Pokračovanie Vločiek a popola...

Keď vystúpali do hôr, sneženie zosilnelo. Strhla sa fujavica, strašná snehová búrka lomcovala stromami a bičovala ich nečasom. Zastavili a prenocovali v narýchlo postavenom prístrešku z konárov a papradia. Keď sa chúlili vo vnútri, zdalo sa im, že vonku nekvíli iba vietor, ale niečo divoké a neúprosné. To zavýjanie nebolo ako nič, čo dosiaľ počuli.

Ráno sa vydali ďalej. Priesmyk musia prekročiť čím skôr, inak ho zasype a oni zostanú uväznení.

V dedinách sa im darilo zle. Od incidentu s vladykovým bratom ich nikde neprichýlili na noc. Zásob sa im podarilo kúpiť málo. Tiahla sa s nimi akási zlovestná aura, atmosféra problémov, ktorú dedinčania vždy vycítili a nedokázali ju zahnať ani Benove gajdy.

Leto bolo nenávratne preč. Už viac ako mesiac panovala zima. Na druhej strane hôr je miernejšie počasie aj terén, tam by ju mohli prečkať aj s malým množstvom zásob. Tu by skapali od hladu, ak by skôr nezamrzli. Reinhard každým dňom poháňal Bena viac a viac. Musia ísť vyššie, rýchlejšie, na zastávky im nezostáva čas.

Bard sa držal na nohách iba vďaka otužilosti a vytrvalosti, ktoré získal vo svojej kopcovitej domovine. Inak bol žalostne nepripravený na prechod. Nemal výcvik vojaka a kupeckého strážcu ako Reinhard. Jeho jemné ruky privyknuté na gajdy sa rozodierali, svaly doteraz nezaťažované takou námahou mu čoskoro vypovedajú službu. Nevzdal to iba preto, lebo vedel, že Reinhard by ho neopustil a radšej by zahynul s ním, keby odmietol ísť.

Reinharda bolelo, že na svojho priateľa musí tlačiť. Nemal však inú možnosť. Obaja to vedeli, a preto Ben neprotestoval, keď Reinhard skoro ráno zbalil ich veci, vyhodil si ich na chrbát a pustil sa do svahu.

Teraz niesol všetku ich batožinu on, jedine gajdy zostali prevesené na bardovom pleci. Tých sa nedokázal vzdať.

Keď vystupovali po zvlášť príkrom svahu, Ben zakopol. Jeho roztrasené nohy ho neudržali a zvalil sa do snehu. Reinhard sa otočil za zvukom a uvidiac ho, pribehol mu na pomoc. Bard ťažko dýchal. Lovec ho podoprel a pomohol mu postaviť sa. Podľa množstva hmotnosti, ktoré naňho Ben preniesol, cítil, že nezvládne chodiť sám.

Pomohol mu prejsť pár krokov k jednému stromu. Jeho široký kmeň z jednej strany poskytoval ochranu. Opatrne oň barda oprel a priložil mu ruku na čelo. Tak ako sa bál, bolo horúce.

Strach v ňom vzrástol, ale nemohol sa nechať ochromiť. Zababušil Bena do plášťa, nechal ho opretého o strom a začal okolo neho stavať prístrešok. Vždy po chvíli gajdoša skontroloval, či sa jeho stav nezhoršil. Ten zostával malátny a teplota mu stúpala.

To nie je dobré. Reinhard vedel, že horúčku dostal pravdepodobne z toho, že mu podfúklo oblečenie a oslabil ho pochod. Nasadili príliš namáhavé tempo, ktoré nemal šancu vydržať.

Bola to jeho chyba. Chcel byť v priesmyku čo najskôr, tlačil na Bena, aby šiel až za svoje limity. Mal na to pádny dôvod, pretože ak by sa cez priesmyk nedostali, zomreli by tak či tak, ale to nič nemení na tom, ako sa zachoval.

Mohol ísť pomalšie? Opatrnejšie? Šetrnejšie k Benovým schopnostiam? A dostali by sa do priesmyku, ak by nešli tak rýchlo? Na to už nedostane odpoveď.
A ak sa Ben nezotaví, do priesmyku nedôjdu ani po toľkom vypätí. Všetko bude zbytočné.

To Reinhard nemôže dopustiť. Jeho priateľ kvôli nemu vyčerpal svoje posledné sily, len aby sa dostali tam, kde sú teraz. On ho zachráni, musí.

S týmito myšlienkami postavil prístrešok, nastavil v jeho blízkosti oká (pasce v zime? pozrieť), keby sa náhodou niečo chytilo, rozložil oheň, ešte raz poriadne zateplil steny a medzitým stále kontroloval Bena.

