Prázdniny sa blížili ku koncu. Altair tomu bola rada, lebo už dlhšie nedokázala predstierať, že je všetko v poriadku. Takmer denne sa musela stretávať s Rabastanom a už bola unavená z toho, ako je hlúpy, nudný a fádny. Ale pretvarovanie jej ako vždy išlo. Za tie roky v tom nadobudla celkom dobrú prax. Nedovolí, aby nad ňou niekto niekedy vyhral.

Už len pár dní ju delilo od toho, aby bola zase v Rokforte. A už počítala hodiny, kedy zase uvidí Remusa. Možno nebude vôbec rozmýšľať, len jednoducho začne žiť tak, ako by to jej srdce najradšej chcelo. Rabastan na Rokforte nebude, lebo tento rok už doštudoval. Nikto by sa ani nemusel dozvedieť, že cíti niečo k Remusovi. Čo ak ale on necíti nič k nej?

To bolo to, čo ju najviac mátalo. Skoro celé leto sa neozval, aj keď vedela, že so Siriusom si píšu stále. Dokonca boli spolu zase aj vonku. Ako len závidela svojmu staršiemu bratovi. Až tak, že sa na neho trocha hnevala. Prečo Siriusovi všetko vychádza a jej nič? Zase sa raz presvedčila o fakte, že na tomto svete nič nie je fér. Nuž ona nemôže zase niečo prehrať. Už musí len vyhrávať. Tento život jej musí dať maximum, ktoré môže.

***

Remus postával na nástupišti deväť a trištvrte a vyzeral svojich priateľov. Ale nikde ich zatiaľ nevidel. Prišiel príliš skoro a oni aj tak vždy prišli na poslednú chvíľku. Preto sa vôbec neznepokojoval.

„Ahoj, Remus," usmiala sa na neho Lily. Leto isto strávila niekde pri mori, lebo bola opálená a jej ryšavé vlasy a zelené oči ešte viac vynikli. „Aké bolo leto?"

„Fajn, ale tvoje očividne lepšie," usmial sa na ňu.

„Francúzska riviéra," zasmiala sa.

„Bola si v kontakte, no, bola si," koktal Remus.

„S Altair," doplnila ho.

„Áno, vieš ja bál som sa jej napísať," vravel jej Remus.

„Bola," prikývla Lily, „ale nemám pre teba dobré správy."

„Ja o tom viem. Sirius nám to povedal," odvetil jej Remus. „Ale čo som čakal, však?"

„Je mi to ľúto, Remus," súcitne prikývla Lily.

„Nikdy som sa nemal zahľadieť do dievčaťa, akým je Altair. Je úplne z iného sveta. Môžem si za to sám."

„My si nevyberáme do koho sa zaľúbime, Remus. To si vyberá naše srdce. Chcela by som ti povedať, aby si o ňu bojoval. Ale obávam sa, že v tomto prípade by vám to obom viac ublížilo, ako prospelo. Je mi to však ľúto."

„Ďakujem, Lily," prikývol smutne.

„Pôjdem nájsť Dorcas, nevadí ti to, že ťa tu nechám na chvíľku samého, kým príde banda tých idiotov?"

„Nevadí," zasmial sa nad výrazom jej tváre.

„Viem, čo chceš povedať. Že nie sú idioti, že sú to skvelí chalani, ale v podstate to idioti vážne sú," žmurkla na neho.

„Nebudem sa s tebou hádať," zasmial sa Remus. Lily prikývla a potom sa náhlila do vlaku nájsť Dorcas a prázdne kúpe.

Remus ostal posedávať na lavičke a vyzeral svojich priateľov naďalej. Potom ich konečne zbadal. James a Sirius si vykračovali po nástupišti a Peter klusal za nimi. Len čo spozorovali štvrtého najlepšieho kamaráta, usmiali sa.

„Takmer ste to nestihli."

„Ako každý rok," zasmial sa James. „Poďme si nájsť kúpe."

