ste mali byť v mojej fakulte, slečna Blacková," poznamenala profesorka McGongallová. „Uvedomila som si to už dávnejšie."

„Lenže ja som požiadala Triediaci klobúk, aby ma zaradil do Slizolinu," šepla Altair.

„Pochopiteľne," odvetila profesorka. „Pre vaše dobro."

„Nikomu nepoviem, čo ste mi povedali. Ani Remusovi."

„On o tom vie," povedala jej profesorka. „Povedali sme mu to, keď sme mu oznámili smrť jeho rodičov. Je dospelý, nemôžeme mu veci len tak zatajovať."

„Mohla by som ho vidieť?"

„Nie. Je u sv. Munga."

„Čože?"

„Bol spln, slečna Blacková a on bol na tom psychicky veľmi zle. Bude v poriadku. Len ostane ešte pár dní u liečiteľov," ozrejmila jej profesorka McGonagallová.

„Verím vám, že bude v poriadku," zosmutnela Altair.

„Dobrú noc, slečna Blacková," povedala jej rázne profesorka McGonagallová a tým jej dala najavo, že ich úprimný rozhovor sa už naozaj skončil.

„Dobrú noc, pani profesorka, nebojte sa, nájdem cestu do svojej klubovne," odvetila jej Altair a potom vyšla z jej kabinetu. To čo sľúbila, dodržala. Pobrala sa rovno do klubovne.

Dúfala, že Remus bude naozaj v poriadku.