Laoghaire – Lérí/Lírí

Laoghaire sa zamrvila a našla si na kresle pohodlnejšiu polohu. Posunula si slúchadlá, už ju začínali tlačiť, a trochu odtiahla mikrofón, aby si mohla odkašľať.
Práve keď sa chystala znovu spustiť hru, sa za ňou ozval mamin hlas. „Lee, poď dole! Jedlo je na stole." Dievča pretočilo oči, ale zároveň priznalo, že dsť si niečo pod zub by nebol zlý nápad.
„Tak čo? Si tam ešte?" hlas zo slúchadiel znel naliehavo.
„Prepáč, musím končiť. Bojovníčky potrebujú aj jesť," pousmiala sa červenovláska a odhlásila sa. Zišla do kuchyne, slúchadlá si v chvate nechala na ušiach. Z taniera na stole sa dvíhala para a v celom priestore to príjemne rozvoniavalo. Ako na povel jej v bruchu zahurtovalo.
Mama sa na ňu nesúhlasne pozrela.
„Lee. Prečo si zavretá celé hodiny v izbe? Potom zlezieš a mám pocit, že ideš umrieť od hladu."

Dievčina si jej výčitku nevšímala a lačne sa vrhla na obed. Plamenné vlasy si pritom zastrčila za ucho, aby jej nezavadzali, ale neposlušné kučery jej aj tak skočili naspäť do tváre. Vzdala to a zopla ich gumičkou zo zápästia. Slúchadlá položila vedľa taniera.
„Čo som ti vravela, Laoghaire? Takéto veci nepatria na stôl!" Mama sa zamračila. Lee si iba vzdychla a dala si ich okolo krku.

S jedlom sa ozaj nepárala, grilované mäso aj zemiaky zmizli ako mávnutím prútika. Ešte tanier rýchlo zaniesla do drezu a už bola späť na schodoch.
„Takto sa odchádza od obeda? Zabudla si ten tanier umyť!" nieslo sa z kuchyne.
Lee to však nevnímala, lebo na ušiach mala opäť slúchadlá a prsty behali po klávesnici.

„Som späť," zahlásila do mikrofónu.
„No konečne! Už som si myslel, že si ma tu nechala samého."
„To by som nespravila, veď by ťa bezomňa do pol hodiny zlikvidovali."
„Á, Merida45 útočí! Tento zásah bolel." Hlas znel ublížene, ale Lee si z toho nič nerobila, takto vtipkovali neustále. V počítačových hrách bola lepšia ako Sam, jej spoluhráč, a vlastne než väčšina ľudí, ktorých poznala.

Pustila sa teda do hry. Práve mečom rozsekávala jedného trolla na kusy, keď sa dvere do jej izby otvorili.
„Lee, otvor si okno. Máš tu hrozne stuchnutý vzduch." Bola to jej mama, zas. Lee nechápala, prečo ju nemôže nechať na pokoji.

Staršia žena sa rozhodla nečakať na svoju dcéru a vyvetrať sama. Podišla k oknu, čím sa dostala bližšie k počítaču. Lee si ju nevšímala.
Mama otvorila okno a už sa chystala odísť, keď sa zarazila.

„Kedy si sa naposledy kúpala?" Keď dievča nereagovalo, pristúpila k nemu a dotkla sa jeho pleca. Až vtedy si posunulo slúchadlá, tú bariéru deliacu ho od sveta, a otočilo sa jej smerom.
„Pýtala som sa, kedy si naposledy bola v sprche."
Dievčina len pokrčila plecami.
Mama si vzdychla. „Ale no tak, to nemyslíš vážne. Takto sa správa mladá dáma? Mala by si vždy byť upravená a čistá, či ti na tom vôbec nezáleží?"

„Mami... mne je to vcelku jedno," priznala červenovláska. „Veď aj tak som doma, nie v škole."
„Je jedno, či si v škole alebo doma, to že nie si medzi ľuďmi, nie je výhovorka."