„Áno, poďme, všetky už budú isto obsadené," zavelil aj Sirius a postupne nastupovali do vlaku.

Remus zastal na schodíkoch a obzrel sa. Stála tam. Vlasy mala rozpustené a zachytila jeho pohľad. Bola krásna. Už ale patrila inému. Ťažko si povzdychol a nastúpil do vlaku. Nestihol si všimnúť, že vyronila slzu, keď jej nekývol ani len na pozdrav.

***

Hostina na privítanie nového školského roka sa pomaly blížila k záveru. Altair takmer nič nezjedla. Emily a jej ďalšie kamarátky obdivovali prsteň na jej ruke a Regulus sa tváril hrdo. A ona sa viac menej usmievala, lebo nemala na výber. Snažila sa nepozerať na Chrabromilský stôl. Zdalo sa to ale také ťažké.

„Prečo mám pocit, že sa vôbec netešíš?" pýtala sa jej Emily, keď kráčali do Slizolinskej klubovne. „Budúci rok v lete sa vydáš, budeš mať krásnu svadbu a skvelého manžela."

„Beriem si Rabastana, Emily, to hovorí za všetko," odvrkla jej Altair.

„Ale veď on je super!"

„Keď myslíš," mykla Altair plecami, „musím ísť ešte za McGonagallkou, má nejaké pokyny pre nás prefektov," vymyslela si, aby sa mohla na chvíľku odpojiť od davu. Emily jej to zhltla a ďalej kráčala do klubovne.

Altair sa vybrala prázdnou chodbou. Nechcela riskovať, že by ju teraz práve spomínaná profesorka našla na Astronomickej veži a tak si len sadla do výklenku v okne a snažila sa urovnať si svoje myšlienky.

Veľa sa toho za dva mesiace zmenilo, ale najviac ju prekvapila tá chladná reakcia Remusa na nástupišti. Vedela, že ju videl a ani len jej nekývol na pozdrav. Prestal ju nebodaj brať aspoň ako kamarátku? Alebo si zámerne od nej drží odstup, lebo je teraz zasnúbená?

Prečo sa nad tým vôbec zamýšľa? Remus jej predsa nikdy neprejavil, že by sa mu páčila. Alebo áno? Dal jej darček k narodeninám, vymyslel celú tú oslavu. Pomáhal jej zo skúškami na VČU. Povedal jej celý svoj príbeh. Usmieval sa na ňu. Mala toho toľko v hlave, že mala pocit že sa zblázni.

„Čo tu robíš?" vyrušil ju známy hlas.

„Ja viem, že je už po večierke," odvetila.

„Vieš o tom, že som hlavný prefekt?" spýtal sa jej Remus.

„Počula som," odvetila mu. „Gratulujem."

„Ja gratulujem tebe," odvetil jej trpko, „k snúbencovi."

„Hm, ďakujem," zamračila sa.

„Dobre, odznova, lebo nechcem, aby sme sa hádali," Remus sa jej zahľadel do očí. „Čo tu naozaj robíš?"

„Chcela som byť sama," odvetila mu.

„Je mi ľúto, že leto pre teba nedopadlo dobre a že práve Rabastan," vravel jej Remus.

„Celé leto si sa mi neozval," vytkla mu.

„Ja viem, ale nechcel som ti narobiť problémy doma. Naozaj ma to mrzí. Ale to, že som sa neozval, neznamená, že som na teba nemyslel. Si v poriadku?"

„Ani nie," smutne sa na neho usmiala. „Mal si pekné leto, Remus?"

„Aj áno," prikývol. „Som ale trocha smutný. Toto je náš posledný rok. Môj na Rokforte a potom ma čaká ten skutočný život. Myslím, že to bude náročné."

„Áno, ale verím, že ty to zvládneš," usmial sa na neho.

