Mala som dojem, že sa mi to musí snívať. Akokoľvek nepravdepodobné sa to zdalo, na slnkom zaliatej lúke predomnou stála víla.

Aes síde! Hmla sa jej ovíjala okolo nôh, tunika po členky podčiarkovala éterický zjav, tmavohnedé vlasy s nádychom do červena sa vlnili v jemnom vánku. Stála úplne nehybne, čo jej pridávalo ešte viac na tajomnosti. Zjavila sa len tak z ničoho nič.
Sklopila som luk, proti nej nič nezmôže.
Pokúsila som sa lepšie skrčiť za kríkom, aby si ma nevšimla. Lístie celkom hlasne zašušťalo a ona sa ani nepohla. Stála tam ako socha. Ktovie, možno je to nejaký zvláštny zvyk čarovných bytostí.

Žena naďalej stála na lúke, ani nežmurkla.

Lepšie som sa jej prizrela a zrazu mi už ako víla nepripadala. Vlasy jej spadli do tváre a ona neurobila žiadny pohyb, aby ich odhrnula. Náhle som pred sebou vo vysokej tráve čistinky obkolesenej lesom videla iba ustrnutú ženu.

Zmýlila som sa pravdepodobne preto, že som už od svojho príchodu do tohto bohmi zabudnutého kraja očakávala niečo nadprirodzené. Bohužiaľ, až doteraz ma Connacht sklamával. A zdá sa, že ma sklamal zas.
Vzdychla som si, jedna moja časť bola trochu nešťastná, že ma nečaká súboj s mýtickou príšerou či stretnutie s vílou.

Rozhodla som sa tej žene pomôcť.
Začala som premýšľať, či sa jej niečo nestalo.
Možno je chorá alebo má iné problémy. Snáď sa len zamyslela a stratila – o čom som pochybovala.

Prehodila som si teda luk cez seba a vystrela som sa, chcejúc ísť za ňou.
„Pri Tuirennovi!" môj zlostný výkrik sa rozľahol po okolí, keď sa mi vlasy zamotali do kríka. Rýchlo som ich vymotala, pár prameňov mi skončilo v hrsti a šibla som očami k žene. Nič sa nezmenilo.

Keď som podišla bližšie, ruka na hruške môjho meča, videla som, že je odomňa staršia, mohla mať niečo okolo dvadsaťpäť. Jej vlasy naberali v popoludňajšom slnečnom svite červený odtieň, hoci boli viac hnedé. Modré oči mala dokorán a nečujne hýbala perami.

Opatrne som k nej postupovala, našľapujúc jemne na trávu. Stala som pred ňou. Jej pohľad smeroval priamo na mňa, ale zračila sa v ňom rovnaká nevedomosť ako v očiach zvieraťa.

„Ehm, ben, si v poriadku?" Zamávala som jej na skúšku rukou pred nosom. Samozrejme, že sa nič nestalo. Už som si začínala zvykať. Podišla som k nej ešte bližšie, moja ruka inštinktívne vystrelila smerom k jej plecu, pod prstami som zacítila drsnú látku.
Zrazu trhla hlavou a pozrela na mňa, strach a zmätok v tvári. Jej ruky sa pohli sťa by ma chcela odstrčiť, no nedostala sa k tomu – vyvrátila oči a omdlela.

Zachytila som ju tesne pred pádom, jej váha ma pri takom krehko vyzerajúcom tele prekvapila. Náhle som ju držala v náručí, jej bezvládna ruka zavadila o moju léine. Musela som sa rýchlo rozhodnúť, čo s ňou. Okamžite som vedela, že ju tu nenechám. V lese sa okrem divých zverov môžu potulovať aj magické bytosti.
Radšej ju zanesiem niekam do bezpečia. A keď sa preberie...

••••

Odniesť ju k môjmu včerajšiemu a dnešnému táborisku nebola hračka, na konci som už poriadne fučala. Opasok s mečom a tulcom ma nepríjemne ťažil, pás s puzdrom s nenapnutým lukom, ktorý som musela schovať, aby mi nezavadzal, sa mi zarýval do pleca. Keď som konečne dorazila na miesto, schyľovalo sa k večeru.

Mojím útočiskom sa na posledné dva dni stala celkom útulná jaskyňa, jedna z niekoľkých, ktoré boli na tejto strane kopca. Nebola príliš veľká a aj keď sa vzadu nachádzali kosti zvierat, nič v nej neprebývalo.

Teraz som v nej založila malý ohník, hoci bola jar, noci stále bývali chladné a trochu tepla naviac nikdy nezaškodí.

Neznáma sa zatiaľ neprebrala. Ustlala som jej z môjho plášťa a rezervnej tuniky ako vankúša. Keď som ju doňho balila, nemohla som si nevšimnúť pár vecí. Tuniku mala na leme bohato zdobenú, na rukách náramky zo zlata a striebra. Bola bosá a vlasy mala nezakryté, čo naznačovalo, že je slobodná. Vlnili sa okolo nej ako vodopád. Štíhle telo sa mierne triaslo od zimy, dokým som ju poriadne nezakryla. Až potom sa uvoľnilo a na tvári sa jej zjavil pokojný výraz.

Niečo na nej ma fascinovalo. Jedna moja časť, o ktorej som doteraz netušila, sa túžila tej tváre dotknúť. Ruka mi automaticky vystrelila k jej lícu. Zarazila som sa až keď ho od brušiek mojich prstov delili len milimetre. Čo to robím?

