Altair nemohla zaspať. Prehadzovala sa v posteli, stále si odkopávala prikrývku  a potom ju zase hľadala po zemi, lebo jej bola zima. V jej vnútri sa bilo niekoľko emócií. Ešte nikdy nebola taká šťastná, ako dnes večer v prítomnosti Chrabomilčanov. Ale zároveň mala pocit, že na toto všetko nemá nárok. Jej miesto nebolo tam, pri nich. Jej miesto bolo v Slizoline v spoločnosti dvojčaťa Regulusa a ostaných z tejto fakulty.

Posadila sa na posteli a hľadela cez okno von. Všetko spalo. Všade bola tma. Jediné svetlo vychádzalo z mesiaca a jej milovaných hviezd. Zahľadela sa najprv na mesiac a vybavil sa jej Remus. Ale nie trpiaci Remus pri splne, ale Remus s úsmevom na tvári. Taký sa jej páčil najviac. Usmieval sa na ňu, na svojich priateľov. Potom hľadela na hviezdy. Iba ony ju zvyčajne vedeli upokojiť. Ale v hlave sa jej odohrával veľký boj. 

„Tak si bola šťastná," povedala sama sebe. „Na tom nie je nič zlé. Nikdy si neurobila nič zlé, aby si si nezaslúžila kúsok šťastia. Aspoň maličký kúsok."

Hlasno zazívala a dúfala, že už je natoľko vyčerpaná, že konečne zaspí. Pritiahla si prikrývku k sebe, lebo jej začínalo byť chladno a snažila sa ponoriť do ríše snov. Ale neustále premýšľala nad tým, aké by všetko bolo iné, keby bola v Chrabromile. Mala by tam skutočných priateľov a bola by určite šťastná. 

Chlad ju opúšťal a zalialo ju príjemné teplo. Otočila sa na druhý bok a konečne zaspala.

***

Ráno, v deň odchodu z Rokfortu, sa Altair zobudila veľmi zavčasu. Tento rok sa jej vôbec nechcelo odísť. Ani len trochu. Nebolo nič, čo by bolo doma lepšie, ako tu. Vstala z postele, namierila do kúpeľne, kde si urobila rannú hygienu a potom si prezliekla pyžamo za letné šaty, ktoré boli aj pohodlné na cestovanie vlakom domov.

Zamierila do Veľkej siene na raňajky. Chodby boli prázdne, pretože tí, čo aj skorej dnes vstali, isto trávili ráno balením svojich vecí. Všetci si to nechávali na poslednú chvíľu, lebo sa im z Rokfortu nechcelo, podobne ako jej. Keď zahla za roh, zľakla sa.

Plyšový medveď na ňu vyskočil a potom počula iba Siriusov smiech. 

„Chcel si ma zabiť? V deň mojich narodenín?" spýtala sa ho.

„Sirius ťa nechcel zabiť, srdiečko," Sirius si pridržiaval medveďa pred svojou tvárou, aby to vyzeralo tak, že za neho medveď hovorí. „Iba ti chcel popriať všetko najlepšie a dať ti darček."

„Ach, Sirius," usmiala sa na neho.

„Všetko najlepšie, srdiečko," Sirius jej podal plyšového medvedíka a potom ju nežne pobozkal na líce. 

„Ďakujem." Bez ďalších slov ho objala a cítila ako ju pohladil po vlasoch. „Ty nikdy nezabudneš na moje narodeniny."

„Akoby som mohol," odhrnul jej vlasy z tváre a pozrel sa jej do očí. „Som tvoj starší brat, som tvoj ochranca."

„Sirius," chytila ho za ruku, „môžem mať narodeninové prianie?"

„Ty môžeš všetko," žmurkol na ňu.

„Odpustíš mi, že som sa k tebe správala ako osina v zadku a bude to ako predtým? Keď sme nastúpili na Rokfort sme boli nerozluční. Bude to ako predtým?"

