Vždy, keď sa Altair cítila v svojom domove zle, útočiskom pre ňu bola jej detská izba. Preto vyšla hore po schodoch, kde míňala odseknuté hlavy domových škriatkov. Tento trend založila jej teta Elladora. Išlo o rodinnú tradíciu. Vždy, keď domáci škriatok nebol už schopný udržať podnos s čajom, odsekli mu hlavu. Nepáčilo sa jej to, preto čím skôr vybehla hore a zastala pred dverami svojej izby. Stisla kľučku a vošla dnu.

Dnu to voňalo levanduľou. Oblok bol otvorený a biela záclona sa mierne hýbala, lebo fúkal jemný vetrík. Posteľne obliečky boli vypraté, čisté a voňali tiež. Jej kufor stál vo rohu, ale teraz nemala chuť si ho vybaľovať. Na stolíku ležala literatúra, ale nič viac. Nemala na stole fotografie s priateľmi, ako mal Sirius. Bol celkom prázdny, možno preto jej nikdy matka nenadávala, že tu má neporiadok.

Altair sa zacnelo za Rokfortom. Vybavila sa jej usmievavá tvár Lily a hneď za ňou Remus. Dotkla sa svojej retiazky. „Nie, nedám si ju dole," povedala rozhodne a nahlas, hoci ju matka už počuť nemohla.

Vedela, že to budú dlhé dva mesiace, počas ktorých sa isto udejú veci, po ktorých ani trocha netúži. Ale v tejto rodine človek nemá na výber. Aj keď ... možno len treba mať väčšiu odvahu.

Na schodoch počula kroky a o chvíľku sa otvorili dvere na jej izbe. „Princezná." Orion Black vošiel do jej izby. „Tiež ťa nudia tie reči o Narcissinej svadbe?"

„Ani som nevedela, že sa bude vydávať," odvetila mu Altair, „prečo si berie práve toho Malfoya? Je nepríjemný, taký slizký, nemyslíš?"

„Lucius je z veľmi dobrej rodiny a pre rodinu Blackovcov to veľa znamená, keď sa spojí s Malfoyovcami," vravel jej Orion. „Ale musím s tebou súhlasiť, nie je podľa môjho gusta, veru, veru."

„Ako si sa tu mal bez nás?" spýtala sa ho Altair.

„Mali sme s tvojou mamou veľa povinností, nebolo času smútiť za vami. Boli ste predsa v internáte. Nehovorím, že ste mi nechýbali, ale škola je prvoradá," odvetil jej Orion.

„Otec, urobil by si niekedy niečo, čo by bolo proti mojej vôli?" spýtala sa ho úprimne. „Aj keby o tom rozhodovala matka? Bol by si na mojej strane?"

„Prečo sa pýtaš, dieťa?"

„Potrebujem, aby si mi odpovedal," žiadala ho dcéra.

„Niekedy rodičia musia konať za svoje deti, Altair," povedal jej Orion Black, „a hlavne, ak je to v prospech mena a rodinnej cti."

„Takže áno?"

„Áno," odvetil jej, ale nehľadel dcére do očí. „A všetko najlepšie, dieťa," dodal a chcel ju objať, ale Altair sa vyhla jeho objatiu. Snažila sa zadržať slzy a cítila sa bez opory. „Zajtra bude ples na počesť narodenia teba a tvojho brata. Matka ti povie viac."

Orion Black pochopil, že svoju jedinú dcéru ranil a preto odišiel z jej izby a nechal ju samú. Altair si sadla na posteľ, tvár si vložila do dlaní a nechala si po lícach tiecť slzy. Plač nie je slabosť.

***

Ples na počesť narodenín dvojičiek Oriona a Walburgy Blackových sa nekonal u nich doma, ale v honosnom sídle brata Walburgy, Cygnusa Blacka a jeho manželky Druelly. Prítomní boli všetci známi ľudia s čistou krvou. Ako rodina Rosierovcov, Lestrangeovcov, Malfoyovcov, Averyovcov.

Altair sa vôbec nebavila. Bola to neskutočná nuda. Prežila gratulácie od ľudí, ktorí jej boli ukradnutí, snažila sa usmievať, ale v skutočnosti by najradšej ušla, len čo by to bolo možné. Dlhé hnedé korzetové šaty ju navyše tlačili a bolo jej v nich neskutočne teplo.