Rýchlo som sa presunula k ohňu, ďalej od nej.
Dnes som aj zásluhou toho neobyčajného stretnutia neulovila nič, budeme si musieť obe vystačiť so skromnými zásobami z batoha. Sušené mäso a tvrdý syr, možno ešte posledný krajec obschnutého chleba, ale lepšie než nejesť vôbec.

Večer sa pomaly preklápal do noci. Zjedla som svoju porciu a snažila sa nebyť otrávená z doterajšieho vývoja udalostí. Keď som sem prišla, očakávala som, že sa začnú diať veľké veci, aspoň tak mi to druid predpovedal. Môj osud ma tu čaká, tvrdil mi nad vešteckými kostičkami, a ak ho chcem skutočne nájsť, musím sa vydať do krajiny, kde bohovia strácajú svoj vplyv. Bola som pripravená na všeličo od krvilačných monštier po nepokojných duchov či zlé znamenia, ale nie na jednotvárnosť a nudu, ktorá ma sprevádzala odkedy som položila nohu na kraj za hranicami kráľovstva.

Jedinou zaujímavou udalosťou bolo toto nečakané stretnutie s falošnou aes síde. Vlialo mi do žíl novú nádej na poriadne dobrodružstvo.

Zrazu sa plášť na druhej strane pohol. Telo pod ním sa zamrvilo. Prizrela som sa lepšie. Nie, nezdalo sa mi to, naozaj sa neznáma preberala. Snáď jej už bude lepšie a prezradí mi, kto vlastne je.

Naklonila som sa k nej. Jej oči sa pomaly otvorili, priezračné studničky modré ako to najčistejšie nebo po mne skĺzli a dvakrát si ma premerali. Hodnotili ma. Neznáma žena sa pomaly posadila a mne až vtedy prebehlo hlavou, že som možno príliš blízko.
O kúsok som sa posunula a stále som na ňu v očakávaní hľadela.

„Kde... kde to som?" Jej zmätený hlas bol jemný a hodil sa k víle, s ktorou som si ju splietla.

„Si v jaskyni, ben." Snažila som sa znieť upokojujúco.
Pozrela na mňa a z výrazu jej tváre bolo jasné, za čo ma považuje.
„Toto je jedna z viacerých jaskýň na tomto vrchu. Volá sa to tu... Ne..." nevedela som si spomenúť.

„Nerovné jaskyne?" Z jej hlasu zaznieval strach. „To nie je dobré. Nemali by sme tu byť." Hovorila mojím jazykom, írčinou, ale so zvláštnym prízvukom.

„Len pokoj. Sme tu v bezpečí. Žiadne zvieratá tu brloh nemajú a ani ľudia sem nechodia."

„Ty tomu nerozumieš," pokrútila hlavou. „Tieto jaskyne sú..." stíšila hlas „...začarované. Sú bránou do iného sveta."

Po chrbte mi prebehol mráz od vzrušenia, že som nevedomky narazila na také niečo, ako je vstup do ríše bohov. Neznáma so mnou ale nadšenie nezdieľala.

„Musíme odísť." Snažila sa zdvihnúť zo zeme, no dokázala sa len posadiť.

„Ho-hó!" Rukou som ju automaticky zatlačila naspäť na lôžko. „Si ešte slabá, nemáš dosť síl na cestovanie..."
„Ty to nechápeš!" výkrik sa ozýval v priestore a hoci mal jemne hysterický podtón, žena vyzerala úplne príčetná. „Nemôžem tu zostať! Do tej prekliatej ríše sa už nevrátim, stačili mi tri roky!"

Oči mi vybehli z jamôk. „Ty... čože?" Počula som dobre? Žeby naozaj prišla z Tír na n-Óg?

„Dostala som sa tam počas slnovratu," drmolila žena rýchlo. „Najprv som nič nechápala, všetko bolo iné, cudzie... bola som tam uväznená... a teraz som sa konečne vrátila domov." Uľahčene si vydýchla. Znova sa pokúsila vstať, ale nevládala. Podala som jej skromnú poživeň.

„Najedz sa, bude ti lepšie. A mohla by si mi povedať, kto si, keď už som ťa zachránila. Dlžíš mi to."

„Volám sa Nuala," vravela medzi hltmi. Jedla akoby tri roky nemala nič poriadne v ústach, mohla to byť celkom dobre pravda. Čo vlastne jedia bohovia a víly?
„Narodila som sa tu, v Connachte. Mám muža a... kto vlastne si ty?" Podozrievavo ma prepichla pohľadom.

Trochu som sa zarazila nad tým, že je vydatá. Až potom som si uvedomila, že sa ma niečo spýtala, ale čakala som, kým dorozpráva svoj príbeh. Moje meno počká aj na neskôr. Chvíľu bolo ticho a keď sa nevrátila k rozprávaniu, rezignovala som.

„Faolain mac Riódan, k tvojim službám. Som... vlastne bola som jedna z bojovníčiek v klane môjho strýka. Teraz som na výprave," vypla som hruď. „Môj osud ma čaká niekde tu."

Nuala si odfrkla.

„Nesmej sa mi," podráždene som zavrčala. „Je to pravda. Vlastne mám pocit, akoby bolo mojím osudom pomôcť ti. Veď prečo by sme sa inak stretli? Nemohla to byť náhoda."