„Nie som práve príkladný starší brat, srdiečko," pozrel sa na ňu ospravedlňujúcim pohľadom. „Ale nič viac by som si neželal aj ja viac. Vieš, že ťa ľúbim."

„Áno," prikývla. „Poďme sa najesť, umieram od hladu," ťahala ho za ruku do Veľkej siene. Bola vážne veľmi prázdna. Sotva pár študentov pri každom stole. Až tam ho pustila a šla si sadnúť k svojmu stolu. Keď si sadla, položila plyšového medvedíka pred seba a usmiala sa na neho. Možno už bola na hračky stará, ale urobilo jej to veľkú radosť. Viac ako čokoľvek iné materiálne. Bol to darček z lásky.

***

Po raňajkách sa Altair šla prejsť po vonku a medvedíka držala v rukách. Svietilo slnko a ona si chcela ešte obzrieť pozemky a areál Rokfortu. Letné počasie bolo príjemné a všade bol počuť smiech ostatných študentov. Zajtra bude v hrade ticho. Žiaden smiech študentov, iba pokoj. Aspň Filch bude mať radosť. 

„Hej, počkaj," niekto za ňou zavolal. Altair sa otočila a videla udychčaného Jamesa Pottera, ako k nej uteká. „Hurá, kričím na teba už asi päť minút."

„Prepáč, bola som zamyslená," odvetila mu Altair. 

„Všimol som si," prikývol. „Mám ťa zaviesť k nám do klubovne."

„Za hodinu ide vlak," uvedomila si Altair.

„Lily sa chce rozlúčiť, nemôžem ju predsa sklamať. Vo vlaku už nebude priestor. Je tam veľa ľudí, no ty to chápeš najlepšie, Alta," vravel jej rýchlo James. „Tak poď," žiadal ju. 

Nemusel jej to dvakrát hovoriť. Chcela sa rozlúčiť s Lily a tiež aj s Remusom a preto zamierila spoločne s ním späť do hradu a do Chrabromilskej klubovne. Dokázala by sa v nej cítil ako doma.

„Prekvapenie!" vyskočila na ňu Lily a potom ju silno objala. „Všetko najlepšie k narodeninám," položila jej na hlavu farebný klobúk. „Mini oslava."

„Lily, to je super," Altair sa cítila vážne dojatá. James si nasadil tiež farebný klobúčik na hlavu. Všetci ho mali – Lily, Sirius, Dorcas, Peter a aj Remus. Všetci sa na ňu usmievali a ona sa snažila zadržať slzy. Ale tento raz to boli slzy šťastia. Objala medvedíka vo svojom náručí a na všetkých sa usmiala. „Ďakujem vám."

„Máme tu kopec sladkostí," oznámil jej Sirius. 

„Počkaj, najprv darčeky," zasmiala sa Lily a podala jej zabalený darček. Altair si musela ísť sadnúť do kresla, aby ho mohla rozbaliť. Medvedíka dala na postráženie zatiaľ Lily. Odbalila baliaci papier a potom sa prekvapene pozrela na Lily. „Túto nemám, ako si vedela," nemusela vetu dokončiť, keď si všimla Remusov šibalský pohľad. Určite Lily povedal o jej záľube vo hviezdach a preto jej darovala najnovší knihu o Astronómii. „Ďakujem."

„Som rada, že sa ti páči," usmiala sa na ňu Lily. „Chlapci ti doniesli kopec sladkostí. Z kuchyne samozrejme."

Sirius niečo pošepkal Jamesovi a Altair si nebola istá, či to je naozaj iba z kuchyne. Boli to jej najkrajšie narodeniny. Chvíľku sedeli, smiali sa, jedli sladkosti a pili tekvicový džús. 

„Vlak ide za dvadsať minút," oznámila im Lily smutne. 

„Idem ešte dobaliť, tak pekne prázdniny, Altair," popriala jej Dorcas. Altair prikývla a potom sledovala, ako Dorcas odišla do dievčenských spálni.

„Ja musím tiež," James položil farebný klobúk na stôl. 

