Ten deň sa začal výborne. Richard si po výdatných raňajkách vykračoval Jeruzalemom a vyvaľoval oči na divy, ktoré míňal. Pre väčšinu ľudí boli bežnou súčasťou dňa, ale on ich videl prvýkrát. Do posvätného miesta ho zaviedla túžba po dobrodružstve, rovnako ako povinnosť zúčastniť sa na svätej výprave, ak už nie bojom, tak aspoň svojimi obchodnými schopnosťami.

Pripojil sa ku križiakom už na Sicílii, kde dovtedy predával látky a iný dobre speňažiteľný tovar šľachticom, a prirodzene sa zaradil k vojsku kráľa Richarda. Bol to, koniec koncov, jeho lénny pán, hoci vo svojej chladnej domovine sa kupec nezjavil už pár rokov.

Nie že by mu dažde a hmly Anglicka chýbali. Slnečné počasie si obľúbil oveľa viac, rovnako ako teplo malého ostrova.

Keď sa teraz prechádzal Jeruzalemom, narozdiel od ostatných pútnikov a obchodníkov sa nesťažoval na dusivé horko. Bol vo svojom živle.

Kráľ Richard síce sväté mesto nedobyl, ale podarilo sa mu vyjednať dohodu, ktorá zaručovala vstup do mesta neozbrojeným kupcom a pútnikom.

To bolo pre Richarda nesmierne výhodné. Namiesto odchodu so zvyškom armády sa rozhodol zostať a vybudovať si meno na Arabskom polostrove. Doma už sa aj tak začínal nudiť.

Prešiel okolo domov na námestie. Vône drahých korení sa miešali s pachom potu a zvieracích výkalov, Richard ich takmer ani nezacítil. Jeho nos si počas vojenského ťaženia zvykol na horšie veci.
O niektorých si predtým myslel, že by ich nezvládol vidieť. Dvojročná výprava mu ale ukázala opak.

Teraz zastal pri jednom konci námestia. Tu mal počkať na svojich spoločníkov. Chystal sa na cestu po pobreží Arabského polostrova a zásoby mal už nakúpené, dokonca si našiel skupinu podobne zmýšľajúcich
obchodníkov a cestovateľov, s ktorými mal spoločnú časť cesty.

„Ctihodný kupec Smith!" Vysoký hlas sa k nemu niesol od jednej z ulíc. Adam, jeho mladý pomocník, sa náhlil pomedzi stánky, nevyberane pritom odstrkujúc ľudí, ktorí sa mu dostali do cesty.

Nemal viac ako pätnásť, šestnásť rokov a vyzeral ešte mladšie. Napriek svojmu typicky anglickému menu to bol Talian do špiku kostí.

Prudko zastal pri Richardovi. „Podarilo sa mi zohnať ten hodváb, ale nie som si istý, či kapitán dá na vaše rozkazy... bojím sa, že ho domov privezie poškodený." Nešťastne pozrel do zeme.

Richard mu položil ruku na plece. „Povedal si mu všetko, čo som ti kázal?"
„Áno, ale..." „Tak potom sa netráp. Spravil si všetko, čo sa dalo." Potľapkal ho a obrátil pohľad späť na námestie.

Ak by sa hodváb poškodil, bola by to zlá správa, ale nezruinovalo by ich to. Okrem toho, plánoval, že na výprave zbohatne desaťráz viac.

Ale kde sú ostatní kupci? Mali sa stretnúť ešte pred poludním, no to minulo a nezjavil sa ani jeden. Richard bol netrpezlivý a stres z toho, čo sa mohlo pokaziť mu na nálade nepridával.

Konečne na opačnom konci priestranstva zazrel cez masu ľudí známe postavy. Chvíľu trvalo, kým sa k nemu prekliesnili, ale nakoniec stali vedľa neho.

Šesť obchodníkov s pomocníkmi a dvaja cestovatelia, k tomu pár ozbrojených strážcov, ktorých si najali na túto cestu. Tí však čakajú pred mestom.