„Náhody neexistujú," posmešne dodala hnedovláska.
„Presne tak," ignorovala som jej sarkazmus.
„Pomôžem ti vrátiť sa za rodinou. Kde to vlastne bývaš?"

„Kúsok odtiaľto, pri starej ceste. Je tam dedina, môj manžel Oisín na mňa určite čaká," vyhlásila sebavedome.

„Kúsok pri ceste..." snažila som sa spomenúť si, ako vyzerala cesta, po ktorej som sem prišla, lenže... nikde blízko tohto kopca žiadna cesta nebola. Ani dedina.
„Presne tak, od kopca doľava podľa slnka."
Toto sa mi prestávalo páčiť. Doľava, doprava ani nikde inde žiadne domy neboli. Nič, len divočina. Čo to má znamenať?

Pozrela som sa na Nualinu tvár a otázka či si zo mňa nestrieľa mi vyšumela z hlavy. Celé jej telo vyžarovalo istotu, ako keď človek vie, že má dve nohy, dve ruky a nos. Až som posmutnela, keď som si uvedomila, že jej ju zoberiem.

„Nuala... žiadna dedina tu na okolí nie je. Ani len osada." To nebola otázka, iba prosté konštatovanie.
Na moment na mňa iba pozerala, neschopná slova.
„Nie. Nie," pokrútila hlavou. „To nemôže byť pravda."
Nič som nepovedala.

V jej očiach začal narastať strach. Všetko, čo doteraz poznala, sa zrútilo. Oprela si hlavu o kamennú stenu a zhlboka dýchala. Vyzerala tak krehko, až som pocítila nutkanie vziať ju do náručia a ochrániť ju. Rýchlo som také myšlienky zahnala.

„Nie." To slovo nebolo viac než výdych. „Čo sa stalo? Nerozumiem... bola som preč iba tri roky!"

„Mrzí ma to..." snažila som sa do hlasu vložiť ľútosť.
„Môžem... môžem ťa odviezť domov, myslím ku mne. V Dál Riate žijú dobrí ľudia, nebudeš sa tam mať zle..."

„Čo je Dál Riata?" Jej oči boli vyvalené a nechápavé. Akoby sa vrátila späť na tú lúku, kde som ju našla.
Tentoraz som bola zmätená ja.
„Kráľovstvo. Rozkladá sa na severozápade Východného ostrova a zaberá aj malú časť Západného... ty si o ňom nikdy nepočula?"
Jej výraz mi bol dostatočnou odpoveďou.

Nepočula o Dál Riate. Jej dedina zmizla z povrchu zemského. A bola tri roky v Tír na n-Óg... zarazilo ma to číslo. V mýtoch sa predsa vždy hovorí... skrslo vo mne zlé podozrenie. A hoci som nechcela, vedela som, že ho musím povedať Nuale.

„Nuala, myslím... myslím, že si v krajine bohov bola viac ako tri roky." Pozrela na mňa napoly podráždene, akoby vravela na to som prišla aj sama a napoly vystrašene.

„Podľa mňa si tam bola tristo rokov."

Nereagovala. Až keď som sa na ňu pozorne zahľadela, videla som, ako plytko dýcha. Snažila sa upokojiť.

„Ak chceš, moja ponuka platí. Môžem ťa odprevadiť do Dál Riaty a predstaviť strýkovi, vodcovi môjho klanu, alebo kráľovskému dvoru..."

„Nie." To slovo bolo rázne. Prekvapilo ma.
„Mám tu nedokončenú robotu."
Zdvihla som obočie. Jej tvár sa zvraštila v odhodlaní.

„Musím sa pomstiť tým skurveným bohom."

•••••

„Čože?" Ešte aj o pol hodinu neskôr som nechápala, o čo sa mladá žena predomnou chce pokúsiť. Zastavoval sa mi z toho rozum.
„Ešte raz mi to vysvetli."

Nuala si otrávene vzdychla nad mojou neochotou akceptovať jej nápad. Keby tak bol menej šialený...

„Tí z Tír na n-Óg ma uniesli. To oni môžu za to, že som sa ocitla v ich ríši a zostala tam tak dlho. Nechcem nič iné, iba spravodlivosť. Lenže nemám také schopnosti ako oni, takže... pôjdem hľadať pomoc."

Zamračila som sa. Vôbec sa mi to nepozdávalo. Dobrodružstvo ma lákalo, ale priečiť sa bohom, všetkým bez rozdielu? A ako sa taká pomsta vôbec dá vykonať? Ktorý tvor by sa natoľko nebál bytostí z Krajiny večnej mladosti?

„Je to zlý nápad."
Nesúhlasne na mňa pozrela.
„Iba čo sa dáš zabiť."
„Ty tomu nerozumieš," hlesla. „Nemám pre čo žiť, všetko mi vzali. Ako môžem žiť tak blízko nich a nijako im to nevrátiť?"

Stále bola v šoku, videla som to na jej tvári v podobe mierne vytreštených očí, ale ovládala sa. Upokojila sa na toľko, aby uvažovala rozumne.

„Potrebujem ochranu," vzhliadla ku mne s miernou prosbou, no predsa dôstojne. „Nie som práve bojovníčka a týmto krajom sa potulujú nebezpečné tvory."