„Asi všetci," zhodnotila Altair, aj ona si chcela ešte nejaké drobnosti pobaliť. „Ďakujem vám veľmi pekne za všetko."

„Nie je začo," objala ju znova Lily. „Môžem ti cez leto napísať?"

„Áno, ale adresuj to radšej Siriusovi, dobre," žiadala ju.

„Dobre," usmiala sa na ňu Lily. 

Altair vyšla z Chrabromilskej klubovne. Plyšového medvedíka a knihu držala v rukách a tiež aj farebný klobúčik. Ešte nikto jej nikdy neurobil oslavu na narodeniny. Mali rodinné oslavy, ale tie boli hrozne. Jej Slizolinskí spolužiaci si ani neuvedomili, že vôbec má narodeniny. 

„Altair!"

„Remus," otočila sa na neho. „Mal by si ísť baliť."

„Ja mám všetko pobalené," usmial sa na ňu. „Nedal som ti darček. Nechcel som ho ti ho dávať pred nimi. Predsa len, poznáš svojho brata. Nechcel som, aby ma zabil na mieste."

Altair sa zasmiala. „Nemal si si robiť starosti."

„To ale vôbec nie sú starosti," vravel a siahol do vrecka na nohaviciach a vybral z nich malú krabičku. Podal jej ju. Altair mu podala medvedíka a knihu, aby mala voľné ruky na otvorenie krabičky. 

Bola v nej retiazka s príveskom hviezdy. Nohy sa jej takmer podlomili, keď ju zbadala. A určite sa jej v očiach zaleskli slzy. Cítila to. „Remus," prekvapene sa na neho pozrela. „Ale to nemôžem prijať."

„Ale áno môžeš," odvetil jej. „Je to darček k narodeninám."

„Je prekrásna," usmiala sa na neho. Remus položil plyšového medvedíka aj knihu do výklenku okna, pri ktorom stáli. Vybral retiazku z krabičky a potom ju obišiel. Odhrnul jej vlasy, aby jej mohol retiazku zapnúť. 

Altair po celý čas bilo srdce ako o život. Ešte nikdy jej nikto nedaroval nič tak krásne. 

„Remus," usmiala sa na neho. „To sú moje najkrajšie narodeniny. Môj najkrajší darček. Nikdy si ju nedám dole," dotkla sa prívesku. 

„Nevyrovná sa tvojej skutočnej hviezde, tú ti dať bohužiaľ nemôžem, ale chcel som, aby si nejakú hviezdičku mala odo mňa, keď ich máš tak rada," opätoval jej úsmev. 

„Ďakujem," objala ho a pobozkala na líce. 

„Tiež ti môžem cez leto napísať?" pošepkal jej.

„Áno."

„Mám to adresovať Siriusovi?"

„Nie," šepla. „Ešte by si to prečítal a zabil by ťa."

„Určite ti napíšem."

„Budem sa tešiť," prestala ho objímať. „Musím už ísť vážne baliť. Povedz Lily, že ten nápad s oslavou ma dostal."

„Nebol to nápad Lily," priznal sa jej Remus. „Iba to mala predostrieť Siriusovi."

„Ach, Remus."

„Pekné prázdniny, Altair," žmurkol na ňu a potom sa každý vybral inou stranou. 

***

„Kde si bola?" Regulus na ňu vyštekol hneď ako vošla do klubovne. Väčšina študentov už odchádzalo z klubovne smerom k Rokfortskému expresu a lúčili sa. 

„Prejsť sa," odvetila mu.

„Čo to máš?" Regulus jej vytrhol plyšáka z rúk.

„Daj mi ho, je môj," Altair si ho vzala späť. „Dostala som ho od Siriusa."

„To je ale trápny dar," uškrnul sa Regulus. „Dúfam, že pre mňa nemá podobného. Radšej nič, ako toto," zasmial sa. „A tá kniha?"

„Od profesorky Sinistrovej," zaklamala Altair. 