Vybrali sa von cez jednu z brán. Na priestranstve pred múrmi ich čakali sluhovia s batožinou aj ukážkami tovaru. Na nosenie nákladu mali muly, oni sa mali viezť na koňoch. Po poslednom zdržaní, ktoré spôsobili strážcovia sa vydali na pochod.

Zamierili na juhozápad, smerom k pobrežiu. Putovali ani nie dve hodiny, keď sa im všetko začalo kaziť. Najprv to bol vietor. Fúkal v čoraz silnejších nárazoch, dobre že ich nezhodil z koní. Nebo sa zatiahlo a v diaľke zbadali obrovský oblak. Nebol však na oblohe, ale valil sa na nich priamo.

Jeden zo strážcov skonštatoval, že sa blíži búrka. Nie obyčajná, ale piesočná. Každý vedel, čo to znamená. Ak rýchlo nenájdu nejaký úkryt, bude s nimi zle.

Boli však uprostred ničoho, najbližšie mestá boli od nich vzdialené viac, než by dokázali prejsť a šanca na osamelú farmu či iné obydlie bola veľmi nízka.

Jeden kupec sa cvalom pustil vpred. Poháňal svojho koňa, ostrohami mu kopal do slabín. Richard iba pokrútil hlavou. Ak nespomalí, kôň sa mu rýchlo vyčerpá, a potom nebude schopný ísť vôbec.

„Priviažeme sa lanom!" zakričal jeden zo strážcov. Zo svojho vaku vytiahol povraz, omotal ho okolo seba a priskočil k najbližšiemu kupcovi, no búrka sa rýchlo blížila.

O pár minút ich zasiahla naplno. Obrovský oblak prachu a piesku ich zahalil. Liezol im do očí a do úst, sťažoval dýchanie a viditeľnosť.

„Chyťte sa!" vykríkol niekto, potom „Moja kniha! Nie!". Richard si bol istý, že to bol Theobald, jediný anglický kupec okrem neho vo výprave. Bol známy svojou láskou ku konkrétnemu zväzku – Biblii, ktorú mal bohato ilustrovanú a napísanú mníchmi z kláštora so zvučným menom.

Na takéto úvahy však nemal čas. Kôň sa pod ním metal, zatiaľ čo on sa snažil zahliadnuť svojich spoločníkov. Bezvýsledne. Nevidel ani svojho pomocníka.

Rozkašľal sa. Piesok mu vlietal do očí, uší aj nosa. Rýchlo si zakryl tvár šálom, ale len čo pustil opraty, kôň zacítil voľnosť a vyhodil zadnými nohami.

Richard preletel vzduchom. Tvrdo pristál na zemi, znovu ho schvátil kašeľ a zároveň aj bolesť. Cítil ju niekde v hrudi, sťažovala mu dýchanie. Namáhavo vstal a pokúsil sa nájsť koňa. Zbytočne, zviera už dávno ušlo do búrky.

Začal sa potácať preč. Nevedel, kam ide, ani či ide správnym smerom, chcel sa iba dostať preč. Preč od horúceho piesku a dusivého prachu, od dunivého hukotu búrky.

Spomenul si na Mary.

Keď jej dvoril, smiala sa. Nie nahlas a divoko, ani falošne či vyzývavo. Smiech, ktorý počul každý raz, čo jej vyznal lásku, bol tichý, plný nehy a porozumenia. Šťastný. Súhlasila, že si ho vezme, hneď ako ju požiadal o ruku, ale on sa jej pýtal stále znovu a znovu, neveriac, že to myslela vážne.

Dokázala mu to, keď za ním v jednu noc prišla a napriek jeho obavám, čo si pomyslia ľudia, bola neoblomná. Ukázala mu svoju lásku a oddanosť a on jej tú svoju.

Ich stretnutia sa stali pravidlom. Brať sa mali v auguste, iba pár mesiacov po zasnúbení. Všetko bolo dokonalé. Až kým sa to nepokazilo.

Mary sa necítila dobre. Mala isté problémy a keď sa jej brucho jemne zaguľatilo, bolo jasné, čo sa deje.
Hoci sa snažili svadbu presunúť, nestihli vybaviť všetko dosť rýchlo.