„Na to zabudni, ben," uťala som ju. No hoci som sa snažila pôsobiť suverénne, vo vnútri mnou zmietalo medzi túžbou ponechať ju vlastnému osudu a skutočne jej pomôcť. Koniec koncov, bola predsa môj osud, tým som si bola čoraz istejšia. Mám sa mu obrátiť chrbtom?

Rozhodla som sa nechať si rozmyslenie na ráno. Napriek Nualiným protestom sme zostali v jaskyni, ona pretože bola príliš slabá a ja lebo hoci som mala rešpekt pred nadprirodzenom a verila som v čary, to miesto mi nepripadalo ako magické. Väčšinou je bránou do iného sveta kopec či jazero s hladinou hladkou ako zrkadlo. Vznáša sa okolo neho aura moci, ktorú rozozná aj takmer bežný smrteľník ako ja.
Táto jaskyňa bola úplne obyčajná. A tak sme zostali.

Uložila som sa chrbtom k stene čo najbližšie pri ohnisku, keďže môj plášť mala Nuala.
Hlavou mi vírili rôzne myšlienky, postupne som sa upokojovala a započúvala som sa do dychu druhej ženy. Viečka sa mi privreli a nakoniec zatvorili.

•••••

Zobudila som sa na takmer nepostrehnuteľné vibrovanie, ktoré sa šírilo jaskyňou. Na moment som bola dezorientovaná, ale potom som zacítila, odkiaľ sa valí. Prichádzalo vo vlnách zvnútra jaskyne.
Bum. Bum. Desivý zvuk sa rozľahol priestorom. Bol ako z iného sveta. Obzrela som sa a videla som, že Nuala je tiež hore, teperí sa do sedu. Stupňovanie dunenia a vibrovania pritiahli moju pozornosť zas k jaskynnej stene.

Znehybnela som a počúvala. K duneniu sa pridal aj zvláštny šramot a ja som v tej chvíli pochopila, že Nuala mala pravdu. Nevedomky som sa utáborila priamo v mieste, kde sa prelínajú dve ríše a teraz z tej druhej niečo vychádzalo. A blížilo sa to.

Vystrelila som ako pružina a do rúk mi automaticky naskakovali všetky veci. Za okamih som bola plne vyzbrojená a pripravená, oheň zahasený a snažila som sa zdvihnúť Nualu zabalenú v plášti. Našťastie to nešlo ťažko. Zvuky zosilneli až takmer na ohlušujúcu úroveň, a potom... ustali. To bolo desivejšie než čokoľvek predtým.

Nepotrebovala som popchnúť a skokom som sa rozbehla preč. Bol to skvelý výkon, keď uvážim batoh, zbrane a Nualu v mojej náruči. Strach dodal mojim nohám krídla a mala som pocit, akoby som letela. No neužívala som si to. Cítila som hrozivú prítomnosť niečoho cudzieho, čo do tohto sveta nepatrilo.

Nasadila som zbesilé tempo a upaľovala najprv dole kopcom, potom lesom. Netušila som, v ktorú stranu sa beriem, hnal ma iba pocit že musím bežať najrýchlejšie ako dokážem. Hrôza, ktorú som dosiaľ nepoznala, ma schvátila a zarývala do mňa pazúry. Cítila som, že Nualino telo sa trasie.

Takto som utekala nejakú chvíľu. Nemohlo to byť viac než desať, pätnásť minút, hoci moje telo malo pocit, akoby od vybehnutia z jaskyne uplynulo pol dňa. Pomaly som začala cítiť, že ten neurčitý zdroj hrôzy sa vzdialil. Nezmizol úplne, stále zostával na okraji vnímania, ale ocitli sme sa od neho tak ďaleko, že ma prestala opantávať pudová panika.

Spomalila som a snažila som sa polapiť dych. V duchu som ďakovala svojej nie celkom ľudskej krvi a otcovi so strýkom, že boli pri tréningu na mňa takí prísni. Inak by som už určite ležala mŕtva a Nuala so mnou. Mohla som tiež ďakovať bohom, že sa mi v lese nepodvrtol členok či niečo horšie.

Hlučne som sa vydýchavala a do mysle mi pomaly vstupovalo vedomie, že som práve zachránila nás obe.
Netušila som, prečo nás tvor už neprenasledoval a nemala som chuť po tom pátrať.

Nuala ku mne otočila hlavu, doteraz schúlenú na mojej hrudi a pohľadom, ktorý som na sebe cítila aj v polotme, mi vyjadrila obdiv.

Ubránila som sa náhlemu nutkaniu privinúť si ju.
„Dokážeš sa postaviť?" Neisto prikývla a už sa aj drala z môjho náručia. Opatrne som ju položila na zem a keď sa zdalo že stojí pevne a nohy sa jej nepodlamujú, pustila som ju. Musela nabrať za ten krátky čas viac sily ako som si myslela.

Pomaly spravila niekoľko krokov a potom sa otočila. Jej silueta bola vidieť na pozadí lesnej čierňavy. Ako som sa tak na ňu pozerala, uvedomila som si, že sa rozvidnieva. Do svitania bola ešte hodina, ale predsa tmu začalo striedať šero. Nuala na mňa netrpezlivo mávla rukou. Až vtedy som si uvedomila, že sa nehýbem.