„Sesternička," podišla k nej Bellatrix Lestrangeová, jej najstaršia sesternica a na tvári mala úškrn. Dlhé čierne vlasy mala brčkavé a šaty mala tiež čierne, akoby nebola na oslave, ale na pohrebe. „Kvitneš nám do krásy."

„Ďakujem, Bella," slušne sa jej poďakovala Altair a dúfala, že ďalej nebude musieť viesť túto konverzáciu.

„A kde máš svojich bračekov?" pýtala sa jej Bellatrix. „Chcem vyobjímať svojho Regulusa."

Nebolo tajomstvom, že Bellatrix a Regulus si veľmi rozumeli. Keď tak Altair nad tým uvažovala, Regulus bol snáď jediný, s kým si jej sesternica rozumela. So Siriusom to bolo niečo úplne iné. Tam panovala neuveriteľná nenávisť.

„Regulus tu pred chvíľkou bol, odišiel niekam s Averym a Rabastanom," odvetila jej Altair. „A pokiaľ ide o Siriusa-"

„Ten zradca našej krvi ma absolútne nezaujíma," skočila jej do rečí Bellatrix.

„Ty si sa pýtala," mykla plecami Altair a zbadala, že práve prišla Emily s rodinou. „Prepáč, ale prišla Emily," rýchlo sa vyvliekla z rozhovoru s Bellatrix a ponáhľala sa radšej za kamarátkou.

„Alta, ahoj," Emily ju slušne objala a poblahoželala jej oficiálne k narodeninám. „Je to tu nuda, však?"

„Ako každá Blackovská oslava," uškrnula sa Altair.

„Je tu Sirius?" spýtala sa jej Emily.

„Niekde, áno, asi vonku," odvetila jej Altair. Emily si upravila svoje zelené dlhé šaty a rozhliadala sa sále.

„Ty sa nikdy nepoučíš, však?" zamračila sa na ňu Altair.

„Vitajte," počula hlas svojej matky, ako víta rodičov Emily. Mulciberovci bola ďalšia starobylá čarodejnícka rodina, samozrejme čistej krvi a preto boli v ich kruhoch nesmierne vítaní.

„Zdravím ťa, Altair," niekto položil svoju ruku na jej plece a ona sa mierne mykla. Keď sa otočila, zbadala Rolanda Mulcibera *, Emilynho o dva roky staršieho brata a jedného s Regulusových najlepších priateľov. Tento rok práve úspešne skončil Rokfort.

„Roland, vitaj," slušne ho privítala, ale dúfala, že pôjde hľadať Regulusa. Roland sa však nepohol z miesta a to sa jej vôbec nepáčilo.

„Veľmi ti to dnes pristane," polichotil jej.

„Ďakujem," prikývla a nasilu sa usmiala. „Regulus je vonku s Rabastanom a Averym."

„Viem, videl som ich," odvetil jej Roland. „Ale som si istý, že ma chvíľku počkajú a ja si zatiaľ zatancujem so slečnou Blackovou."

Altair nemala na výber a musela prijať jeho žiadosť o tanec. V skutočnosti voči Rolandovi nič nemala. Nebol až taký nepríjemný a škaredý ako Rabastan a ani nebol taký hlúpy. Bol distingvovaný a galantný. Bledé vlasy mu mierne padali do tváre, ktorá bola celkom bledá. Bol vysoký a chudý a viedol ju na parket s absolútnou ľahkosťou. Ale aj napriek tomu čakala, kedy pomalá pieseň skončí a ona si vymyslí dôvod, prečo už ďalej nemôže s ním tancovať.

„Tento rok som mal toho v škole tak veľa, že som ťa poriadne ani nevidel," šepkal jej Roland, „nemôžem uveriť tomu, že som už skončil."

„Boli MLOKy ťažké?" pýtala sa ho neutrálne otázky.

„Horšie ako VČU, to už máš za sebou, však?"

„Áno, čakám na výsledky. Čo plánuješ robiť teraz po škole?"

„Stal som sa spoločníkom svojho otca v našom podnikaní," odvetil jej Roland.