Remus si všimol prsteň na jej ruke. Bol vážne veľký, nebolo možné ho prehliadnuť. Bol však hrozne gýčový. Potešilo ho, keď si všimol jeho retiazku na jej krku. Všimla si to, zachytila jeho pohľad a usmiala sa na neho.

„Budeš v poriadku, však?" spýtal sa jej.

„Ja som vždy v poriadku, Remus," odvetila mu hrdo.

„Viem, že nie si," oponoval jej. „Chceš kakao?"

„Uhm," prikývla. „Ak mi nestrhneš body, keď si teraz hlavný prefekt a ja som iba prefekt," mierne sa zasmiala.

„Porozmýšľam nad tým," žmurkol na ňu a viedol ju ku kuchyni. Škriatkovia boli trocha prekvapení, že sú zase hladní, ale keď si vypýtali iba dve šálky kakaa, mali ich takmer okamžite na stole.

„Aká je šanca, že sa z toho ešte vykrútiš?" spýtal sa jej Remus.

„Zo svadby?"

„Ehm."

„Myslím, že žiadna," odvetila mu smutne. „Vieš, akoby povedala moja matka – narodila si sa preto, aby si sa stala niekoho ženou. Čo ťa po láske. Láska neexistuje. Musíš si vziať bohatého a vznešeného muža, aby si bola bohatá a obletovaná - je mi na grc."

„Láska existuje," načiahol sa za jej rukou a krátko jej ju stisol.

„Samozrejme, že áno," odvetila mu. „Vždy som verila v lásku."

„To som rád," prikývol a odpil si z kakaa. „Nikdy prestávaj myslieť na to, že láska existuje. Sľúbiš mi to?"

„Prečo?"

„Vieš, keď možno jedného dňa stratíš nádej, chcem, aby si pamätala, že láska naozaj existuje. Aby si tu nádej v sebe znova našla a nevzdávala sa. Hm?"

„Dobre," usmiala sa znova na neho. Hovoril tak pekne a ona sa cítila zase trocha šťastne. Minimálne si mohla znova užívať jeho prítomnosť. „Sľubujem ti, že nikdy neprestanem veriť na lásku."

„A na priateľstvo."

„Na to už vôbec nie," žmurkla aj ona. „To je to jediné, čo ma drží ešte pri živote. Čo vlastne plánuješ po škole?" Zmenila trocha tému.

„V podstate som nad tým nejako veľmi nerozmýšľal, pretože si nechcem pripustiť ten fakt, že toto je už vážne posledný rok, vieš, Altair. Neviem, čo by som chcel robiť. Nechcem odtiaľto odísť. Bojím sa, že sa pretrhne to puto medzi mojimi priateľmi."

„To sa nestane, vaše priateľstvo je veľmi silné."

„Nikdy nevieš, čo sa stane," povedal jej.

„To je pravda, ale aj tak si myslím, že sa obávaš zbytočne," vravela mu Altair.

„Dúfam, že máš pravdu," prikývol. „Nerád by som prišiel o chalanov, Lily a teba."

„Tak to už zaručiť nemôžem, Remus," mierne odvrátila pohľad. „Keď sa vydám, sotva budem môcť tráviť čas s iným."

„Čo keby sme na chvíľku nemysleli na budúcnosť?" navrhol jej, keď obaja dopili kakao. „Teraz sme tu, v tejto chvíli nezáleží na tom, čo bude na konci roka. Rok sa len začal. Bude to ten najlepší rok na Rokforte, čo povieš?"

„Pochytil si Siriusov optimizmus, však?"

„Áno, ten je vážne nákazlivý. Celé hodiny som vo vlaku počúval o tom, že tento rok bude proste špica, no vieš si to predstaviť," prikývol.

„Úplne dokonalo," zasmiala sa. „Ale vieš čo? Má pravdu. Som za. Užijeme si tento rok, ako to najlepšie pôjde. Síce to nie je môj posledný, ale nikdy nevieš, čo bude," na chvíľku sa odmlčala a potom ešte dodala. „Teraz, v tejto chvíli som tu a som v podstate ešte stále voľná. Mala by som robiť veci tak, ako ich cítim."