Nasledovala som ju a takmer okamžite som sa presunula do vedenia, kráčajúc o kúsok vpredu. Musíme pokračovať v chodení dokým nebude jasný deň. Moje podvedomie vycítilo, že jedine on nás pred tým stvorením ochráni, lebo to bol tvor noci, temných zákutí a nemilosrdného prenasledovania koristi. Bude nás štvať ako vlk. Preto nás nechal ujsť.

Moje rozhodovanie z večera tak razom bolo na konci. Musím pokračovať s Nualou. Čo ak ju tá beštia uloví? Nedokázala by som ju nechať napospas niečomu takému. Keď som videla jej krehkú postavu, takú zraniťeľnú a bezbrannú, nemala som to srdce opustiť ju, hoci nás obe možno ženie k záhube.

Kráčali sme, kým cez stromy nepresvitali denné lúče a nepozlátili moje copy. Dlhé vrkoče žiarili a aj Nualine tmavé vlasy boli presýtené novými odtieňmi. Nakoniec som postrehla, že je unavená a zastavila som svoje kroky. Prešli sme žalostne málo, obe vyšťavené a preľaknuté po nočnom úteku. Slnko už svietilo dosť jasne na to, aby sa hrôza zmiernila na neblahú predtuchu.

Utáborili sme sa tam, kde sme zastavili. Nuala si iba ľahla aj s plášťom, ja som sa vyčerpane posadila. Lež námaha, ktorú som predtým vynaložila, bola krátkodobá a moje telo sa už zotavovalo. Vyhrabala som z batoha posledné zvyšky jedla, časť som napchala do úst a časť odložila pre hnedovlásku.

Potom som sa rozhodla v neďalekej húštine nastaviť pasce na zajace. Lesná zver tu bola celkom hojná a hoci včera sa mi nepodarilo uloviť nič, dnes to môže byť celkom inak. Na pasce musí mať človek trpezlivosť, niekedy sa do nich nič nechytí celé dni, no hoci sme sa tu tak dlho nechystali zostať, pripadali mi ako rozumná voľba.

Urobila som oká a o pár hodín som slávila úspech. Prekvapilo ma to, ale hneď som sa dala do práce, založila oheň, stiahla zajaca z kože a nastokla ho na hrubší konár. Potom som ho len pomaly otáčala, aby sa upiekol dozlata.

Slnko medzitým vystúpilo do nadhlavníka a aj cez stromy sa dalo rozoznať, že je čosi okolo poludnia.
Za celý ten čas som mala priestor na premýšľanie.
Rozhodla som sa, že keď minie obed, zobudím Nualu a budeme pokračovať v ceste. Podľa mravenísk som zistila, že sme vytrvalo držali smer na východ.

To sa ešte zjednodušilo ulovením zajaca – vyrazíme jednoducho po jedle. Čo nás čaká, to som netušila. Už som tak nedychtila po dobrodružstve, ktoré by ma vytrhlo z nudy. Teraz sa mojím cieľom stalo uniknúť strašnému tvorovi. Ak sa bude správať ako osamelý vlk a približovať sa opatrne, každú noc len o kúsok, máme šancu, že sa zachránime v príbytku človeka, pokiaľ tu nejaké vôbec sú. Alebo že ho dokonca odoženiem. Lenže, bola to magická bytosť a tým pádom nevyspytateľná.

Zajac už bol opečený, tak som palicu šikovne zakliesnila do rázsochy konára visiaceho poblíž a vydala som sa zobudiť Nualu. Po chvíľke sa prebrala a ja som jej oznámila novinu o jedle, v hlase som nemohla potlačiť miernu hrdosť. Brunetka tým bola evidentne potešená.

Keď sme sa poriadne najedli a odskočili si do húštia, znovu sme sa vydali na cestu. Šli sme celé poobedie, rovnakým pomalým tempom ako dopoludnia, aby Nuala zvládala a neunavila sa príliš rýchlo. Tá navidomoči zmocnela akoby sa jej sily prinavracali každou minútou, čo strávila v tomto svete. Nie prvý raz som sa zamyslela, čo sa jej v Krajine mladosti stalo, že je taká zúbožená, každý predsa vedel, že tam rastie všetko samo a bohovia ani nemusia pracovať. Pravda, ona nebola bohyňa.

Celý terén tu bol jemne zvlnený, ale žiadne poriadne kopce. Postupne začalo slnko klesať, lesa však nikde konca-kraja, ani čistinka sa neobjavila, kde by mohlo stáť pár chatrčí. Museli sme pokračovať ďalej v nádeji, že na niečo natrafíme.
Nakoniec sme sa dostali až pod druhý väčší kopec, podobný tomu, na ktorom sa nachádzali jaskyne. Pravdepodobne to boli jediné dva na okolí.

Dali sme sa na výstup a vyšli sme až hore, lenže tu sme sa zastavili.

Pred nami sa rozprestieral plochý vrch kopca, zarastený trávou a kde-tu stromami. Najviac však do očí bili kopy kamenia navŕšené do úhľadných vŕškov. Mohyly. Nerástla na nich tráva ani nič živé, akoby sa aj príroda bála mŕtvych. Mohyly sú magickým miestom, podobne ako jaskyne a padajúci súmrak im len pridával na tajomnosti. Spoločne sme stáli v tichu a čakali, čo sa stane, na nejaký moment, signalizovaný snáď zmenou vzduchu či iným lomom zapadajúceho svetla. Potom sa zošerilo a kopčeky nadobudli zlovestný výraz.