Altair iba prikývla. Nevedela, čo sa ho ďalej pýtať a tak sa započúvala do piesne a dúfala, že sú to už posledné tóny. Nakoniec bolo jej prianie vypočuté a pieseň skončila.

„Ďakujem za tanec, madam," Roland sa jej úctivo poklonil, na čo sa ozval smiech. Altair si všimla Siriusa, ktorý sa vrátil do sály a v ruke držal čašu s vínom. Roland si toho vôbec nevšímal a šiel ku svojej rodine. Sirius položil čašu na stôl a kráčal naproti svojej sestre. Potom ju chytil okolo pása a hudba začala znova hrať.

„Je mi ťa ľúto, vážne ľúto. Tancovať s každým debilom," vravel jej súcitne. „Mám sto chutí ťa odtiaľto uniesť," pošepkal jej. „Čo povieš?"

„Kiežby sa to dalo," povzdychla si a oprela si hlavu o jeho rameno.

„Pre Siriusa Blacka nie je nič nemožné, srdiečko," pohladil ju po vlasoch. „Čo povieš?"

„Budeme mať z toho pekelne zle," šepla.

„My už v pekle sme, sestrička," odvetil jej.

Altair sa mu pozrela do očí a potom prikývla. Sirius ju chytil za ruku a viedol von zo sály. Našťastie si ich nikto nevšimol a keď aj hej, nevenoval im pozornosť, lebo si myslel, že sa iba idú prejsť do záhrady. Tak to aj vyzeralo, lebo Sirius ju viedol do záhrady a nakoniec sa ocitli pred lesom na konci.

„Tam nejdem!" zastala a zamračila sa na neho. „Stále mám v hlave spomienku na to búrku a na to, ako som sa tam stratila."

„Som tu s tebou, tak poď," chytil ju znova za ruku a ťahala ju do lesa. Kráčali iba chvíľku. Bolo tam ticho, čerstvý vzduch a nikde neboli stopy po niečom, čo by im mohlo ublížiť. Trocha sa uvoľnila, verila mu, hoci sa pevne držala jeho ruky, aby ju nepustil. Zastali pri jednom strome a Sirius vybral z vrecka malý predmet.

„Prenášadlo?"

„Áno, hoci sa už viem premiestňovať, ale ty nie," povedal jej. „Takže o tri sekundy sa toho chytiť tiež. Raz, dva," rátal Sirius.

Keď povedal „tri" druhou rukou sa Altair dotkla predmetu, ale stále držala Siriusa za ruku. Všetko sa jej krútilo a nebolo jej vôbec príjemne. Premiestňovanie nemala nikdy rada. Po chvíľke to však prestalo a ona skoro spadla, ale Sirius ju chytil do svojho náručia a potom ju postavil na nohy. Stále ho však držala pevne za ruku.

Ocitli sa na verande malého domčeka, ktorý bol bielej farby. Altair hľadela na toto pokojné miesto. V diaľke bolo počuť šum rieky, alebo mora, nebola si istá.

„Kto tu býva?" spýtala sa Siriusa.

„Uvidíš," žmurkol na ňu starší brat a potom zaklopal na dvere.

O malú chvíľku sa vo dverách objavil mladý muž s veľkým úsmevom na tvári. Jeho oči boli nadmieru láskavé.

„Vitajte," vítal ich tak srdečne.

Sirius vošiel dnu a ťahal mladšiu sestru stále za sebou. Ona iba prekvapene hľadela na toho neznámeho muža, ale dôverovala svojmu bratovi a okrem toho, ten muž v nej vzbudzoval dobrý dojem - láskavosť, srdečnosť a dobrotu.

„Ahoj, Ted, ďakujem za toto, zišlo sa to," Sirius pozdravil muža a podal mu prenášadlo.

„Počkať!" Altair si konečne uvedomila, pred kým stoji. „Naozaj sme tam, kde sme?" pozrela sa na brata.

„Sľúbil som ti to predsa," žmurkol na ňu.

„Poďte ďalej," Ted Tonks ich pozýval ďalej do malej, ale útulnej obývačky. Na rímse kozuba si Altair všimla fotografie malého dievčatka, ktoré malo na každej iné vlasy.