„Všetko najlepšie, krpec," Regulus ju objal.

„Aj tebe, nezabúdaj, že si mladší," zasmiala sa.

„Viem," prikývol. „Tu máš dar," podal jej do rúk zabalený darček. 

„Počkaj, toto si dobalím a donesiem ti svoj," vrátila mu ho na chvíľku. Vybehla hore do spálne. Knihu uložila do kufra a ešte tam nahádzala zbytok svojich vecí. Na nočnom stolíku mala položený darček pre Regulusa. Vzala ho a spoločne s plyšovým medveďom sa vrátila do spoločenskej miestnosti. 

„Chytaj," podala Regulusovi darček. Počkala, kým ho otvoril. Bola to špeciálna sada pre jeho metlu, aby si ju mohol upraviť. Videla to v Rokville a bola si istá, že sa mu to bude páčiť. 

„Díky, ségra," pobozkal ju na líce. 

Altair si vzala zo stolíka balíček pre ňu a potom ho otvorila. Bola to miniatúra vesmíru, všetkých planét a bolo to vážne krásne.

„Regulus," usmiala sa na neho.

„Páči?"

„Je to nádherné," objala ho. „Ďakujem."

„Mám ťa rád, krpec môj."

„Som staršia."

„Veď ja viem."

Altair zažila tie najkrajšie narodeniny a všetky darčeky, ktoré dostala ju úplne nadchli. Bola šťastná a jediné, čo ju trápilo, bola cesta domov. Spoločne s Regulusom sa pobrali von z hradu. Ešte nikdy necítila takúto úzkosť pri opúšťaní školy. Kiežby tie dva mesiace ubehli ako voda a ona by znova bola tu. Všetky emócie jej zrazu zosilneli. Chcela plakať. Aj od šťastia, aj od smútku. Chcela sa smiať, radostne, že zažíva najkrajšie narodeniny. Výskať, možno tancovať. Ale neurobila nič z toho. Iba kráčala so svojím dvojčaťom ku kočom, ktoré ich mali odviesť do Rokvillu na stanicu, kde na nich už čakal vlak domov. 

***

Na nástupišti deväť a trištvrte sa to hemžilo ľuďmi. Študenti hľadali svoje rodiny, načahovali sa so svojou batožinou. Altair hľadala svojich rodičov, ale márne. Potom si však všimla tie dlhé blond vlasy. Sirius prešiel okolo nej a Regulusa a zamračil sa.

„Tu ste, decká," Narcissa im venovala úsmev. „Teta a strýko nemali čas, tak som pre vás prišla ja." 

Spoločnosť jej robil mladý muž, starší od nej. „Toto je Lucius, pamätáte sa na neho?" predstavila ich. Altair si ho pamätala zo svadby Bellatrix a Rodolphusa. 

„Aký bol rok?" spýtal sa ich Lucius slušne.

„Ušiel," odvetil mu Regulus. 

Lucius vzal Altair vozík s kufrom a pobrali sa všetci von. „Lucius robí na Ministerstve, tak si požičal auto, ktoré nás zavezie k vám domov."

„Ako sa má Bella?" pýtal sa Regulus.

„Dobre, hoci už som s ňou dlhšie nebola," vravela mu Narcissa. Lucius zastal pred čiernym autom a ukladal batožinu do kufra. Sirius odmietol jeho pomoc a vložil tam svoj kufor sám. Potom si sadol na zadné sedadlo bez ďalších slov a vyzeral byť úplne mimo. Altair si sadla do stredu vedľa neho a nakoniec sa usadil Regulus.

„Ako sa vám darilo pri VČU?" vypytovala sa ďalej Narcissa.

„Nebolo to také ťažké, Cissy," odvetila jej Altair. Nikdy proti Narcisse nič nemala, ale Lucius Malfoy sa jej veľmi nepáčil. Vedela, že je z bohatej a známej rodiny. A jeho rodina naplno podporovala Temného lorda. Ak s Narcissou spolu naozaj chodia, stratí ju. 