V Nualiných očiach som videla strach, keď behala pohľadom z mohýl za naše chrbty. Vedela som, o čom sa rozhodovala. Ísť ďalej do neznáma, alebo sa dať zožrať netvorom? Pre mňa bola odpoveď jednoznačná. Utekal nám čas aj svetlo a beštia za za nami čoskoro poženie. Potrebujeme získať úkryt, najlepšie taký, kam ani nepáchne. Jedno miesto ma napadalo.

Nuala si všimla môj skúmavý pohľad k mohylám a ihneď začala protestovať.
„Nie. Nie, nie a nie. Nezaleziem si do nejakej mohyly len aby ma niečo vtiahlo späť do Tír na n-Óg! Nemám dosť síl, aby som sa tam znova vrátila. To sa radšej postavím tomu psovi!"
Nedbala som na jej protesty a jednoducho som vykročila. Po chvíli ma nasledovala, ale pred vstupom do jednej z nich sa zháčila.

Začal vo mne narastať rovnaký panický strach a spoznala som, že bytosť z iného sveta sa približuje. Nemali sme čas na nejaké presvedčovanie. Podišla som k Nuale, bleskurýchlo ju schmatla a prehodila si ju cez plece. Šup do mohyly! A už sme boli dnu. Vnútri bola tma taká, že som si nedovidela na ruky.

Opatrne som zložila svoj náklad, ktorý sa nezmohol ani na hromženie, tak sa bál. Nenápadne som vyzrela cez vchod, ktorý nemal dvere, ale predsa bol úzky. Ten zver sa ním určite neprepchá a my budeme v bezpečí. Nuala sa chcela posunúť viac dozadu. Zrazu sa ozval jej tlmený výkrik plný zdesenia.

Okamžite som sa otočila, ale nič som nevidela. Nechcela som tápať v tme, preto som sa najprv snažila niečo zbadať, bolo to však nemožné. Náhle sa zažalo svetielko. Maličké, no predsa dosť jasné, aby osvetlilo kus mohyly.

Zdesene som pozerala, ako sa Nuala tisne k stene, zatiaľ čo stopu od nej sa nachádza noha obra. Práve to, že sa ho dotkla, ju vyľakalo. Ten obor sedel opretý o náprotivnú stenu, lenže teraz sa postavil. Vyzeral prekvapivo ľudsky, ako človek v nadrozmernej veľkosti, takmer sa hlavou dotýkajúci stropu. Nuala sa začala pomaly sunúť ku mne, zatiaľ čo ja som postúpila dopredu. Svetlo bolo magické, teda nemali sme dočinenia len tak s hocikým.

„Ale, ale," zadunel hlboký bas. „Koho to tu máme?" Svetlo zjasnelo a premeral si nás od hlavy po päty. „Malá bojovnica?" Vyškeril sa na mňa. „A jej spoločníčka nezvyčajného výzoru a pachu... čo vás priviedlo do môjho príbytku?"
Vtom sa zvonku ozvalo prízračné zavytie, ktoré sa nieslo doďaleka. Všetkým nám hneď bolo jasné, kto je jeho pôvodcom.
„Ahá. Vy ste rozzúrili psa, čo. A úkryt hľadáte tu. Ale prečo by som vám ho mal poskytnúť?"

„Kto si?" odvážila som sa prehovoriť.
„Volám sa Ailill z ľudu Fir Bolg," zlovestne sa usmial.
„som jedným zo strážcov mohýl, dávno zabudnutý, no dnes sa na mňa, zdá sa, usmiala šťastena."

„Nechaj nás tu prečkať noc, potom odídeme," snažila som sa ho presvedčiť.
„A čo mi za to dáte? Máte peniaze? Moc? Pôdu?"
Neodpovedala som. Zachytila som pohľad Nualy a videla som, ako sa zdvihla. Jej telo teraz poslúchlo, vyzerala sto ráz lepšie ako keď som ju zbadala prvý krát a väčšina sily sa jej vrátila.

Nerozumela som, o čo sa chce pokúsiť. Až prineskoro som si spomenula na jej túžbu pomstiť sa. No namiesto nadávok mu ponúkla ruku. Vyjavene som sledovala, ako ju prijal, celkom samozrejme a prebehla medzi nimi akási tichá komunikácia.
„Takže tak je to," nadýchol sa Ailill a v jeho slovách zaznela ozvena krvilačnosti. „Ty sa chceš pomstiť bohom... a ja mám byť tvoj nástroj." Nuala naňho blysla zubami v takom úsmeve, o akom som si nemyslela, že je ho schopná.
Aj Ailill sa usmial no oveľa zlovestnejšie. Vyzeralo to, ako keď vlk vycerí zuby. Na to zavyl, vydal podobne tiahly zvuk ako zver vonku a zpred mohyly sa ozvalo hlasné dupotanie láb a fučanie.

No ako sa približovali ku vchodu, zvuky slabli a keď zver vošiel dnu, nevyzeral inak než šteňa psieho kríženca. Prihopkalo k pánovej nohe a zmizlo v tieňoch, ktoré sa držali za ním. Takmer mi spadla sánka.