„Dromeda a Dora šli nazbierať jahody, hneď budú tu," usmial sa Ted. „Odkiaľ idete, takí slušne oblečení?"

„Ples," riekol mu Sirius. „Altair mala včera narodeniny."

„Všetko najlepšie, zlatíčko," Ted ju objal a pobozkal na obe líca. Altair sa na neho usmiala a vedela, že jej hneď padol do oka. Bol to naozaj veľmi milý človek.

Altair videla, že z obývačky vedú dvere na terasu a tam sa zjavili dve osoby. V jednej spoznala svoju sesternicu Andromedu a druhá, tá maličká, musela byť jej malá dcérka Nymphadora. Dvere sa otvorili a obe vošli dnu.

„Už ste tu," Andromeda sa na nich usmiala od ucha k uchu. Dlhé tmavohnedé vlasy mala učesané do zapletaného vrkoča a v jej očiach sa pohrávala radosť.

„Ahoj, Andy," Sirius ju silno objal a potom pobozkal na líce. „Ahoj, princezná," vzal malú Nymphadoru do náručia.

„Ahoj," Altair sa usmiala na svoju sesternicu.

„Moja," Andromeda jej opätovala úsmev v očiach sa jej zaleskli slzy. „Vyzeráš krásne, ach moja drahá, rada ťa vidím," podišla k nej a veľmi silno ju objala.

Altair jej opätovala objatie a cítila sa neuveriteľne šťastná, že ju po toľkých rokoch zase vidí. Andromeda ju pobozkala do vlasov. „Pozri, toto je moja dcéra Dora," usmiala sa a vzala si od Siriusa malé dievčatko, ktoré sa hanbilo.

„Ahoj, Dora," pozdravila ju Altair.

Malá Nymphadora sa na ňu pozrela svojimi veľkými očami a farba jej vlasov sa zmenila z hnedej na fialovú.

„Páči sa jej, Altair, fialová je jej obľúbená farba," poznamenal Ted, „keď je spokojná a šťastná, má fialové vlásky, však slniečko moje najdrahšie," podišiel k manželke a pobozkal dcérku na líce. „Pekne, pozdrav, tetu."

„Ajoj," odvetilo dievčatko a opatrne sa na ňu usmialo.

„Dora, toto je tvoja teta Altair, budete kamarátky, však?" pýtala sa jej Andromeda.

„Určite budeme," usmiala sa Altair. „Poď ku mne na chvíľku?" načiahla ruky za dievčatkom. To prikývlo a ona si ju opatrne vzala do náručia. „Si ty ale krásne, dievčatko," usmiala sa na ňu a potom ju pobozkala na čelo. „Je krásna, gratulujem vám," žmurkla na Teda a Andromedu.

Všetci si sadli na sedačku, iba Altair stále stála a usmievala sa na dievčatko vo svojom náručí. To zaklipkalo očami a prezeralo si jej tvár. „Si veľká nezbednica Dora?" pýtala sa jej Altair.

„Nie," zasmialo sa dievčatko.

„Určite?"

„Určite," odvetilo dievčatko. „Som poslušná."

„To isto," zasmiala sa Andromeda.

„Je to náš veľký poklad," vravel Ted.

„To vám verím," odvetila Altair. „Budeš raz veľká čarodejnica, však, Dora?"

„Ja už viem čarovať," zdôverovala sa jej. „Pozri," vravela jej a zavrela oči. Silno sa na niečo sústredila a farba jej vlasov sa zmenila na rovnaký odtieň ako mala Altair. Dokonca aj isté črty tváre.

„A že nie si nezbednica," zasmiala sa Altair.

„A pozri, ďalej," domáhala sa Nymphadora jej pozornosti. Zmenila si vlasy na rúžové, potom na žlté a tak ďalej, až kým skončila znova pri fialovej. Altair také zázračne dieťa ešte nevidela a cítila sa pri nej veľmi dobre. Nebolo pochýb o tom, že Andromeda musí byť veľmi šťastná. Jedným očkom pozorovala ju aj Teda. Správal sa k nej tak láskavo, že si bola istá, že ju celý ten čas nosí na rukách a oddane ju miluje. Boli ako dokonalý pár a malé dievčatko v jej náručí bolo plodom ich veľkej lásky. Tak veľmi im želala, aby boli šťastní. Aby ich rodina nežala prenasledovať a nezničila malej Nymphadore jej rodinu a šťastie.