Potom ho posadil bližšie k ohňu. Zvliekol mu plášť, prepotenú kamizolu aj košeľu. Obliekol mu náhradnú, jednu z dvoch, ktoré mali a jeho veci porozkladal, aby sa usušili.

Omnoho viac spraviť nemohol. Nemal pri sebe veľa byliniek, iba nejaké na potlačenie bolesti a rýchlejšie zacelenie rán. To by mu nepomohlo.

Dal však roztopiť sneh v malom kotlíku a keď už z neho bola voda, začal čistiť poslednú zeleninu, čo mali. Zhodou okolností to bola cvikľa. Keď ju vhodil dnu, ustlal Benovi tak, aby mohol ležať v polosede. Znovu ho pritom oprel o kmeň stromu.

Bard zťažka oddychoval a na čele sa mu perlil pot, ale vnímal. To bolo dobré znamenie. Reinhard pokračoval vo varení polievky. Keď bola hotová, nabral do drevenej misky a s lyžicou podišiel k Benovi.

„Vypi to," povedal, keď mu priložil príbor k perám. Gajdošove ústa sa pohli a opatrne si uchlipol. Ak bola polievka horúca, nedal to najavo. Nepovedal ani slovo, ale zjedol všetko, čo mu Reinhard nabral na lyžicu.

Potom oprel hlavu o kmeň stromu a zavrel oči. Reinhard spozoroval, keď sa mu dych prehĺbil a upadol do nepokojného spánku.

Zahľadel sa do ohňa a pozoroval tancujúce plamene. V šere sa mu zdalo, že tvoria živé postavy. Divoko sa krútili, niekedy v spoločnom rytme, inokedy každá inak. Jeden plameň vyšľahol vyššie ako ostatné. Na chvíľku v ňom zazrel ohnivé oči v tvári, ktorá nebola ľudská, ale keď žmurkol, nič tam nebolo.

••••

Červená. Karmínové kvapky na snehu. Zamrznuté jazierko krvi. Priveľa pre jedno zviera alebo človeka.
Okolo odtlačky s viditeľnými pazúrmi. Sladkastý pach miešajúci sa so živočíšnym.

Ben inštinktívne vycítil, že s tým zverom sa nechce stretnúť. Predsa ho však niečo ťahalo stopám, ktoré zanechal. Tmavočervené, ako zaschnutá krv.

Okolo bojiska boli stupaje viacerých zvierat a ľudí. Všetky križovali jazierko. Začiatok, stred a koniec. Bolesť. Veľa bolesti. Hnev. Zúrivosť.

Zakrádanie v úkryte. Mäkké, neslyšné našľapovanie. Chladný pokoj pred skokom. Obeť sa obracia k balvanom chrbtom...

Pazúry sa zarývajú do mäkkého mäsa, horúca krv prýšti z tepny. Hladné loganie vystrieda trhanie. Nezostane nič, len kosti.

Ale nie, nebolo to celkom tak... to ju sem prišli loviť. Ona sa iba pomstila. Rozzúrená, divoká... vystrašená.

V zornom poli sa mu mihol konček chvosta. Otočil sa smerom k balvanom, no bolo už neskoro. Zver pristál na ňom, zaťal mu tesáky do hrdla...

••••

Ben sa prudko posadil. Zbadal Reinharda s takmer komickým výrazom, v ktorom sa miešala úľava, zmätok a strach.

„Čo sa stalo?" spýtal sa kupecký strážca. Okamžite sa natiahol, aby skontroloval čelo svojho priateľa. Bolo upokojivo chladné. Horúčka ustúpila.

Ben upokojil svoje trasúce sa ruky.
„Mal som sen," začal pomaly. „Vidinu, predtuchu. Uzrel som to, čo sa stalo a čo sa môže stať."

„Dostal si horúčku. Keď si zaspal, dúfal som, že sa zotavíš," začal opatrne strážca. „Ak to bol iba zlý sen..."
Bard zavrtel hlavou. „Nie iba sen. Predtucha. Cítil som, čo sa tam stalo. Musíme to miesto nájsť."

„O čom to hovoríš?"

„Videl som malú čistinku vysoko v horách. Bola celá zasnežená, ale bielobu kazilo jazierko krvi a stopy boja. Ak ju nenájdeme, zošalie..."

„Kto?"

„Ona!" netrpezlivo vykríkol Ben. „Iba sa bránila, keď si po ňu prišli. Utiekla vysoko do hôr, aby nikomu neublížila... a aby oni neublížili jej. Aj tak ju našli. Musela ich zabiť."

„Stále ti nerozumiem."

„Je ako ja," ukázal si na tvár, ktorá niesla vtáčie rysy. „Zväčša sa dokáže ovládať, ale onedlho úplne zdivie, ak jej nepomôžeme. Zošalie."