Zradila ich slúžka, jedna z tých, ktoré Mary poznali už celé roky. Prezradila tajomstvo jej mame, nižšej aristokratke, ktorá hneď vedela, odkiaľ vietor fúka.

Mladému, aj keď šikovnému, začínajúcemu obchodníkovi z rovnakej vrstvy neverila už od začiatku a teraz sa potvrdili jej najhoršie obavy. Zneuctil jej drahú dcéru, a to rovno všetkým pod nosom!

Vlna odporu, ktorá sa naňho zniesla, bola náhla a brutálna. Ich zasnúbenie bolo zrušené, Mary zavreli doma do komnaty, aby v tichosti porodila, a potom ju poslali do kláštora. Aby sa napravila, jej skazená morálka, ak by náhodou pochybenie bolo aj na jej strane.

Dieťa, nemanželské, takže navždy poznačené stigmou, dali do výchovy komorníkovi a jeho žene. Richarda nielenže potupili pred starším kupcom, u ktorého sa zaúčal, ale o ňom rozniesli aj kopu špinavých klebiet. Zásluha starej lady.

Richard Mary nič nevyčítal. Všetku vinu zobral na seba. Odišiel z Anglicka a trpko ľutoval chybu, ktorej sa dopustil. Kajal sa, snažil sa vykúpiť... ale stále cítil to bremeno, ktoré ho ťažilo viac, než kameň.

Nakoniec, po cestovaní Európou sa rozhodol v tajnosti navštíviť svoju lásku. Keď sa dostal do kláštora, kam ju poslali, povedali mu, že už je s Bohom. Zomrela na kiahne v zime toho roku.

Zdrtený žiaľom sa odplavil preč z toho miesta hrôzy, kde chladné hmly a ešte chladnejší ľudia blúdia kopcami.

A teraz bol tu. Rozmýšľal, či sa znova stretne so svojou milovanou, keď dnes zahynie. O tom, že čoskoro umrie, nemal pochýb. Sily mu postupne dochádzali.

Do nosa mu vlietalo čoraz viac prachu. Šál nepomáhal, ale nestrhol si ho dole, už iba kvôli ilúzii ochrany, ktorú poskytoval. Piesok v očiach mu rozmazával videnie. Všetko nabralo jednotvárny odtieň sivej. Žiadne farby. Žiaden život.

Zaslúži si zomrieť? Hoci o časť seba prišiel už dávno, keď mu vytrhli z náručia Mary, stále mal istú chuť žiť. Jedna jeho časť urputne bojovala proti otupenosti, tak, ako to dokážu iba zvieratá v krutom boji o prežitie.

Chcel dosiahnuť veľké veci. Vybudovať si meno. Rozšíriť svoje pole pôsobnosti čo najdalej. A všetko to robil s myšlienkou na Mary a ich dieťa v kúte mysle.

Aké asi je? Milé a láskavé ako jeho mama? Kypí zmyslom pre humor a šibalstvá? Či sa ticho skrýva v odľahlých kútoch sídla? Určite je o neho postarané, koniec koncov, dali ho komorníkovi.

V kútiku duše plakal za všetky premárnené šance.

Nikdy sa neoženil. Nedokázal sa prinútiť pojať manželku, hoci záujemkýň bolo viac, než dosť. Odišiel na Sicíliu a vybudoval tam svoju povesť z ničoho. Ale stále nebol spokojný.

Akýsi hlad, ktorému sám celkom nerozumel, ho poháňal ďalej. Na výpravu s kráľom Richardom, na túto cestu, do tejto búrky.

Je to snáď božia vôľa? Odmietal si pripustiť, že po všetkom, čo sa mu stalo, by naňho Pán zoslal takúto pohromu. Nestačí mu snáď, že ten hodváb sa nakoniec zničí?

Kde je v tomto spravodlivosť? Ale už pri letmom pomyslení na ňu vedel, že žiadna nie je. Presvedčil sa o tom kedysi, presvedčil sa o tom na križiackom ťažení.