„Čo sa cez leto stalo s Altair, ktorú som poznal?"

„Vzala si k srdcu názory správnych ľudí a rozhodla sa, že bude aspoň v rámci svojich možností šťastná," žmurkla na neho.

„Myslím, že je dnes celkom jasná noc," povedal Remus.

„Chceš ísť so mnou sledovať hviezdy?" spýtala sa ho nadšene.

„Neviem si predstaviť lepšie strávenie večera," oznámil jej Remus. Miloval tu jej detskú radosť v očiach, keď sa spomenuli jej hviezdy.

„Vieš, že som za!"

Obaja poďakovali domácim škriatkom za skvelé kakao a vybrali sa smerom k Astronomickej veži. Hore celkom fúkalo, ale Remus neváhal ani chvíľku, vyzliekol si aj svoj habit a prehodil ho Altair cez ramená, aby jej nebola zima. Chvíľku sledovali cez ďalekohľad hviezdy, ale potom zase skončili v rozhovore.

„Vieš prečo ti vlastne vybrali práve Rabastana? Vždy som si myslel, že má hlave iba kopu sena. A Sirius mi povedal, že to tak určite je."

„Ver mi, že má," zasmiala sa. „Ale je zo známej čistokrvnej rodiny. Myslím, že tam viac netreba, čo dodať. Hlupák to veru je, ani nevieš aký. Nuž aj to má svoje výhody. Hlupáci sa nechajú ľahko manipulovať."

„Takže toto je tvoj plán? Manipulovať s ním?"

„Áno, v môj prospech," zasmiala sa. „Čo iné by som vôbec s takým debilom robila. Myslíš, že sa s ním dá zhovárať ako s tebou? Alebo smiať ako s tebou? Nebuď smiešny, Remus, nemám si s ním ani len čo povedať. Možno budeme mať tichú domácnosť."

Remus nevedel, či sa má smiať, alebo nie. Hovorila mu to tak vážne, ale aj tak si to nevedel predstaviť. Tešilo ho, ale čo hovorila o ňom, že sa s ním dokáže zhovárať a smiať. Aj teraz sa smiala.

Altair sledovala Remusovú tvár. Stále sa na ňu usmieval. Počúval všetko, čo mu hovorila. Znova skončili tu na tomto tajnom mieste, ktoré patrilo iba im dvom. Tak veľmi jej za tie dva mesiace chýbal. Rozhovory s ním, pretože iba pri ňom mohla byť sama sebou. Mohla sa smiať, mohla byť smutná. Odhalila mu dosť veľa zo seba a vôbec to neľutovala. Aj keby ju bral iba ako kamarátku, ani vtedy by toho neľutovala.

Vedela by s ním takto stráviť celú noc a aj celé ďalšie noci, dni. Všetky chvíle. Vždy by sa mali o čom rozprávať a keby mlčali, aj tak by to bolo krásne.

„Nezaslúžiš si to," povedal po chvíľke Remus.

„Každý si zaslúži to, na čo má nárok, Remus. Narodila som sa do čistokrvnej rodine a tam sú isté pravidlá."

„Pravidlá sú od toho, aby sa porušovali."

„To povedal Sirius."

„Niekoľkokrát a vždy mal pravdu."

„Školské pravidlá a pravidlá v živote sú trocha rozdiel, Remus," smutne sa na neho pozrela. „Ale v jednom máš pravdu. Ani podľa mňa si toto nezaslúžim. Som odmeraná, možno namyslená, ale v skutočnosti som vždy myslela na to, aká asi môže byť láska. Je to smutné, keď život nemôžeš mať vo vlastných rukách. Váž si, že ty ten svoj máš."

„Mám," prikývol. „A vieš čo?"

„Nie, to naozaj neviem."