Po chvíľke Altair položila Nymphadoru na sedačku a sadla si tiež. Ponúkla sa koláčikom a tekvicovým džúsom.

„Som rada, že som u vás," povedala.

„To je ešte dodatok k môjmu darčeku k narodeninám," usmial sa na ňu Sirius.

„Ďakujem."

„Ó áno, moja pekná, všetko najlepšie," Andromeda jej podala malý balíček a usmiala sa na ňu.

Altair ho otvorila a našla v ňom naozaj krásne menšie zrkadielko, v ozdobnom rámiku. „Ďakujem, je krásne."

„Nemáš za čo," prikývla Andromeda. „Povedzte mi, aký bol ples?"

„Hrozný," zhodnotil Sirius.

„Andy, Cissy sa bude vydávať," oznámila jej Altair. „Za Luciusa Malfoya."

„Fuj," zamračila sa Andromeda.

„Lepšie by som to nevystihol," zasmial sa Sirius. „Malfoy je kopa hnoja."

„Cissy hovorí, že ho ľúbi," pokračovala ďalej Altair, „o mesiac majú svadbu."

„Cissy je iba naivná," vravela Andromeda, „ale je to jej rozhodnutie. Myslím, že ju veľmi nútiť nemuseli. Vedela som o jej náklonnosti k tomu indivíduu. Čo už, je to jej život."

„Aj tvoja druhá drahá sestrička bola na plese," vravel Sirius, „to je ďalšia kopa hnoja, pri všetkej úcte, Andy."

„Ani to netreba komentovať," odvetila mu Andromeda, „je mi nesmierne ľúto, kam až moje sestry klesli. Myslela som si, že Cissy je iná, že sa spamätá, ale očividne nie. A čo sa týka Belly, tak už do školy bola zmenená. Pohltilo ju zlo a ja ani neviem, kedy sa to stalo. Nikdy neodpustím svojim rodičom, že ju v tomto podporovali a naďalej podporujú. Je mi zle z tej rodiny."

„Aj nám, aj nám, Andy," prikyvoval Sirius.

„Veľmi by som si želala, aby ste vy dvaja mohli žiť život, aký naozaj chcete. Bez ohľadu na čistú krv a iné táraniny," vravela im Andromeda. „Možno ste si mysleli, že som blázon, keď som ušla, ale nemôžem byť šťastnejšia. Mám všetko po čom som tajne túžila. Milovaného manžela, krásnu dcérku a domček mojich snov. Sľúbte mi, že urobíte všetko preto, aby ste boli v živote tiež šťastní."

„Ja ti to sľúbim hneď," žmurkol na ňu Sirius. „Poznáš ma, Andy a vieš, že som rebelant. Rodina ma nikdy nedostane. Mám svoju hlavu a srdce, ktoré mi hovorí, aká cesta je správna."

„A čo ty, moja?" otočila sa Andromeda na Altair.

„Ja sa o to pokúšam," povedala Altair, „žiť život, aký chcem," pokračovala a spomenula si na svoje priateľstvo s Lily a Remusom. Na oslavy u Chrabromilčanoch. „Chcem byť šťastná, naozaj toto chcem."

„To je moje dievčatko," Andromeda sa načiahla za jej rukou a silno ju stisla. „Ver mi, zaslúžiš si život, po akom túžiš. Len musíš veriť svojim snom."

Pozn. autorky:

* Istý Mulciber chodil do Slizolinu v dobe Záškodníkov, ale krstné meno som nikde nenašla, tak som si ho vymyslela. Samozrejme jeho sestra Emily je čisto moja fikcia. Hľadala som však nejaké priezvisko Slizolinčanov a spomenula som si práve na Mulcibera, ktorý sa spomínal v siedmej knihe v Severusových spomienkach na Lily, kedy mu ona vyčítala, že sa baví s ľuďmi ako Avery, Mulciber. Avery a Mulciber sú aj mená, ktoré sa vyskytujú v dobe štúdií Toma Riddla na Rokforte, pravdepodobne pôjde o ich otcov, alebo strýkov.