Lee si otrávene vzdychla. „Tak dobre, mami, pôjdem sa teda osprchovať." Znovu sa ospravedlnila do slúchadiel, odhlásila sa a odpochodovala do kúpeľne.
Pri sprche rozmýšľala nad kadečím, ale najviac sa vracala k mame. Prečo musí byť tak neuveriteľne prísna a nútiť ju k veciam, ktoré Lee nechce? Správať sa ako dáma, komu na tom záleží? Prečo by nemohla pokladať slúchadlá na stôl alebo sa hrať hoc aj celý deň? Veď jej to ide, baví ju to, dokonca sa umiestnila celkom vysoko v pár súťažiach. Prečo jej mama odmieta pochopiť, že ju nikdy nebudú baviť veci typické pre dievčatá? Bábiky, sukienky... nič pre ňu.

Keby sa tak dala nejako zmeniť... aby ju chápala ako jej otec. Tomu neprekážalo nič, čo robila. Možno preto, že bol večne na cestách a nemal na ňu toľko času.
Ale vlastne... to nie je zlý nápad. Keby svoju mamu dokázala nejako... niečím... presvedčiť, určite by pre ňu mala viac pochopenia.
Vtom ju osvietilo – nájde mame hru na mieru. Ak sa jej hranie zapáči, uvidí všetky jeho plusy a dovolí ho aj Lee.

Vyšla zo sprchy odhodlaná nájsť to správne niečo, čo by ju natoľko uchvátilo, až by zmenila názor.
Okamžite si sadla za počítač a začala vyhľadávať na internete. Dospela k presvedčeniu, že musí mame predostrieť hru tapovediac podľa jej gusta. Niečo možno staromódnejšie, nech jej to priveľmi nepripomína počítače... zamerané na budovanie svojho vlastného sveta, lebo mama priam zbožňuje všetko organizovať a riadiť... a s peknou grafikou, aby bola príťažlivá už na prvý pohľad.

Po hodine hľadania si bola istá, že má tú správnu.
Popis k HotelPro hlásal, že je to návyková hra, ktorú si okamžite zamilujú takmer všetci, zameraná na riadenie a zveľaďovanie vlastného hotela. A ukážky vyzerali skutočne dobre, nábytok v starom štýle, hranie nebolo príliš zložité... ako stvorené pre jej mamu. Už len jej to ukázať.

Nechala počítač zapnutý a zišla do polovice schodov.
„Mami? Niečo by som ti chcela ukázať."
Staršia žena sa vynorila z kuchyne. Lee jej len naznačila, aby ju nasledovala, vedela, že to ju priláka väčšmi ako keby jej všetko rovno povedala.
Keď došla do izby, počkala na mamu a potom rukou v širokom geste mávla k počítaču.
„Chcela by som ti predstaviť jednu hru. Je akoby ju vytvorili priamo pre teba, určite ťa bude baviť," usmiala sa.

Druhá žena iba pokrútila hlavou, až sa jej tmavý cop zakýval. „Prepáč, Lee, ale nemám čas na hry, musím doupratovať kuchyňu a tvoj otec volal, že má nejaký problém v centrále, či by som to zaňho nevyriešila, keďže ho zastupujem..." chcela odísť z izby, ale Lee jej rýchlo zastala cestu.

„Počkaj, mami, veď si ju ani nevidela." Jemne jej položila ruku na plece a otočila ju. Priviedla ju až k počítaču a hneď spustila, aby hru predstavila v čo najlepšom svetle. Jej mama ju počúvala, hoci hlavou vyzerala byť napoly inde.
„Takže..." ozvala sa, keď Lee skončila, „...ak si zahrám túto hru, necháš ma potom robiť svoje veci?"
Dievča prikývlo. „A upraceš si izbu?"
Lee potlačila nutkanie prevrátiť oči alebo niečo odvrknúť a len znova naznačila súhlas.

Staršia žena sa s rezignovaným povzdychom otočila k počítaču. Spustila hru a prvých tridsať sekúnd len znudene pozerala do monitora, no potom prišlo na budovanie hotela. Eleanor, Leeina mama, milovala vedenie podnikov, preto zastupovala jej otca, hoci ona sama by povedala, že sa len zhosťuje povinnosti.