Nuala si vymanila ruku z jeho zovretia a pristúpila ku mne. „Ailill sľúbil, že nám pomôže. Teraz si obe oddýchneme a ostatné môžeme prebrať neskôr." Podišla ku mne tak blízko, že nás delili iba centimetre. Nechala som ju, zrazu zvláštne napätá. Cítila som, že sa medzi nami odohráva niečo dôležité.

Znenazdajky mi ovinula ruky okolo hrdla. Poddala som sa jej objatiu. Bola som vyššia, takže som sa pod jej nástojčivým tlakom musela zohnúť – v očakávaní čoho? – dotkla sa mojej tváre a vtedy mi niečo jemne zašepkala do ucha. Slovo spi som vnímala iba matne, potom všetko zastrela tma.

•••••

Pálčivá bolesť hlavy. Dvojaká bolesť hlavy. Strhla som sa, no v pohybe mi niečo bránilo. Zťažka som rozlepila viečka a nechápala som, čo vidím. Ailil stál uprostred mohyly, nie, trochu vľavo, a vpravo od neho bol ražeň podopretý dvoma palicami. Striaslo ma. Pod ním pukotal oheň dva razy väčší ako normálna pahreba a iskry odletovali až ku mne.

Pod chrbtom som cítila niečo tvrdé a hrboľaté, uvedomila som si, že je to stena mohyly. Sedela som opretá o ňu. Chcela som sa otočiť, aby som sa mohla lepšie rozhliadnuť, ale pohla sa mi iba hlava. Ruky aj nohy zostali ako prikované k telu. Pozrela som dole a zbadala som ťažké čierne reťaze so zvláštnymi symbolmi, ktoré akoby sa jednostaj vlnili. Pri tom pohybe ma hlava zabolela ešte prudšie a uvedomila som si, že ma nemohli iba uspať. Asi ma aj poriadne silno udreli.

Kútikom oka som zaregistrovala pohyb. Napravo odomňa niečo bolo. Keď som otočila hlavu najviac ako sa dalo, uvidela som podobne spútané telo. Vlasy mi boli povedomé, tmavá hnedá vo svetle ohňa hádzajúca červené odlesky. Nuala! Ale prečo je zviazaná? Prečo sme zviazané?

Snažila som sa prísť na vysvetlenie, bolesť hlavy mi však sťažovala rozmýšľanie. Bola som otupená a malátna, ale trochu ma prebralo, keď sa ku mne priblížil obor.
„Vy hlúpe ženy," usmial sa na mňa. „Mysleli ste si, že vám pomôžem? Môj spor s bohmi je príliš starý na to, aby som sa unáhlil. A navyše pomsta patrí nášmu druhu!" Keď som ho teraz videla takto zblízka, zdalo sa mi, že sa zmenil. Bol vyšší, divší, robustnejší.
„Ty slizký úhor," ozvalo sa slabým hlasom vedľa mňa.
Pri jeho zaznení som si spomenula na posledné chvíle pred upadnutím do bezvedomia.

Nuala je čarodejnica! Ako by ma inak dokázala uspať? Mohla som to tušiť. Do ríše bohov sa určite nedostala len tak. O čo sa pokúšala, keď ju bohovia vzali z tohto sveta? Nebol to náhodou spravodlivý trest?

No všetky myšlienky ohľadom jej úmyslov mi vyfučali pri pohľade na to dobité telo a pri druhom počutí jej hlasu. „Fomor... mala som to tušiť."
Fomor. Teda tak je to. Najobávanejší nepriateľ bohov tak ako celá jeho rasa. Krutí obri spod mora, ktorí kedysi bohov utláčali, pokým ich tí neporazili. Ale v príbehoch sa vravelo, že všetci zmizli v chladných vodách oceánu...

„Mala, čarodejka. Ale nie si veľmi skúsená... ani mocná," zaškľabil sa. „Nespoznala by si ma ani keby si sa snažila."

Kým sa Ailill zamestnával rozhovorom, snažila som sa uvoľniť putá. Lenže boli nasadené skúsenou rukou a vyrobené z čarovného kovu. Nemala som proti nim šancu. Musela som vymyslieť niečo iné.

Kútikom oka som uvidela, že aj Nuala sa snaží vyslobodiť. Márne. Zachytila môj pohľad a v tom jej bolo ospravedlnenie... a odhodlanie. Nenápadne mykla hlavou dopredu. Pozrela som sa ta a videla som obra, ražeň, oheň... to je ono! Musím ho nejako dostať k žeravým plameňom. Nuala sa už o zvyšok postará. Prikývla som na znamenie, že rozumiem.

„A ty si mocný?" opýtala som sa čo najdrzejšie.
„Samozrejme," vyslovil fomor s takou pýchou, ktorá ho až nadnášala.
„Skutočne?" zapochybovala som a rozhodla som sa pre najodvážnejší krok. Ruky som mala pripútané po bokoch, ale podarilo sa mi akosi dostať na kolená a odtiaľ do stoja. Pripomínalo mi to plaziaceho sa červa.

„Neverím ti. Vyzývam ťa na súboj. Bez zbraní, bez reťazí, bez čarovných schopností." Ailill sa divo zarehlil. Vedel, že bez zbrane proti nemu, obrovi, nemám šancu. Čakala som, kým ho záchvat smiechu prešiel. Zrazu luskol prstami a reťaze zo mňa spadli.