Reinhar sa zamračil. „Veríš tomu? Tej... predtuche?"

Ben prikývol. „Také som mal už aj predtým. Môžem sa mýliť, ale cítim v kostiach, že je to tak."

„Čo všetko v tých kostiach necítiš," odvetil napoly ironicky Reinhard, narážajúc na Benovo využitie vlastnej hlášky. V poslednom čase ju gajdoš používal viac, než on sám. Bohužiaľ, väčšinou sa jeho „vnútorný pocit" mýlil.

Tentoraz mu však veril. Bard sa tváril absolútne vážne. A aj Reinhard cítil, že v tom, čo povedal, neklame. Navyše, Ben by nikdy nepriznal, že sa môže mýliť, keby nešlo o veľa.

„Dobre, môžeme sa ju pokúsiť nájsť. Najprv si však ešte trochu oddýchneš. Horúčka ti síce prešla, ale stále si slabý. Potom vystúpame vyššie a porozhliadneme sa po tej čistinke. Aj keď, nemôžeme sa zdržať pridlho, sneh môže zasypať priesmyk každým dňom."

„Ďakujem," Bard mu stisol ruku. Vedel, že Reinhard len nerád spomaľuje. Ich rýchle tempo si vyžiadalo Benove sily a lovec nechcel, aby všetko to ponáhľanie vyšlo navnivoč. Toto však bolo rovnako dôležité.

Ben cítil, že sa musia poponáhľať. Sám si pripadal oddýchnutý a plný síl, akoby mu ich horúčka nevzala, ale doplnila. Netrpezlivo si ľahol späť na lôžko a snažil sa odpočívať. Nakoniec zaspal a keď sa ráno zobudil, konečne prestalo snežiť.

Slnko vysoko na oblohe síce nevydávalo veľa tepla, ale aspoň im do tváre nešľahal vietor a sneh. Plní optimizmu sa vydali na cestu.

Reinhard nemohol uveriť, že Ben tak rýchlo vyzdravel. Bolo to ako zázrak. Akoby ten sen z neho vytiahol všetku chorobu. Neuveriteľné. Odfrkol si. Od toho dňa, keď začal padať popol so snehom, sa neuveriteľné stalo možným. Mal by si zvyknúť.

Potom si všimol jednu zvláštnosť. Keď sa pozrel okolo seba, videl, že sivej farby je iba málo. Väčšinou míňali plochy oslnivej bielej. To znamenalo iba jedno – včera padal čistý sneh.

V duchu sa zaradoval, aj keď to zas tak veľa neznamenalo. Väčšina ľudí a vecí už je poznačená. Ale prináša to nádej do budúcnosti.

Možno sa raz veci vrátia do podobného stavu ako boli predtým. Ľudia nebudú mutovať a nik sa nebude pozerať na ľudí bez nich závistlivo. Nik sa nebude báť a opovrhovať tými, ktorých premena prinútila správať sa ako zvery. Reinhard v to dúfal. Ale uvedomil si, že by sa s tým malo niečo robiť už teraz.

Mal po krk zízania, túžobných a hnevlivých pohľadov. Bol znechutený z toho, ako ostatní ľudia čakali, kým sa Ben zmení na beštiu. Už pred pár týždňami pochopil, že sa tak nestane. Jeho priateľ má príliš silnú vôľu, aby sa poddal.

Keď si to vtedy uvedomil, odľahlo mu. Lenže iní to odmietali vidieť. Súdili barda len podľa jeho vzhľadu, ktorý zostal na pomedzí vtáčieho a ľudského. Aj preto sa obaja stali vyvrheľmi.

Presne ako tá žena, ktorú hľadáme, pomyslel si. Už rozumel, prečo ju Ben chce silou-mocou zachrániť. Jeho slovami, je ako oni.

Boli už len pár hodín vzdialení od priesmyku a s každým krokom sa diaľka zmenšovala.
Teraz sa Ben presunul do vedenia. Jeho vidina ho s čistinkou spojila zvláštnym putom, vďaka ktorému neisto napredoval. Akoby sa medzi ním a miestom zo sna natiahlo neviditeľné lano, ktoré ho ťahalo správnym smerom.

Zrazu sa lano naplo a potiahlo ho silnejšie. Bard sa mykol a zatackal správnym smerom. Reinhard k nemu priskočil, ale už sa narovnal a zahľadel sa pred seba. „Sme tu," povedal.

Lovec sa rozhliadol, ale žiadnu čistinku nevidel. Iba zasnežené ihličnaté stromy. Potom Ben prešiel ešte pár krokov, Reinhard ho nasledoval a zrazu sa pred nimi otvorilo priestranstvo.