Keď vojaci zajali mladé Moslimky a jedna z nich prosila, aby ich ušetrili. Bola krásna a z urodzeného rodu. Jej oči, temnejšie než najčernejšia noc, uhranuli veliteľa jednotky. Súhlasil, pod podmienkou, že sa mu vydá. Pristúpila na to. On však svoj sľub nedodržal. Všetky nakoniec popravili, ale ešte predtým s nimi vojaci strávili noc.

To bol iba jeden z mnohých hrozných činov, ktorých sa križiaci dopustili. Kráľ Richard dal zabiť tisícky zajatcov iba preto, lebo mal pocit, že ho ohrozujú.

Saladin nezaostával a kontroval popravou vlastných väzňov.

V tej krvavej udalosti si nik nebol nič dlžný a účty sa vyrovnávali rýchlo.

Ani pod ochranou kráľa ako významný kupec nemal Richard istotu, že sa mu nič nestane. Nespočetnekrát sa ho pokúsili okradnúť či využiť, pretože muži, akýkoľvek svätý cieľ mali, boli predsalen ľuďmi s ich pozemskými hriechmi.

Ani králi a vojvodovia voči tomu neboli imúnni. Rozhádali sa medzi sebou ešte skôr, než sa to všetko začalo a kto nezomrel, zbalil sa a odišiel. Zostal iba Richard a časť vojska iných vládcov, stratená bez veliteľov.

Kupec sa o vojnu nezaujímal, vlastne sa mu, ako zistil, bridila, ale nemohol poprieť, že dúfal vo víťazstvo. Nakoniec sa to skončilo remízou a mierovou zmluvou.

Keď teraz žmúril očami do diaľky, rozmýšľal, či aj tu by sa nedala vyjednať dohoda. Koniec koncov, bol diplomat, to bol základ obchodníka.

Prudký nápor vetra mu podrazil nohy a on si uvedomil, že s prírodou sa dohadovať nedá. Buď človek vyhrá, alebo sa poddá.

Padol tvárou do naviateho piesku. Aj cezeň zacítil tvrdú zem. Niečo mu začalo stekať po tvári. Bolesť nosa prehlušilo otupenie. Všetko sa stlmilo. Hukot búrky utíchol, utíchli dokonca aj nenechavé myšlienky v jeho hlave a on si po dlhom čase užíval nevídaný pokoj.

Vzdal chabé pokusy o postavenie, pritisol tvár k zemi a nechal to tak.

•••••

Šahira mala pocit, že počuje kroky. Vonku zúrila piesková búrka, ale v stane si to nik nevšímal. Jeden z jej spoločníkov zaplňoval priestor hudbou na hudobnom nástroji, zatiaľ čo jej otrokyňa sa ju snažila rozveseliť.

„Už to nepotrvá dlho. Keď vyjde mesiac, obloha sa prečistí a my budeme môcť pokračovať v ceste.

Práve to bol kameň úrazu. Šahira nechcela pokračovať. Najradšej by vybehla zo stanu do búrky a nechala sa ňou pohltiť. Uvedomovala si však svoju povinnosť voči otcovi. Ak ju chcel vydať, vydá sa.

Znova sa jej zazdalo, že vonku niekto chodí. Nanajvýš nezvyčajné. Potom počula tlmené žuchnutie. To už nevydržala. Vyskočila na nohy a odhrnula vchod do stanu. Dovnútra sa navalili piesok a prach, ale jej to bolo jedno.

Iba o pár krokov ďalej zbadala siluetu. Keby nebola tak blízko,v tej búrke by si ju splietla s malým kopčekom.

Rozbehla sa k nej a hoci jej piesok šľahal do tváre, schmatla človeku jednu ruku. Za druhú ho chytil jej spoločník zo stanu a spoločne ho dotiahli dovnútra.

Až keď boli v bezpečí a trochu ho očistili, dovolila si pohliadnuť na jeho tvár. Niečím jej pripomínala ju samu. Možno to bolo vysokým čelom, alebo tvarom pier.

Spomenula si na časy, keď žila vo svojej domovine, svojej skutočnej domovine v chladnom sídle uprostred mora hmly. Vtedy jej ešte hovorili inak.

Maria, po jej mame.