„Ako si želáš," predviedol zas svoj vlčí úškrn a začal sa približovať. Ustupovala som doboku, stále tak, aby som mohla odskočiť. Keď sa na mňa vrhol, bola som pripravená ako už len človek, ktorého nedávno ovalili po hlave, môže byť. Bleskurýchlo som sa uhla a odtancovala som inde, no nie príliš ďaleko, aby to vzdal. Potrebovala som, aby to bral ako hru a nie na život a na smrť.

Ešte párkrát sme sa takto točili vo vírivých kruhoch, on veľký a silný, ja rýchlejšia, ale napriek svojej veľkosti bol obor nezvyčajne mrštný. Bola som ako mačka proti rysovi. Zakaždým, keď sa ocitol blízko ohňa, čakala som, že sa niečo stane, no nič. Až po pár pokusoch som si uvedomila, že vždy som príliš blízko. Musím ho dostať k ohnisku, zároveň však odskočiť dosť ďaleko. To sa ukázalo ako náročná úloha. Nikdy sa mi to tak celkom nepodarilo a zas sme sa točili ďalej.

Nakoniec som zastala pred ohniskom. Pochopila som, že nakoniec z toho bude musieť byť súboj na život a na smrť. Rozkročila som sa na široko a hoci som nemala nič v rukách, bojovne som ich zaťala. Fomor vydal neurčitý zvuk a čakal. Po chvíli ho to však prestalo baviť. Korisť sa nehýbala, trebalo si ju prísť zobrať. Skočil a ja som sa práve načas uhla na bok, šmykla som sa a oškrela si škaredo koleno.

Okamžite som odskočila preč tak ako on priskočil. Počula som už len výbuch a neľudský rev, ktorý sa chvíľami menil na vytie. Chrbát mi zaliala horúčosť. Keď som sa obzrela ponad plece, videla som iba zmeť plameňov a iskry vyletujúce do výšky, po obrovskom tele nezostala ani stopa. Aj oheň sa napokon upokojil a stíchol. Až vtedy som si všimla, že mám oškvŕknuté obočie a konce vlasov.

Trochu roztrasene som sa nadýchla a pozviechala som sa zo zeme. Pozrela som smerom k Nuale, ktorá mala zdvihnuté a vystreté nohy v okovách. Musela nimi kopnúť smerom k obrovi. Užasla som nad jej mocou, ale potom sa mi vrátili všetky pochybnosti.

Oprela som sa o stenu mohyly vedľa nej, zťažka oddychujúc. Chvíľu bolo ticho prerušované iba pukotaním ohňa.

„Toto som neplánovala," neistota v jej hlase bola hmatateľná. Rovnako ako únava.
„Chcela som iba..."
„Ja viem." Pomstiť sa tým, ktorí jej ublížili.
„Dúfala som, že to bude náš spojenec."
„A preto si ma uspala?"
Šibla ku mne pohľadom. „Bála som sa, že nebudeš súhlasiť." Neviem, či mala pravdu. Vzdychla som si.

„Musíme zistiť, čo sa stalo," vyhŕklo zo mňa odrazu.
„Čože?" Zmätene na mňa pozrela.
„Musíme zistiť, prečo si sa ocitla v krajine bohov. Ak zistíme dôvod, dozvieme sa, kto za tým stojí a ty budeš môcť svoj hnev upriamiť naňho. Viniť všetkých bohov je hlúposť. Skončila by si ako on," mávla som k ohňu.

Mlčala, no potom prikývla. „Možno to nie je zlý nápad. My?"

„Si predsa môj osud, nie?" usmiala som sa.
Niečo ma k nej ťahalo a možno to naozaj bolo predurčenie, ktoré skrížilo naše cesty. Chcela som, aby vykonala svoju pomstu, ale živá.
„Nedovolím, aby si sa dala zabiť skôr, než zistíš, čo sa stalo. Potrebuješ ma."

S tým som vstala a chcela jej dať dole reťaze. Tie sa však rozpadli samé, stratili všetku moc. Podala som jej ruku. Vďačne sa jej chytila a nechala sa vytiahnuť na nohy. Poobzerala sa po miestnosti.
„Myslím, že si ma asi nakazila svojou ignoranciou k mágii."
Zmätene som zdvihla obočie.

„Prespíme tu. A ráno sa vydáme na cestu."
Usmiala som sa, hoci veľa otázok medzi nami zostalo nevypovedaných. Kto vlastne Nuala je? To som netušila a medzi jej minulosťou a prítomnosťou ležalo tristo rokov.

Uložili sme sa pri oheň, ktorý stále horel a vydával tak potrebné teplo. Nuala stále mala môj plášť, no nechala som jej ho. Keď som videla obrys jej tela na druhej strane ohniska, neubránila som sa myšlienke na jej objatie.

Ako som zaspávala, povedala som si, že všetky otázky počkajú aj do rána. Nateraz som bola veľmi unavená a zvláštne spokojná. Našla som svoj osud.

Pozn.a.:
ben – žena v starej írčine

léine – tunika, môže mať rôzne dĺžky, ženy ju nosia po členky, pre bojovníkov zväčša býva kratšia (po kolená alebo vyššie), šľachtici-muži ju nosia po kolená. Faolain má tuniku po kolená a Nuala po členky (dá sa vykasať)

aes síde – víla, doslovne „ľud z kopcov"

Tír na n-Óg – ríša bohov a čarovných bytostí, doslovne „Krajina mladosti"

Cinniúint – osud v súčasnej írčine