„Tvoj brat ma naučil aj ďalšiu vec."

„Pozitívnu?"

„Áno. Treba bojovať za to, čo chceme," usmial sa na ňu. „A mne jedného dňa jedna tmavovláska vletela do života a v tej chvíli som vedel, čo chcem."

„Nepokračuj," odtiahla sa.

„Nehovor, že si si to nevšimla."

Altair nevedela, čo urobiť. Možno by mala utekať, alebo by mala urobiť to, čo by najradšej chcela. Skočiť mu do náručia a pobozkať ho. Toto predsa chcela. Chcela vedieť, či ju má rád tak, ako ona jeho. Zjavné bolo, že to je presne tak. Desila sa toho.

„Vieš, že to nejde," povedala smutne.

„Kto sa to dozvie?"

„Remus."

„Len tento rok," povedal jej a hľadel jej priamo do očí. „Sľúbila si mi, že si ho zapamätáme. Nikomu to nepoviem. Nechcem nič robiť potajomky, ale teraz by som neváhal ani chvíľku."

„Nemôžem," povedala smutne. „Nehovorím, že by som nechcela, ale nemôžem."

„Dobre," odvetil jej.

„Je mi to ľúto, Remus. Chcem, aby si bol šťastný, ale ja nie som tvoje šťastie. Ja neviem ľúbiť, neviem to," snažila sa zadržať svoje slzy. „A nechcem ti ublížiť." Rukami ho objala okolo krku, aspoň na chvíľku a hľadela mu hlboko do očí. Hneď ho aj pustila.

„Robíš chybu," odvetil jej.

„Možno," prikývla. „Tu sa asi teraz skončil ten náš spoločný rok, však?"

„Niekedy si vážne ako Slizolinčanka. Zachraňuješ samú seba. A to som si myslel, niečo iné."

„Čo si si myslel? Nikdy to nemôžeš pochopiť!"

„Požiadala si klobúk, aby ťa zaradil do Slizolinu, aby tvoja rodina bola spokojná?"

„Áno!" vykríkla. „Urobila som to! Nemala som na výber, Remus! Niektorí ľudia nemajú na výber. A vieš čo mi povedal? Že som jeden z posledných ľudí, ktorých by tam zaradil. Povedal mi, že tam nebudem šťastná a nie som. Povedal mi, že to nie je pre mňa a myslíš si, že som to nevedela? Vedela som to! Ale niekedy nemôžeš robiť svoje rozhodnutia!"

„Bolo to iba tvoje rozhodnutie, Altair. A sama vieš, že bolo zlé," povedal jej.

„Takže toto je koniec?"

„Nie," odvetil jej Remus. „Toto je iba začiatok."

„Začiatok čoho?"

„Boja," podišiel k nej bližšie. „Boja o to, aby som jednu slizolinskú princeznú presvedčil, že poznám spôsob, aby bola šťastná. Zatiaľ som si iba potreboval overiť, že je ochotná na to prísť."

„Povedala som, že nie," zamračila sa na neho.

„To si myslíš iba ty," žmurkol na ňu. „Dobrú noc, Altair." A potom sa rozbehol dole schodmi. Altair ešte chvíľku stál na mieste, ťažko dýchala. Odohralo sa tu toho tak veľmi veľa a ona si zase nevedela upratať všetky myšlienky. Jedna však bola jasná ako jej hviezda. Stačí možno iba jedno slovo a Remus jej ukáže svet, po ktorom túži.

Pozn. autorky:

Prepáčte, že mi to s novou kapitolou tak dlho trvalo, ale nemám ich predpísané ako v prípade ostatných príbehov. Nejako si neviem urobiť ich zásobu, neviem, čím to bude. Ale dúfam, že sa čakanie oplatilo a že sa Vám kapitola páčila. Čo myslíte, bude ešte dlho trvať, kým Altair povie to jedno jediné slovo, aby jej Remus ukázal svet, ktorý si toľko praje?