Nebola veľká, možno dvadsať stôp v priemere. Z ľavej strany ju lemovala kamenná stena svahu hory a o ňu opreté tmavosivé balvany, najvyššie merali dvakrát toľko ako Ben. Stena končila o dobrých tridsať stôp nad nimi. Bola takmer úplne kolmá, jej drsný povrch sa vynímal v kontraste s hladkou bielobou okolo.

No ich pohľady ako prvé pritiahla tá spúšť. Ako rubíny z roztrhnutého náhrdelníka, povaľovali sa na snehu kvapky krvi. Jazierko, ktoré Ben videl v sne, už stihlo na povrchu zamrznúť, ale farbu nezmenilo. Zmätené stopy všade okolo naznačovali boju.

Boli tam odtlačky ľudských topánok, Reinhard napočítal minimálne tri páry. Niekde videl psie stupaje, rozdiel medzi nimi a vlčími sa dal pre skúseného stopára bez problémov rozoznať.

Tretí druh stôp patril šelme. Neboli také pretiahnuté ako vlčie, v odtlačkoch chýbali pazúry. Boli veľké, možno také, ako Reinhardova dlaň. A vždy boli iba dve. Chodila na zadných.

To bolo zaujímavé zistenie. Pri mutáciách sa nikdy nevedelo naisto, kam až premena zájde. Niektorých nechala iba s nejakými časťami zvierat, iných na ne premenila takmer úplne, presne ako kanca, ktorého kupecký strážca zabil pred pár týždňami.

Zdalo sa, že jazierko bolo na čistinke už predtým, maličké, ale predsa v krutom boji zohralo úlohu.

Stopy, ktoré zanechala šelma, viedli od jazierka ďalej do lesa. Boli tmavočervené, tak akov sne videl Ben, nasiaknuté krvou porazených. Lenže kde zmizli telá? V dohľade nebolo ani jedno.

Reinhard sa poobzeral, ale nebol o nič múdrejší. Ani náznak, že by ich niekto odtiahol, hoci sa to tak muselo stať.

Ben sa na všetko díval so zvláštnym pohľadom v očiach. „Čelila presile," povedal nakoniec. „Dostala ich všetkých do jedného, ale vyžiadalo si to svoju cenu."
Lovec prikývol.

Kútikom oka zazrel pohyb. Obrátil sa k stene, ale nič nezbadal. Aj Ben sa nervózne obzrel. Na balvanoch nik nestál. Asi iba hra slnka.

„Možno teraz leží niekde zranená. Nemali by sme –"

Zver na nich skočil bez varovania. Presne ako pri útoku na mužov, ktorí ho prišli hľadať, odrazil sa a preletel vzduchom.

Dopadol na Reinharda a zaboril mu pazúry do pliec. Papuľa s tesákmi cvakla iba kúsok od jeho hlavy.

Bola to rysica. Reinhard iba matne zaregistroval jej nezvyčajnú farbu. Snažil sa vymaniť z jej zovretia, ale bola nadľudsky silná. Zvieracie zadné nohy mu zaťala do bokov.

Priletel k nim výkrik. Ben sa vrhol svojmu druhovi na pomoc a so svojím nožíkom zaútočil. Rysica sa bleskovo otočila a zahnala sa po ňom pazúrmi.

Reinhard nič viac nepotreboval. Odhodil ju zo seba – bola prekvapivo ľahká – a vytiahol meč.

Zamraučala a strnula v prikrčenom postoji. Teraz jasne videl, že jej srsť je tmavočervená, niekde prechádzajúca do hneda. Maskovanie v podobe škvŕn na nej takmer nebolo vidno. Špicaté uši sa končili typickými čiernymi chlpmi. Ruky však mala viac ľudské, aj keď zakončené ostrými drápmi. Vlasy mala rovnakej farby ako srsť a tmavé oči jej svietili inteligenciou.

Reinhard opatrne trochu sklopil meč. „Neprišli sme ťa zabiť," skúsil to. „Ani ti nechceme ublížiť."

Rysica prekvapene zažmurkala. „Čo tu teda chcete?" zavrčala hlbokým hlasom.
„Pomôcť ti," vložil sa do toho Ben. Reinhard na znak priateľstva zasunul meč do pošvy. Videl, ako prižmúrila oči, keď to zbadala.

Už niet cesty späť. Vydali sa napospas šelme a bolo na nej, čo sa s nimi stane.

Aaa... pokračovanie nabudúce! 😂
Ďalšiu kapitolu uvidíte o mesiac...

Ale nie (teda... ktovie, možno by sa to dalo spojiť, nepamätám si teraz zadanie na júl), pokračovanie tejto poviedky zatiaľ bude v šuplíku a kto by mal záujem, môžem mu to zazdieľať. Časom sa snáď na mojom profile zobrazí zbierka poviedok s Reinhardom a Benom, kde by som tento príbeh publikovala ako celok...