Po pár minútach bolo vidieť, že ju hra naozaj začala baviť. Prezerala si široký výber farieb a tapiet do izieb, vyzdobila hlavnú sálu, začala s renováciou kuchyne. Lee sa spokojne usmiala. Zdalo sa, že jej dokonalý plán zaberá.

„Čo na to povieš, mami?"
„Výborné, skutočne výborné", dostalo sa jej odpovedi. Znelo to radostne, z čoho bola nadšená, ale aj trochu neprítomne. Zdalo sa, že Eleanor je hrou pohltená. To sa Lee nezdalo zlé, koniec koncov, čím väčšmi sa jej to zapáči, tým zhovievavejšia bude k nej, aspoň tak si to predstavovala. Rozhodla sa odísť z izby a nechať mamu jej novej zábavke. Zatiaľ sa zamestná niečím iným.

Keď sa o dve hodiny vrátila z vonku, kde jazdila po okolí na skejtborde, nestačila sa čudovať. Jej mama stále sedela za počítačom a hrala. Na pozdrav takmer nereagovala, otázky neprítomne odkývala. Lee to začalo mierne znepokojovať. Nečakala, že to Eleanor až tak pohltí. No rozhodla sa dať tomu čas. Mama si o chvíľu určite uvedomí, koľko času už uplynulo, alebo si spomenie na veci, čo chcela urobiť.

No ani o ďalšiu hodinu sa nič nezmenilo. Teraz sa Lee začala ozaj strachovať. Nielen o to, či mama prestane hrať, ale aj či budú mať večeru. Rozhodla sa prekvapiť ju a spraviť si niečo sama. Prekvapilo ju, že keď už bola v kuchyni, akosi jej do rúk skočili aj špinavé riady a ani sa nenazdala, už boli umyté a utreté.

Napadlo ju, že by o tom mohla povedať mame. Možno ju šok z toho, že jej dcéra umyla riady, dostane z hráčskeho opojenia. Vrátila sa do izby a len tak mimochodom prehodila, že riady už dole nie sú. Nič. Pridala k tomu, že jej už nemusí variť, lebo si spravila chleba. Žiadna odozva. Jej mama stále sedela za počítačom a ani nekývla hlavou.

Lee sa ozvala trochu hlasnejšie a pridala trochu vystatovačnosti. Dúfala, že to mamu preberie, ale iba slabo pokývala hlavou. To ju vystrašilo. Inokedy by bola až šokovaná, no teraz ju zamestnávala hra. Vôbec to nevyzeralo dobre. Lee si uvedomila, že musí zakročiť. Lenže ako to zaonačiť, aby sa na ňu mama nenaštvala, že jej berie zdroj zábavy?

Mala isté skúsenosti s týmto stavom, a preto vedela, že ak si ju nechce pohnevať, musí postupovať opatrne a vymyslieť spôsob, ktorým by ju dostala od hry tak, že by si mama myslela, že to je jej vlastný nápad.

Dlhé minúty úporne premýšľala, aj keď v monotónnom zvuku spôsobenom ťukaním do klávesnice sa jej to zdalo ako hodiny.
Začalo jej to ťuk-ťuk liezť poriadne na nervy. Jedna jej časť stále nechápala, ako je možné, že jej mama je taká nevšímavá a pohltená hrou.

Potom si uvedomila, že aj ona sa tak často chová. Po prvý raz chápala, prečo mama nechce, aby trávila celý deň pri počítači. Ako desivo to pôsobí. Konečne videla veci z jej pohľadu a musela uznať, že Eleanor má pravdu. Takto by mohla hrať celé dni, nejesť, nepiť a s nikým sa nerozprávať. Pri tej predstave ju striaslo.

Byť úplne sama, odlúčená od všetkých, to jej pripadalo hrozné. A stratiť takto mamu, len pretože chcela, aby sa zmenila, ju naplnilo desom. To sa nemôže stať!

V náhlom popude sa vrhla smerom k Eleanor a hodila sa jej okolo krku.
„Mamička, prepáč mi! Ja som to nemyslela zle. Prosím, rozprávaj sa so mnou."

Prekvapená Eleanor odtrhla ruky od počítača, sklonila hlavu a... objala svoju dcéru.