Viezli sa Londýnom, Lucius a Regulus sa zhovárali o metlobale. Sirius hľadel iba von oknom a Narcissa sa ich občas niečo opýtala a potom zastali pred domom. Dom číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí, nebol vôbec honosný. Bola to radová stavba, ale mukli ju nevideli. Mohli vidieť číslo jedenásť a trinásť, ale dom medzi nimi nie.

Ich rodičia si nikdy nepotrpeli na honosné sídlo. Skorej svoje majetky ukrývali. Altair vystúpila z auta tesne za Regulusom a chcela si vziať svoj kufor, ale Lucius jej povedal, že to urobí za ňu. Pritom sa na ňu priateľsky usmial, ale ona nebola schopná mu úsmev opätovať. Chlapci spoločne s Luciusom šli ako prví do domu.

„Čo povieš na Luciusa?" Narcissa ju chytila za ruku, keď ich chlapci nemohli počuť.

„Je to smrťožrút, Cissy," povedala jej Altair smutne.

„Ešte nie je."

„Ale bude a ty to dobre vieš."

„Budeme sa brať," vravela jej Narcissa, „teraz v lete. To je tá veľká udalosť, na ktorú sa tak celá rodina pripravuje. Budem pani Malfoyová."

„A budeš šťastná?"

„Áno, Lucius sa mi páčil aj na škole, bol o ročníky vyššie, ale vždy som na ňom mohla nechať oči. Ľúbim ho, Altair," vravela jej Narcissa úprimne.

„A ľúbi aj on teba?" spýtala sa jej.

„Samozrejme," prikývla Narcissa.

„Dúfam, že to je pravda, Cissy. Kvôli tebe," zhodnotila Altair. „Dúfam, že budeš po jeho boku šťastná."

„Poď domov, Altair," Narcissa zamyslene vykročila po schodoch hore a potom jej otvorila dvere. Altair sa cítila, akoby mala vkročiť do jamy levovej, ale urobila krok dnu a potom kráčala dlhou chodbou. Bola tmavá a úzka. Ocitla sa pri schodisku a z jedálne na ňu svietilo svetlo.

„Kreacher je rád, že deti jeho panej sú doma," prešiel okolo nej domáci škriatok. Altair vošla do jedálne. Jej otec, Orion Black objímal mladšieho Regulusa a na stole mal položené noviny. Walburga, jej matka, už karhala za niečo Siriusa. Sirius sa odul a odišiel do svojej izby.

„A tu máme moju princeznú," Orion zbadal svoju dcéru. „Vyrástla si."

„Ahoj otec," Altair dovolila, aby ju objal. 

„Princezná, neprincezná," Walburga sa mračila. „Orion, nerozmaznávaj ju!" prikazovala mu. 

Orion žmurkol na svoju jedinú dcéru a potom pobozkal Narcissu na líce.

„Matka," Altair urobila krok k svojej matke. 

„Odkiaľ máš tú retiazku?" okamžite si nej všimla Walburga. 

Altair si ani neuvedomila, že si retiazku od Remusa nedala pre istotu dole, alebo ju aspoň nezakryla nejakou šatkou. Dotkla sa jej a potom sa pozrela na matku. „Kúpila som si ju. Je krásna, nie?"

„Je to cetka," poznamenala Walburga. „Nechcem, aby si ju nosila na slávnostné príležitosti, je to jasné?"

Príkazy a zákazy. To je to jediné, čo jej bolo doma venované. Altair sklopila pohľad a poslušne prikývla.

„Cissy, drahá moja," Walbruga ju pobozkala na líce. „Ďakujem, že si pre nich šla. A čo prípravy?"

„Dobre, teta, všetko je pripravené. O mesiac sa vydávam," usmiala sa Narcissa na svoju tetu.

„Bude to veľký deň pre našu rodinu," prikývla Walburga. 

Altair vedela, čo ich okrem svadby čaká. Stále držala prívesok v svojej ruke a cítila chlad okolo seba.